OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 75.

11.02.2019 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 670×

Kapitola 75.

Femi

„Takto sa nechať doriadiť. To mohlo napadnúť len tebe,“ hrešila ju Kacia a mocne pri tom stískala pery. Akoby sa musela ovládať, aby na ňu nezačala kričať.

Čo bol rozhodne pokrok. Kacia, ktorú poznala celý svoj život, by práve teraz pobehovala okolo a najskôr by hľadala niekoho, na kom by si mohla vybiť zlosť. Lenže táto Kacia, tá, ktorá prišla o ruku a ešte predtým našla svojho druha a takisto domov; táto Kacia bola celkom iná. Iste, stále na ňu pozerala akoby sa nevedela rozhodnúť, či by ju radšej nemala zaškrtiť, ale okrem toho sa tvárila skôr znepokojene než namosúrene.

Kto by si bol pomyslel, že na ochladenie najhorúcejšej hlavy v Sachapovom cechu bude potrebné odseknúť jej ruku. Femi sa hanbila sama pred sebou, že na niečo podobné myslí, ale nemohla si pomôcť.

Všetko ju bolelo. Prakticky zaspávala posediačky. Neposlúchali ju ani ruky, ani nohy. A namiesto toho, aby jej dopriali aspoň nejaký oddych, do nej hustia jednu výčitku za druhou. Akoby nebol dostatočným trestom Zekiho bolestný výraz. Vlasy mu odstávali okolo tváre, akoby si bol priveľa ráz do nich vopchal ruku v márnej snahe o rozptýlenie.

Femi si odkašlala. „Nebol to môj nápad nechať sa zraniť. Vlastne som rada, že som vôbec prežila. Poslali nás totiž na smrť.“ Predpokladala ale, že je zbytočné niečo také im vysvetľovať. Vďaka prepojeniu medzi cechovníčkami Kacia určite čo-to o Feminom rozpoložení zachytila. Otázne bolo, čo všetko prezradila Zekimu.

Podľa jeho výrazu mu však povedala dosť. Prečo iné by sa tváril akoby ho práve upaľovala.

„To je všetko síce pekné,“ oponovala jej Kacia, „ale nevysvetľuje to, čo tu robí... ona,“ zasyčala, akoby Sadiki ani na meno nevedela prísť. A možno nevedela. Možno jej niečo podvedome vyčítala, hoci Femi netušila, čo by to mohlo byť.

Povzdychla si. „Tá ona, na ktorú sa nevieš ani len pozrieť, mi zachránila život.“

„A určite tým sledovala vlastné ciele,“ dodala Kacia, avšak jej hlas bol o čosi prívetivejší.

Vtedy sa Sadiki konečne otočila. Na hlave ešte stále mala kapucňu, hoci boli vo vnútri stanu a bolo málo pravdepodobné, že by niekto vstúpil. Pokiaľ to pochopila správne, patrilo toto miesto Zekimu a nikto okrem neho dovnútra nesmel vstúpiť.

Netušila, ako niečo také dokázal, ale predpokladala, že jej to veľmi rád vysvetlí. Hneď potom, ako sa spamätá a zmôže sa aspoň na jedno rozumné slovo. Pretože doteraz vyzeral ako nejaká ryba, ktorú násilne vyhodili z vody. Len otváral ústa a nič z nich nevychádzalo. Ale podľa toho, ako silno jej zvieral nohu, sa asi ešte stále snažil presvedčiť, že je v bezpečí a pri ňom. Hoci mala ďaleko od toho, aby bola v poriadku.

Vedela, že má horúčku. Niektorá rana sa jej musela zapáliť, čo nebolo až také prekvapivé. Sadiki toho o liečení naozaj nevedela veľa a síce jej zachránila život, ale tam jej znalosti končili. Ešte stále si spomína na to, ako prácne jej musela vysvetľovať, že diablov pazúr naozaj nie je časť tela niektorej príšery. Takže sa čudovala, že vôbec prežila a dokázala sem prísť. Hoci Sadiki ju určitú časť cesty niesla, aj keď si na to Femi spomínala len veľmi matne.

„Ja som tým nič nesledovala, hoci sa ti to zdá nepredstaviteľné,“ zapojila sa Sadiki konečne do rozhovoru, aj keď asi nie preto, aby sa obhajovala. „Nechcela som za Femi ísť o nič viac, než sa mi teraz s tebou chce rozprávať. Ale zdá sa, že nemám na výber. Bola som požiadaná, aby som za ňou išla, nakoľko ešte nemala zomrieť.“

Kacia, ktorá dovtedy nepokojne pobiehala po stane, akoby snáď niečo hľadala, sa pri tých slovách zastavila. Následne sa spriama zadívala na Sadiki. Femi ten pohľad poznala. Jeho váhu niekoľkokrát pocítila.

„Ešte nemala zomrieť?“ zopakovala Kacia až príliš pokojným hlasom. „Ak je to tak, prečo si nebežala pomôcť Batu? Tá snáď zomrieť mala?!“

„Kacia...“ napomenula ju Femi, ale ona ju odmietla počúvať.

„Nie, nebudem ticho,“ oponovala Feminej snahe o jej utíšenie. „Chcem vedieť pravdu. Ak nás nejaký bohovia sledujú a teraz nám milosrdne poslali na pomoc túto nešikovnú babráčku, prečo to isté neurobili vtedy, keď Batu zabíjali? Kde boli vtedy? Prizerali sa a dobre zabávali?“

„Sadiki predsa nemôže za to, že...“ No ani tentoraz jej nebolo dopriate dohovoriť.

Prerušila ju Sadiki. „Nebola som poslaná na pomoc Batu, pretože jej som pomôcť nemala. Vy si myslíte, že zomrela, ale ona má pred sebou ešte veľmi dlhú cestu a na tej ju môže sprevádzať len Zara. Pretože to je jej úloha. Pretože sa na tej ceste má veľa naučiť a v tom jej pomôže len Accai – a ešte Batu.“

„A Batu jej mala pomôcť tým, že ju necháte zomrieť?!“

Femi zdieľala Kaciino rozčúlenie. Cítila jej bolesť. Pretože bola jej vlastnou. Tiež chcela poznať odpovede, no nemala silu sa ich dožadovať. A už vôbec nie od Sadiki. Pretože ona s tým nemala nič spoločné. Počas ich cesty sa síce len ojedinele rozprávali, ale niečo sa Femi predsa len dozvedela – ak by si Sadiki mala vybrať, nezapájala by sa do ničoho. Pretože verila, že kedykoľvek sa niekde objaví, bude nasledovať nejaká katastrofa.

Lenže Kacia nepočkala, aby jej to Femi mohla vysvetliť.

A ani Sadiki sa o niečo také nesnažila.

„Videli ste a cítili len to, čo oni chceli, aby ste videli a cítili.“

Femi zažmurkala. Jej myseľ asi až príliš zahaľovala horúčka, pretože jej nedochádzal význam tých slov. Možno by ich mala požiadať o nejaký odvar, smädná na to bola dosť. Ale napriek tomu mlčala. Pretože potrebovala vedieť, o čom sa budú rozprávať. A ak by priznala, ako mizerne sa v skutočnosti cíti, chceli by jej dopriať pokoj a odišli by viesť tento rozhovor niekam inam.

„Čo presne znamená táto pokrytecká odpoveď?“

Sadiki sa zadívala Kacii do očí. „Videli ste len to, čo chceli, aby ste videli,“ zopakovala trpezlivo. „Accai a Zara sa stali svedkami Batuinej smrti. Vy a ostatné cechovníčky ste to vďaka putu sestier cítili na vlastnej koži. A pritom Batu nie je o nič viac mŕtva ako ktorákoľvek z vás.“

Femi odmietla niečomu takému uveriť.

Vedela, čo cítila. Čo videla. A okrem toho, aby bola Batu živá... Cítila by predsa jej prítomnosť. Mohla by sa s ňou spojiť, aj keby bola na opačnom konci sveta. Lenže cítila len Zaru. Aj to len preto, že sa o ňu zaujímala, keď ju zranili. Teraz opäť mlčala. Akoby sa sústreďovala na inú úlohu. O Wen a Rae radšej ani nepremýšľala. Tie dve sa niekde stratili a ona naozaj dúfala, že to neznamenalo, že z pôvodne šesťčlennej skupiny ostali už len dve živé.

