OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Finding the right words (2. časť)

12.11.2015 (10:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 714×

Málo bolo niekedy viac ako dosť – veď život sám sa skladal len z maličkostí.

Nebolo to tak, že by jej zrazu prerozprával všetko o tom kým je. No už sa pred ňou nebál povedať, že by bol radšej, keby mu rodičia na stužkovú ani neprišli. Že mu dni splývali do nič nehovoriacej masy. Že by v skutočnosti rád čo najskôr odišiel, ale v skutočnosti nevie kam. Ako keby mu niečo chýbalo... V skutočnosti sa nezmenilo takmer nič, no zmenu cítili obaja – boli radi, ak spolu sedeli pri obede.

Cez prestávku za ním vždy zaskočila na kus reči a ak vedľa nej bolo voľné miesto v lavici, vždy si k nej prisadol. A cez hodiny... vždy sa akosi stalo, že sa na seba pozreli, dlhý upretý pohľad. Pomaly sa na neho usmiala a mykla plecami ako keby hovorila a čo teraz? No a on sa na ňu usmial tiež, pozeral jej pri tom do očí. A to sa zopakovalo. Raz, dva razy, tri razy. Záviselo to od toho, ako nudná daná hodina bola.

Pýtal sa to isté čo ona – a čo teraz? Nevedel. Chcel... chcel... nevedel čo chcel. Len to, že teraz je všetko dobré.

A čo teraz?

*** *** ***

Už dlho ju nepovažoval za zvláštnu. O to viac ho prekvapilo, keď úplnou náhodou našiel ďalšiu z jej odchýlok.

Sedela na lavičke pred angličtinou a bola sama, oči v prítmí chodby zatvorené. Prisadol si k nej – medzičasom objavili, že obidvaja majú radi vtipné vychytávky a on nedávno objavil skvelý program na úpravu hlasov, ktorý by jej rád ukázal.  

Pomaly sa pousmiala sa otvorila oči – boli sklené a unavené.

„Hej,“ začal váhavo, „si v pohode?“

Ona len mykla plecami. „Asi áno. Len som strašne unavená.“ 

Nuž... dobre. Aj on mal také dni. Podal jej slúchadlo a zapol program – stačilo nahrať hlas a potom sa len vyhrať s programom, intenzita, farba, dokonca aj prízvuk mohol byť pozmenený. Nahral krátky pozdrav a potom jej ukazoval, čo všetko môže urobiť – niektoré výsledky ju rozosmiali a keďže bola hudobník, vedela mu poradiť ešte smiešnejšie kombinácie zvukov a farieb. Na chvíľu vyzeralo všetko ako po starom. Na chvíľu.

Potom sa neskutočne váhavo spýtala: „Nevadí, ak sa o teba opriem? Prepáč, ale vážne som neskutočne unavená.“

Nenamietal – doma ho naučili takým veciam vždy vyhovieť a okrem toho, skutočne pripomínala chodiacu mŕtvolku. Program nechal pustený, jedno slúchadlo pre ňu a jedno pre seba a jednu ruku jej dal okolo ramien aby jej poskytol oporu.

Bolo to... príjemné. Už dlho ho o nič také nikto nepožiadal a Ellie vďaka chrípke, ktorou si prešiel, nevidel viac ako týždeň. Chýbala mu... tak nejako. Nevedel to presne opísať.

Mala zavreté oči a trošku si pokývkávala tou svojou hrivou vlasov. Tak blízko... bola na chodbe taká zima alebo to ona tak neskutočne hriala?  A niečo si mrmlala popod nos – predpokladal, že to boli ďalšie navrhované kombinácie pre program, no hovorila tak potichu, že jej nič nerozumel. Zložil im slúchadlá.

„Čože?“ spýta sa jej na nakloní sa k nej bližšie.

Akýmsi zázrakom jej už slúži temer ako vankúš – hlavu má zloženú na jeho hrudníku, oči stále zatvorené a dych pokojný. Takmer akoby spala. Nakloní sa tak, aby ju počul bližšie.

„Mi sei mancato.“

Je úprimne zmätený. „Čože? Vážne, Ellie, nerozumiem ti.“

„Non devi. E ' davvero difficile sorridere senza di te .“ 

Napriami sa a otočí sa i ju tak, aby jej videl do tváre. „Rozprávaj so mnou. Chcem rozumieť, Ellie. Prosím. “

Chvíľu si pozerajú z očí do očí, tak blízko, no tie jej sú nezaostrené. Vie, že mu uniká niečo veľmi podstatné a to ho trochu desí. Čo to Ellie hovorí?  

„Non puoi.“

„Ellie!“ zvolá na ňu niekto. Odtiahne sa, spozná totiž hlas svojej spolužiačky – Ellinej spolusediacej z angličtiny.

„Profesorka ťa prepustila z vyučovania. Mám ťa odprevadiť domov.“

„Sí?“ Tomu už rozumel dokonca aj on.

Spolužiačka na neho uprie ospravedlňujúci pohľad. „Ellie je samouk taliančiny. Nuž a... trochu hlúpo sa to vysvetľuje... keď je mimo, tak prechádza do iných jazykov. Aj keď väčšinou je to skôr angličtina.“ Zazubí sa.

„Čo jej je?“ opýta sa a chytí Ellie za lakeť aby ju podoprel. Z vlastného hlasu počuje ustráchanosť.

„Prišla do školy s teplotou,“ povzdychne si a pokrúti nad tým hlavou. „Aspoň, že býva hneď za rohom.“

„Ciao amico. Stammi bene,” odvetí mu a potom sa, za jeho pomoci, neisto postaví.

Je slabá ako mucha a bledá. Pri pohľade na ňu má pocit, že by mal ísť s nimi, ale vie, že by ho profesorka z hodiny nepustila... a okrem toho, nechce sa vnucovať. Nie je dobré sa prílišne zaujímať... nikdy mu to neprinieslo nič dobré.

Večer jej napíše.

Sedí tam napokon sám až do zvonenia a napokon, čiastočne stále ustarane, čiastočne pobavene, pokrúti hlavou – prestane ho to dievča niekedy prekvapovať? Uvedomí si, že program na jeho mobile je stále spustený. Prehrá si nahrávku – je na nej celý ich rozhovor, dokonca aj s Ellinym talianskym výstupom.

Je jedna vec, ktorú chce určite vedieť – čo mu to Ellie v taliančine vlastne povedala?

*** *** ***

„Vážne som s tebou hovorila.... po taliansky?“ Znie to skutočne neveriacky.

„Hej. Nepamätáš sa?“

Zmätený výraz. No pozná ju natoľko dobre, aby vedel, že je za tým ešte niečo. Azda... ustaranosť?

„Prepáč, ale vážne nie,“ tichý smiech, „a aj keby, čo s tým? Mala som teploty. Určite to nebolo nič zmysluplné. Kašli na to.“

Fajn. Takže tadeto cesta nevedie.

*** *** ***

Vždy bol veľmi zvedavý.

Väčšinu času ho to dostávalo do problémov, ale to mu v skutočnosti nikdy až tak nevadilo – nie pokiaľ uspokojil svoju zvedavosť, dostal odpoveď na otázky. Tajomstvá a hádanky vždy zabavili jeho myseľ a nedovolili mu rozmýšľať nad vecami, na ktoré myslieť nechce.

Bolo tomu tak aj teraz, on proste potreboval vedieť, čo mu to povedala. Bolo to niečo dôležité, cítil to v morku kostí. Áno, keď to hovorila, nebola úplne pri zmysloch, ale... nehovorí človek pravdu práve vtedy? Keď je pre neho ťažké strážiť, čo povie, filtrovať čo smie a čo nesmie povedať?

To bol dôvod, prečo teraz nervózne prešľapoval z nohy na nohu pred kabinetom profesora španielčiny. Poopravil si batoh na pleci a sklonil pohľad k zemi a k svojim zablateným botaskám. Keď sme pri tom, nezbabre ho profesor za to, že sa neprezul?

Prestaň so somarinami a zaklop.

„Ďalej,“ ozve sa hlas spoza dverí. Ešte raz sa zhlboka nadýchne a vkročí.

„Ale, ale, Adam. Čože za čerta ťa sem poslalo?“ Profesor vyzerá úprimne prekvapený jeho návštevou - je to muž v stredných rokoch s bradou v tvídovom saku - skenuje ho pozorným pohľadom pod ktorým sa nejde neošiť.

„Pán profesor... rád by som vás poprosil o malú pomoc.“ Zhlboka sa nadýchne a potom vychrlí: „Mohli by ste mi pomôcť niečo preložiť?“

„A to nemohlo počkať do ďalšej hodiny španielčiny?“

A teraz zlomový bod. „Nie je to v španielčine, ale v taliančine. Ste tu jediný, kto ten jazyk ovláda. Totiž, pokúšal som sa to preložiť sám, ale neovládam taliansky pravopis a-“

„Sadni si a ukáž mi to,“ nakáže mu profesor a prisunie mu stoličku.

On z vrecka váhavo vyberie mobil.

„Je to nahrávka,“ vysvetlí mu.

Profesorovo obočie sa takmer stretne s jeho rednúcimi vlasmi, no nenamieta. Jeho španielčinár nikdy neodmietol akúkoľvek výzvu týkajúcu sa jazykov.

A potom to spustí.

Profesor počúva bez jediného slova. Adam mu pustí len talianske časti. Hlas Ellie zámerne programom pozmenil tak, aby ho profesor nemohol spoznať – už tak sa cítil dosť zle za to, že niečo, čo mu povedala, podsúva tretej osobe. No nemal na výber. Potreboval vedieť.

Nahrávka skončí. Chvíľu sedia v tichosti – profesor sa pozerá z okna, stratený vo vlastnej mysli, ani čo by on, Adam, v izbe ani nebol. „Hmm. Zaujímavé. Veľmi zaujímavé.“

„Takže?“

A opäť ticho.

„Má tá nahrávka nejaké pokračovanie?“ spýta sa profesor zrazu a uprie plnú pozornosť na Adama.

„Nie,“ odpovie zarazene. „Čo to všetko znamená?“

Profesor si povzdychne, zloží si okuliare a potom takmer váhavo povie: „Na tej nahrávke... povedala, že jej niekto chýbal. Potom že... je pre ňu bez danej osoby ťažké usmievať sa. Ďalej hovorí, že nechce, aby adresát rozumel tomu, čo povedala.“

„Ach.“

„Áno.“

A opäť ticho. Dlhé predlhé ticho. Adam sa postaví. Je zmätený. Ani vo sne by nečakal, že by Ellie... alebo áno? Nevedel, čo si o tom má myslieť. Srdce mu bije ako splašené... musí ísť preč. Hneď.

„Adam,“ osloví ho ešte profesor.

„Áno?“

„Ktokoľvek ti to povedal... záležalo mu na tebe.“

„Ako viete, že...“

„Tiež som bol niekedy mladý,“ črty inak vždy strohého profesora sa trocha zjemnia, „vytvor tej nahrávke pokračovanie. Pokiaľ ti na tom záleží, nebude problém sa naučiť pár fráz, ktorými by si na to mohol odpovedať. Máš internet. A pokiaľ nebudeš niečomu rozumieť, príď za mnou.“

„Ďakujem, pán profesor. Za všetko.“

Už je pri dverách kabinetu – tak zmätený, potrebuje si to všetko premyslieť a dať akosi do poriadku - keď za ním ešte profesor zavolá: „A odkáž danej osobe, že jej taliančina je brillante.“

„Mi sei mancato.“ (Chýbal si mi)
„Non devi. E ' davvero difficile sorridere senza di te.“ (Nemusíš. Je veľmi ťažké sa bez teba usmievať)

„non puoi.“ (Nemôžeš)

„Ciao amico. Stammi bene.” (Ahoj priateľu. Dávaj na seba pozor)

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Finding the right words (2. časť) :