OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 83.

08.04.2019 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 689×

Kapitola 83.

Essien

Vlastné telo bolo preňho príliš ťažké. Boleli ho všetky končatiny, každučký sval. Aj na miestach, ktoré ho už veľmi dlho neboleli. A tak sa nad to povzniesol. Nechcel už viac trpieť. Chcel aspoň na chvíľu pokoj. Aby jeho myseľ stíchla. Aby v ušiach nepočul ozvenu bolestného kriku. Bol jeho vlastný? Niekoho iného? Neodvažoval sa ani len hádať. Tak zbabelo utiekol. Česť vymenil na chvíľku pokoja a nemohol by byť spokojnejší. V tej temnote nič nevidel, nič nepočul a bol tam celkom sám. Opustený, no nikto ho nevyrušoval.

Až kým tam zrazu viac nebol osamelý. Nikoho nevidel.

Ale tie hlasy ich prezradili. Jeden mužský, starý a hlboký, zároveň známy.

Meno tej osoby tancovali na okraji jeho vedomia. Príliš vrtkavé, aby ho dokázal polapiť a opäť vysloviť. Každopádne ho poznal. Dokonca aj ten druhý, zjavne ženský, tón mu bol vzdialene povedomý. Ale komu patril, to naozaj netušil. Miesto premýšľania sa však na nich sústredil. Čo iné mohol v tej nečinnosti robiť? Len vyčkávať, kým bolesť ustúpi natoľko, by ju chcel dobrovoľne vnímať. Ich rozhovor, hoci nebol určený jeho ušiam, ho aspoň na chvíľu zabaví.

„Vyzerá tak pokojne, akoby len spal,“ pošepkala práve tá žena. „A pritom takmer zomrel... Bohovia, nikdy predtým som takú moc nevidela. Netušila som, že by niekto niečo podobné dokázal.“

„Povedal mi, že strážca v ňom prebudil všetky živly,“ odpovedal jej ten muž.

Essien si zrazu spomínal na akési... cvičenie. Niekto ho niečomu učil.

Bol to ten muž, ktorého hlasu práve načúval?

„A takmer ho zabil!“ vykríkla pobúrene žena.

„Hovoril mi o skúškach, ktorými prešiel. Musel dokázať, že je tej sily hodný. Ak by to jeho telo nevedelo vydržať, tú silu by nemal. Nestrachuj sa oňho, je príliš tvrdohlavý na to, by sa nechal zabiť.“

Boli to vzlyky, ktoré sa práve ozývali v čiernotou presýtenom priestore?

„Myslela som, že mi pukne srdce, keď som videla, ako sa mení na ten plameň,“ šepkala žena teraz úplne blízko pri ňom. Snáď mu to hovorila do ucha. Ale tá domnienka zanikla v nádherne chladivom pocite. Chcel ešte. Ešte viac! „Stále horí.“

„Postavil sa nepriateľovi. Všetkých ich porazil,“ pripomínal jej muž.

„A v tom procese zabil takmer aj sám seba!“ zaručala žena pobúrene. „Myslela som si... obávala som sa...“ postupne prechádzala do čoraz tichšieho šepkania. Jej slová boli sotva zrozumiteľné. „Keď zahorel plameňom... bola som presvedčená... že... že mi ostane... len... len... len...“ V ušiach počul je namáhavé dychčanie. Zatúžil ju utešiť. Ale v tomto stave toho nebol schopný. Veď ani nevedel, koho práve špehoval! „... len... po-popol...“ vzlykla napokon.

„Je mocný. Prorokovali to. Veď vieš.“ Zdalo sa, že muž bol vo svojom presvedčení neoblomný. No jeho hlas akosi zmäkol. Akoby rozumel smútku a obavám tej ženy.

„Nevieš, či je to on,“ odporovala mu nesúhlasne, snáď až vzdorovito.

Ako niekto, kto si uvedomoval, že ten druhý mal pravdu, a predsa to odmietal priznať.

„‚A potom ako pochodeň, vykročí medzi vás a zaženie nepriateľov‘. To sa predsa hovorí v starých textoch. To prorokoval Eze naším predkom. Preto odišli zo svojho domova a rozhodli sa žiť tu. Pretože vedeli, že jedného dňa sa narodí syn, právoplatný kráľ, ktorý svetu dopraje mier.“ Ten muž sám znel ako prorok. Alebo rozprávkar. Hovoril o niečom, čo nemohlo byť možné.

Ako by jediný muž dokázal vládnuť takou silou, že by ňou zachránil všetkých?

To bolo nemožné. Takú moc mohli mať jedine bohovia.

„Ezeho nikto nevidel celé stáročia. Tisícročia. Ktovie, či sú jeho slová vôbec pravdivé.“

Tá žena sa tvrdohlavo snažila presvedčiť toho muža, že sa mýli.

Ale keďže Essien nič nevidel, musel sa spoľahnúť len na svoje uši.

A v ženinom hlase počul narastajúce zúfalstvo.

„Ale sú. A ty to veľmi dobre vieš,“ pripomenul jej potichu. „Sama si to videla na vlastné oči. Nepovedala si mi o tom snáď? Ako prehrmela búrka, ako padali skaly a duli vetry, ako sa zapálili sviece v rohu komnaty, hoci pri nich nikto nebol? A to všetko v momente, keď sa narodil.“

Opäť to niečo studené na jeho tele. A tentoraz... aj dotyk. Ľahký a jemný, ako pohladenie.

„Vedela som, že je to pravda,“ odvetila zronene, porazenecky. Chcel ju utešiť, ale nemohol. Čo ho len viac znepokojilo. A takisto rozčúlilo. „Vedela som to, ale nemohla som to priznať. Pretože som vedela, že by mi ho osud vyrval z náručia! Čo som mala robiť! Bol to môj syn! Je to môj syn!“

„Nikto ti nič nevyčíta. Bol len dieťaťom. Nikto by od neho neočakával, že všetkých spasí už vtedy. Ale ak by si o tom niekomu povedala...“ Nedokončil. Akoby vedel, že nemusí, pretože ho tá žena pochopí.

„... tak by ho ochránili,“ dokončila zaňho. „Ak by vedeli, kým je, dávali by naňho väčší pozor a nikdy by ho neuniesli. Prišla som oňho kvôli vlastnej sebeckosti.“

Essien sa chcel natiahnuť a utešiť ju. Nie preto, že by sa konečne dopátral, kým v skutočnosti je, ale zarážala ho miera bolesti, ktorá sa ozývala v každom jej slove. Prinášalo jej to nesmierne muky. A ten muž by si to mal tiež uvedomiť a uťať tento rozhovor skôr, ako bude úplne neskoro. Ale rovnako ako predtým, aj teraz bol úplne bezmocný. Len tam poletoval a načúval, akoby to bolo jeho životným poslaním – byť špiónom, nikým nevidený a nepočutý.

„Prišla by si oňho, aj keby ostatní vedeli o jeho schopnostiach skôr. Pamätaj, že jeho narodenie oblo predpovedané. Aj Ọnwụ o tom musela vedieť. Určite celé roky vyčkávala. Ukradla, čo mohla a teraz musí byť ostražitá, aby si to mohla ponechať. Vieš, kým si a kým je tvoj syn. To, že ho uniesli, nebola tvoja vina. Ak by ostatní o jeho schopnostiach vedeli, chránili by ho a výsledkom by bolo, že by pri jeho ochrane zomreli.“ Essien si pomyslel, že to bola veľmi logická odpoveď. Sám by len sotva zvolil iné slová. „Okrem toho aj tak nevyhrala. Vrátil sa.“

„Vrátil?“ spochybnila a Essien si predstavoval, ako odmietavo krúti hlavou. „Možno jeho telo tu teraz leží, ale jeho myseľ je na míle vzdialená. Ọnwụ nakoniec vyhrala. Vyrvala mi ho z náručia a hoci sa vrátil, nič to neznamená. Lebo nevie, kým je.“

„Ọnwụ vyhrá len vtedy, keď jej to dovolíš,“ oponoval muž.

Essien mal chuť zakričať svoj súhlas s tými slovami. Niečo mu v tom bránilo.

Akoby niekto chcel, aby tam zotrval a vypočul si celý rozhovor.

Kto a prečo niečo také chcel, netušil. Ale zistí to.

„Ukradla mi syna!“ zvreskla „A miesto neho mi vrátila prázdnu nádobu!“

„Ukradla ti syna, to je pravda, ale on sa ti vrátil,“ opravil ju muž. „Uniesli ho ako dieťa a vychovávali vo viere, že jeho žilami neprúdi žiadna mágia. Vychovávali ho ako vojaka. Tak veľmi tomu všetkému veril, že hoci sa vrátil, musel v ňom jeho silu prebudiť strážca. A aj napriek tomu vo svoje schopnosti stále neverí. Inak by tu teraz neležal.“

„Ty si myslíš... že on... pochybuje? Ale ako by mohol?“

„Jednoducho,“ konštatoval muž, „skrátka si na nič z tohto nespomína. Bol dieťa vytrhnuté z domova. Ak si na niečo aj spomínal, predpokladal, že to bolo súčasťou snov alebo jeho fantázie. Nevychovali ho tak, aby prijal svoj osud. Celý život ho presviedčali, že žiadny nemá.“

„A napriek tomu by sem prišiel?“ spochybnila jeho slová.

Essien sa v tom rozhovore strácal. Netušil, o kom rozprávajú.

No bol ním zároveň aj fascinovaný a nedokázal sa odtrhnúť.

„Prišiel sem, lebo plnia misiu, sám to povedal,“ pripomenul jej. „Lenže v tej misii môže byť aj zámer. Alebo si myslíš, že je to všetko len náhoda? Že práve on bol vybraný, aby prišiel... sem?“

Essien mal pocit, že toto všetko už vedel. Ale odkiaľ? A prečo?

Stále nenachádzal odpoveď. Ale začínal mať pocit, akoby opäť dokázal cítiť svoje telo.

Alebo to bola len ilúzia?

„Len Eze má dostatok moci na to, aby sa Ọnwụ postavil na odpor. On jediný má na to najväčší dôvod.“

„Lenže keď sme o ňom počuli naposledy, bol uväznený a postarala sa o to práve Ọnwụ. Nezdá sa, že by mal dostatok moci na to, aby niečo podobné dal do pohybu. Aj na neho je to príliš zložitá schéma.“

Muž sa zasmial. Ten zvuk bol rovnako zarážajúci ako pochopiteľný.

Hoci Essien nevedel vysvetliť, prečo si niečo také myslel.

„Zložitá schéma? Toto je veľmi jednoduchý plán. Eze sa rozhodol konať. Možno je zatvorený, ale tí, ktorých si vybral, nesú jeho vôľu. Sú jeho pešiakmi a zároveň mágmi. Sú to ich schopnosti, ktoré využíva, aby konečne dosiahol svoje.“

„Takže Eze sa postaral o to, aby sa mi môj syn,“ opäť pocítil, akoby ho niekto hladil, „vrátil?“

„Je to najpravdepodobnejšia možnosť.“

Napriek tým slovám bol mužov hlas nanajvýš opatrný.

„Neznieš presvedčene,“ obvinila ho žena. „Myslíš si, že o neho opäť prídem?“

Opäť ten strach. Opäť tie obavy, ktoré chcel utíšiť.

Kým bola preňho táto osoba?

„Jeho cesta tu nekončí. Sama to vieš. Svet ho potrebuje,“ dohováral jej.

Essien mal chuť udrieť ho za ten blahosklonný tón.

„Ale... čo jeho domov? Čo jeho povinnosti? Musíme mu o nich povedať!“ nástojila.

„Nemôžeš ho tu udržať,“ nesúhlasil s ňou. „Nie tak, že ho budeš citovo vydierať. Len by nás znenávidel. Okrem toho, my ho potrebujeme oveľa menej. Veď sa sama pozri. Hrozba rebelov je zažehnaná. Už nemajú dôvod pochybovať o nás.“

„Ale mal predsa ten meč!“ skríkla zúfalo.

Akoby hľadala čokoľvek, čím by mohla zmeniť jeho názor.

Nasledujúcimi slovami sa ju snažil upokojiť. „Lenže on nevie, prečo si ho vybral. Nezabúdaj, bol som tam. Zodvihol ho, ale netušil, čo to znamená.“ Ale opäť bez výsledku.

„Prídem o neho. Opäť oňho prídem. A on ani nebude vedieť, prečo plačem,“ pošepla sotva počuteľne.

„Znovu ho uvidíš.“

Essien mal chuť zasmiať sa. Podobné slová si hovorili vojaci, ktorí išli prvýkrát do boja.

Pretože to bolo lepšie ako čeliť možnosť, že všetci zomrú.

„To nevieš. Sám si to povedal,“ vytkla mu. „Blíži sa vojna a svet ho potrebuje. Ak vyhrajú... ak ju porazia... aj tak oňho prídem. Pretože ak prežije, bude sa musieť zhostiť svojej úlohy tam hore.“

Každým slovom sa do jej hlasu vkrádalo väčšie zúfalstvo.

„Je to jeho osud.“

„To ale neznamená, že mi z neho nemôže pukať srdce.“

Essien mal pocit, akoby mu pukalo srdce.

„Kvôli tomuto sa narodil.“ Čoskoro sa naučí nenávidieť ten blahosklonný tón! „On aj všetci, ktorí sú jeho spojencami. Necítiš to snáď? Monštrum sa prebúdza. Musíme ho čo najskôr vyslať na cestu. Inak ho nebudú môcť zastaviť.“

„Vieš, že už je neskoro.“

Neskoro na čo? V Essienovi sa prebudila zvedavosť.

Ale nebolo mu dovolené pýtať sa.

„Viem... ale predsa. Ak ešte žije on aj tie dve bojovníčky a možno aj ostatní, ktorí plnia túto misiu... možno ešte máme nádej.“

„A ak nie?“ zaševelila.

Odpoveď ale poznala. Preto akoby ju opustila vôľa žiť.

„Potom bolesť z jeho odchodu nebudeš musieť cítiť dlho. Pretože zanikne spolu s celým svetom.“

„Netvor ho predsa nemá zničiť,“ oponovala mu náhle.

A Essien chcel na nich zakričať. Aj on chcel vedieť, kto bol tým netvorom!

Má s ním bojovať? Budú s ním zápasiť iní?

Lenže namiesto toho sa k nemu vracala len tá pokojná nečinnosť.

„Nie, nemá,“ pritakal. „Miesto toho urobí niečo oveľa horšie. Ovládne ho a premení na ríšu temnoty a smrti. Ríšu, ktorej môžu kraľovať len takí, akými sú Ọnwụ a jej prisluhovači. Kráľovstvo, v ktorom život nebude mať svoje miesto.“

Povzdychla si. „Vyvolávaš vo mne strach a bolesť a pritom vieš, že nemôžem povedať nie.“

„Aj tak by si ho nezadržiavala. Pretože budeš rešpektovať rozhodnutie, ktoré urobí tvoj syn.“

„A to urobil vo chvíli, keď ho sem portál priviedol,“ zamumlala. Vzápätí sa z jej hrdila vydral vzlyk, ktorý Essienovi zlomil srdce. „Našla som ho, aby som ho stratila.“

„Nie, našla si ho, aby mohol zachrániť svet,“ oponoval jej.

Essiena tým len rozčúlil.

„Je to príliš veľký osud. Zabije ho,“ nariekala.

„Aj to je možné,“ pripustil. „Lenže ani jeden z nás nevidí do budúcnosti a možno je to tak lepšie.“

„Bo-bojím sa... oň-oňho...“ zajakávala sa.

„Len hlupák by sa nebál.“

Ak sa potom ešte rozprávali, nevedel o tom. Nezaujímalo ho to. Nie úplne. Miesto toho sa ponoril do svojich pocitov. Vykúval sa vo vlastnom hneve. Chcel sa prebudiť. Ihneď! Tá žena ho potrebovala. Jeho útechu. Jeho slová. Potreboval sa natiahnuť, pohladiť jej ruku a povedať jej, že to bude v poriadku. Aj keby mal kvôli tomu klamať. Nikto si nezaslúži tak veľmi trpieť. A ona tým rozhovorom bola vyslovene trýznená. Za to toho muža zabije. Vychutná si jeho smrť. Bude mu pomaly lámať všetky kosti. Aby poznal, akú príchuť majú muky, ktoré ju prinútil precítiť.

Len keby sa mohol zobudiť!

Kričal. Vrieskal. Udieral.

Nič tým nedosiahol. Len sa rozhorúčil.

Jeho telo horelo. Čoraz viac. Akoby ho niekto hodil do najhorúcejších plameňov. Dokonca videl ich odraz. Prebleskovali v temnote okolo neho. Nasledoval hukot. Uvedomil si, že to bolo chrčanie. Snáď krik? Nie, prekvapené výkriky.

„On sa prebúdza!“

„Rýchlo! Nech ťa tu nenájde!“

Nepremýšľal o tom, kto to kričal. Čie hlasy to rozoznával. Pretože jeho telo zachvátila nesmierna horúčosť. Keď konečne otvoril oči, všetko videl nezreteľne. Akoby mu niekto nalial na tvár vodu. Keď napokon zaostril, zistil, že sa pozerá na strop nejakej miestnosti. Viac ako nevedomosť ho trápil iný pocit. Presvedčenie niekoho, komu sa snívalo niečo nesmierne dôležité, no s prvým raným žmurknutím na to zabudol.

„Tak si sa rozhodol vrátiť medzi živých. Som rád,“ hovoril práve mužský hlas niekde po jeho pravici. Diallo, pripomenul si. Bol to Diallo. „Ako sa cítiš?“

„Úchvatne,“ zachripel hlasom niekoho, kto príliš dlho mlčal.

Alebo kto, naopak, strávil istý čas vrieskaním.

Diallo sa zachechtal. „Určite sa nenahneváš, ak ti nebudem veriť.“

Nezazlieval mu to. Ani on sám by si neveril.

Telo mu postupne chladlo, hoci predpokladal, že jeho koža bola stále pomerne teplá. Okrem toho sa však cítil naozaj dobre. Očakával vyčerpanie, ale okrem zahmlenej mysle ho vlastne ani nič netrápilo. Preto sa aj pokúsil posadiť. Diallo mu nakoniec pomohol, ale už odmietol, aby ho podopieral, kým si zvykne na polohu v sede. Aby získal čas, kým dostane svoje reakcie pod kontrolu, rozhliadol sa okolo seba. Hoci steny boli prakticky holé a v izbe nebolo viac ako niekoľko postelí, nejako vedel, že bol ešte stále v kráľovskom paláci. Až príliš detailne si vybavoval, ako použil živly na spacifikovanie rebelov a ako sa nakoniec stal obeťou svojej vlastnej sily.

Nečudoval sa, že sa všetci radšej vzdali.

Asi by urobil to isté, keby oproti nemu stál chodiaci požiar.

„Takže rebeli sa vzdali?“ uisťoval sa Essien, nakoľko na to si spomínal len matne.

Diallo prikývol. „Áno, nahnal si im poriadny strach. Už zabudli, aká nebezpečná a smrtiaca môže byť mágia. Keď si sa im predviedol, rýchlo pochopili, že prehrali. Dokonca sami pustili na slobodu kráľovskú rodinu. Kráľ ti je zaviazaný. Dokonca spomína aj nejakú odmenu.“

Essien sa zasmial. „Nie, to nespomínal.“ Oceňoval však, že sa ho Diallo pokúšal rozveseliť.

„Ale som si istý, že ak by si mal nejaké prianie, rád ti ho splní,“ ponúkol mu.

Rozhodol sa, že si to nechá prejsť hlavou.

Zamrvil sa na posteli. Túžil vstať. No keď sa pohol, zacítil, ako do niečoho strčil. Podvedome sa tým smerom natiahol, pričom sám takmer skončil na zemi, ale nakoniec sa mu podarilo udržať vo vzpriamenej polohe seba, aj ten predmet. Ako neskôr zistil, pred nedôstojným pádom zachránil ten mocný meč. Pamätal si, ako jeho čepeľ horela a ako sa ňou oháňa po rebeloch.

„Čo je toto za meč?“

Diallo ho uchopil do ruky a Essien bol sám zaskočený, ako nerád sa lúčil s jeho dotykom.

Cítil sa vďaka nemu taký sebaistý.

„Je to meč kráľov,“ vysvetlil jednoducho Diallo, dívajúc sa na prvý pohľad úplne obyčajnú zbraň. „Vykovali ho dávni mágovia nášho národa ako dar a poďakovanie kráľovskej rodine. Mal im pomáhať ochraňovať celé kráľovstvo tým, že znásoboval ich vlastnú silu. Do tejto čepele vkuli mocnú mágiu. Vďaka tomu je pre kohokoľvek, kto ho drží, jednoduchšie ovládať schopnosti.“

Essien sa mračil. „Ak je to meč kráľov, prečo som ho našiel v zbrojnici zapadaný prachom?“

„Pretože meč dlhé roky spal.“

„Hovoríš to tak, akoby bol snáď živý. Veď je to len meč,“ potriasol hlavou.

Diallo však prikývol. „Veď aj bol živý,“ pritakal. Keď videl, že Essien má problém mu uveriť, spustil: „Kedysi žil jeden mocný vodný jašter, o ktorom sa hovorilo, že ukrýval mocný poklad. Mnohí po ňom túžili. Niektorí sa mu zaliečali, iní sa mu vyhrážali. Napokon sa rozhodol, že osud svojho tajomstva určí on sám. Svoj drahokam venoval kováčovi a ten ho, nič netušiac, osadil do rukoväte práve tohto meča.“ Rukou pomaly pohládzal práve tú časť meča, o ktorej hovoril. „Lenže ten kameň bol rovnako zradný ako sám jašter. Namiesto toho, by meč obdaril svojou silou, rozhodol sa prebudiť jeho vlastnú osobnosť. Tá vlastne pomáhala usmerňovať mágiu živlov. Ale keď kameň ukradli, meč akoby zomrel.“

Essien prikývol. „Takže preto bol v zbrojnici. Pretože bol nepoužiteľný.“

„Áno,“ súhlasil Diallo. „Vždy sme vedeli, že meč bude môcť prebudiť len veľmi mocný mág, ale v čase, keď drahokam zmizol, už mágia nebola taká mocná. Tak sa naši predkovia rozhodli čakať. A medzitým sa na meč zabudlo. Až kým znovu neožil v tvojich rukách.“

Díval sa na ten meč a sám seba sa pýtal, či to môže byť také jednoduché. Pamätal si na svoj rozhovor s vodným jašterom veľmi dobre. Vtedy sa mu vysmial a povedal, že jeho poklad je na bezpečnom mieste ďaleko od neho. Čo v podstate bola aj pravda. Navyše na základe toho, čo hovoril a ako... nebolo ťažké uveriť, že by všetkých prekabátil tým, že by drahokam ukryl všetkým na očiach. Hoci niekto to predsa len pochopil. Niekto, o kom im hovoril ten vojak.

Prehltol. Až sa bál spýtať. Pretože tušil, aká bude odpoveď.

„Kto má teraz ten kameň?“ vyzvedal čo najneutrálnejšie.

Diallo zamručal, akoby ho tými slovami vytrhol zo sústredenia.

Potom potriasol hlavou a odpovedal: „Podľa všetkého skončil u ȧudobského kráľa.“

V duchu si pripomínal, že to ešte nebol dôvod na rozčúlenie. Vedeli to predsa už predtým. Preto prešli cez ten portá. Pretože dúfali, že ich zavedie niekam do kráľovstva. Na miesto, odkiaľ by ľahšie prešli až do paláca a tam sa nechali zabiť pri snahe získať niečo, o čom ani len netušili, ako to vyzerá. Teraz už vedeli, že je to drahokam a určite ho nájdu v rukách kráľa. To by čo najskôr mali...

Zarazil sa. „Kde sú Wen s Rae?“ pýtal sa nespokojne.

Vyčítal si, že na ne dovtedy ani len nepomyslel.

„Asi v záhrade, povedal by som,“ hádal Diallo, nevšímajúc si Essienovu rozladenosť. „Najskôr sa od teba nechceli pohnúť, ale nakoniec sme ich prinútili odísť aspoň na pár hodín, aby si oddýchli. Ony miesto toho zamierili do záhrady a urobili si terč z jedného zo stromov. Odvtedy im strážcovia nedajú pokoj.“

Essien sa zachechtal. „Asi nie sú nadšení tým, že im tu zabíjajú stromy.“

„To určite,“ súhlasil Diallo, „ale podľa všetkého ich oveľa viac fascinuje precíznosť, s akou tie kmene triafajú. Strážcovia ich teraz prosia, aby ich učili.“

„Tak to obídu naprázdno,“ odvetil automaticky.

„Essien?“ oslovil ho nechápavo.

„Zaveď ma k nim,“ vyzval ho. „Mali by sme sa spolu vybrať k tomu vášmu strážcovi. Prišiel čas odísť.“

Na to už Diallo nič nepovedal, ale napriek tomu Essien nedokázal dostať z hlavy ten spokojný úsmev, ktorý zrazu rozžiaril starcovu tvár. Akoby v podobné slová dúfal. Čo Essiena nútilo premýšľať, čo presne na neho čaká u toho strážcu. Len dúfal, že to nebudú ďalšie skúšky. 

Kapitola 82. ¦ Kapitola 84.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 83.: