Gambit bohov - Kapitola 120. • OurStories.cz ~ naše povídky

Posledná zúfalá ilúzia

03.01.2020 (20:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 606×

Kapitola 120.

Zara

Vyzvať svoju staršiu a aj skúsenejšiu sestru na súboj na život a na smrť nebol dobrý nápad.

O to horší bol, že napriek všetkému, čo Ọnwụ urobila, koho zabila a čo všetko zničila na ceste za mocou, nedokázala ju Zara len tak zabiť. Pretože nechcela byť ako ona. Okrem toho neverila v tresty smrti, dokonca ani vtedy, keď bola cechovníčkou bez vlastného názoru, keď len plnia rozkazy a na dôvod sa nepýtala. Pretože smrť bola vykúpením. Videla príliš veľa mučenia a počula priveľa bolestných výkrikov premiešaných s prosbami, aby to skončilo.

Nakoniec, zomrieť bolo jednoduché. Čeliť následkom svojich činov? Nie až tak veľmi.

Lenže keď na ňu útočila mágia, cvakali jej zuby a otriasali sa kosti, keď sa zem pod jej nohami menila na prázdnotu a dych v jej hrudi na piesok, keď jej po tvári stekal pot, ktorý okamžite zamrzol, že vďaka nemu nevidela, v ten moment nemala čas na vymýšľanie trestov. Ledva počula výkriky ostatných. Načúvala ich bolesti a škrípala pri tom zubami. Zatínala päste. Žmúrila oči a vraštila čelo.

A vtedy do začula. Nie, že by dovtedy bola hluchá a zrazu precitla, to vôbec nie. Len výkriky ostatných nevnímala až tak podrobne. Pretože jej väčšina z nich radila ako presne by mala zabiť Ọnwụ. To nebola práve pomoc, ktorú by potrebovala. No niekde medzi ďalším výbojom mágie a mlákou jej roztopeného ľadu, sa ozval jediný tichý, no sebaistý hlas:

„Dovoľ mi pomôcť ti.“

Sadiki mala rovnako veľký dôvod na nenávisť. Rovnako túžila po pomste. Až doteraz však Zara jej úlohu v tomto všetkom poriadne nezvážila. Videla ju len ako dôvod útočiacej mágie a tiež ako odstrašujúci príklad – niekoho, koho aby si mala zapamätať a vždy byť opatrná, aby neskončila podobne. Sadikin osud sa ale trochu líšil od ostatných. Možno prekliala ich svet, ale nechcela ho vidieť zhorieť. Nenávidela Ọnwụ, ale nikdy neurobila nič, aby ju zabila. Aspoň nie, ak tomu mohla zabrániť. V mori krvilačných hlasov mali jej slová príchuť rozumu.

A napriek nepriateľskému hurhaju sa jej v mysli začal rodiť plán.

Prestala sa sústreďovať na boj. Miesto toho obrátila svoju moc úplne iným smerom.

V čase, ktorý jej zabralo jediné žmurknutie, ich tri presunula niekam, kde bude vládnuť pokoj.

„Hm, myslela som si, že snové kráľovstvo bude trochu... veľkolepejšie,“ skonštatovala Sadiki, keď sa so Zarou po boku objavili vo veľkej hale, ktorej strop podopierali stĺpy v tvare skamenených bohov. Zare kedysi Strážca snov povedal, že jej domov v tejto sfére bude mať akúkoľvek podobu, akú si len predstaví. Jej podvedomie sa jej asi práve snažilo naznačiť, že aj ostatní bohovia by si zaslúžili trest.

Vynútene sa zasmiala. Bol to smutný a nanajvýš bezútešný zvuk.

„Len nech ťa Ahụhụ nepočuje. Inak ťa budú až do konca vekov otravovať nočné mory.“

Sadiki len prikývla, akoby to bola najlepšia rada, akú kedy dostala.

Potom však naklonila hlavu na stranu, očami blúdila po okolí.

„Nie, že by som nikdy nebola zvedavá na to, ako to tu vyzerá, ale prečo si ma sem priviedla?“

Zara zodvihla obočie. „Veď si mi chcela pomôcť. Sama si sa ponúkla.“

Mierne kývla hlavou. „Ale nepredstavovala som si, že to dopadne takto.“

Začínala strácať trpezlivosť, ktorej jej tak či tak veľa neostalo.

„Pomôžeš mi teda s Ọnwụ alebo nie?“

Musela zatínať ruky do pästí, aby nebola v pokušení naozaj Sadiki zatriasť.

Pretože práve teraz sa opäť začala obzerať, akoby očakávala, že sa k nim čochvíľa niekto pridá.