„Cítili sme jej smrť,“ oponovala jej zlomene Kacia.

Sadiki však pokrútila hlavou. „Mali ste si len myslieť, že zomrela. Ale Zara, našťastie, neurobila to, čo od nej Ọnwụ očakávala. Miesto toho zobrala jej telo a rozhodla sa ho priniesť jej rodine. Až tam zistila, že konala správne. Takto ešte stále existuje nádej, že to dopadne dobre.“

Femi sa prudko posadila na lôžku. Nezáležalo jej ani na tom, ako jej do tela vystrelila bolesť a musela sa kvôli nej zamračiť. Čo prinútilo Zekiho presunúť sa k jej hlave. Bol liečiteľ, určite videl, že na tom nie je dobre. No Femi si ho nevšímala.

Zaujímali ju len Sadikine slová.

„Chceš snáď povedať, že...“

Sadiki prikývla. „Batu nie je mŕtva, pretože nikto nezabil jej telo. Miesto toho ju obrali o dušu a tá skončila v Ọchiri. Ọnwụ bola presvedčená, že si budete myslieť, že zomrela a zbavíte sa jej tela. Lenže Zara to neurobila a teraz sú spolu s Accaiom a ešte niekým na ceste. Ak uspejú, Batu sa vráti taká, ako si ju pamätáte.“

Femi zrýchlene dýchala. Kacii sa triasli ruky. Dívali sa na seba.

Obe dúfali, že je to pravda. No báli sa tomu uveriť.

Kacia žmúrila na Sadiki oči. „Ako to všetko vieš? Máme veriť, že si sa to dozvedela náhodou? Čo ak o tom vieš len preto, že si za to všetko zodpovedná?“

„Viem o tom tak, ako sa o tom dozvedela Batu,“ priznala potichu. „Vidím budúcnosť, hoci nie tak jasne, ako ju videla ona. Zahliadla som útržky a trvalo mi dlho, kým som ich dala dokopy. Preto sa vôbec čudujem, že sa na túto misiu vydala.“ Najskôr Kacii a potom aj Femi venovala vážny a tak trochu žalostný pohľad. „Ona od začiatku vedela, ako skončí.“

Femi sa sprudka nadýchla. „Chceš povedať, že ona nejako... predpovedala... vlastnú... smrť?“

Sadiki pomaly prikývla. „Batu nie je ako vy alebo ako ja. Pochádza z prastarého národa a k ich mágii patrí aj predpovedanie budúcnosti.“ Na chvíľu sa zamyslela a potom pokrútila hlavou, akoby povedala niečo, čo nie je tak úplne presné. „Nie je to tak, že by mali predtuchy na želanie. Ale každý z nich za svojho života dokázal vidieť jednu budúcnosť. Tá vidina sa týkala ich osudu. Batu vedela, ako to všetko skončí, ale nevedela, kedy presne sa to má stať. Takže vyčkávala na vaše narodenie.“

Vtedy sa Kacia zasmiala. „Ona vyčkávala na naše narodenie?“ dostala zo seba napol prekvapene a napol pobavene. „Teraz už viem, že si zošalela. Batu je predsa v našom veku. Sotva mohla čakať na to, kým sa narodíme.“

„Nuž, nebudem sa ti to snažiť vyhovoriť. Si taká presvedčená o svojej pravde,“ skonštatovala Sadiki. „Ale pravdou tiež je, že Zara tomu všetkému bez zaváhania uverila a teraz Batu zachraňuje. Pretože Batu neváhala obetovať svoj život, aby vám dala väčšiu šancu na úspech.“

V hlase jej zaznievala pevnosť, ale aj... obdiv. Akoby nedokázala pochopiť, ako to Batu dokázala urobiť. Femi tomu rozumela až príliš dobre. Batu vždy bola záhadná a niektoré veci skrátka vedela. Vždy sa jej pýtali na vysvetlenie, ale keď im nebola ochotná žiadne poskytnúť, prestali sa pýtať. Nezáležalo predsa na tom, odkiaľ poznala odpovede, hlavné bolo, že im to vždy nejako pomohlo. Nebolo až také ťažké uveriť, že Batu to všetko vedela preto, lebo skrátka poznala budúcnosť.

„Ak by som ti naozaj verila,“ začala potichu Kacia, „a ja nehovorím, že ti verím, ale ak by som ti verila, tak by som sa teraz pýtala, ako je možné, že tu sedíme, kým naša sestra je tam vonku a potrebuje našu pomoc.“

„Pretože aj keď ostanete tu a nevydáte sa na cestu, nakoniec prídete až k nim,“ odvetila Sadiki a Femi si pomyslela, že už nemohla použiť viac mätúce slová.

A Kacia si myslela to isté. „Prídeme k nim? Ako? Hlavne ak sa nepohneme z miesta?“

Sadiki vážne pokrútila hlavou.

„Nepovedala som, že sa nepohnete z miesta Povedala som, že sa k nim dostanete.“

Femi si pomyslela, že je to vlastne to isté, len povedané o niečo záhadnejším a menej jasným spôsobom. Ale nechala si to pre seba. Pretože vtedy sa Zeki rozhodol, že už dlho sa na ňu len pozeral a začal jej prehmatávať jednotlivé zranenia. Akoby si bol spomenul, že je vlastne liečiteľ a mohol by niečo robiť. Femi to však neoceňovala. Mohol počkať, kým zaspí, ale nie, on ju musel dráždiť a trápiť. Musela sa veľmi ovládať, aby sa nemykala. Jej telo bolo stále poriadne citlivé.

Takže rozprávanie radšej prenechala Kacii a Sadiki.

Aj tak to nevyzeralo, že by im záležalo na jej názore.

„A ešte predtým, ako ich niekto nadobro zabije?“ uisťovala sa Kacia.

Femi sa zdalo, že v poslednom čase až príliš často dáva najavo svoje obavy bez toho, aby pri tom zúrila. Predtým sa snažila svoju pravú podstatu zakryť výbuchmi hnevu. Stále bola temperamentná, ale akoby ju už unavovalo predstierať, že je niekým iným. Zatiaľ sa ešte nerozhodla, či ju tá zmena tešila, alebo skôr desila.

„Zaru nie je také jednoduché zabiť, ako ste si určite všimli,“ začala opatrne Sadiki. „Batu tiež ešte nie je mŕtva. Accai je nateraz takisto v bezpečí. Je teda dosť veľká pravdepodobnosť, že keď sa k nim dostanete, budú ešte stále v jednom kuse.“ Jemne sa usmiala, akoby si na niečo práve spomenula. „A dokonca so sebou privedú aj spojencov.“

„Ako sa k nim ale dostaneme?“ nástojila Kacia.

Sadiki však na cechovníčku prižmúrila oči. Akoby odhadovala jej správanie.

„Povedz, prečo si sem vôbec prišla?“ oborila sa na ňu, ale nie vyčítavo. „Nevedela si, že som Femi priviedla. Prišla si sem z úplne iného dôvodu.“

Kacia vyzerala, akoby ju niekto práve udrel do žalúdka. „Ako si...“

„Povieš nám teda, prečo si sem prišla?“ prerušila ju Sadiki.

Kacia sa na ňu dlho pozerala prižmúrenými očami. Ale nakoniec si asi povedala, že je úplne jedno, kto jej správu bude počuť. Jestvovala len malá pravdepodobnosť, že Sadiki niekomu niečo prezradí alebo ich rovno zradí. Bola Ọnwụinou kňažkou, ktorá sa rozhodla opustiť svoje povinnosti. Femi predpokladala, že Ọnwụ by z toho nebola dvakrát nadšená.

„Cisárovná sa rozhodla odveliť všetky jednotky k Nkọche.“ Femi sa zachmúrila a nemalo to nič spoločné s tým, ako jej Zeki práve teraz počítal rebrá a ona kvôli tomu musela škrípať zubami. „Prišla som to oznámiť Zekimu, aby sme vymysleli spôsob, ako to prezradiť Femi, keď tu nie je.“ Teraz sa Kacia opäť mračila. „A miesto toho som tu našla teba, Femi a aj Zekiho, ako sa snažíte pred mnou zatajiť, že sa Femi vrátila a hlavne v akom stave,“ obvinila ich, čo však nezačalo vlnu ospravedlňovania.

Sadiki pomaly prikývla, akoby už predtým mala podozrenie a teraz sa potvrdilo. Čo asi nebolo ďaleko od pravdy, hoci Femi ešte stále nepochopila, ako to Sadiki robila. Aké presne boli jej schopnosti, že jej umožňovali dozvedieť sa aj to, o čom ostatní ani len netušili.

„Ọnwụ šepká cisárovnej. Pretože bohyňa sa bojí,“ priznala zádumčivo. „Prednedávnom utrpela veľkú prehru. Dúfala, že sa zbaví Zary a aj Accaia, ale miesto toho musela utiecť ako vystrašené zviera. Lenže vie, kam Zara spolu s ostatnými zamierila a rozhodla sa tam na ňu počkať.“

„Ona zamierila k Nkọche? Ale čo by tam robila?“ čudovala sa Kacia.

Femi na neičo také nemala čas. Práve teraz žmúrila oči na Zekiho, ktorý sa nebezpečne priblížil boľavému miestu na jej boku. Provizórne ovínadlá z nej síce odmotával opatrne a pomaly, ale keďže boli aj tak prilepené k jej koži, nič šetrné na jeho konaní nebolo. Kým sa prepracovával k spodnej vrstve obvínadla, otvore už syčala a hekala. Zeki však nemienil prejaviť súcit. Skôr sa na ňu nesúhlasne mračil.

Asi čoskoro začne prednášku o dôležitosti čistenia rán.

Akoby to sama nevedela.

„Hľadajú vchod do Ọchiri. Kedysi tam stál,“ odvetila Sadiki akoby mimochodom.

Kacia kývla hlavou, akoby vtedy všetko pochopila.

„A keď sa odtiaľ vrátia, bude ich čakať celá armáda, aby ich zastavila.“

„Presne tak,“ súhlasila Sadiki.

Kacia sa opäť začala nepokojne prechádzať. „Musíme ich varovať!“

„Nemôžeme ich varovať,“ odporovala Sadiki. „Nemáme žiadny spôsob. Môžeme len ísť spolu s armádou k Mŕtvemu lesu a dúfať, že sa nám podarí zdržať útok. Čo by nemalo byť až také náročné. Cisárovná tam armádu posiela aj z iných dôvodov.“

„Aké dôvody na to ešte môže mať?“ rozohnila sa Kacia. „Je to pustina!“

„Ale každá pustina vznikla z istého dôvodu. Rovnako ako púšť, aj Mŕtvy les bol kedysi bohatou a živou krajinou. Až kým ju Ọnwụ nezničila. Vysala z toho miesta život, aby mágiu mohla použiť iným spôsobom.“

Kacia bola tou informáciou zaskočená. Femi sa jej nečudovala. Aj pre ňu bolo náročné stráviť, že im vlastne celý život klamali. Čo vlastne nemalo byť až také prekvapivé, keďže aj iné záležitosti v minulosti cisárstva boli úplne iné, než ako im to hovorili rodičia a starí rodičia.

Nakoniec teda dopovedala Femi, aby rozhovor mohol pokračovať: „Aby uväznila otca v Edete?“

Sadiki však pokrútila hlavou. „Nie, použila tú moc, aby sa presvedčila, že bohovia ostanú naveky uväznení vo svojom prekliatí.“ Pošúchala si bradu, akoby ešte nad niečím premýšľala. „Hoci to nedáva zmysel. V Nkọche som niekoľkokrát bola a hoci je to miesto desivé, nikde som nenašla nič, čo by nasvedčovalo prítomnosti bohov. Ak nerátam Ọsisa.“

Femi si spomínala na to, ako tam zavítali oni – na úplnom začiatku svojho putovania. Tá spomienka sa jej zdala veľmi vzdialená. Akoby patrila niekomu dávno mŕtvemu z niektorého minulého života. Ona už nebola tou istou osobou, ktorá zvedavo vstúpila do tela mŕtvej ozrutnej korytnačky. Teraz by to možno už ani neurobila. Ktovie, ona rozhodne nie a je rada, že nemusí byť s tou situáciou znovu konfrontovaná.

„Nkọcha nie je obyčajný les,“ zašomrala neochotne Femi len preto, lebo vedela, že Kacia to Sadiki nevysvetlí, „je to les rastúci na chrbte obrovskej korytnačky. Neviem, kde sa tu vzdala a ani odkiaľ, ale viem, že teraz je mŕtva a spolu s ňou aj stromy, ktorým dávala život.“

Sadiki vyzerala byť prekvapená. Niečo také jej určite ani na um nezišlo.

Aj keď, komu by niečo také šialené vôbec mohlo napadnúť.

„Takže keď hovorili o tom, že by som mala ísť do Nkọchy, mali na mysli...“

„... vnútro korytnačky, na ktorej chrbte to všetko rástlo,“ dokončila za Sadiki Femi.

„To všeličo vysvetľuje,“ dodala Sadiki, ale viac nevysvetlila.

Pravdepodobne si v mysli dávala dokopy všetky tie útržky informácií, ktorým doteraz nerozumela. Femi to, popravde, momentálne veľmi nezaujímalo. Zeki pred chvíľou odtrhol poslednú vrstvu obväzu z jej najhoršieho zranenia. Neubránila sa bolestnému úpeniu. Nemusela sa pozerať tým smerom, aby si domyslela, že práve tá časť jej tela je pôvodcom horúčky, ktorá jej začínala zahmlievať myseľ. Uvedomovala si, že svoje zranenie podcenila, ale nemohla ho každý deň čistiť a preväzovať novými ovínadlami – hlavne ak nijaké nemali.

„Dobre, tak predpokladajme, že sa dostaneme k Nkọche,“ skonštatovala Kacia, keď Sadiki stále mlčala. „Ale čo tam potom budeme robiť? Budeme len čakať, kým sa Zara a ostatní vrátia? A dúfať, že sa vráti aj Batu? A čo potom? Bude tak na nich čakať celá armáda! Musíme naplánovať, čo budeme robiť a...“

Lenže nedokončila. Pretože jej to Zeki nedovolil.

„Plánovať môžeme aj neskôr. Teraz Femi potrebuje ošetriť rany.“

Výraz jeho tváre, rovnako ako jeho has, nepripúšťali žiadne námietky.

A tak sa ani žiadnych nedočkal.

„Och, iste! Ako môžem pomôcť,“ pýtala sa dychtivo Sadiki, ktorá ešte stále nerozumela tomu, že sa nemusí snažiť každému pomáhať, aby tu mohla ostať. Ale Femi predpokladala, že to bolo niečo, čo v nej hlboko zakorenilo. Akoby sa snažila ostatným pomáhať, pretože ju trápilo svedomie. Možno v minulosti vykonala niečo, čo doteraz ľutovala.

Zeki vďačne prikývol. „Vlastne by som niečo potreboval. Dones mi jednu bylinu...“

Femi vtedy zamávala rukami. „Nie, to nie je...“ Lenže nikto ju nepočúval.

„... volá sa Mačací pazúr,“ dokončil Zeki v tom istom čase, ako Femi povedala: „... potrebné.“

Femi zastonala. Pretože vedela, čo bude nasledovať.

„Výborne, rada. Aj mi ale povieš, kde nájdem tú mačku, a y som jej ten pazúr odsekla?“

Zeki sa zarazene pozrel na Femi.

Tá si pretrela tvár rukou. „Snažila som sa ti to povedať. Ona o liečení... nič nevie.“

„Ale chcem sa to naučiť!“ zastrájala sa Sadiki.

A Femi si vtedy pomyslela, že by jej to možno mali umožniť. Kým sa všetko pokazí a všetci zomrú, pretože nie je šanca, že by to mohli prežiť, môžu sa trochu aj zabaviť. Predpokladala, že Sadiki, ktorá sa snaží nájsť doslovných zástupcov niektorých prísad, bude dostatočne rozptýlenie. Nikto potom nebude môcť tvrdiť, že pred smrťou nezažijú aj trochu zábavy.

Keď už nič iné, aspoň zomrú uvoľnení. 

Kapitola 74. ¦ Kapitola 76.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 75.: