Gambit bohov - Kapitola 74. • OurStories.cz ~ naše povídky

Príliš veľa neznámych

04.02.2019 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 671×

Kapitola 74.

Zara

Nechceli jej dať pokoj. Doliezali za ňou.

Z čoho nebola nadšená.

Nečudovala sa im ale. Kedy naposledy mali možnosť stretnúť sa s niekým z božského pokolenia. Čo na tom, že sa stále považovala za akýsi omyl. Nevedela prijať ich náklonnosť. Ich záujem. Ich túžbu po... ani vlastne nevedela čom. Netušila, či od nej chceli, aby im nejakým spôsobom pomohla. Chceli využiť jej schopnosti? Možno boli len zvedaví. To bola aj ona.

Zrazu videla vlastný osud v úplne iných farbách. Vysvetľovalo to, prečo o ňu Nrọ javila taký veľký záujem. Pretože Zara bola v skutočnosti oveľa dôležitejšia, než si mala myslieť. Nútilo ju to pochybovať o celej tejto misii. Neposlali ju, aby našla svoje telo a všetko zvrátila. Táto úloha... akoby bola napísaná priamo pre ňu.

Keď sa pýtali Navida, prečo práve oni, povedal, že na to boli stvorení. Lenže čo ak v skutočnosti hovoril práve o Zare? Len boh môže bojovať s bohom. To už vedeli. Ak mali poraziť Ọnwụ, potrebovali božskú moc. Mala byť Zara zbraňou? To sotva.

Pretože ešte stále netušila, v čom tkvela jej moc. Aké mala schopnosti. A vlastne ich ani nevedela používať. Nie vedome. Jej moc bola uväznené vo sfére inštinktov. Ak by na ňu niekto zaútočil, bránila by sa. A tým by to skončilo. Batu o tom určite vedela oveľa viac. Mala to videnie, o ktorom nikomu nepovedala nič určité. Prišiel však čas, aby sa jej na to mohla spýtať.

Po pokuse o nepriateľský útok, ktorý skončil masakrom, sa nakoniec rozhodli pokračovať ďalej v ceste. Bolo to bezpečnejšie nielen pre Zaru a Accaia, ale aj pre ostatných, pretože zrazu nikto netušil, čo by presne mal robiť. Hrozila možnosť, že sa nepriatelia vrátia k ich brehom, ale najskôr ich budú musieť nájsť. Aj panovník sa rozhodol, že pre neho i jeho národ bude jednoduchšie, ak sa všetci dobre ukryjú.

Temujin kvôli zabezpečeniu krajiny obetoval aj vlastných ľudí a teraz ich sprevádzal sám, len v sprievode svojej Nkity. Tiež sa k nim pridal Batuin chlpáč a procesiu uzatváral Zarin prenasledovateľ. Podľa inštrukcií, ktoré zanechala Batu, mali nájsť tajný vchod do Ọchiri, kde by mali nejakým spôsobom nájsť Batuinho ducha, vrátiť ho späť do jej tela a všetci šťastní, úplní a najmä živí by sa mali vrátiť späť k svojim životom.

Teda, skôr k plneniu svojej misie, pretože čo sa týkalo Zary, ona vlastne život nemala. Aj keď... ako nad tým uvažovala, uvedomovala si, že ona nikdy nemohla byť úplne obyčajná. Hoci to celý život tak vyzeralo, nebola to pravda. Keď ju napokon zabili, akoby ju tým len zbavili kukly, v ktorej sa celý život ukrývala.

Preto bola taká zvláštna.

Nebola duch. Bola hmotná i nehmotná zároveň, mala obrovskú moc, rozkazovala snom, sneh jej tiež hovoril pani a potom tu ešte stále bolo to, čo jej povedal Ahụhụ. Že sa takáto zrodila. Čo jej nedopovedala na otázku, kto boli jej rodičia. Bol to snáď Navid? Dávalo by to zmysel. Vo svojej podstate by to bola vskutku ukážková spravodlivosť, ak by s jeho rebelujúcou dcérou bojovala jej vlastná nevlastná sestra.