„A kde vlastne Ọnwụ je?“

Odvrátila pohľad. „Na chvíľu som ju niekam... upratala.“

Sadiki sa uškrnula. „Dúfam, že do nočnej mory s veľkým množstvom príšer.“

Zara sa tej predstave zasmiala a na niekoľko okamihov bola dokonca v pokušení poslúchnuť ju, ale potom sa ovládla. Našťastie jej k tomu dopomohol tichý hlások ozývajúci sa jej v mysli. Bol čoraz tichší a jej na tom čoraz menej záležalo. Možno by sa na to mala spýtať Strážcu snov. Hoci ten práve nebol príkladom bytosti, ktorá sa neustále držala nohami na zemi.

„Možno,“ zamumlala Zara, keď to nej Sadiki štuchla.

„Máš aj nejaký plán?“ pobádala ju k ďalšiemu rozhovoru. Hlas mala nevrlý a niekoľkokrát potiahla Zaru za ruku – predtým, než si ju s otráveným výrazov v tvári stiahla za chrbát. „Alebo tu len mieniš stáť a počúvať, ako sa naše hlasy krásne rozliehajú?“

Keď už o tom hovorila, ich hlasy sa naozaj...

Zazubila sa na Sadiki.

„Plán by som aj mala. Len potrebujem niekoho, kto by mi mohol pomôcť.“

Sadiki rozhodila rukami. „Som jedno veľké ucho.“

Tak jej o tom Zara povedala. Čo najpodrobnejšie jej všetko opísala, aby sa uistila, že bývalá kňažka tomu všetkému porozumie. Pamätala si, čo jej hovorila Femi o tom, že Sadiki niekedy nebola úplne najchápavejšia a mala tendenciu chápať niektorým vyhláseniam doslovne. Lenže v tento moment si nemohli dovoliť zlyhať. Nemali čas naprávať alebo meniť rozhodnutia. Dostali jedinú príležitosť. Čiže ak si kvôli vlastnému vysvetľovaniu bude pripadať ako usoplené dieťa, pokojne do podstúpi. Hlavne aby Sadiki nič nepochopila nesprávne.

Nakoniec ju musela Zara potiahnuť za ruku. Pretože aj dlhé minúty po tom, ako Zara dokončila vysvetľovanie, tam len stála a mlčky zízala na stenu. Čo Zaru znepokojovalo. Pretože cítila, ako niekto klope na neviditeľné väzenie. Ọnwụ nebude trvať dlho a oslobodí sa. Potom už bude neskoro útočiť.

„Tak čo na to povieš?“ nútila Sadiki sústrediť sa.

Tá však len vraštila obočie. „Keď som ti ponúkla svoju pomoc, toto som nemala na mysli.“

V duchu si niekoľkokrát zopakovala, že by nebol dobrý nápad útočiť na spojencov.

Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla. „Takže mi nepomôžeš?“

Sadiki zodvihla ruky na znak toho, že sa vzdáva.

Asi začula, ako Zara škrípe zubami.

„Nič také som nepovedala,“ odmietla rýchlo a snažila sa na Zaru usmiať. „Len uvažujem, že máme asi rozdielne názory na to, čo je skutočný trest.“

Zara dostala veľkú chuť pretočiť očami.

„Ọnwụ vždy túžila po moci a...“

„Tak si sa rozhodla jej ju dopriať?“ skočila jej do reči Sadiki.

„Nie,“ vydýchla, „rozhodla som sa dopriať jej trest, ktorý bude účinnejší ako obyčajná smrť.“

„A pritom by si ju mohla potrestať aj inak.“

Vedela, čo si Sadiki predstavuje. Bola v jej hlave, videla jej sny i nočné mory, jej najtajnejšie želania i zabudnuté obavy. Tak pracovala jej moc v tomto svete. Videla každému až na dno duše a zo všetkých síl sa to snažila ignorovať. Lenže Sadikin duševný hlas bol pomerne hlasný a Zara si začínala priať, aby ohluchla. Aspoň by nemusela počúvať, akými rôznymi spôsobmi by Sadiki Ọnwụ najradšej rozkrájala.

Odkašlala si. „A ako presne? Ľud verí v jej moc. To nemôžeš zmeniť. Nie zo dňa na deň.“

Vyhrať nad rebelujúcou mágiou len preto, aby odštartovali občiansku vojnu?

Ak sa bude musieť dívať na ďalšie boje, bude ešte vo väčšom pokušení všetkých uspať.

„Moje ilúzie sú dosť presvedčivé,“ lákala ju ďalej Sadiki.

Zodvihla obočie. „To chceš do skonania sveta držať vo všetkých mysliach ilúziu?“

„Nie je to tak, že by som mala čo robiť.“

„Niečo by sa určite našlo. Mohla by si...“ ponáhľala sa s odpoveďou, no Sadiki ju prerušila zodvihnutím ruky.

„Obe vieme, že pomáhanie mi veľmi nejde. Som skrátka bohyňa.“

Akoby Zara potrebovala viac dôvodov, prečo sa nenávidieť.

„Hovoríš to, akoby sa tým všetko vysvetľovalo.“

„Porozprávajme sa o tom, keď sama prežiješ niekoľko tisícročí.“

Toľko k jej snahe nestratiť zo zreteľa cieľ a čo najskôr sa so všetkým skoncovať. Sadiki ju práve otvorene provokovala a snažila sa jej ponúknuť východisko z celej situácie. Zara sa to snažila ignorovať, aj keď len zo slušnosti, nakoľko nič z toho nepovedala nahlas. Hoci niektoré predstavy bolo omnoho hlasnejšie ako akékoľvek nevhodné návrhy.

„Tak pomôžeš mi teda?“ uisťovala sa s výdychom.

Sadiki prikývla, ale pôsobilo to ako gesto vojaka, ktorému káže jeho generál.

„Pomôžem. Hoci stále nevidím dôvod tohto všetkého.“

Nakrčila čelo. Snáď si z nej uťahuje...

„Zabudla si, čo si spôsobila tomuto svetu?“ pýtala sa čo najvyrovnanejšie.

Na čo Sadiki reagovala gúľaním očí. „Nečakala by som, že mi to budeš pripomínať práve ty.“

„Očividne musím, lebo ty zabúdaš. To budú tie tisícročia.“

Posledné slová sprevádzalo prehnané klipkanie mihalníc.

Sadiki rozhodila rukami. „Nemáme čas na tieto tvoje vtipy a hádanky. Musíme sa postarať o to, aby...“

Náhle zmĺkla. Zara sledovala, ako si najskôr pošúchala čelo, vzápätí aj celú tvár a pokračovala dole k rukám. Akoby vpadla do jedovatého kríku a teraz sa musela škrabať, aby sa zbavila nepríjemného pocitu. Vyzerala ako niekto, kto práve konečne pochopil, o čom sa celý čas rozprávali.

Odolávala nutkaniu prevrátiť očami.

Nervózne sa zachichotala. „Aha, toto si mala na mysli.“

„Presne to.“

„Čiže cieľom tohto šialeného výletu je prinútiť ju urobiť to, čo chceme my?“ uisťovala sa.

Zara prikývla. „Sama sa spýtaj, čo je horší trest – prísť o moc alebo sa podieľať na náprave?“

„Predpokladám, že sa vždy môžeme spýtať Ọnwụ.“

Pustili sa do práce. Bolo to jednoduchšie, keďže teraz už Sadiki konečne rozumela, prečo ju sem Zara priviedla. Načase. Pretože cítila, že sa Ọnwụ už úplne prebrala a začala búšiť na steny svojej cely. Zara sa ju pokúsila ešte raz uspať, ale uvedomovala si, že to je len veľmi dočasné riešenie. Nemali teda času nazvyš – čiže ju nepotešilo, že Sadiki musela niekoľkokrát opakovať, že ju sem priviedla preto, lebo jej ilúzie boli predsa len mocnejšie. Nechceli, aby sa Ọnwụ predčasne prebudila a nebodaj skazila ich snahu.

Pracovali teda rýchlo a efektívne. Zaru prekvapilo, aký dobrý tím vytvorili, ale nemienila to hovoriť nahlas. Len teda prikývla a spoločnými silami spustili ilúziu, do ktorej zatvorili Ọnwụ. Ony sa len dívali z diaľky, anonymné a nespoznané. Sadikina moc by dokázala oklamať dokonca aj Zaru a tá sa podieľala na jej vytvorení. A jej efektivita spočítala v jednoduchosti.

Ọnwụ chcela vládnuť svetu. Byť najmocnejšia a najoslavovanejšia, čo vychádzalo z jej strachu, že sa nikdy nevyrovná ostatným bohom. Presne to jej teda dopriali. Vytvorili svet na nerozoznanie od toho skutočného. Neexistovali kráľovstvá a cisárstva, len obrovská krajina pod vládou jedinej mocnej rodiny a ochranou jedinej bohyne.

Ọnwụ sedela na obrovskom tróne vykladanom drahokamami a pri nohách sa jej krčila jedna z nkít. Po ostatných bohoch nebolo ani chýru, ani slychu. Dokonale opojný obraz začalo niečo narušovať. Z východu sa začal šíriť tieň nepriateľskej moci. Padali hory, horeli lesy a z úrodných polí sa stávali púšte.

Keď si to Ọnwụ všimla, Zara vedela, že prišla jej chvíľa.

Ruky zovrela do pästí a pevne zovrela sánku. Nemusela sa fyzicky namáhať, ale napínanie magických schopností sa znášalo oveľa horšie, než keby sa rozbehla, rozhodnutá obehnúť okolo celý svet. No muselo to byť. Pretože ilúzia mohla byť skutočná len do určitej miery.

Sadiki dokázala prinútiť telo uveriť tomu, že zomrelo.

Lenže emócie, tie sa klamali ťažšie.

Preto Zara načrela hlboko do ríše snov a pritiahla k nim mračná plné najtajnejších želaní a hlavne strachu. A keď z nich vytvorila obrovskú búrku, dovolila jej dopadať na ich ilúziu, ale najviac na Ọnwụ. Bohyňa, ktorá sa nebála všetko a všetkých obetovať, zrazu zakúsila, čo je to báť sa o milovaných, aké náročné je rozhodnúť sa, koho zachrániť, a aké nemožné je rozlúčiť sa s tými, ktorých stratili.

Každým okamihom dychčala čoraz namáhavejšie. Čelo sa jej orosilo potom a ruky sa jej rozklepali. O chvíľu si už potrebovala sadnúť, pretože s pod ňou podlomili kolená. Viečka jej padali a telo prosilo o úľavu. Ale nedopriala si ju. Pokračovala ďalej. Až kým sa aj Ọnwụ netriasla, kým nezačala prosiť a nesúhlasila so všetkým, o čo ju jej ľudia žiadali, pretože verila, že ich musí ochrániť.

Jedna jej časť, tá malá a takmer nemá, patriaca jej niekdajšiemu ľudskému ja, považovalo ich počínanie za kruté. Lenže bohyňa Zara, mocná a povýšená nad všetkých smrteľníkov, si len odfrkla a vpustila do ilúzie ďalšiu moc – no pritom si jednu iskierku nechávala pre seba. A keď už nakoniec ledva udržal oči otvorené, keď jej celé telo oťaželo a myseľ s jej zahmlila, začula Sadikinu výzvu. Znamenie, ktoré malo prísť len vtedy, keď Ọnwụ prepadne tejto ilúzii naplno a poslúchne volanie zúfalcov.

Zara sa hladne natiahla po poslednej kvapôčke moci, ktorá jej ostala, a použila ju ako kľúč. Otvorila si dvere späť do sveta smrteľníkov, kde ju už čakal Eze. Cítila jeho prítomnosť už predtým a nenamietala, keď prevzal iniciatívu do svojich rúk. Keď prikazoval bohom, keď ich káral a pripomínal im, čo je ich poslaním a prečo by na to nemali zabúdať. Počula ozvenu ďalších hlasov, rytmické bubnovanie veršov a zacítila závan moci.

Vtedy sa už menila na blato pod ich nohami, na malého červa ukrytého v hnijúcej mŕtvole. Už viac necítila, čo prežíva Ọnwụ. Sama premenila na tie pocity. Na bodajúci hnev a slzy prinášajúce úľavu. Na radostný smiech a temné obavy skrútené v jej bruchu. Ostali v nej predstavy a obavy. Panika tých, ktorých zvierajú pazúry moci.

Len tam ležala a priala si, aby sa mohla premeniť na dym. Ale toľko šťastia nemala. Musela to počúvať, musela to prežívať. Vidieť, ako ostatní bohovia pristali na Ezeho naliehanie. Ako sa pridali k Ọnwụ a tá si to ani neuvedomila, pretože ju Sadiki prinútila myslieť si, že ju prišli podporiť jej poddaní.

Neradovala sa s nimi, keď sa z neba pustil divoký dážď a stena moci sa zvyšovala. Neplakala od šťastia, že sa to podarilo. Neobávala sa o Ọnwụ a jej osud, o tresty a odmeny. Vedela, že by sa mala natiahnuť a podieľať sa na jej potrestaní. A niektorá jej malicherná časť sa o to chcela byť.

Lenže zvyšok jej tela prosil o úľavu a spánok.

O to, aby to všetko skončilo. Aby neboli žiadni bohovia a pomsty, mŕtvi priatelia a zradení druhovia. Pretože z toho všetkého už bola unavená. Vyčerpaná a zničená z rozhodovania a putovania, zo sklamaní a bolesti, z hnevu i nenávisti. Nech na chvíľu rozhodujú iní. Nech si skúsia, ako im bude na pleciach sedieť takáto zodpovednosť.

Pustila sa. Posledné vlákno, ktoré ju viazalo k celej ilúzii, konečne prasklo. A ona sa prepradla. Na dno svojho podvedomia. Do zákutí svojej novej ríše. Tam, ukrytá pred hladnými zrakmi ostatných, i pred spravodlivými trestami a horúcimi pomstami, sa konečne poddala únave.

Spala a nestarala sa o osud sveta.

Ten nech sa na chvíľu postará sám o seba.

Kapitola 119. ¦ Kapitola 121.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování