OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Gambit bohov - Kapitola 67.



Gambit bohov - Kapitola 67.Rozhodnutie je teraz už v tvojich rukách

 

Kapitola 67.

Essien

Za posledné dni sa toho veľa naučil. Napríklad vedel, že niečo v jeho vnútri najskôr stále pochybovalo, pretože jeho nadvláda nad živlom bola premenlivá rovnako ako počasie na mori. Niekedy dokázal vytvoriť obrovskú prílivovú vlnu takmer z ničoho. Iné dni mu robilo problémy aj obyčajné mrholenie. Aj bez toho, aby mu to Diallo neustále neopakoval, si veľmi dobre uvedomoval, v čom spočíva jeho problém – v pochybnostiach.

Napriek všetkému čo videl a zažil nedokázal len tak zo dňa na deň začať veriť, že sa v jeho tele predsa len ukrýva nejaká mágia. Nie po tom, ako ho vychovával jeho otec a neustále mu pripomínal, že je neschopný a úplne bezmocný – a aby mu to dokázal ešte viac, prinútil ho začať trénovať v Aghanskej pevnosti, kde sa, na otcove veľké prekvapenie a asi aj sklamanie, nakoniec uchytil a po výcviku získal vysokú funkciu. Čo na tom, že o ňu onedlho prišiel.

Nerád na to spomínal.

Čiastočne pre to, že to patrilo minulosti a tým pádom na tom nemohol nič zmeniť. Okrem toho však stále cítil horkosť tej zrady. Jeho vlastný otec sa... Potriasol hlavou. Je to zbytočné. Len sa kvôli tomu viac rozčúli. Akoby už tak nebol dostatočne nasrdený. Kvôli otcovmu nanajvýš láskavému prístupu v ňom neustále hlodala pochybnosť.

Nedokázal sa jej zbaviť. Aj keby na neho Diallo každý deň kričal. Aj keby mu v prestávkach medzi krikom rozprával o tom, aká mocná je jeho vnútorná sila. Počuť a veriť boli dve rozdielne veci, ktoré sa ešte nenaučil nijakým spôsobom skombinovať. A medzitým plynuli dni. Ich čas sa krátil.

Wen s Rae mu nikdy nepripomínali, že by bolo načase ich misiu konečne dokončiť. Ale nemusel byť génius, aby si domyslel, čo sa ukrývalo pred ich povzbudivými úsmevmi. Dochádzala im trpezlivosť. Určite vymýšľali spôsoby, ako sa ho zbaviť a dokončiť to samy.

Nevyčítal im to.

Niečo podobné by urobil aj sám.

O to viac ho prekvapilo, keď za ním jedného dňa prišli a snažili sa ho povzbudiť. Očividne sa nikdy nenaučí porozumieť ľuďom vo svojom okolí. Bol taký pripravený prijať ďalšiu zradu, že ju automaticky od každého očakával. A ony medzitým vymýšľali spolu s Diallom spôsob, ako mu pomôcť prijať to, kým je.

Preto sa nemal čudovať, keď sa jedného rána objavil Diallo s batohom na chrbte.

„Vydáme sa na cestu,“ povedal predtým, ako ho vyhnal z postele a pripravil ho tak o pohodlie, ktoré nasledujúce dni márne hľadal.

Podľa všetkého mladí cvičenci mágie absolvovali vo veľmi nízkom veku istú cestu. Ešte predtým, ako začali vôbec trénovať ovládanie jednotlivých živlov. Tento nebezpečný výlet do srdca vzdialených hôr im mal prezradiť, aká je podstata ich schopností. A kde sa vlastne berie živlová mágia. Keďže Essiena tam len sotva môže zobrať jeho otec, obetoval sa Diallo. Pravdepodobne to bol jediný nápad, s akým dokázal prísť.

Essien neodporoval. Dokonca ani vtedy, keď sa dozvedel, že Wen s Rae s nimi nemôžu odísť. V spoločnosti Dialla vykročil. A už po prvých hodinách sám seba preklínal, že sa nechal presvedčiť. Ale kto by si bol pomyslel, že cesta k vysokým horám vedie cez podzemie plné nechutného hnilobného zápachu a príšer, ktorých pohyb len počul a dúfal, že ostane len vzdialenou ozvenou.

„Prečo postupujeme viac do podzemia?“ spýtal sa ho už po niekoľkýkrát a očakával, že opäť neodpovie.

Preto ho prekvapilo, keď Diallo predsa reagoval.

„Musíme sa dostať do srdca hory a to leží pri jej koreňoch hlboko v podzemí. Preto musíme aj my ísť dovnútra a nemôžeme len hľadať rohy. Je to tak jednoduchšie a aj bezpečnejšie. Nakoľko hory sú zradné. Sú kolískou mágie a povráva sa, že práve z ich podzemia vyšli prvý mágovia, aby mohli skrotiť okolitú krajinu.“

Čo bol nádherný príbeh, ale napriek tomu mu nedokázal uveriť.

Pretože odporoval tomu, čo mu Diallo prezradil predtým.

„Predtým si mi tvrdil, že z toho miesta nepochádzate,“ pripomenul mu zachrípnutým zadýchaným hlasom. „Prečo teda hľadáme korene mágie práve na tomto mieste? Váš prvý mág odtiaľto tým pádom nemohol pochádzať.“

Diallo sa zasmial. „Takže si predsa dával pozor,“ pochválil ho nepriamo. „Áno, je pravda, že odtiaľto nepochádzame,“ prisvedčil, teraz bol jeho hlas už opäť vážny. „Prišli sme sem a toto miesto sa stalo našim domovom skôr z núdze, nie preto, že by sme po tom naozaj túžili. Chceli sme len začať odznova. No uvedomovali sme si, že sa nemôžeme vzdať všetkého. Naše zvyky. Tradície aj staré príbehy museli prežiť. Preto sa naši predkovia pokúšali nájsť spôsob, ako sa dostať späť do srdca hôr, aby ďalšie a ďalšie generácie mohli pochopiť, kým sme a odkiaľ pochádzame.“

„Ako to dokázali, keď táto vaša dedina sa nachádza na dve močiara na opačnom konci sveta, než z ktorého pochádzate?“

Počul, ako Diallo v šere preskakuje z kameňa na kameň. Nedovolili si plytvať mágiou, preto sa rozhodli pre pochodne. Lenže tie vydávali len tlmené svetlo a navyše okolitý vlhký vzduch im vôbec neprospieval. Ale bolo to lepšie ako tápať v temnote. Navyše to takto Essienovi sčasti aj vyhovovalo. Nechcel vedieť aké príšery obývajú tieto tunely.

„Vždy sme vedeli, že toto miesto sa nenachádza tak úplne v našom svete. A ak je to pravda, malo by byť možné dostať sa doň aj z iných miest. Ale bola to len šialená teória, ktorú musel niekto preskúmať.“ Diallove slová prerušoval len občasný bolestný škrekot. Akoby niekto niekoho pod rúškom temnoty zabíjal. „Naši predkovia obetovali životy, aby sa sem dostali. Až napokon zistili, že ak dostatočný počet mágov obetuje svoju moc, dokážu otvoriť bránu, ktorá sa nikdy nezatvorí.“

„Takáto mohutná brána si musela vyžiadať veľa moci,“ skonštatoval Essien, spomínajúc si na masívny kamenný oblúk, popod ktorý prešli tesne predtým, ako vošli do tejto ponurej jaskyne.

Nemohol si tým byť istý, ale zazdalo s mu, že Diallo pokýval hlavou.

„Vtedy takmer vyhubili mágiu v celej kolónii. V ľuďoch ostali len mizivé pozostatky a dúfali, že ich obeť nebola nadarmo a keď sa narodí nová generácia, opäť prinesie živly a oni budú mať koho učiť.“

Essien sa zasmial. „V tom prípade mali šťastie. Mágia sa vrátila.“

„Vrátila sa,“ súhlasil Diallo, „ale trvalo to dve generácie. Takže v čase, keď sa narodili noví mágovia, ich rodičia si už ani nespomínali na to, že by niekto v ich okolí vôbec rozkazoval živlom a staré poznanie bolo takmer úplne stratené. Až kým sa o mnoho rokov neskôr nenarodila jedna žena, ktorá náhodou v starej knižnici našla denník jedného zo starých mágov. Tak sa dozvedela o tomto mieste, povedala o ňom ostatným a začali podnikať výpravy. Nikto z nich sa síce nevrátil, ale aj vďaka ich smrti sa nakoniec tento rituál opäť vrátil medzi ľudí.“

„Ty vieš človeka veľmi upokojiť a dokonca ho aj motivovať,“ zamručal Essien.

Na to mu Diallo odpovedal smiechom.

Na dlhý čas obaja stíchli.

Netušil, či by sa mal ešte na neičo pýtať. Rozhodol sa mlčať. Bolo to tak jednoduchšie. Aby si náhodou nerozmyslel svoje rozhodnutie byť statočný. Čo bolo postupom krokov stále náročnejšie. V tme okolo seba toho stále veľa nevidel. Ale to, čo cítil stačilo na to, aby mu chlpy na celom tele vstávali do pozoru. Bolo to prastaré a zlovestné. Plazilo sa to v jeho blízkosti a napriek tomu vedel, že je to príliš ďaleko, aby sa toho mohol dotknúť. Ale zmyslami to vnímal.

Ostré a zároveň jemné ako nárazy prudkého víchra na vrchole snežnej hory, no i príjemné ako pohladenie letného vánku pri pochode cez púšť. Hrejivé i pálivé, ako keď po dlhom daždivom dni premoknutý na nitku našiel teplé útočisko pri ohnisku priateľa, no neskôr sa tieto príjemné malé ohníčky rozhoreli na obrovitánsky požiar, ktorý hrozil pohltiť svet.

V nose ho takisto občas šteklila nielen zatuchnutosť, ale aj sviežosť vytúženej oázy. Chladivá voda ho po celom dni zbavovala napätie i prachu z ciest, no potom si spomenul, ako v hrozivej smrtiacej mase krúžili Wen s Rae, neschopné utiecť len čakali na smrť. Najhoršie však bolo búchanie kameňov. Balvany ustupujúce z cesty, ktoré ich poslanie uľahčovali sa striedali z menšími okruhliakmi, slizkými od neustále prítomnej vody, ktoré im sťažovali postup a hrozili, že im predsa len podkopnú nohy.

Všetko a v ňom varilo. A každým ďalším krokom bolo náročnejšie to všetko ignorovať. Keď už bol presvedčený o tom, že to dlhšie skrátka nemôže vydržať, cítil, ako sa čosi zmenilo. Tá zlovestná prítomnosť sa presunula. Najskôr sa vytratila, no vzápätí sa vrátila. Vedel to. Takisto ako si bol istý tým, že ak urobí pár krokov pred, uvidí pred nimi sedieť nejaké monštrum. Čosi ozrutné, čo tam na nich bude čakať.

Netušil, či zo seba vydal nejaký zvuk. Zdesenie alebo varovanie. No prinútil tým Dialla zastaviť. Starec sa na neho pozeral s istou dávkou očakávania. A možno aj... obáv? Ktohovie. V tom obmedzenom svetle si to všetkom možno len predstavoval.

„Prišli sme na koniec svojej cesty,“ prehovoril Diallo takmer ostýchavo, akoby nevedel, ako to má vysvetliť. „Teda, prišli sme na koniec mojej cesty. Ty ale musíš pokračovať ďalej. Pretože do tejto skúšky nemôžem zasahovať.“

„Do skúšky?“ podivil sa Essien, pretože niečo podobné neočakával.

„Áno, skúšky. Doteraz som sa ja snažil prebudiť tvoju mágiu, ale neuspel som. Možno sa to podarí iným mocnostiam. Oveľa starším a aj silnejším ako som ja. Rozhodnutie je ale na tebe. Môžeš sa otočiť a vrátiť sa so mnou. Nikto ti to nebude vyčítať a možno sa nakoniec naučíš mágiu používať. Alebo tu môžeš ostať a ja na teba budem čakať pri kamennej bráne. Bytosť obývajúca podzemie ťa bude skúšať, no veľa ťa toho naučí.“

„To mi veľmi nedávaš na výber,“ zašomral Essien, ale Diallo ho nejako počul.

Prekliata ozvena.

„Dávam ti na výber len tak veľmi, ako môžem. Chceš si získať priazeň strážcu brány do sveta smrteľníkov. Nemáš čas na polovičaté rozhodnutia.“

„Takže mi v podstate hovoríš, že ak s tebou teraz odídem, nikdy sa mi nepodarí získať to, po čo sme sem prišli a ja tu doslova zhnijem a Wen s Rae so mnou.“

Diallo sa zasmial. „Čo hovorím a nehovorím je len vec názoru.“

Očakával, že mu k tomu ešte neičo povie. Ale neurobil to. Namiesto toho sa otočil a vybral sa späť. Essien videl, ako sa jeho tlmené svetielko vzďaľuje. Ale nie priveľmi rýchlo. Dával mu na výber. Nie slovne, ale svojimi činmi. Ak by chcel, mohol by ho ešte dobehnúť. Mohli by sa spoločne vrátiť.

On by ho aj naďalej trénoval a snažil sa ho prinútiť uveriť, že jeho mágia je skutočná. Ale bolo by to pre nič, pretože by aj tak nikdy nezmocnej natoľko, aby získali povolenie strážcu vrátiť sa späť... nie domov, ale do sveta, ktorý poznal lepšie ako toto čudné miesto. Nikto by mu nevyčítal, ak by sa pre niečo také rozhodol. Ani Wen s Rae. Pretože by im to neprezradil a Diallo by takisto mlčal.

Lenže on sám by s tým musel žiť.

Zaťažilo by ho ďalšie sklamanie.

Neuspel by vlastnou vinou.

Pripravil by sa o možnosť vyhrať a získať tak tú najdôležitejšiu výhru. Dennodenne by si to vyčítal. A ak by neuspel, doplatil by na to aj svet. Bol by roztrhaný silou, o ktorej nič nevedel. Aj podvodná ríša by zanikla. Všetka mágia sveta by ju nedokázala zachrániť. A bola by to jeho vina... pretože sa nedokázal odhodlať urobiť to, čo bolo potrebné. Pretože v sebe nedokázal nazhromaždiť dostatok viery v samého seba.

Otočil hlavu tam, odkiaľ cítil prítomnosť tej mocnej entity. Vyčkávala na neho, ale nelákala ho k sebe. Tiež mu dopriala priestor na premýšľanie. Tým pádom akoby ho už považovala za zbabelca. Za toho, kto to vzdá. Nedávala mu na výber. Nie tak, ako Diallo. Len mu naznačovala, že ak sa rozhodne odísť, rozhodne ho nebude zadržiavať. Veľmi povzbudivé. Zaťal sánku.

Už ho unavovali ľudia, ktorí si mysleli, že ho dokonale poznajú. Ktorí ho považovali za nehodného pozornosti kvôli chybám, ktorých sa kedysi dopustil. Ľudia súdiaci ho na základne jediného zaváhania. Ak bol niečím vinným, tak len tým, že mal príšerný vkus na priateľov. No ani jeho pomsta a predsavzatie spoliehať sa len na seba ho nesmie zataviť vo vyššom cieli. Ide o svet a jeho záchranu. A v tomto prípade jeho malicherné pochybnosti nič neznamenali.

S tým uvedomením sa úplne otočil a vykročil. Skôr, ako si to mohol stihnúť rozmyslieť.

Nekráčal dlho. Vlastne svoj cieľ našiel pomerne jednoducho. Potreboval len naraziť na stvorenie, ktoré sa predtým tak nevkusne zakrádalo poza steny. Očakával, že to bude nejaká nepríjemná príšerka. Mýlil sa. V skutočnosti sa stretol s čímsi obrím. So stvorením, ktoré by si jeho kosťami ani nemohlo vyšpárať zuby, pretože by boli jednoducho príliš malé.

Ako prvé zazrel krídla. Aspoň sa nazdával, že to niečo ozrutné predstavovalo krídla, hoci netušil, aké zviera by mohli niesť nad zemou. Zrazu sa však rozhorelo svetlo. Netrvalo mu dlho, aby si uvedomil, odkiaľ presne pochádza. Ten zver mu dal možnosť prezrieť si ho – tým, že vnútorným plameňom rozsvietil vlastné telo. Zarazene ostal stáť a chvíľu sa len pozeral na tú obriu masu so zmesou fascinácie a obáv.

Nebolo pochýb o tom, že toto je strážca tajomstiev živlov.

Jeho telo totiž bolo nimi tvorené.

Malo štyri nohy a z chrbta hneď tam, kde končil krk, vyrastal pár nádherných krídel.

Zadné nohy a chvost boli poskladané z rôzne veľkých kameňov, balvanov, ale zazdalo sa mu, že zazrel aj blyštiace sa náznaky drahokamov a polodrahokamov v celej ich rýdzej a neopracovanej kráse. Líniu chrbta zase porástla hustá tráva s kríkmi a stromami, ktorých konáre sa rozvetvovali až nakoniec nad obrom vytvorili tie mohutné a vzdušné krídla, v ktorých sa odrážala obloha a jednotlivé lístky akoby tancovali v tichej hudbe vetra.

Korene stromov jeho krídel sa tiahli ďaleko na zem, kde vytvárali mocné laby zakončené tŕňmi, ktoré by ho dokázali prebodnúť efektívnejšie ako tie najostrejšie kopije. Z hlavy pokrytej šupinami na neho pozerali plamenné oči. Tie však len odrážali horúčosť, ktorá sa zverovi rozrastala na spodnej časti krku, až to pôsobilo, že na raňajky prehltol polovicu horiacej hory.

Muselo mu byť nesmierne horúco, pretože ľad, ktorý na jeho hlave vytváral podivne tvarovanú korunu a prechádzal kúsok dole po krku, sa kdesi pod krídlami roztápal na vodu zurčiacu na zem v podobe fascinujúceho vodopádu. Podivnejšie stvorenie by si nikdy nedokázal predstaviť. Malo v sebe krásu i eleganciu, no bolo nebezpečné prinajmenšom v tom, ako pozorne si ho prezeralo.

Ako tak čelil jeho skúmavému pohľadu, nemohol sa zbaviť pocitu, že by to zviera mal poznať. A vtedy sa mu objavilo v mysli jediné slovo. V jeden nádych tam nebolo a keď vydychoval, rozsvietilo sa ako náhle vzbĺknutý tekutý decht. Drak. Práve čelil drakovi. Stvoreniu, ktoré nikdy predtým nevidel a ani o ňom nepočul žiadne príbehy. A teraz sa na neho pozeralo ako na svoju budúcu večeru.

Naprázdno prehltol.

Jaskyňa pod jeho nohami sa otriasla, keď obor prehovoril.

„Už dávno som nestretol nikoho z tvojho druhu. Zabudli ste za mnou chodiť. Ponechali ste ma môjmu osudu. A teraz sa jeden z vás vrátil, aby tento pokoj narušoval?!“ podivil sa a skôr ako nahnevane jeho hlas zaznieval jasnou zvedavosťou. „Tak povedz, maličký, prečo by som ťa hneď teraz nemal pohodiť ako zákusok svojim príšerám?“

Zhlboka sa nadýchol a pripomínal si, že diplomacia bude tým najlepším riešením.

„Kedysi dávno si v obdarovaných mágiou prebúdzal ich schopnosti. Prišiel som ťa poprosiť, či by si to isté nemohol urobiť pre mňa.“

Zem sa pod ním zatriasla ešte viac.

Predstavoval si len niečo alebo sa mu ten drak naozaj vysmieval?

„Hovoríš, že ma prosíš a pritom to nevyzeráš, že by si prosil,“ skonštatoval povznesene drak. Jeho hlas rozochvieval každú kosť v jeho tele. On však ostával stáť, akoby ho prikovali. Ak mal pokľaknúť už predtým, nevylepší drakov názor tým, že teraz pred neho padne na kolená. Považoval by ho za zbabelca. „Tak povedz, vznešený človiečik, prečo chceš vládnuť takýmito schopnosťami? Chceš získať moc? Slávu? Chceš sa pomstiť niekomu, kto ti kedysi ublížil? Si tu kvôli pomste?“

Na niekoľko okamihov váhal. Mal by drakovi povedať pravdu?

No vzápätí sa aj rozhodol. Dochádzal im čas. Nemohol si dovoliť polovičaté rozhodnutia.

„Nie, nechcem moc. Nechcem slávu. Prišiel som sem s tými najlepšími úmyslami. Ja a moje spoločníčky máme nájsť časť kúzla, ktoré by mohlo ochrániť náš svet pred zničením. Ale aby sme niečo také dokázali, musíme sa vrátiť späť do sveta smrteľníkov. Lenže musíme prejsť bránou a aby nám ju strážca otvoril, musím si získať jeho pozornosť. Môj učiteľ verí, že moje schopnosti by mu mohli ukázať, že som hoden jeho pomoci.“

Drak k nemu sklonil hlavu. „Vyzeráš, že si sa už rozhodol a kto som ja, aby som ti bránil.“ Dračí pohľad bol teraz v úrovni jeho očí. Aby niečo také to stvorenie dokázalo, muselo vlastne pokľaknúť. Tie plamenné zrenice ho mali desiť. Miesto toho si pripadal ako uhranutý. „Ale varujem ťa, ak uspeješ v mojej skúške a ja v tebe mágiu prebudím, už nebude cesty späť. Svoje schopnosti nebudeš môcť uspať. Už naveky budú tvojou súčasťou.“

„Som ochotný to prijať,“ povedal bez zaváhania.

„Aj za cenu, že sa už nikdy nebudeš môcť vrátiť domov?“ uisťoval sa drak.

Tentoraz Essien zaváhal, hoci vlastne ani netušil prečo. Nemal sa k čomu vrátiť. Ani ku komu. Svoj domov stratil v momente, keď ho zradili. Otec sa ho zriekol a jeho niekdajší priatelia si o ňom myslia to najhoršie. Bol odsúdený na to, aby sa po svete túlal sám a aby bol len nástrojom v rukách ostatných. Tieto schopnosti na tom nič nezmenia. Možno len teraz budú mať ostatní dôvod, prečo sa ho báť.

Zodvihol bradu. „Ja nemám domov.“

Drak sa narovnal, no nespúšťal z neho zrak.

Pomaly prikývol veľkou hlavou. „Dobre teda. Je to tvoje rozhodnutie.“

Essien očakával, že drak ho nejakým spôsobom pripraví. Prezradí mu, čo ho čaká a vyzve ho, aby sa na to pripravil. Lenže on nič také neurobil. Miesto toho sa zhlboka nadýchol a keď vydýchol, vyšľahli z jeho papule obrovské plamenné jazyky. Vyslal ich jeho smerom. Chcel utiecť, no nohy mal prirastené k zemi. Takto teda skončí? Ako kôpka popola pri nohách ozrutného draka?

Lenže v posledný okamih sa niečo zmenilo. Už cítil, ako mu horúčosť oblizuje pokožku. Aby sa vzápätí mohla premeniť na čosi oveľa menej horúce a oveľa viac... mokré. Na hlavu mu dopadla spŕška vody. Stále jej pribúdalo. Zakrývala mu oči. Znehybňovala mu ruky. Okrádala ho o ďalší dúšok vzduchu. Poddal sa jej sile. A keď to urobil, cítil sa, akoby lietal.

Napokon sa jeho telo zastavilo. Vyschlo. Nakoniec sa odvážil otvoriť oči. Bol na úplne inom mieste. A aj on bol niekým úplne iným. Nevidel sa síce, ale bol si tým istý. Porozhliadol sa. Hustý les tvorený vysokými stromami s dlhými a úzkymi listami všakovakých farieb. Nebol v cisárstve. Možno sa práve ocitol v pravlasti pôvodcov rasy, ktorá teraz obývala vodné mesto.

Nech to bolo akokoľvek, pravdu sa nedozvie. Možno až po tom, ako sa odtiaľto dostane.

Hoci netušil, či sa mu vôbec odtiaľto bude chcieť odísť.

V korunách poskakovali všakovaké stvorenia, vo vzduchu sa ozýval spev nadaného vtáctva. Z tohto miesta do jeho duše prenikal pokoj, aký nikdy predtým nezažil. Jeho nohy sa samy od seba pohli. Nútilo ho vkročiť do lesa a pokračovali ďalej. Napokon si uvedomil, že ho nesú smerom, odkiaľ sa ozývalo zurčanie potoka a šušťanie. Možno malý vodopád?

Čoskoro si svoju teóriu overil ako pravdivú.

Ponúkol sa mu pohľad na scenériu hodnú namaľovania. Neveľmi vysoký vodopád, z ktorého padala voda. Jej drobné kvapôčky sa odrážali v slnečnom svite a vytvárali dúhu. Úzky potôčik sa potom nenútene šinul ďalej a vytváral v lese tiché údolie, raj pre všetku zver. A tam, na brehu rieky, kľačala ženská postava. Dlhé čierne vlasy jej povievali v poobedňajšom vánku. Musel asi skočiť nejakú vetvičku, pretože sa k nemu prudko otočila. Avšak nezačala kričať. Pri pohľade naňho sa dokonca usmiala. Zaraz vyskočila na nohy a so smiechom sa k nemu rozbehla.

„Konečne si sa vrátil! Už som si začínala robiť starosti!“

Nakoniec mu skočila okolo krku. Nezmohol sa na slovo, len ju objal. A vtedy, akoby ten dotyk bol tým najdôležitejším v jeho doterajšom živote, sa všetko zmenilo. Zrazu rozumel. Spoznával toto miesto. Túto ženu v jeho náručí, ktorú zovrel mocnejšie. Tento len bol jeho domovom. Na druhej strane rieky, ukrytý za vodopádom, stál jeho skromný dom. V ňom bývala aj jeho družka. Žena, ktorú práve držal v náručí. Spoločne strážili posvätný prameň a starali sa o to, aby nikdy nevyschol.

Počas krátkej ceste k ich domovu si spomínal na ďalšie detaily. Na to, ako sa stretli a ako sa zamilovali. Ako im niektorí nepriali a chceli ich šťastie zničiť. Ten príbeh ho fascinoval. Na istej úrovni si uvedomoval, že nebol skutočný. Ocitlo sa najskôr v spomienke niekoho iného a tu mal niečo vykonať. No bolo náročné nepoddať sa rozkoši, ktorú v ňom prebúdzal každý jej letmý dotyk. A tak sa nakoniec podvolil. Možno práve to mal urobiť. Žiť tu v tomto čase a na tomto mieste, až kým sa neobjaví ten jediný moment, ktorý ma preskúšať jeho údajné schopnosti.

Avšak čas plynul a nič sa nedialo. Uplynuli dni. Možno týždne. A on aj naďalej žil pokojným životom polovičného pustovníka hlboko v lese. Jeho žena bola stále veselá a usmievala sa. Naozaj musela svojho druha milovať a Essien sa začal cítiť previnilo, že si na takú dlhú dobu uzurpoval telo, ktoré mu nepatrilo. Lenže nemohol s tým nič urobiť. Mohol len každý deň spokojne prežiť v objaví milovanej ženy, ktorá mu úplne nepatrila.

Keď chceli, nerobili nič. Inokedy zbierali plody a niekedy sa vydával na lov, aby jedli aj mäso. Jediné, čo mu robilo starosti, bolo to neznesiteľné teplo a sucho, ktoré nasledovalo. Široké koryto sa neustále zužovalo. Vysychalo. Odhaľovali sa brehy, ktoré mali ostať ľudským očiam ukryté. Každé ráno nachádzali stále viac mŕtvych rýb, ktoré sa už nedokázali zmestiť do svojho stále sa zmenšujúceho domova.

Až jedného dňa aj vodopád utíchol a po obnažených skalách stekal už len tenučký pramienok. A nakoniec sa aj ten vyparil pod nemilosrdnou žiarou poludňajšieho slnka. Ich život bol zrazu pochmúrny aj napriek stále svietiacemu slnku. Ich svet sa ponoril do ticha. A to jedného dňa narušilo zúrivé búchanie na dvere. Pobral sa otvoriť. Na prahu ho čakalo niekoľko vydesených ľudí. Dedinčania.

„Musíš niečo urobiť s tým suchom!“ kričal niekto.

„Si predsa strážca prameňa!“ vrieskal iný.

„Je to tvoja povinnosť!“ nástojil ďalší.

Nepáčilo sa mu, ako sa mu snažili niečo prikazovať. Teda, človek, v ktorého tele sa ukrýval, z toho nebol nadšený. Essien si uvedomoval, že až toto bola jeho skutočná skúška. Nie ten pokojný život po boku milovanej ženy. Veru nie. Mal sa postarať o blaho týchto ľudí. Mal vyrobiť dážď. Pri tej myšlienke sa zadíval na bezoblačné nebo.

Vedel, že to bude náročné, ale nie nemožné. Diallo ho predsa učil, ako má vytvoriť mrholenie. Ako má dopriať všetkému živému úľavu, ako ich nasýtiť novou vodou. Lenže jeho myseľ miesto sebaistoty naplnila pochybnosť. Vtedy pri ňom stál Diallo.

Podarilo sa mu vyvolať krátko trvajúci letný dáždik a doteraz nebol presvedčený o tom, že si zaň mohol pripisovať zásluhy. Ale napriek tomu sa vybral do lesa pod zámienkou, že potrebuje pokoj. V skutočnosti sa snažil sústrediť a spomenúť si na všetko, čo doňho za ten krátky čas Diallo dostal. Bolo toho ale žalostne málo.

Nad všetko ostatné v sebe počul jeho prednášku o sebadôvere. Jeho hlas bol ostrý, akoby stál vedľa neho a dohováral mu, aby ho tým prinútil zachrániť Wen s Rae.

„Ty v sebe tú silu máš. Narodil si sa s ňou, hoci si o nej nikdy nepočul. Ale nikdy sa ju nenaučíš ovládať, nie kým nezačneš veriť, že v tebe je. Že patrí tebe a nikomu inému.“

Keď vtedy dostal Wen s Rae z vodného väzenia, čiastočne to bola náhoda. Nepamätal si, že by vydal nejaký vedomý pokyn. Neotočil sa k vode ako k bytosti a neprikázal jej, aby prestala ohrozovať jeho spoločníčky. Živel len reagoval na jeho podvedomie. Čo sa zhodovalo s tým, čo mu prezradil Diallo. Tvrdil, že vode stačí jednoduché usmernenie.

„Voda je najjednoduchší živel na ovládnutie. Pretože si nevyžaduje silu. Voda je hravá, ale aj smrtiaca. Stačí ju jemne usmerniť a bude robiť to, čo od nej žiadaš.“

Bolo to také jednoduché a pritom to nemohlo byť zložitejšie. Prikázať vode... Ako mal rozkazovať niečomu, o čom nič nevedel? Necítil žiadnu cudziu prítomnosť. Bol tam len on a jeho zúrivé myšlienky. Zúfalstvo čerilo dovtedy pomerne pokojnú hladinu jeho premýšľania.

Ak sa mu nepodarí prejsť touto skúškou, ostane t zatvorený ešte dlho. Len bohovia vedia, koľko času už stratil tým, že sa vydával za niečieho manžela. Wen s Rae už ho možno považovali aj za mŕtveho. Ostatní sa na neho spoliehajú. Nemôže ich sklamať. Alebo snáď áno? Vedel, že ich nechcel vystaviť rovnakému pocitu, aký ho sprevádzal na každom kroku.

Tá príšerná ťažoba. Na jeho krku visela obrovská vina. Možno nebol ten, čo rozkázal zabitie svojich mužov, ale takisto ich nedokázal zachrániť. A to predsa mal. Bol ich veliteľom. Utiekali sa k nemu po radu. Opäť si spomenul na ten večer. Prišiel za ním ten mladý popletený cvičenec, aby mu oznámil, že na nich čaká masaker. Najskôr tomu neveril, ale nebol ani taký pochabý, aby to ignoroval. A potom mu tú znepokojivú novinku potvrdil aj člen zálohovej jednotky.

Chcel odvolať útok. Lenže na to potreboval dovolenie vyššie postavených bojových mágov. Dovolenie svojho otca. Ale jeho reakcia? Mali sa pustiť do boja. Protestoval. Vzpieral sa. No nemal na výber. Bol rovnako bezmocný ako v tento moment. Vedel, že to nedopadne dobre. No mýlil sa. V skutočnosti to bolo ešte horšie. Bola to hrôza. Číre bláznovstvo. Krvavé jatky.

Keď sa prebudil, oznámili mu, že jeho vinou takmer nikto neprežil.

Pretože sa vzoprel rozkazom svojho otca a zaútočil, hoci vedel, že čelí presile.

Jeho vlastný otec. Muž, ktorý prisahal, že ho bude ochraňovať. Ten istý muž stál zrazu pred ním a hovoril mu, že je vyhostený nielen z pevnosti, ale aj z cisárstva. Potupil seba i bojových mágov a mal na rukách krv tých, ktorých mu zverili. Nepomohli nadávky. Ani vyhrážky. Všetci, ktorí poznal pravdu, boli umlčaní. Lož sa začala šíriť pevnosťou ako mor. Zákerná klebeta, ktorá obrátila jeho najbližších priateľov proti nemu.

Keď sa začali prvé útoky, vďačne odišiel z pevnosti a zaprisahal sa, že nikdy nedovolí, aby ho niekto pripravil o moc rozhodovať. Vždy sa bude spoliehať len na seba a na svoj úsudok. A teraz mal svoje predsavzatie opäť porušiť. Má sa vydať na milosť sile, o ktorej ani len netušil, či ju vôbec bude môcť ovládnuť. Stačí prikázať... Akoby dážď nebol ničím viac ako jeho podriadeným. On bol veliteľ, ktorý mal vydať rozkazy.

Takmer sa sám sebe vysmial. Akoby už na vlastnej koži nezacítil, kam až môžu zájsť jeho príkazy. Ešte stále cítil ozvenu biča, ktorý mu doráňal chrbát. Poznal všetky jazvy, ktoré mu hyzdili kožu. Dôkladne si ich poprezeral. Nikdy na ne neplánoval zabudnúť. Boli pripomienkou toho, že nemôže veriť nikomu. Len keď bude mať silu vo svojich rukách, bude všetko v poriadku. Rozhodnutia ostatných ho doráňajú. Zničia. Oberú o zdravý rozum. Nemôže sa toho vedome vzdať... nemôže si dovoliť byť opäť zraniteľný... nemôže...

Cítil, ako dopadol na kolená.

A vtedy, v najhoršom okamihu svojho poníženia, v hlave zrazu začul úplne iný hlas. Nežný a jemný, o ktorom si niekedy myslel, že si ho len predstavil. Hlas jeho matky. Taký krásny. Taký ľubozvučný. Akoby ho počul len nedávno. Spievala mu. Nie... niečo vysvetľovala. Hovorila, že sa pred ním sklonia hory. Ako horko by plakala, keby ho videla teraz. Pokoreného. Kľačiaceho na kolenách. Zúfalého.

Lenže nepočul výčitky. Začul čosi iné. Hovorila mu, že akokoľvek sa rozhodne, podporí ho. Bola to len predstava. Len holá fantázia. Nič také sa nikdy nemohlo stať. Ale poddával sa tomu citu. Dovolil, aby ho objal. Aby sa mu vryl po kožu. Premklo ho teplo. Nádejná hrejivosť niečoho nepoznaného. Usmieval sa. Niečo také nádherné nikdy predtým necítil. Ako voľnosť a láska a krása a moc a mágia a... nádej.

Do uší mu doliehalo šumenie. Na tvár mu dopadlo niečo mokré. Roztvoril oči. Bol to... dážď? Pršalo. Ako to bolo možné... keď... A vtedy pochopil. To nebol hlas jeho matky. To vodný živel mu šepkal do ucha tie láskavé hlúposti. Nútil ho, aby pochopil. Aby si uvedomil, že tá sila je v ňom, len ju musí prijať. Rovnako ako prijal útechu z úst svojej nejestvujúcej matky. Stačilo sa natiahnuť – stačilo len prikázať. Tá moc v ňom driemala. A teraz sa prebúdzala.

No v tom svete neostal dosť dlho na to, aby sa tešil zo svojho malého úspechu. Úspechu, o ktorom nebol presvedčený, že je tak celkom jeho. Niekoľkokrát zažmurkal, aby sa zbavil kvapiek, ktoré sa mu usadili na mihalniciach. Scenéria okolo neho sa zmenila. Pod kolenami zacítil tvrdú zem. Bol späť pri drakovi. Nie, kľačal pred ním.

Postavil sa a čelil jeho zamyslenému pohľadu.

„Zvláštne, emócie fungujú väčšinou u žien.“

Netušil, či by sa mal cítiť jeho komentárom dotknutý alebo nie.

Ruky si založil na hrudi a odkašlal si. „Nie je dôležité ako som to dokázal, ale to, že som to dokázal. Takže by si sa mi nemal vysmievať a mal by si splniť svojej slovo. Skúšku som predsa splnil.“

Teda, aspoň v to dúfal. Netušil, či by niečo podobné vedel absolvovať viac ako len raz.

Keď sa tentoraz okolo neho začalo triasť, už s istotou vedel, že drak sa smeje.

„Skúšku si splnil? Áno, jednu si splnil, malý človiečik,“ pripomenul mu blahosklonne, čo v Essienovi prebúdzalo hnev. Nepáčil sa mu ten tón. Ani v najmenšom sa mu nepáčil. „Ale tvoja cesta k moci nebude taká jednoduchá. Vodu si získal, lebo si zložil jednu skúšku. Obstál si pomerne dobre, aj keď úplne inak, než som očakával. Ale čo zvyšok tvojej moci?“

Essien zažmurkal. Akýkoľvek náznak rozladenia ho razom opustil.

„Snáď nechceš tvrdiť, že...“

„Skúšku si zvládol. Svoju prvú. Ale ešte na teba čakajú ďalšie tri.“ Netušil, čo by mal povedať. Drak akoby sa práve vysmieval jeho predchádzajúcim myšlienkam. „Alebo môžeš jednoducho odísť, ale ak ostaneš, ušetríš si cestu späť.“

Áno, očividne sa mu vysmieval.

A Essien si bol viac ako len istý, že mu to bude tolerovať.

Nebolo to tak, že by mal na výber. 

Kapitola 66. ¦ Kapitola 68.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Gambit bohov - Kapitola 67.:

2. LiliDarknight webmaster
23.12.2018 [10:55]

LiliDarknightSunShines, som rada, že sa ti páčia Essienove myšlienky. Jeho som si nechala takpovediac nakoniec, nakoľko ako postava je kľúčový a zase na druhej strane po niečom podobnom netúži, takže so sebou prináša len problémy.
Nuž, tvoja teória je zaujímavá. Uvidíš, či si sa mýlila alebo nie. Emoticon Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

1. SunShines
21.12.2018 [8:08]

Skvelá kapitola! Emoticon Ocitnúť sa v Essienovej hlave je veľmi zaujímavé. Teda, to ako musí navonok vyzerať silný, neoblomný alebo ako sa o to aspoň snaží a zas na druhej strane aké pochybnosti ho zožierajú vo vnútri. Dúfam, že mu táto skúška nejakým spôsobom pomôže a že si naozaj naplno uvedomí, že to v sebe má.
No, tak jedna z mojich teórií ku Essienovi je, že jeho otec, ktorého stále spomína, nie je tak celkom jeho otec, že v skutočnosti pochádza z tohto sveta a tak trochu by som čakala, že kráľovská rodina je mu bližsía ako si myslí. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!