Ale potom tu bola Nrọ a jej záujem... a jej nadanie pre všetko odohrávajúce sa v podvedomí.

Neustále o tom premýšľala. Zvažovala svoje možnosti. No nenachádzala odpoveď. A jej zadumanie muselo byť nápadné, pretože cítila, ako sa na ňu neustále upiera niečí pohľad. Nakoniec to Accai nevydržal, a keď zastavili, aby si oddýchli predtým, než zostúpila cez horský priesmyk naspäť do púšte, pripojil sa k nej. Posadil sa oproti nej a zvedavo ju sledoval.

„Stále tomu nemôžeš uveriť.“ Zo všetkých zdvorilostných fráz, ktoré mohol použiť na začatie rozhovoru, si zvolil práve úprimnosť. Nemalo by ju to prekvapovať.

Dovolila chlpáčovi, aby si ľahol k jej nohám a podvedome ho začala škrabať po hlave.

Povzdychla si. „Nie je to tak, že by som tomu neverila, len sa snažím zistiť, prečo to tak je. kto ma zrodil a prečo. Kto sú moji rodičia. Pretože bohov môžu splodiť len bohovia a keďže som svoj život doteraz prežila ako smrteľníčka, znamená to, že som dosť mladá. Tým pádom je otázka, čia dcéra vôbec som. Keďže bohovia sú pod zámkom.“

„Eze má istú voľnosť,“ pripomenul jej Accai

Prikývla. „Áno, to je pravda. On má istý druh voľnosti, ale aj tak ja zatvorený v hore. Ale prichádza do úvahy ako potenciálny otec. Otázkou však ostáva, kto je matka,“ ševelila ďalej a vôbec si nevšímala, akým pohľadom ju Accai sleduje. Ten si všimla až potom, ako stále mlčal. Zodvihla teda hlavu. Akoby v nej videl nejaké exotické zvieratko. Pri pohľad na ňu si dokonca šúchal bradu.

„Zvláštne, myslel som si, že budeš mať problém zmieriť sa s tým, že si bohyňa.“

Zara pohodila plecom. „Je to divné, to si nemysli. Ale na druhej strane to vysvetľuje všetky tie zážitky a všetko, čo sa stalo. A hlavne ako som bola schopná zaútočiť na Ọnwụ. Bohovia, to bol úžasný pocit.“ Pri posledných slovách sa usmiala.

Iste, aj predtým o tom všetkom premýšľala, ale odmietala si nahlas priznať to, o čom teraz spolu s Accaiom hovorili. Pretože jej to pripadalo len ako šialená predstava. Nemohla to vnímať ako reálnu možnosť. No možno mala. Možno by potom dokázala lepšie reagovať na zvedavá otázky ostatných.

„Takže netrápi to, že si bohyňa, ale... čo vlastne? Že nevieš, kto sú tvoji rodičia?“

Z jeho úst to znelo tak podivne, až sa začínala sama seba pýtať, či vlastne koná správne.

Potom však pochybnosti zahnala. Bolo to predsa dôležité.

„Nuž, áno. Schopnosti by som mala zdediť po nich, nie? Ak zistí, kto sú moji rodičia, budem vedieť lepšie odhadnúť svoju vlastnú silu a tým pádom ju budem vedieť aj lepšie použiť.“

Predpokladala, že niečo také očividne logické si domyslí aj sám.

Ale mýlila sa. Respektíve si jeho mlčanie zle vysvetlila.

„Rýchlo si sa zmierila s myšlienkou, že si bohyňa. Ako dlho si mala podozrenie?“

Zara si stlačila koreň nosa. Nesnažila sa upokojiť. Len rýchlo premýšľala. „Tu ani nejde o to, ako dlho som mala podozrenie. Vlastne som to ani netušila, až do tej udalosti v prístave.“ Poobzerala sa. Temujin a Nkity ležali obďaleč, ale pochybovala, že by všetci spali. Ak niečo, tak pravdepodobne počúvali. Na čom jej až tak nezáležalo. Vlastne netušila, prečo by pred niekým mala mať tajnosti. O ostatnom predsa už vedeli.

„Pamätáš si vtedy, keď sme sa snažili dostať do Edetu?“ spýtala sa Accaia a ten opatrne prikývol. Netušil, kam svojimi slovami smeruje. „Vtedy sme každý čelili vlastnej skúške, ktorú keď sme prekonali, dostali sme sa dnu. Neviem ako ty, ale ja som vtedy... niečo videla. Bola som bohyňa. Teda, vedela som, že ňou nie som, ale bola som v jej tele. Bola som v tele Ọnwụinej matky a...“

Accai ju prerušil. „Ọnwụinej matky? O tej som nikdy nepočul.“

„Ọnwụ sa snažila zmeniť dejiny. Ani o prvom bohovi, o Ezem, sme nikdy nepočuli,“ pripomenula mu.

„Nie,“ oponoval, „toto je iné. Pri svojom pátraní som narazil na zmienky o všeličom. A aj o všelikom. Eze bol jedným z nich. Síce som presne nevedel, kým je, ale niektoré staré kroniky sa o ňom zmieňovali. Pretože sa o to Eze postaral, ako som pochopil neskôr. Ale jeho družka? Tá akoby ani nikdy neexistovala.“

Zara premýšľala nad tou vidinou, ktorej súčasťou sa vtedy stala.

Jej matka sa predsa... Jasné, až tam možno siahala miera to ho, čo vtedy urobila.

„Možno za to bola zodpovedná sama Ọnwụina matka.“ Videla Accaiovi na tvári, že to nepovažuje za veľmi pravdepodobné, tak rýchlo dodala: „Nie, naozaj to tak môže byť. Vtedy som bola v jej tele a videla som, čo sa stalo. Ukázala mi, že božská moc má svoje obmedzenia. Môžem so svojimi schopnosťami bojovať, ale nie som všemožná. Nemôžem robiť zázraky na počkanie. Pretože... všetko má svoju cenu.“

Accai sa netvárili tak spokojne ako Zara, keď si to všetko pospájala.

Pretože napriek svojej veľkej moci Accai nevedel čítať myšlienky.

„Asi nerozumiem.“ Prižmúril na ňu oči, čo znamenalo, že nejakú teóriu mal.

Ale chcel, aby mu ju najskôr ona buď potvrdila, alebo vyvrátila.

„Vtedy som videla, ako Ọnwụ prišla za matkou. A ona zistila, že ich Ọnwụ... zradila. Že ich zradila kvôli moci a že ich chcela zničiť. Lenže na to nemala dostatok moci a tak plánovala... využiť svoje potomstvo. A vtedy ju matka prekliala. Aby deti mať... nemohla...“ Tým posledným si nebola taká istá, ale na tom asi nezáležalo.

Pretože Accai vyskočil na nohy, akoby ho niekto bodol.

„Ak by mala Ọnwụ deti, posilnilo by ju to,“ vysvetľoval jej Accai, hoci sama si to už domyslela. „Dokázala by prijať ich silu a tým pádom by nakoniec mohla premôcť aj svojho otca. A jej matka to vedela. Preto to urobila.“

Zara prikývla. „Obetovala svoj život, aby jej dcéra nikdy nemohla mať deti.“ Potom si však uvedomila, že to nie je tak celkom pravda. Urobila toho viac. „Lenže obetovala viac ako len ten.“

„Nejako sa jej podarilo vymazať samu seba z histórie. Zo všetkých kníh. Zo sŕdc svojich nasledovníkov. To ona je tá bohyňa, na ktorú sme zabudli. Všetko len preto, aby zabránila vlastnej dcére neprávom vyhrať.“

Zara sa rozpomenula na tú dávnu spomienku. Na to, ako videla obetu tej bohyne. Bolo to stále rovnako desivé, pretože že prežila na vlastnej koži. Tam sa mala naučiť, že nič nie je zadarmo. Teraz sa však sama seba pýtala, či nešlo o čosi viac. Možno sa jej Eze takýmto okatým spôsobom snažil naznačiť, kým vlastne je.

„Myslím, že niečo také asi neplánovala,“ zamumlala roztržito.

Accai sa už neposadil. Ale ani nezačal prechádzať hore dolu.

Pôsobilo to tak, že sa až priveľmi zamyslel a prestal vnímať svoje okolie.

„To rozhodne nie,“ súhlasil s ňou.

„Ale tým, že to urobila, tiež zabezpečila, že sa nestala mojou matkou,“ pripomenula mu.

Jej slová ho zarazili. „Stále si myslíš, že si sa musela narodiť niektorému bohovi.“

„Musela. Ako inak by som sa stala bohyňou?“ pýtala sa ho.

Lenže on neodpovedal. Len tam stál a premýšľal. Zara odhadovala, že práve pátral vo svojej mentálnej knižnici. Listoval rôznymi knihami a hľadal správnu odpoveď, ktorú aj tak poznal. Preto bola jeho účasť na tejto misii taká dôležitá. Keby nebolo jeho, mnoho hádaniek by nerozlúštili. Zaru by to malo rozčuľovať. Vedel o nej viac, ako ona sama. Lenže nemohla si dovoliť cítiť sa podvedená. Kým aspoň Accai dokázal ponúknuť vysvetlenie, mohli napredovať.

„Počula si niekedy príbeh o tom, ako sa zrodila Nrọ?“

Jeho slová ju prekvapili len čiastočne. Vlastne ich aj tak očakávala.

„Nie,“ pokrútila hlavou, „ale som si istá, že mi ho veľmi rád prezradíš.“

Nevyzeral však, že by vyslovene čakal na jej odpoveď.

„Nrọ sa nenarodila. Nie v pravom ponímaní toho slova. Povráva sa, že Eze potreboval na svoju stranu silu inej mágie, ale nevedel ako. Bol mocný, ale nie až taký mocný. Zrodil sa zo svetla a on potreboval pomoc od tmy. A len sny dokázali vyplniť túto medzeru. Pretože sny mohli byť dobré, ale mohli aj desiť, keďže boli rovnakou mierou tvorené svetlom i tmou. Preto požiadal po moc Strážcu snov.“ Zara sa sústredila na každého jeho slovo. Cítila, ako jej niečo v jej vnútri našepkávalo, že by si to mala zapamätať. Hoci ešte nevedela na čo presne.

„Ahụhụ mu povedal, že mu nemôže dať nadvládu nad snami, pretože by sa z nich najskôr musel narodiť. A tak sa zrodila Nrọ. Z myšlienky, z obyčajného sna, ktorý sa sníval najvyššiemu z bohov. Zrodila sa z veľkého zúfalstva. Preto stojí mimo celý panteón a preto je pre Ọnwụ zložité spútať ju. Pretože Nrọ nemá pevné telo. Nikdy sa nenarodila, tak ho nepotrebovala. To jej umožňuje byť na viacerých miestach naraz.“

Zare sa nepozdávalo, ktorým smerom sa nakoniec otočilo jeho rozprávanie.

Bolo znepokojivé predstavovať si, že sa narodila ako výplod fantázie niektorého z bohov.

„Chceš snáď naznačiť, že som sa zrodila podobným spôsobom?“

To, ako Accai zaváhal, ju neupokojilo.

„Možno. Ale nie úplne rovnakým. Nrọ sa narodila z náhody, pretože Eze ju vtedy potreboval.“ Rukou, ktorou si dovtedy šúchal bradu, v pravidelných intervaloch ukázal kamsi pred seba. Akoby chcel svojim slovám dodať istú dramatickosť. „Ty máš tiež nadvládu nad snami, takže to znamená, že si s Nrọ nejakým spôsobom spriaznená,“ pokračoval v premýšľaní, „ale vládneš väčšou mocou.“

Zara mala podozrenie. Ale to, že to Accai prehlásil s takým presvedčením... musel si toho všimnúť ešte viac, než dával najavo. „Takže sa na tvojom stvorení musel podieľať aj niekto iný. A ak Temujin neklamal a ja nevidím dôvod, prečo by to robil, tak potom moc ľudí v Nkite pochádza od neho. Vládnu snehu a zime. Ty to dokážeš tiež. Takže...“

Zara vyskočila na nohy a začala sa prechádzať. Nahromadilo sa v nej príliš veľa nepokoja, aby dokázala nečinne sedieť a počúvať tieto Accaiove teórie. Najmä ak bola napol presvedčená, že sú správne. Znepokojovalo ju to. A niečo v jej vnútri... sa zrazu cítilo stratené. Jej životný pokoj pramenil z toho, že vždy vedela, kým je. Lenže teraz sa ukazovalo, že to možno nebola pravda.

Akoby nestačili tie ostatné klamstvá, ktoré na svojej ceste už odhalili.

Jej pôvod predsa mohli ponechať zahalený tajomstvom.

„Takže čo?“ rozhodila frustrovane rukami. „Eze stvoril v sne dcéru a tou je Nrọ a o niekoľko storočí neskôr sa rozhodol, že si s dcérou trošku zašpásuje počas spánku a z toho som sa narodila ja? To je nechutné.“

A kým to nevyslovila nahlas, neuvedomovala si, ako veľmi sa jej z tej myšlienky dvíha žalúdok.

Mala by byť predsa mŕtva! Problémy so zažívaním by ju nemali obťažovať!

„Nrọ nie je jeho dcéra,“ začal jej trpezlivo vysvetľovať Accai, „nie v pravom zmysle toho slova. Je len predstavou, ktorá získala pevný tvar. Ničím viac. Tým, že by sa spojila s Ezem, by nespáchala žiadny zločin. Ba práve naopak. Ako jediná bohyňa by sa k nemu vôbec dostala.“

„Takže ma splodili tak, že sa spolu vyspali.... v sne? To je dosť desivá predstava.“

Ale stále to bolo menej desivé ako fakt, že by sa otec vyspal s vlastnou dcérou. V snoch predsa videla dosť podivností. Zažila ich na vlastnej koži. Smrť, mučenie... v čom sa od toho všetkého líšili milostné hry? nebolo to tak, že by Eze mohol Nrọ pozvať do svojej postele. Ona sa ukrývala a on bol zatvorený tak svedomito, že ho väčšinu času nenašli ani klebetné jazyky.

„Neznamená to, že si menej skutočná len preto, že si sa narodila zo sna.“

Prižmúrila oči. Nemala by to byť ona, kto je schopný preniknúť do mysle ostatných?

Tak prečo Accai hovorí, akoby prechodne to nadanie získal on?

„Ale prečo by niečo také robili?“ čudovala sa Zara „Nrọ sa s ním mohla pokojne vyspať aj normálne, keby som sa narodila, mohla ma nechať uňho a Ọnwụ by ma nikdy nenašla.“ Za predpokladu, že jej úloha v tomto celom cirkuse bola taká kľúčová, dávalo by to oveľa väčší zmysel. Ọnwụ by ani len nevedela, čo sa na ňu chystá, kým by nebolo neskoro.

„Myslím si, že je za tým viac. Oni potrebovali, aby si sa zrodila zo sna,“ skonštatoval Accai.

„Ale prečo?“

Jej hlas neznel ani spolovice tak podozrievavo, ako si namýšľala. Pretože to, čo hovoril Accai, dávalo zmysel. Bohovia nič nerobili náhodne. Eze chcel, aby sa narodila napol zo sna. Niečo jej hovorilo, že to súviselo s Nrọ a dôvodom, pre ktorý sa zrodila ona. Zara prižmúrila oči. Akoby začula ozvenu nejakého starého príbehu. O zlomení prekliatia, o spojení tmy a svetla... Bolo to však veľmi nejasné. Keby tu tak bola Nrọ. Lenže ona už nemohla prísť späť do skutočného sveta.

Zara premýšľala, či by bohyňu dokázala nájsť v ríši snov.

Tak by sa s ňou mohla spojiť bez toho, aby niekam musela cestovať.

Len je otázne, či by ju Ahụhụ pustil späť na slobodu.

Nebola si istá, či by neičo podobné bola ochotná riskovať.

V stávke bolo oveľa viac ako len jej zvedavosť.

„Myslím, že to je niečo, čo nám ešte len vysvetlia.“

Tými slovami si Accai opäť získal jej plnú pozornosť.

Bohovia a ich tajnosti. Odfrkla si. začínalo ju to unavovať.

„Nechaj ma hádať – kým to urobia, ja som si mala myslieť, že som obyčajný smrteľník.“

Accai si však jej uštipačnosť neuvedomoval. Alebo sa len rozhodol nevšímať si jej tón.

„Asi to robili, aby ťa ochránili,“ premýšľal Accai nahlas. „Narodila si sa zo sna, čo muselo byť kľúčové, ale tiež nechceli, aby sa o tom niekto dozvedel. A už vôbec nie Ọnwụ. Tak tvoj podstatu ukryli do tela smrteľného dieťaťa.“

Zara si radšej nepredstavovala, ako jej vlastná zo sna zrodená podstata vyháňa z jej neskoršieho tela pôvodného obyvateľa. Veď ona bola vrahom ešte skôr, ako vôbec dokázala chodiť. „V tele, v ktorom si sa nakoniec ukryla, možno už žila vlastná mágia. A možno len Eze neskôr požiadal Egbọ, aby ťa požehnala svojou mocou. Ktovie. Ale nech to bolo akokoľvek, postarali sa, aby sa o tebe Ọnwụ nedozvedela. Pretože vedeli, že si pre túto misiu kľúčová.“

Zara rekapitulovala jeho slová, no neustále sa zastavovala pri tej časti o hmotnom tele.

Naozaj ho ukradla?

„Takže som vlastne žila život niekoho iného. Niekoho, koho som okradla o telo. A vlastne až teraz, po smrti, som sa stala tou, ktorou som sa narodila...“ premýšľala nahlas Zara. „Myslíš, že je niečo také vôbec možné?“

„Čo či je možné?“ spýtal sa Accai, keď mlčala.

Rozhodila rukami. „Ja neviem! Toto všetko? Môže vôbec niekto niekoho vyhnať z jeho vlastného tela? Ako by niečo také bolo možné? Museli by sme o tom niečo vedieť, nie?“

Accai sa na chvíľu odmlčal, akoby premýšľal.

„Neviem, nikdy som o ničom takom nepočul, ale neprekvapuje ma, že je to možné.“ Zara ho kútikom oka sledovala. Opäť si šúchal bradu. „Ľudské telo je vlastne len schránka, z ktorého po smrti unikne duša. Tá sa dostane do Ọchiri a ak ide všetko podľa plánu, môže sa tento človek znovu a znovu narodiť. Predpokladám teda, že možno prišiel na spôsob, ako urobiť zámenu duší ešte predtým, než telo zomrie.“ Hlavou pohodil za seba. „Možno presne to sa stalo Batu. Ale to nezistíme, kým ju neprivedieme späť.“

Zara premýšľala. Prepletala si prsty rúk a dumala. Aj keď vlastne nemala o čom. Mala pocit, akoby pred ňu niekto postavil neriešiteľný problém. Dal jej nápovede, všetky kúsky skladačky a napriek tomu nedokázala prísť na to, ktorý dielik zapadá do ktorého. Bol to nesmierne frustrujúci pocit. Unikalo jej to najdôležitejšie. Ale nech sa snažila akokoľvek, nech sa rozčuľovala akokoľvek chcela, nedokázala s tým pohnúť.

Niečo z toho rozčúlenia sa jej muselo zrkadliť na tvári.

„Zara?“ spýtal sa Accai a pristúpil k nej bližšie.

Niekoľkokrát hlasno vydýchla. „Len som si myslela, že po takom dlhom čase budeme mať v rukách aspoň nejaké odpovede. Lenže miesto toho len hádame a predkladáme. A pritom mám pocit, že je tu neičo, čomu nerozumieme. A to nám bráni skutočne uspieť.“

„Vieme to, čo potrebujeme vedieť.“

„Nie,“ oponovala mu, „vieme len toľko, čo sa nám rozhodli prezradiť. Zvyšok je na nás.“ Dívala sa do púšte. Kvôli miznúcemu svetlu toho vlastne veľa nevidela, ale v pustine by si toho aj tak nemohla prezrieť veľa. „Neviem, asi som očakávala, že teraz niekedy to už všetko začne dávať zmysel. Ale mýlila som sa. Miesto toho sme stále na misii, ktorej celkom nerozumieme. Hľadáme časti kúzla, ktoré by mali prepustiť bohov na slobodu. Nevieme, či to stihneme. Nevieme, či to bude stačiť. A čo vlastne potom? Ak náhodou neuspejeme? Čo bude potom? Tento svet zanikne a my s ním? Čo vlastne máme robiť?“

Accai teraz stál po jej boku. „Musíme splniť svoju misiu.“

„A naozaj ide len o túto misiu?“ naliehala ďalej. „Prečo potom toto všetko? Kvôli jedinej misii? Všetky naše kroky boli vopred naplánované. Sme presne zostavená skupina. Každý z nás je tu z iného dôvodu, o ktorom nič nevieme. Zachraňujeme teda svet? Alebo len plníme vôľu iných? Čo ak zámerom tohto všetkého je niečo iné? Čo ak sa nám nebude páčiť, ako to všetko skončí?“

„Nemyslím si, že by sme robili niečo zlé...“ odvetil neisto Accai.

Pokrútila hlavou. „Ale čo ak nerobíme ani nič správne? Pokračujeme ďalej, ale nie preto, že by sme boli absolútne presvedčení o správnosti toho, čo robíme. Pokračujeme, pretože je to naša povinnosť. Pretože to od nás očakávajú. Bohovia si vybrali vojakov, nie spojencov.“

„Ale pozri sa na nás. Pokračujeme ďalej aj keď máme pochybnosti.“

„Pokračujeme ďalej, pretože je to už osobné!“ skríkla naňho. Vzápätí však stíchla. „Pokračujeme ďalej, pretože sa postarali, aby sme po tom túžili. To, čo sme zažili... vedeli, že nás to zmení. Že vďaka tomu všetkému budeme chcieť o to viac pokračovať. Všetko to naplánovali. Počítali s tým. Viedli každý náš krok.“

„Museli to naplánovať. Aby to všetko vyšlo.“

Zasmiala sa jeho neoblomnosti. Ale uvedomovala si, čo robí.

Accai si viac ako ktokoľvek iný z nich uvedomoval všetky pochybnosti.

No takisto vedel, že utápanie sa v pochybnostiach nikomu z nich nepomôže.

„Sme len pešiakmi v hre, ktorú začali hrať pred celými vekmi. Prizvali nás len preto, lebo sa obávali, že by mohli prehrať. No išlo im o osud sveta? Obávam sa, že oveľa viac im záležalo na osobnej pomste. Práve preto je svet v ohrození a potrebuje zachrániť. Pre nič iné.“

„Musíme veriť, že všetko má svoj dôvod,“ dodal unavene.

Nemienila sa však vzdať. Nie teraz. „Musíme veriť? Accai, to je akoby si ma žiadal, aby som vošla do brlohu niektorej šelmy a zbrane nechala pred vchodom. To je akoby som Sachapovi liezla do postele a spoliehala sa, že ma nezožerie, pretože mal práve večeru. Spoliehame sa na dobrú vôľu bohov a pritom sme sa nikdy nepýtali, aké sú ich osobné záujmy.“ Pokrútila hlavou. „Možno som práve zistila, že som jednou z nich, no nie som ničím viac, len bábkou v ich rukách. Tak ako my všetci.“

Accai jej položil ruku na plece.

Keby necítila, ako sa mu chveje, nikdy by nezistila, že aj on má obavy.

„Musíme pokračovať,“ pripomenul jej.

„Máš pravdu, musíme,“ prisvedčila, „pretože bez našej pomoci svet neprežije.“ Opäť sa zadívala do noci, no pritom sa snažila vidieť niečo úplne iné, nie svoje okolie. „Len dúfam, že keď konečne prídeme na koniec cesty, budeme poznať odpovede na všetky otázky. Pretože ak nie, môže sa stať, že zo záchrancov sa zmeníme na tých, ktorí tento svet pomohli zničiť.“

A tá možnosť ju desila viac ako vlastná nevedomosť.

Kapitola 73. ¦ Kapitola 75.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování