Gambit bohov - Kapitola 41. • OurStories.cz ~ naše povídky

Pravda má naozaj mnohé podoby

17.06.2018 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 667×

Kapitola 41.

Femi

„... a potom schytila meč a pridala sa k ostatným. Bol to náročný boj a...“ rozprávala Kacia a malí Okwụly boli ako vo vytržení.

Femi sa pousmiala. Kacia sa cítila v objatí korún vysokých stromov ako doma. Zvykla si na ich rutinu a užívala si pozornosť ostatných. Nie, že by bola márnivá, ale podľa jej neuhasínajúceho úsmevu ju bavilo starať sa o tie operené malé príšerky. Boli neodbytní v tom, ako veľmi si vyžadovali ich pozornosť.

Zasmiala sa tomu.

Nikdy sa nepovažovala za milovníčku detí, ale tie maličké neisté stvorenia si ju získali. Hoci si od nich udržiavala bezpečnú vzdialenosť. Vedela, že jedného dňa budú musieť odísť. Čím viac sa na nich naviaže, tým ťažšie bude pre ňu skutočne odísť. Hoci si uvedomovala, že keď raz odídu, veľká časť jej srdca tam ostane s nimi. Čo bolo takmer tragické.

Predstavovala si, že ich únik z tohto stromu bude veľmi dramatický.

Nechcela na to myslieť.

Miesto toho sa snažila premietať nad udalosťami posledných dní.

Ich čas vypĺňali takmer detský džavot, lekcie lietania, lekcie ovládania schopností a nekonečné rozprávanie o operenej minulosti tohto majestátneho národa. Fascinovali ju. Priala si, aby mohla raz všetky tieto poznatky napísať do knihy. Nie preto, aby sa tým mohla chváliť. A rozhodne by nechcela prezrádzať niečie tajomstvá. Hlavný dôvod bol jednoduchý – chcela si všetko zapamätať. Nemohla na nič zabudnúť.

Lenže ešte toľko sa toho musela dozvedieť.

Napríklad aj o Navidovi. Prehlásenie o tom, že je padlým bohom, stále viselo vo vzduchu ako neviditeľná hrozba. Vo svetle toho odhalenia videla jeho počínanie úplne inak. Mnohé sa tým vysvetľovalo. Dokonca aj jeho nesmrteľnosť. Otázkou však ostávalo, akým bohom bol kedysi. Nielen, čomu a komu vládol, ale aj aké boli jeho činy. Nevedela však ani len to, kde začať hľadať.. Nespomínala si na nijakého boha, ktorý by sa volal Navid.

To znamenalo, že kedysi ho ich dávni predkovia poznali pod iným menom.

Čo jej hľadanie odpovedí ani v najmenšom neuľahčovalo. Jestvovali desiatky zabudnutých božstiev. O niektorých čítala, o iných sa rozprávali príbehy. Nemyslel si však, že by niekedy počula rozprávanie o Navidovi. Teda, nepoznala príbeh o komkoľvek, kto by sa mu aspoň sčasti podobal. Mohla sa mýliť, ale čosi jej našepkávalo, že niekde tam v jej pochybnostiach sa ukrýva aspoň kúsok pravdy.

Zrazu jej premýšľanie narušili detské výkriky:

„Nie, ja chcem byť Zara! Ty si bol Zara včera!“

„Ja chcem byť stále Kacia!“

„Tak buď Femi alebo kto! Máš si z čoho vyberať!“

„To radšej budem Wen alebo Rae ako Femi!“

Femi cítila, ako sa na ňu Kacia díva. Keď zodvihla pohľad, ospravedlňujúco sa usmiala. Pokrútila hlavou. Nebola urazená nedostatkom detského záujmu. Kacia im predsa rozprávala príbehy z ich misií. Teda, o niečo prikrášlené a s ňou v hlavnej úlohe. Pre tie maličké otravné stvorenia to boli perfektné rozprávky na dobrú noc. Pre ňu šanca nezblázniť sa z nečinnosti.

Keďže však väčšinu času rozprávala o svojich vlastných misiách, bola stredobodom pozornosti. A Femi mala takú úlohu, ako väčšinou vždy – ako zdroj dôležitých faktov. Nečudovala sa, že žiadne dieťa nechcelo predstierať, že je ňou. V ich veku by ani ona najskôr nechcela byť učenkyňou skôr ako bojovníčkou. Teda, ak by v ich veku podobné príbehy počúvala. Ona o nich skôr čítala a vo väčšine prípadov to boli zápisy pravdivej histórie.

„Ale no tak, drobci. A kto z vás chce byť Batu?“ pobádala ich Kacia láskavo.

Keď sa strhla ďalšia hádka, tentoraz o to, kto z nich bude tá záhadná cechovníčka s odpoveďou na všetko, ale neschopnosťou rozprávať o sebe, zodvihla sa. Nie, že by ju nebavilo počúvanie príbehov. Kacia sa naozaj zlepšovala. Ale cítila sa nepokojná.

Tam, kde predpokladala, že Kacia bude nadskakovať od nedočkavosti a každých pár minút vyťahovať meč, aby ho mohla aspoň pohladiť, sa vlastne stal úplný opak. Kacia si tu zvykala až pozoruhodne dobre. Koniec koncov, toto bol predsa jej domov. Femi to znervózňovalo.

Začínala mať pocit, že keď raz odtiaľto bude musieť odísť, pôjde sama.

Hoci by klamala, ak by povedala, že by ju život medzi Okwụlmi nenapĺňal. Práve naopak. Vďaka Zekimu jej tu čas ubiehal naozaj rýchlo. V tom tichom Okwụlovi našla nielen priateľa, ale snáď aj spriaznenú dušu. Obaja nadovšetko milovali históriu a hrabanie sa v starých archívoch. Keďže ani jeden z nich nemal prístup úplne k všetkým knižniciam, vypĺňali si večery rozprávaním o tom všetkom, o čom aspoň jeden z nich takmer nič nevedel.

Vystúpila po točitom schodisku na provizórne strechy stromových budov. Všetky obydlia boli vlastne len vyhĺbené dutiny. Femi vyšla na jednu z najväčších a posadila sa. Pomerne silný vietor šuchoril listy okolo nej, čím vytvárali naozaj zaujímavú melódiu.

Čoskoro bude pršať. To uvedomenie ju rozosmutnilo. Dážď jej nevadil, no pripomínal jej obdobia neutíchajúcich lejakov, ktoré bičovali aj Ambarské cisárstvo. Vedela, že tie ďalšie neprídu aspoň niekoľko týždňov.

Lenže v tom čase možno ešte stále bude sedieť na strome a premýšľať, čo tu vlastne robia. Čas im pretekal pomedzi prsty a nič sa nedialo. Stále nevedeli, čo tu mali nájsť a mohlo by to byť súčasťou kúzla. Femi vedela len toľko, že to má niečo spoločné s Okwụlmi a týmito vysokými stromami. Nech si však namáhala myseľ akokoľvek chcela, viac nedokázala uhádnuť. Doľahla na ňu ťarcha. Príležitosť všetko to vyriešiť sa každým okamihom vzďaľovala.

Zadívala sa pod seba. Na chvíľku ju ovládol závrat. Ten strom bol naozaj vysoký. Osadu pod sebou ani vlastne nevidela. Rozoznávala len žltú žiaru ohňov a kde-tu sa mihla nejaká postava. Šamanky boli nepokojné.

Okwụly síce povedali, že nevedia liezť, ale to nemohla byť pravda.

Akýkoľvek vysoký strom bolo možné zliezť. Vyštverať sa naň by síce trvalo pomerne dlho, ale nakoniec by to dokázali. Ako dôkaz slúžili ȧudobskí vojaci, ktorí sa zmocnili nielen dospelých Okwụlov, ale aj niekoľkých vajec.

Nie, šamanky vedeli liezť. Ony si len vybrali zotrvať na zemi.

Najskôr dávali svojim Okwụlom príležitosť všetko si premyslieť.

Ale ich trpezlivosť má tiež svoje hranice.

Niekde medzi premýšľaním o ich misii a nepokojných šamankách si uvedomila, že nie je sama. Nebolo to tak, že by začula šuchotanie. Išlo o nezameniteľný pocit, ktorý do nej vštepovali počas výcviku. Vedela, že to nie je Zeki. Ten sa nezakrádal, jednoducho prišiel a posadil sa. Nie, tieto kroky boli opatrné a skúsené. Snažila sa nebyť napätá. Aby sa neprezradila. Výrazne jej v tom pomáhal aj fakt, že ešte stále žila. Takže ktokoľvek to bol, nemal v úmysle zabíjať ju. Aspoň zatiaľ nie.

Hoci v momente, keď jej ku krku niekto priložil ostrie dýky, už o tom nebola taká presvedčená.

„Skús kričať o pomoc a zabijem ťa,“ zasyčala šamanka, ktorá mala byť zároveň strážkyňou hniezda.

Femi sa pohniezdila. „Keby som chcela kričať o pomoc, urobila by som tak v momente, keď som ťa začula zakrádať sa za mnou. Ale ja som slušne vychovaná a čakala som, kým prídeš až sem. Bola to veľmi bolestivá skúsenosť. Dupeš.“ Vlastný nezáujem spôsobil, že jej hlas znel znudene. „Tak čo keby si sa jednoducho posadila vedľa mňa a povedala mi, prečo sa zakrádaš ako nejaký zlodej?“

Na jej veľké prekvapenie ju šamanka poslúchala a skutočne sa posadila vedľa seba.

A dlhú dýku si ostentatívne položila krížom cez stehná.

Nevnímala to ako výhražné gesto.

„Tak prečo si sem prišla?“ pobádala ju Femi k rozhovoru.

V skutočnosti jej daná situácia pripadala minimálne trochu komicky. Mocná šamanka, ktorá dokázala poraziť toho zvera, ktorý mal ju a Kaciu zabiť, sa zakráda v tme ako vyvrheľ. Keby bola malicherná, zasmiala by sa jej ťažkostiam. Ale rozhodla sa pre iné riešenie.

To, čo hľadajú je síce na strome. Ale šamanky o tom môžu vedieť viac ako Okwụly.

„Chcem, aby si zobrala svoju prašivú sestru a čo najskôr odtiaľto odišla,“ zavrčala na ňu.

Femi pomaly krútila hlavou. „Vidíš, to ale nie je slušné. Takto sa k nám správať. Nič sme vám predsa neurobili a ty si nás aj tak chcela zabiť. Prečo by sme mali chcieť odísť a všetko ti uľahčiť?“ Tak sa rozhodla byť aspoň trochu malicherná, no. „Nie je to tak, že by si nahlas priznala svoje zlyhanie. Obe vieme, že si sa nepostarala o záchranu tých Okwụlov.“

„Teraz nejde o mňa,“ naliehala šamanka, „ide o môj národ. Vaša prítomnosť ho ohrozuje.“

Prekvapene zodvihla obočie. „To ty si nás sem chcela priviesť. Nie je naša vina, že sme tu skončili. Teda, chceli sme sa sem dostať, ale ty si nám v tom pomohla. Takže teraz nepredstieraj, že sme nejaké zákerné potvory, ktoré sa votreli do tvojho domova, aby ho zničili.“

„A pritom presne to robíte.“

Podobne zákerné obvinenie očakávala. Preto sa ním necítila dotknutá.

„Pozri sa, my sme si toto nevybrali. Nevypustili sme tých Okwụlov, aby sme získali nejakú výhodu. Vlastne sme to urobili, aby nám oni pomohli, keď sme potrebovali odniekiaľ uniknúť. Vtedy sme si ani len nepomysleli, čo to spôsobí.“ Kútikom oka sledovala šamanku. Očakávala jej reakciu. Keď však neprišlo ani len prekvapenie, niečo si uvedomila – ona o ich zapojení musela vedieť. „A niečo mi našepkáva, že ti teraz hovorím to, čo už sama vieš.“

Šamanka si pošúchala čelo. „Okwụly mi to povedali hneď potom, ako sme prišli. Chceli, aby som vás prepustila. Aby som si vás uctila.“

„A miesto toho si nás chcela zabiť, ale neuspela si.“

Dlhú chvíľu len mlčali. Femi čakala, že jej to šamanka nejako vysvetlí. Ale keď ubiehali minúty a ona stále nerozprávala, začala byť nesvoja. Sledovala svoje okolie. Čo ak jej prítomnosť mala slúžiť len ako rozptýlenie? Čo ak zatiaľ čo tam ony dve len tak sedia, ostatní zabíjajú Kaciu?

Cítila, ako sa jej srdce v hrudi rozbehlo rýchlejšie.

Ak by sa niečo stalo, Okwụly by sa postarali o rozruch.

Nakoniec si povzdychla. Toto nikam neviedlo.

„Prečo sa nás vlastne chceš tak veľmi zbaviť? Je to kvôli Kacii? Pretože tvoja stará mama vyhnala z osady tú jej a ty sa teraz bojíš jej pomsty?“

Odfrkla si. „Takže Okwụly rozprávali,“ skonštatovala. „Ty si najskôr myslíš, že vás nenávidíme, a preto vás chceme zničiť. Ale nie je to pravda. V skutočnosti nezáleží na tom, koho potomkom jej Kacia. Nie tam vonku v cisárstve. Tu na ostrovoch? To je niečo celkom iné.“

Neprerušovala ju. Chcela, aby svoje rozprávanie dokončila.

Povzdychla si. „Vtedy pred všetkými tými rokmi bola Kaciina stará mama strážkyňa hniezda. Bola to mocná šamanka a jej mágii sa takmer nikto nevyrovnal. Všetci si ju vážili. V tom čase sem cisárstvo poslalo svojich prvých špehov. Zatiaľ čo ostatní ich chceli zabiť, jej stará mama sa postavila na ich obranu. Tvrdila, že by im mali dovoliť prísť medzi nich. Ukázať im ich život. Presvedčili by ich tak, že sa od nich veľmi nelíšia a oni by potom odišli aj sami.“

„V podstate chcela, aby ste im ukázali, že tu vlastne neukrývate nič zaujímavé.“

Prikývla. „Myslím, že tak to plánovala. A bol to naozaj dobrý nápad. Trvalo týždne, kým presvedčila ostatných, že by to mohlo priniesť želané ovocie. A ona celý ten čas trávila v tábore zvedov, aby udržiavala situáciu aspoň relatívne pokojnú.“ Zadívala sa do noci. „Lenže potom sa jedného dňa vrátila a Okwụly na nej spoznali iný pach. Pod srdcom nosila dieťa jedného z tých zvedov. Aj keď mala svojho druha.“

„Takže ho podviedla?“ pýtala sa Femi, hladná po ďalších detailoch.

„Ona tvrdila niečo iné,“ odpovedala opatrne. „Povedala, že to neurobila z vlastného rozhodnutia. Stala sa obeťou. Jeden z nich si ju privlastnil proti jej vôli. Normálne by jej verili. Hlavne keď jej veril jej vlastný druh. A druhovia si medzi sebou nedokážu klamať. Lenže situácia bola vypätá. Ľudia videli len to, čo vidieť chceli. Dávali si dokopy vlastný príbeh. že čas strávený v ich tábore bola len zásterka pre jej rozvíjajúci sa románik. A keď ju pristihli, rozhodla sa klamať, aby z toho vyviazla bez následkov. Nakoniec to zašlo tak ďaleko, že sa osada rozdelila na dva tábory. Hrozilo, že vypuknú boje.“

„Nechaj ma hádať – a potom sa do toho vložila tvoja stará mama.“

„Ako družka vtedajšieho náčelníka musela,“ obraňovala ju ihneď Yonda, ale o čosi menej ostro, než by ako milujúca vnučka mala. „Dohodla sa s Kaciinou starou mamou. Mala ju vykázať z osady až do času, keď porodí. Ona by potom dieťa dala jeho otcovi. Potom by ich prinútili odísť. Všetkých. Jej stará mama najskôr nechcela súhlasiť. Možno sa nechcela vzdať dieťaťa. Možno ju k tomu viedlo niečo iné. Ale napokon sa nechala presvedčiť. Na oplátku chcela jediné – keďže v tom čase ju držali v cele, nemohla sa rozprávať ani s vlastným druhom. Takže mu to nemohla vysvetliť osobne. To mala pre ňu urobiť moja stará mama.“

Femi začínala tušiť, že v tomto bode sa všetko pokazilo. Kacia a celá jej rodina skončila vo vyhnanstve nie dočasne, ale naveky. Navyše nikdy nepočula nič o jej starom otcovi, takže predpokladala, že jej stará mama jej matku neodovzdala do jeho rúk tak, ako mala. A nikde v tých útržkovitých informáciách sa ani raz neobjavila zmienka o Okwụlovi.

Vedel, že to, čo bude teda nasledovať, sa jej asi nebude veľmi pozdávať.

Napriek tomu bola ticho a čakala na záver príbehu.

„Keď nadišiel deň toho rozhodnutia, zišla sa celá osada. Podľa dohody moja stará mama vyhostila tú Kaciinu. Ale neponúkla jej žiadne podmienky. Žiadnu možnosť návratu. Či to bola súčasť dohody – to už neviem. Každopádne viem len toľko, že moja stará mama nikdy nič nevysvetlila druhovi Kaciinej starej mamy. A ten, keď sa dozvedel o vyhnanstve svojej družky, sa vzbúril. Začal útočiť na šamanky a hlavne na náčelníka aj jeho družku. Doteraz nikto nevie, kto to bol, ale jedna z obranných striel nakoniec našla svoj cieľ. A jej druh nakoniec padol k zemi mŕtvy.“

Striaslo ju. Očakávala, že to nedopadlo dobre. Ale to si nepredstavovala ani v najdivokejšom sne.

„Čo urobila Kaciina stará mama potom?“

Len predstava jej žiaľu ju ničila.

„To, čo by urobila akákoľvek zronená žena, ktorej práve zavraždili druha – prisahala pomstu.“ Pri Kaciinej prchkosti... možno ju zdedila po starej mame. „Svojej vyhnanstvo prijala a povedala, že sa na ostrovy nikdy nevráti. Ale že tak raz urobí niekto z jej potomkov. A ten pre ňu získa pomstu, po ktorej jej srdce prahne.“

Femi zodvihla obočie. „A aby ste na to boli pripravený, tak ste ju navonok poznamenali?“

Cítila, ako na ňu šamanka uprela prekvapený pohľad. Akoby nevedela, o čom presne hovorí.

„Och, jej tvár,“ prehlásila, akoby si to až vtedy uvedomila. „To sme neurobili my. Údajne to urobila sama jej stará mama. Aby tak poznačila seba aj svojich potomkov. Aby sme vedeli, kto prišiel medzi nás.“

Kruté, no zároveň výhražné gesto.

Femi premietala nad celý príbehom. Vrhal troch iné svetlo nielen na Kaciu a jej rodinu, ale aj na Okwụlov a miestne šamanky. Vďaka nemu sa však aj čo-to naučila o Yonde. Viac ako jej slová však skúmala výrazy v jej tvári a hlavne tón, akým to rozprávala. Začala opatrne, ale najskôr sa preniesla do akejsi podivnej zúrivej pasivity. Nesúhlasila s tým, čo s stalo.

A očividne tie následky dávala za vinu vlastnej starej mame.

Zaujímavé zistenie.

„Môžem ťa sa niečo spýtať... Yonda?“ Bolo to vôbec prvýkrát, keď jej oslovila menom.

Mala pocit, že nadišiel čas. Z anonymnej šamanky, na ktorú mohla byť nahnevaná, sa mohol stať jej spojenec. Potrebovala len zistiť, čo presne od nich očakávala. A čo všetko by bola ochotná urobiť, aby to získala.

„Pýtaj sa,“ privolila nakoniec.

„Vtedy v tom hostinci... Čo by sta stalo, keby si tam bola len ty a ja s Kaciou?“

Niekoľko dlhých okamihov o tom len premýšľala.

Nakoniec zvesila plecia. „Ak by som tam bola len ja a vy dve, nechala by som vás ísť. Viem, že Kacia a jej rodina má nárok na pomstu. Ak by som nebola ochrankyňou hniezda a družkou náčelníka, najskôr by som jej aj dovolila prísť do dediny, aby sa dozvedela celú pravdu. Keďže však musím ochraňovať svojich ľudí, nechala by som ju len ísť. Pretože si uvedomujem, že jej prítomnosť by mohla spôsobiť viac problémov, ako úžitku. A možno by to opäť rozdelilo dedinu na dva tábory. A možno by tentoraz k tým bojom skutočne prišlo.“

Femi čiastočne odľahlo, že jej prítomnosť nakoniec odhadla dobre aspoň tentoraz.

„Lenže ty si tam nebola sama...“

„Nebola,“ prisvedčila Yonda.

Na tejto podivnej situácii sa musela smiať. Najskôr potichu a neskôr takmer na plné hrdlo. Pamätala na to, že by najskôr mali byť diskrétne, aby sa o jej prítomnosti nikto nedozvedel. Prekvapilo ju však, keď sa k nej Yonda pridala. Tak sa spoločne smiali a obe si uvedomovali, že na tej situácii nebolo nič vtipné.

Napokon, rovnako náhle ako sa rozosmiali, aj stíchli.

„A teraz sa stalo presne to, čo si nechcela, však?“

Yonda prikývla. „Myslela som si, že ak vás zapojíme do tých hier a podarí sa vám vyhrať, ostatní vašu prítomnosť skôr prijmú. Lenže potom za nami prišli Okwụly. Za mnou a za mojim druhom a povedali nám, čo sta stalo. Ako ste im pomohli. Najskôr sme tomu nechceli veriť. Teda, ja aj áno, pretože som nemala s ich záchranou nič spoločné.

„Ale môj druh... odmietol to. Nechcel to priznať. Ani o tom hovoriť. Chcel to držať v tajnosti. Pretože sa obával, že ak by sa ľudia dozvedeli o mojej slabosti, vyzvali by ma na súboj. A teraz sa o mňa bojí, lebo...“ Zadívala sa dolu na svoje brucho. Ešte na nej nebolo nič vidno, hlavne pod tým plášťom, do ktorého sa teraz zabalila, ale Femi predpokladala, že to bude môcť skrývať len niekoľko ďalších týždňov.

„Takže tá príšera bola jeho nápad?“

Neochotne prisvedčila. „Ale prosím, nevyčítajte mu to. Urobil to len preto, že sa o nás bojí.“

„Jeho strach nás takmer stál životy.“

Nemienila sa správa veľkoryso. Nie v tomto prípade.

„Myslím si, že to už oľutoval.“ Jej strohá konštatácia si najskôr nezaslúžila komentár, nakoľko Yonda mlčala. Chvíľu sa obe pozerali na zhasínajúce ohne. „Ako to tam dole vyzerá?“

„Nie je to tam práve veselé,“ začala opatrne Yonda, „deťom chýbajú otcovia a ich matkám zase druhovia. Ale jedno ma predsa len prekvapilo. Sú celkom jednotní v tom, čo si myslia. Určite ste sa s Okwụlmi rozprávali a viete, že sa podriaďujú príkazom a náčelníkovi dosť ochotne. Preto teraz, keď sa vzopreli, vyvolalo to veľmi ostrú... reakciu. Ale pomerne jednotnú. Ľudia tam dole sa domnievajú, že by sme vás nemali zabíjať, ale pomôcť vám. Obávajú sa, že ak by to neurobili, mohli by na to doplatiť.“

Všetko, čo jej doteraz Yonda povedala, dávalo akýsi zmysel. Ľudia sa búrili, neboli nadšení. Vládol tam strach a obavy. No nič z toho nebolo také závažné, aby si to vyslúžilo žiadosť o ich okamžitý odchod. Navyše, keď sa k nej Yonda priblížila, nepôsobila ani tak nahnevane, ako skôr... vystrašene.

„Niečo mi nehovoríš,“ uzatvorila svoje premýšľanie nakoniec nahlas Femi.

Yonda si povzdychla. „Vieš, naše ostrovy sú pomerne bezpečným miestom aj preto, lebo nás ostatní nechávajú na pokoji. Iste, bijú sa o nárok na naše územie, ale nikto z nich nepríde k našim brehom, aby nám spôsobom problémy. Takže svet nechávame, aby sa o nás bil. Lenže tým, že ste sem prišli, tento náš pokoj ohrozujete.“ Vtedy otočila hlavu a intenzívne sa na Ňu zadívala. „Vedia o tom, že ste tu.“

Femi síce mala podozrenie, že ich misia nie je tajomstvo, no predsa ju to n a chvíľu zaskočilo.

„Kto sú tí oni?“

„Ľudia vašej cisárovnej. Dnes od nej prišla... zaujímavá správa. Našťastie o nej okrem mňa nikto nevie. Zatiaľ. Neviem, ako dlho sa mi to bude dariť držať v tajnosti.“ V jej slovách neboli vyhrážky. Len obavy. „Chce, aby sme jej vaše hlavy doniesli na striebornom podnose.“

Zodvihla obočie. „To je veľmi jasne formulovaná žiadosť.“ Asi ju ale nemala prekvapiť. „A ako si odpovedala ty?“

Potriasla hlavou. „Nijako. Nie sme žiadni otroci cisárstva, aby sme plnili jeho rozkazy. Navyše nevidím dôvod na to, aby som vás zabíjala. Lenže ani ja nebudem môcť odmietnuť, ak príde na bezpečnosť môjho národa. Čoskoro to dôjde do štádia, keď si budem musieť vybrať. A napriek všetkému si vy beriem svoj národ, svojich ľudí. Toto je môj domov. Nemôžem ho ohroziť,“ obhajovala svoj postoj. Pričom nemusela. Femi tomu rozumela. Urobila by totiž to isté.

Aj keby jej to zlomilo srdce a pripravilo by ju to o všetkých priateľov.

„Takže bude lepšie, keď odídeme,“ dokončila za ňu Femi. „Čo by sme aj rady, ale ešte nemôžeme. Na ostrovy sme naozaj prišli niečo hľadať. Musíme to nájsť, je to životne dôležité. Len bohužiaľ ešte nevieme, čo presne to hľadáme.“

„No je to niečo až také dôležité, že si to vyslúžilo hnev vašej cisárovnej.“

Prikývla. Hoci predpokladala, že to bolo o čosi zložitejšie. Iste, poznala cisárovnú a vedela, čoho je schopná. No ani ona by bezdôvodne nevydávala príkazy na popravy. Pokiaľ bola pravda to, čo im povedal Navid, tak Ọnwụ sa po tom, ako všetkých zradila, stala patrónkou cisárskeho rodu. Ktovie, čo všetko narozprávala cisárovnej. A k čomu všetkému ju prinútila.

Možno bolo naivné niečím takým sa upokojovať. Ale v tejto chvíli jej to pomohlo.

„Na čo to niečo vlastne potrebujete?“

Na krátky okamih zvažovala, či by jej to mala prezradiť.

Potom si však povedala, že vlastne nemajú čo stratiť a okrem toho jej nemusí povedať nič určité.

„Našou úlohou je dať dokopy jedno kúzlo. Jedna jeho časť je tu na ostrovoch. Podľa starého príbehu by sa to niečo malo ukrývať v korunách stromov, ktoré obývajú Okwụly. No ani oni nevedia, čo presne by to mohlo byť.“

Femi predpokladala, že ju Yonda vysmeje.

No keď sa na ňu zadívala, uvedomila si, že ona premýšľa.

„Možno viem o niečom, čo by vám mohlo pomôcť. Lenže musela by som do toho zapliesť aj ostatné šamanky. Ja sama mám len útržkovité poznatky, no ony by mohli pomôcť. Hlavne tie staršie.“ Nebola to vyslovene otázka, ale jej tón bol spýtavý.

Pohodila plecami. „Asi už nezáleží na tom, kto všetko o tom bude vedieť. Pomoc potrebujeme.“

Yonda mierne kývla hlavou. „Ale mala by som ťa upozorniť, že ak mám pravdu, čaká na vás naozaj ťažká úloha, ktorá by vás mohla stáť viac ako len život.“

Skôr, ako mohla niečo povedať, ozval sa za nimi Kaciin hlas: „Myslím, že tak či onak nemáme na výber.“

Femi neprekvapila jej prítomnosť, hoci o nej nevedela.

No dúfala, že počula dosť z ich rozhovoru na to, aby konečne pochopila vlastnú minulosť.

Mohla však len veriť v jej sebaovládanie. V opačnom prípade to pre Yondu nevyzeralo dobre.

Kapitola 40. ¦ Kapitola 42.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování