Gambit bohov - Kapitola 72. • OurStories.cz ~ naše povídky

Keď je z histórie príbeh

21.01.2019 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 679×

Kapitola 72.

Jedného dňa, kedysi dávno, keď bol svet ešte mladý a ľudia žijúci v ňom vrúcni a nebojácni, putovala krajinou jedna dievčina. Vždy sa cítila osamelá. Kvôli jej pôvodu sa jej všetci vyhýbali, nakoľko nevedeli, čo od nej majú očakávať. Mohla im pomôcť. Ale rovnako rýchlo im mohla aj ublížiť.

Najhoršie na tom bolo, že sa nemohla ani nijako brániť. Pretože bola presvedčená o tom, že majú pravdu. Veď koľkokrát sa stalo, že v snahe niekomu pomôcť vytvorila pohromu. Pretože jej podstatou bol chaos a chaos bol tým, čo prinášala do sveta. Tak radšej chodila po zemi sama, premýšľala a ľutovala, že sa nevie viac ovládať, aby nebola nebezpečná nielen seba, ale najmä svetu.

V tom čase svet najmocnejších bytostí obletela radostná správa. Narodila sa vytúžená dcéra. Nevenovala tomu pozornosť. Ďalšia silná mocnosť, ktorá sa jej bude chcieť vyhrážať. Možno ju bude chcieť aj chytiť, ako to urobili mnohí pred ňou. Aj pred ňou sa teda začala ukrývať a hluchá ku všetkému, čo sa dialo s bohmi, žila v utajení medzi smrteľníkmi.

Roky plynuli a ona si začínala na svoj pustovnícky život čoraz viac zvykať, hoci jej srdce prahlo po spoločnosti. Radšej si ju však odopierala. A ľudstvo pomaly zabúdalo. Už len málokto poznal jej pravé meno a ona naň tiež postupne zabúdala. Každý deň mohla byť niekým iným. Až nakoniec už aj tí najstarší zabudli na to, že sa niekedy zrodila. Čo v nej prebúdzalo zvláštny smútok.

Jedného dňa sa však objavil niekto, kto poznal jej meno.

Nebola tým prekvapená. Cítila jej prítomnosť dávno predtým, než ju našla. Niečo také si nemohla pomýliť. Medzi smrteľníkmi v dedine nežil nikto dostatočne mocný na to, aby takýmto spôsobom využíval moc. Ale neuľahčila jej to. Pretože stále nevedela, či ju hľadala pre to, aby sa s ňou zblížila alebo preto, aby ju potrestala za niektorý dávny prečin. Na svedomí ich mala hneď niekoľko, hoci ubehli dlhé desaťročia odo dňa, kedy naposledy použila svoju mágiu.

„Hľadala som ťa,“ povedala jej napokon, keď ju našla sedieť na jednom z vysokých dúhových stromov. Mala rada tie vysoké koruny. Tam ju nikto nehľadala, mala tam pokoj a navyše si pripadala slobodná. Hoci v skutočnosti bola otrokom svojej vlastnej moci.

„Tak si ma našla,“ odvetila jej bez toho, aby sa jej pozrela do tváre.

„Ty asi nevieš, kto som. Tak by som sa mala predstaviť a potom...“

Prerušila ju: „Ja viem veľmi dobre, kto si. Otázkou ostáva, prečo si ma hľadala.“

Niekoľkokrát sa nadýchla. Akoby prerušila jej dlho pripravovaný predslov. Nezáležalo jej na tom. Narušovala jej vyhnanstvo. Čím skôr odíde, tým lepšie pre ňu. Lenže jej návštevníčka nevyzerala, že by ju chcela opustiť. Práve naopak. Dokonca si sadla na jednu z vetiev neďaleko miesta, kde sedela. Mala chuť posunúť sa, ale nakoniec to nutkanie prekonala.

„Prišla som ťa požiadať o pomoc,“ priznala napokon návštevníčka.

Zasmiala sa. „Prečo? Mal by svet zhorieť?“

„Nie,“ oponovala návštevníčka, „ja chcem zabrániť tomu, aby zhorel. Dúfala som, že ty by si mi mohla pomôcť. Tebe tiež nikto nikdy nerozumel a odsudzovali ťa za to, čo nikdy nebola tvoja vina. Dúfala som, že ty jediná by si mohla porozumieť mojej obave.“

Keď nereagovala na jej slová, považovala to za znamenie, že by mala pokračovať:

„Tento svet patrí starým bohom príliš dlho a oni sa oň nestarajú. Keď som im povedala, čo sa chystá, vysmiali ma a povedali mi, aby som si s tým nerobila starosti. Ale ja musím! Ak nič neurobím, tento svet sa premení na popol a my s ním.“

Nevzbudilo to jej pozornosť. Nemalo ako. Tento svet nebol jej domovom. Pretože nikam nezapadla. Najvyšší z bohov jej kedysi povedal, že by mala ostať žiť medzi svojimi. Ale mohla? Videla, akými pohľadmi ju sledovali. Tak... opatrne. Akoby bola veľký balvan stojaci na vrchole hory a oni len čakali, kým sa konečne zrúti do doliny a všetko, čo sa mu postaví do cesty, premení na prach.

Možno si to len zle vysvetľovala. Ale to, že ju nikdy nehľadali, bolo dostatočným dôkazom.

Nezáležalo im na nej. A jedna mala toľko drzosti, že ju prišla žiadať o pomoc.

„Tento svet môže zhorieť pokojne aj teraz. Nezáleží mi na tom.“

Návštevníčka krútila hlavou. „Dúfala som, že aspoň ty ma pochopíš. Veď sama vieš, aké to je.“

„Aké je čo?“

„Keď ťa ostatní posudzujú podľa toho, kým si myslia, že si. Ja som vždy bola len dcérou svojho otca a nikdy ničím viac. Som jeho tieňom a všetci očakávajú, že sa budem správať ako on. Lenže ja nemôžem. Pretože to, čo robí, nie je správne.“

Zodvihla obočie. Takto by dcéra nemala hovoriť o svojom otcovi.

„Najvyšší z bohov má viac rozumu ako my všetci dokopy. On jediný vie, čo je správne.“

„A čo keby som ti teraz povedala, že to on bude príčinou skazy tohto sveta?“ naliehala návštevníčka.

„Ako som ti povedala, tento svet môže pokojne zhorieť,“ zopakovala bez toho, aby sa na ňu pozrela. Dúfala, že jej tým dá jasne najavo svoj postoj. A túžbu, aby odišla. Lenže ona tam stále sedela a čakala. Na čo, to netušila.

Nakoniec si návštevníčka povzdychla. „Tak dobre. Pôjdem. Ale dovolíš mi ostať na chvíľu u teba doma, aby som sa trochu posilnila na dlhú cestu?“

Útrpne škrípala zubami, ale odvetila: „Ten to strom je dosť veľký, nájdi si vetvu a oddýchni si.“

Návštevníčka sa porozhliadla.

„Toto je tvoj domov?“

„Nie, toto je miesto, ktoré je dostatočne vzdialené od všetkých a dostatočne ťažko prístupné na to, aby mi všetci dali pokoj. Ale asi som mala ísť ešte ďalej, keďže si ma tu dokázala nájsť.“ Mávla rukou neurčitým smerom. „A teraz si sadni a oddychuj a mne daj pokoj.“

A ona jej dala pokoj. Ale takisto odmietala odísť. Dni plynuli a ona tam stále sedela. Niekedy sa jej vypytovala a inokedy mlčala. Ale keď už otvorila ústa... jej slová boli pretkané úprimnosťou. Akoby ju naozaj trápilo, aký má život. Akoby sa snažila zaplniť osamelosť, ktorá vedľa nej tak dlho kráčala. A ona, proti svojej vôli, nakoniec privykla tej nezvyčajnej návštevníčke.

Bolo príjemné pre zmenu cítiť prítomnosť inej osoby.

Aj keď spolu len mlčali, bolo to príjemné. Keď sa rozprávali, nikdy nespomenula dôvod, pre ktorý ju vyhľadala. Miesto toho sa pýtala na jej život a keď začala rozprávať, naozaj vyzerala, že ju počúva. Akoby neexistovalo nič dôležitejšie na svete. Proti svojej vôli sa jej otvárala čoraz viac. Zrazu jej nerozprávala len o tom, ako ju odvšadiaľ vyhnali, ale aj o tom, aká prázdnota v nej žila, aká temnota jej mrazila krv v žilách. A ona tam sedela. Neuhla. Neutiekla. Ani po tom, ako jej všetko povedala.

Až jedného dňa nesedela na svojom konári.

Zarmútilo ju to. Oveľa viac, než si myslela, že je možné. Napriek svojej opatrnosti sa tej návštevníčke otvorila. Porozprávala jej o tom, čo ju trápi. Nádejala sa, že konečne našla to, po čom tak dlho márne túžila – priateľku. Bola naivnejšia ako dieťa. Nikto s ňou nechcel mať nič spoločné. A na tom sa nikdy nič nezmení!

Pohltená hnevom i smútkom si nevšimla, že sa vedľa nej niekto zjavil.

Až kým osoba neprehovorila.

„Vyzeráš byť taká smutná. Tak dúfam, že ťa môj dar poteší!“

Poplašene sa k nej otočila. „Ty si... neodišla?“

„Nie, neodišla som. Teda, odišla som, ale len na chvíľu a len preto, lebo som musela. Chcela som ti pripraviť prekvapenie, vieš. A to sa tu na strome nedá.“

„Prekvapenie? Pre mňa?“ čudovala sa.

„Áno. Chceš ho vidieť?“

A tak šli.

Nekráčali dlho. Sotva pár okamihov. Vyhýbali sa vysokým kmeňom obrovských stromov. Až nakoniec našli svoj cieľ. Hneď, ako si ho obzrela, vedela, že je to presne to, čo jej chcela návštevníčka ukázať. Maličký dom učupený v prítmí jedného zo stromov s malým okienkom a s komínom, z ktorého už stúpal dym.

„Čo je to?“ spýtala sa, hoci mala podozrenie.

Návštevníčka sa usmiala. „Predsa dom. Aj ty by si mala niekde žiť a nemyslím si, že ten konár na strome je pohodlný.“

„Ale... prečo by si niečo také robila?“

„Pretože priatelia by si mali pomáhať.“

Tu jedinou vetou medzi nimi nastala zmena. Akoby si mohli byť ešte bližšie. Trávili spolu veľa času nielen v chalúpke uprostred lesa, ale aj putovaním po svete. Teraz už jej priateľka nikdy viac nespomenula záhadné videnie, kvôli ktorému ju vyhľadala. Hoci často bývala zadumaná alebo smutná, nikdy jej nič neprezradila. Miesto toho jej to ukazovala.

Zo začiatku to vyzeralo ako náhody. Prechádzali sa okolo zničenej dediny. Hľadali niekoho, kto bol nedávno zabitý. Niekto by si to bol nevšimol, ale ona bola zvyknutá sledovať svet z diaľky. Nezapájať sa do jeho diania. Najhoršie na tom všetkom však bol ten bolestný výraz, ktorý na svojej krásnej tvári nosila jej priateľka. Bol horší ako výčitky svedomia. Pretože jej pripomínal, že zaň bola sčasti zodpovedná aj ona sama.

„Tá vízia, o ktorej si mi hovorila... tá, o zničení sveta...“ začala raz opatrne rozhovor, keď spolu sedeli v chalúpke a potichu popíjali horúci bylinný odvar.

Priateľka sa k nej neotočila. „Áno?“

„Už to začalo?“ pýtala sa opatrne.

Pomaly prikývla. „Nemyslela som si, že to začne tak skoro, ale stalo sa. Môj otec do tohto sveta vložil príliš veľa zo svojej mágie a tá sa teraz voči nemu búri. Upozornila som ho na to, že sa to stane. Ale nechcel ma počúvať. A ľudia teraz trpia.“

„Dá... sa to zastaviť?“

Na ľuďoch jej pramálo záležalo. Ale záležalo jej na priateľke.

A tá kvôli tomu bola smutná. Nechcela, aby bola smutná.

„Dá,“ prikývla priateľka, „ale bude to nebezpečné a bude to vyzerať, že sme všetkých zradili.“

Zasmiala sa. Aj tak ju všetci považujú za zradcu.

„Ako?“

Povedala jej to. A čím dlhšie rozprávala, tým menej sa jej to pozdávalo. Mala svojou mágiou spútať najmocnejšieho z bohov. Pretože jej podstata patrila aj svetlu aj tme, ako jediná niečo také mohla dokázať. Keď bude najmocnejší boh takto spútaný, oberú ho o moc, aby viac nemohol nikomu ubližovať. Ani nepriamo.

Ten plán sa jej nepozdával. Najvyšší z bohov bol ich vládca a navyše jediný boh, ktorý ju dokázal prijať. Ktorý jej rozumel. Vždy jej hovoril, že medzi nimi má svoje miesto. Lenže ona odmietla. Bála sa svojich schopností a chaosu, ktorý nimi prebúdzala. Stále sa toho obávala. Ale ak naozaj ubližoval svetu... Nebolo tak trochu jej povinnosťou zastaviť to všetko? Hlavne ak na to mala tú potrebnú moc?

A tak sa podvolila. Vybrala sa so svojou priateľkou k bohom. Snažila sa o tom príliš nepremýšľať. Počúvla jej príkazy a ukryla sa. Tiež súhlasila s tým, že použije svoje schopnosti, keď jej to prikáže. Prišli až takto ďaleko. Nepozdávalo sa jej, s akou dychtivosťou sa jej priateľka vrhla na útok na vlastného otca. Ale nahovárala si, že to bola len túžba po spravodlivosti. Po mieri pre ľudí. To si opakovala neustále. Aj vtedy, keď jej priateľka prikázala použiť mágiu. Aj vtedy, keď sa začal ozývať krik. Keď cítila, ako niečo ťahá jej moc iným smerom. Keď si uvedomila, že niekto jej moc kradne. Ale keď si to konečne uvedomila, bolo príliš neskoro.

Pozrela sa do tváre svojej priateľky. Kráčala smerom k nej.

A ona si ihneď uvedomila, čo sa stalo.

„Prečo?“ pýtala sa

Jej priateľka sa zasmiala. A vôbec to neznelo príjemne. „Prečo? Pretože skrátka môžem. Ty si dostala všetku túto moc a úplne zbytočne, pretože ju ani len nepoužívať. Hoci by si mohla poľahky tento svet ovládnuť. Ale ty máš svedomie a nechceš niečo také robiť, mám pravdu?“

Zakašlala. Dýchlo sa jej čoraz ťažšie.

„Tak si ma získala na svoju stranu ľsťou. Presvedčila si ma o tom, že svet je v nebezpečenstve. Získala si si moju náklonnosť.“

Údajná priateľka sa jej vysmiala. A bez milosti jej ukradla moc, pretože vďaka jej mágii bude schopná ovládnuť svet. Zobrala si od nej to, čo potrebovala a potom odišla. Akoby jej nestála ani za ďalší pohľad. Neuvedomila si však, že tú mágiu si nebude môcť nikdy privlastniť. O to sa postaral jej otec, keď dcére tmy a svetla prisľúbil, že ktokoľvek, kto si jej moc privlastní, si ju nebude môcť ponechať naveky. Akoby to bol už vtedy tušil. To, čo urobí jeho vlastná dcéra.

Určite však nepredpokladal, že ona, vo svojej bolesti a hneve, prekľaje celý svet – a nie bohyňu, ktorá spôsobila jej zármutok. Všetci budú pykať za to, že kedysi bola naivná. Postupom rokov sa to snažila zmeniť, ale jej kliatba bola mocná. A tak žila medzi ľuďmi. Jej priateľka si neuvedomila, že jej pri ich poslednom stretnutí tiež niečo ukradla – kúsok jej moci, aby sa mohla ukrývať v jej blízkosti. Aby mohla stáť po jej boku bez toho, aby si ju vôbec všimla. A ona si ju nevšimla. Pretože nevenoval pozornosť tým, ktorí jej boli oddaní. Alebo sa tak aspoň trávili.

Postupom vekov menila svoj vzhľad, takže možno nebolo také jednoduché nájsť ju. Vždy ostávala verná svojej podstate. Svojmu telu prepožičiavala farby tmy i svetla. Raz ako tmavovláska, inokedy s vlasmi farby mesačného svitu a kožou čiernou ako najtemnejšia noc. Žila s ostatnými, ktorí si jej pôvod neuvedomovali. Aj ona naň často zabúdala. Ale stále mala na pamäti, že keď príde čas, musí pomôcť tým, ktorí boli vyslaní na záchranu sveta. To bude jej príležitosť napraviť všetko, čo spôsobila.

Kapitola 71. ¦ Kapitola 73.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování