Gambit bohov - Kapitola 105. • OurStories.cz ~ naše povídky

Lepšie neskoro ako nikdy

15.09.2019 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 591×

Kapitola 105.

Femi

„Ste rovnako naivní ako tá nepodarená krpaňa, ktorá ma tu uväznila. Nebodaj ste si naozaj mysleli, že je možné niekde držať bohyňu bez toho, aby vedela, že je vo väzení?“ vybafla na nich Efụ, keď sa jej začali vypytovať.

Pretože to pôsobilo tak, že o všetkom vedela. Lebo keď sa okolo nej všetko začalo rozpadať, pôsobila uvoľnene a spokojne, ako niekto, kto konečne dosiahol svoj vytúžený cieľ. Čo bolo v priamom rozpore s predstavou bohyne, ktorá sa ich snažila zabiť, pretože si dovolili vstúpiť bez pozvania do jej domoviny.

„Ak je to tak, potom si až príliš dobre hrala nevedomosť,“ podotkla Kacia.

„Musela som vás vyskúšať.“

Tvárila sa pri tom nanajvýš pokojne. Sedela na svojom druhovi, ten na kameni, a ostatní posedávali v ich blízkosti. Ak by v ich strede horel oheň, pôsobili by ako turisti na výlete. Lenže v skutočnosti tam čakali len preto, aby si premysleli, či Efụ môžu skutočne veriť.

Zatiaľ to vyzeralo, že ani nie.

„Čože?“ ozvala sa Femi v tom istom okamihu, ako Kacia skríkla:

„Toto bola len skúška? Buď rada, že si bohyňa, inak by som ťa zabila.“

Každý, kto Kaciu aspoň trochu poznal, si uvedomil, že sa naozaj len sťažka ovláda. Lenže okrem Femi to vlastne nikto iný nevedel, takže sa na ňu pozerali s rôznou intenzitou prekvapenia a bohyňa dokonca s potešením. Akoby sa dívala na svoju obľúbenú dcéru, ktorá práve vyhrala nejaký bezvýznamný turnaj.

„Páči sa mi.“

Femi zodvihla obočie a zamumlala: „Možno sa ti bude páčiť o niečo menej, keď ti skočí po krku.“

Tomu sa Efụ už otvorene začala smiať. Čiže na ňu mohli len pozerať a dúfať, že sa čoskoro upokojí. No nezdalo sa, že by to bolo pravdepodobné. Zakaždým, keď už-už mala stíchnuť, znovu sa rozchichotala. Akoby ju predstava útočiacej Kacie nesmierne bavila. Femi si nemyslela, že je múdre niekomu sa takto vysmievať, ale kto bola ona, aby poučovala bohov.

Sadiki našťastie také zábrany nemala a niekoľkokrát Efụ pripomenula, aby sa sústredila na ich rozhovor. Nakoniec ale musel zakročiť Ọsis a pripomenúť jej, že ešte stále nedopovedala na ich otázky. Až potom sa dokázala ako-tak upokojiť, no napriek tomu jej neustále mykalo kútikmi. Aspoň sa už Kacii otvorene nevysmievala.

AJ napriek tomu Kacia škrípala zubami. Femi sa natiahla a chytila ju za ruku.

„Ọnwụ zabudla, že na spútanie boha potrebuje trochu viac ako len úmysel,“ začala vysvetľovať a až v ten moment jej hlas získal predchádzajúcu vážnosť. „Áno, zo začiatku som si myslela, že toto je môj domov. Ale keďže ona nikdy nemala žiadneho druha, podcenila silu puta, ktorá ma viaže k Ọsisovi. Prebrala som sa v momente, keď ho premenila na... toto.“

Rukou pohodila k jeho monštruóznemu znetvorenému telu, ktoré zo všetkého najviac pripomínalo strom – pokrivený s polámanými konármi, akoby doň uprostred búrky udrel blesk.

„On tak vždy nevyzeral?“ začudovala sa Femi.

Bohyňa pokrútila hlavou. „Kedysi bol rovnako krásny ako ja,“ ach, áno, povestná božská márnotratnosť, „lenže potom ho Ọnwụ oklamala a okradla o moc. A aby sa uistila, že ju bude vedieť použiť, preniesla jeho dušu do oživeného stromu.“Ku koncu jej hlas nesmierne stvrdol, až prakticky vrčala.

„Nemá moc na to, aby oživila strom.“

„Tomu stromu som darovala život ja,“ priznala otvorene, čo všetkých prekvapilo. Femi prišlo čudné, že s nimi tak otvorene hovorí. V porovnaní s ňou boli len bezvýznamnými červami. Pravdepodobne v tom mal prsty Eze. „Pretože v tom čase som si myslela, že ma o to prosí môj druh,“ dodala na vysvetlenie a Femi prižmúrila oči a nútila sa sústrediť. „Svoj omyl som si uvedomila vtedy, keď som zacítila jeho bolesť. No už bolo neskoro. Steny svojho väzenia som nedokázala zbúrať. Pretože moja moc neničí. Moja moc dáva život.“

„Mohla si oživiť stromy, aby tie steny rozbúrali miesto teba,“ navrhla Kacia.

Efụ zodvihla obočie a rozšírila pery v nadšenom úsmeve. „Naozaj sa mi páči.“ Vzápätí však opäť zvážnela. „To som tiež skúšala. Niekoľkokrát. Ale nikdy sa mi to nepodarilo. A potom sa tu objavil môj strážca a musela som sa prestať pokúšať. Ak som vôbec chcela mať možnosť utiecť.“

„Takže si jej ďalej slúžila,“ skonštatovala Femi, „preto rozkvitali Ifụry.“

„Áno, za každé ďalšie telo, ktoré ukradla, vždy rozkvitla Ifụra. No Ọnwụ vždy len ničila a zákony mágie sú prísne a nemenné. Nakoniec sa jej postavili na odpor a čoskoro nestačila už ani moja moc na to, aby tie kvety rozkvitli.“

Femi si pošúchala bradu. „Mysleli sme si, že za ich rozkvitnutie je zodpovedný Ọsis.“

„Svojim spôsobom áno. Zdieľame svoju moc. Obaja sme prírodnými božstvami.“

Za jej túžbou zdieľa s nimi takéto informácie musel byť zodpovedný jedine Eze. Žiadna miera vďačnosti by nikoho neprinútila otvorene hovoriť o takýchto slabinách. Toto mal na svedomí nejaký druh príkazu – alebo nejaká láskavosť, ktorú niekdajšiemu kráľovi bohov dlžili. Alebo mu len boli takí oddaní.

„No ani vaša kombinovaná moc nedokázal prinútiť rozkvitnúť nejaké kvety?“ dobiedzala pre zmenu Kacia.

„Rada by som videla, ako ty čelíš Ezeho vôli.“

Kacia si vymenila pohľad s Femi. „Eze je uväznený v Edete.“

„Ale určite ste si už všimli, že jeho vplyv siaha doďaleka.“

Femi mala chuť triumfálne zvresknúť, ale radšej sa ovládla.

Kacia však rozhodila rukami. „Takže chcel potrestať svoju dcéru a ukázať jej, že nie je taká všemocná, ako si myslela.“ Slovo všemocná vypľula, akoby to bol jed. „To je všetko úžasné, hlavne ma baví tá časť, v ktorej som si uvedomila, že toto celé je jedna veľká rodinná hádka. No na čo presne Ọnwụ potrebovala niekoho, kto by pre ňu kradol telá a odpratával duše?“

Po tom výbuchu nastalo šokované ticho. Ọsis aj Efụ ich sledovali so zmesou prekvapenia a nechápavosti, akoby netušili, prečo by Kacia niečo také hovorila. Femi však bola vďačná za to, že niekto konečne nahlas vyslovil aj jej obavy. Vďaka času, ktorý spolu s Accaiom strávila pátraním, poznala mnohé tajomstvá. Ale vždy bolo lepšie dostať sa priamo k zdroju, než sa zaslepene domnievať, že bola najmúdrejšia.

„Vy to naozaj neviete?“ začudoval sa nakoniec Efụ.

Femi si odfrkla. „Nie je to tak, že vy bohovia by ste boli obzvlášť otvorení. Všetko, čo vieme, sme sa dozvedeli náhodou.“

„Eze je pokrytec,“ doplnila Kacia.

„Nie, Eze je opatrný,“ zastala sa ho Efụ, čo jasne vypovedalo o jej vernosti. „Neexistuje veľa miest, kde by Ọnwụ nemala uši. Jej dosah nesiaha prakticky len do Hadej ríše, k dračím strážcom, do Podvodia a k Ezemu do väzenia. Čo dosť vylučuje možnosť s niekým sa otvorene rozprávať.“

Femi dúfala, že raz dostane možnosť dozvedieť sa viac o všetkých tých miestach, ktoré práve Efụ spomenula. Zatiaľ poznala len Edet, z vlastnej podivne nenávidenej skúsenosti, a Hadiu ríšu, aj keď tú len zo Zarinho rozprávania a Zara si nikdy nepotrpela na zbytočné detaily. Na to bola až príliš praktická.

Potriasla hlavou a nútila sa sústrediť na prítomnosť.

„A dovoľ mi hádať – tu to tiež nie je bezpečné.“

„Blíži sa koniec sveta, myslím si, že nie je dôležité, čo je a nie je bezpečné.“

Vtedy sa Sadiki zasmiala, čím prvýkrát zasiahla do ich rozhovoru.

„Och, takže máme strach, hej?“ vyštekla takmer až výsmešne.

Efụ na ňu zazrela. „Len šialenec by nemal strach pred pomstou Dcéry chaosu.“

„Ọnwụ si o to koledovala dlhé roky.“

„Ona možno áno, ale zvyšok sveta je v tom nevinne,“ pripomenula jej.

„Tak ste ju mali zastaviť a svet by sa nedostal do problémov.“

Bohyňa sa na chvíľu odmlčala, akoby premýšľala. Dokonca si raz či dvakrát pošúchala bradu.

„Možno by som mala zabiť teba.“

„Urob to,“ vyzvala ju a rozpažila ruky. „Dovolím ti to. Ale som zvedavá, ako potom budete bojovať.“ Nakoniec sa jej hlas vrátil k predchádzajúcemu výsmechu.

„Nahováraš si, že si dôležitá,“ vysmievala sa Efụ.

„Ja si to nenahováram, je to pravda. A ty to vieš. Preto ťa to tak veľmi rozčuľuje.“

„Nezmenila si sa.“

„Som si istá, že to je kompliment,“ zubila sa Sadiki.

Femi si stláčala koreň nosa.

„Mohli by sme sa sústrediť na náš predchádzajúci rozhovor?“ navrhla. „Ďakujem.“

Bohyňa sa k nej pomaly otočila, akoby bolo nesmierne náročné sústrediť sa na čokoľvek iné okrem vražedných myšlienok. A to mali byť bohovia o toľko lepší ako ľudia, pričom v skutočnosti len žili dlhšie ako bežní smrteľníci a v žilách im kolovalo viac mágie.

„O čom sme sa rozprávali?“

Femi prevrátila očami. Kacia si útrpne povzdychla. „O tom, prečo Ọnwụ potrebuje kradnúť telá.“

Efụ niekoľkokrát zahmkala, akoby len súhlasila s niečím, čo povedal niekto iný. Femi si nie prvýkrát pomyslela, že vynútené odlúčenie od celého sveta a život väzňa sa na nej nezmazateľne podpísali. Hlavne na jej psychickom zdraví.

„Viete niečo o Ọnwụinej matke? O bohyni, ktorá ju porodila?“

„Len veľmi málo,“ priznala Femi. „ Zachovali sa len príbehy. Akoby sa niekto pokúsil vymazať jej existenciu z povedomia všetkých žijúcich ľudí. Ale rozprávky pre deti ovplyvniť nedokázali.“

„Stavím sa, že to bola Ọnwụ. Niečo podobné urobila predsa Ezemu,“ zamumlala Kacia.

„V tomto sa mýliš, malá cechovníčka,“ otočila sa Efụ ku Kacii. „Ọnwụ sa zbavila svojho otca, ale to, čo sa stalo jej matke... to si spôsobila sama.“ Femi zalapala po dychu. Mala pocit, akoby ju niekto udrel. „Zašlo to tak ďaleko, že už ani my, čo sme s ňou žili a panovali, si nespomíname na jej meno.“

„Ale prečo by niečo také robila? Prečo by sa obetovala?“

„Aby zabránila svojej dcére zabiť muža, ktorého nadovšetko milovala.“

„To je trochu prehnane dramatické.“

„Možno aj je. Podobne ako sám život.“ Efụ si povzdychla a zadívala sa kamsi doďaleka. Akoby spomínala na časy dávno minulé. Čo vlastne aj robila. „Ọnwụ vždy chcela vládnuť. Domnievali sme sa však, že táto túžba nie je jej vlastná. Pretože tma do nej ešte pred narodením vložila kvapku temnoty, pochybnosť, túžbu po moci, ktorá sa v nej neskôr narodila a prispôsobovala sa tomu, ako rástla. Prebúdzala v nej temné ambície.“

„Jednou z nich bolo vládnuť namiesto otca.“

Efụ kývla hlavou. „Čo bolo rozkošné, keď bola len dieťaťom. Neskôr sme si uvedomili, že je to nebezpečné.“

„Podozrievali ste ju.“

„Príliš dlho sme ju podceňovali,“ opravila ju Efụ. „Verili sme, že napriek tej túžbe neexistuje spôsob, ktorým by svoje plány dokázala naplniť. Ukázala nám, že sme sa mýlili.“ Zlomene si povzdychla. Priznať vlastnú slabosť muselo byť náročné. „Keď porazila svojho otca, zistila, že jeho moc nedokáže získať. Pretože nepochádzala len zo svetla, ale aj priamo z jeho podstaty – dali mu ju ľudia. Čím väčšmi v neho verili, tým silnejší bol, čo si Ọnwụ neuvedomovala.“ Femi to pripadalo logické. Veď aj kráľ je silnejší len vtedy, keď v neho ľudia veria. Dávalo zmysel, že v otázke božstva hovorili o skutočnej mágii. „Lenže jej najväčšou výhodou bolo, že dokázala výborne plánovať. Hlavne rýchlo a v zložitých situáciách. Pochopila, že ju ľudia nikdy nebudú uctievať tak veľmi, ako jej otca, tak sa rozhodla pre inú cestu – budú ju uctievať jej vlastné deti. A vtedy sa jej matka rozhodla, že musí zakročiť.“

Femi ten príbeh spoznávala. Vynáral sa v jej mysli ako loď z hmly.

„Ona... prekliala jej lono?“ zaševelila neisto. Keď okolo nej padlo podozrivé ticho, zodvihla ohľad. Všetci ju sledovali, akoby jej práve narástla druhá hrala. Zodvihla bradu. „Čo sa pozeráte, tak nejako sa to predsa rozpráva v tom príbehu, nie?“

„O tomto príbeh neexistuje,“ vysvetlila jej Efụ.

V duchu si vynadala. Práve urobila nenapraviteľnú chybu.

Poškrabala si čelo. „Možno... to tak nejako prežila Zara v sne a spýtala sa ma na to?“

„Toto bolo kedy presne?“ zahučala Kacia.

Femi si začala žmoliť prsty. „Keď sme vchádzali do Edetu. Keď sme museli čeliť tým skúškam.“

„Generál. Kráľ. Bohyňa,“ vydýchla Efụ. „Takže predsa je to pravda.“

„Čo je pravda?“ vyštekla Kacia.

Efụ však len pokrútila hlavou a mávla rukou. „Na tom teraz nezáleží. To môže počkať.“ Femi chcela namietnuť, že v tomto bode už nič nemohlo počkať, ale kým sa z mohla na slovo, bohyňa pokračovala: „Chceli ste predsa vedieť o tom, čo urobila Ọnwụina matka.“

„Prekliala dcérino lono. Počuli sme.“

V Kaciinom hlase sa stále skrývala výčitka.

Femi sa naozaj netešila na to, ako na ňu teraz Kacia bude zazerať.

„Urobila viac ako len to. Obetovala svoj život a všetko, čím bola, aby prekliala vlastnú dcéru.“ Jej hlas znel takmer až zúfalo. Naozaj veľmi chcela, aby pochopili hĺbku tej obety. „Lenže božská moc nie je zadarmo, musíte niečo obetovať, aby ste niečo mohli získať. A keďže ona chcela, aby sa jej deti, ak sa jaj nejaké podarí počať, narodili mŕtve, musela preto sama zomrieť.“

Vypleštila oči, keď konečne pospájala všetky útržkovité informácie. Tam až siahala Ọnwụina zrada. Ona obetovala svoje najsilnejšie bojovníčky, kradla im telá i životy a odsúdila ich na večné zatratenie. To všetko len preto, aby do ich tiel mohla vložiť duše svojich vlastných detí, čím by posilnila svoj vplyv i mágiu. Femi netušila, či sa jej viac búri žalúdok alebo krúti v hlave.

„Lenže Ọnwụ našla spôsob, ako matkinu vôľu oslabiť,“ skonštatovala napokon Femi.

Efụ prikývla. „Ako som povedala, vždy bola vynaliezavá.“

„No na niečo zabúdaš,“ pripomenula jej Femi, na čo Efụ reagovala zamračením. Asi sa jej nepozdávalo, keď ju niekto kritizoval. „Aby mohla úspešne presunúť dušu do nejakého tela, aj tá duša musí byť živá.“ Čím jej len pripomenula jej vlastné slová. „A to akosi odporuje tomu, čo si priala Ọnwụ na matka.“

„Ọnwụ našla spôsob. Neviem ako alebo prečo, kto jej pomohol, ale našla spôsob,“ trvala na svojom Efụ.

„A ty a tvoj druh ste jej pomáhali,“ vytkla jej Kacia.

Spražila ju pohľadom. „My ale neoživujeme mŕtvych.“

„Takže v hre je ešte jeden tajomný hráč,“ doplnila Femi. „Čo s tým urobíme?“

„Predovšetkým musíme nájsť Ọnwụ. Niečo chystá.“

Femi mala chuť sa zasmiať. Jasné, že Ọnwụ niečo chystala.

Ona vždy niečo plánovala. Nikdy neoddychovala.

„Pretože to dokážeš vycítiť?“ podpichla ju Sadiki.

Za tým sa určite skrýval nejaký príbeh, súdiac podľa toho namosúreného fučania.

„Nie, pretože ju poznám,“ zdôraznila Efụ „Celé veky strávila plánovaním a získavaním moci. Nenechá sa o to pripraviť len preto, že ju dostihla niečia pomsta.“

„Ale kde ju máme hľadať?“ zasiahla Femi rýchlejšie, ako ich rozhovor stihol prerásť do ďalšej hádky. Na to teraz naozaj nemali čas.

„Bude v Ȧudobskom kráľovstve.“

Efụ ani len nezaváhala. Čo Femi doslova pripravilo o reč.

Našťastie zareagovala aspoň Kacia: „Prečo by, pri všetkých bohoch, išla práve tam?“

„Jednoduchšie bude vám to ukázať.“

Femi sa ani v najmenšom nepáčilo, ako si bohyňa povzdychla.

Kapitola 104. | Kapitola 106.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování