OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Dokonalý Klam - 4. kapitola

18.02.2016 (09:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 680×

Svetlo ma rezalo v očiach a v ústach som mala extrémne sucho. Niečo ma dráždilo v krku a mala som pocit na vracanie.  Chcela som sa pretočiť na bok, ale niečo mi v tom zabraňovalo. Otvorila som jedno oko a so zaskučaním ho znovu zatvorila. Bolo mi zle. Čo zle, bolo mi kurva hnusne. Po chvíli som začula hluk a niekto vošiel do vnútra.

„Slečna Boscotová?“ ozval sa mužsky hlas a ja som sa prinútila znovu otvoriť oči.

 Pri mojej posteli stál starší lekár a okamžite mi začal vyťahovať trubicu z úst. Oproti tomu ako som sa cítila, to bolo nič. „Ste v poriadku?“

„Budem vracať,“ zašepkala som a naklonila sa cez posteľ. Nič zo mňa nevyšlo, len ma nadrapovalo. Bezvládne som sa znovu uložila a všimla si hadičky v mojej ruke. Bola to infúzia.

Lekár sa ku mne naklonil a vypojil ma z niektorých prístrojov.

„Prečo ma máte napojenú na prístrojoch?“ spýtala som sa chrapľavo, no aj tak ma to vyčerpalo.

 „Zvýšená tachykardia, hlboké bezvedomie.  Len neviem či to bol alkohol alebo drogy,“ pozrel na mňa karhavo a niečo zapísal do mojej karty. Štekavo som sa zasmiala.

„Vy ste tu nový, že?“ spýtala som sa ho a snažila sa prečítať jeho meno.

„Nie, zastupujem tu pár kolegov. Ale vy to tu zjavne poznáte,“ povedal vážne a skontroloval ma.

„To viete, život bohatých je veľmi zničujúci,“ zamrmlala som sarkasticky. Pozoroval ma vážnym pohľadom, ale veľa som si z toho nerobila. Bola som predsa živá, nie?

„To aj život pracujúcich ľudí,“ poznamenal lekár s trpkým úsmevom. Uprela som na neho zrak a zaškúlila na menovku.

 „Odkiaľ ste, pán Adams?“ spýtala som sa ho zvedavo a namáhavo sa posadila. Kým však stihol odpovedať, dvere sa znovu otvorili a tento krát sa dovnútra dovalila matka s Aaronom.

Koniec zábavy.

„Nechám vás osamote,“ ozval sa pán Adams. Len som zaborila zrak do periny a odmietla sa na nich pozrieť. Bol to prúser. Videla som blesky v matkiných očiach a uvedomila si, že tento krát sa z toho nevyzujem.

„Čo to bolo?“ ozvala sa potichu matka. Nijako som nereagovala.

„Ja viem, to bol ten jej priateľ,“ ozval sa do toho sarkasticky Aaron. Zaryla som prsty do perín.

„On tam ani nebol,“ prehovorila som nevľúdne, ale nepozrela sa na nich. Rozprávanie ma vyčerpávalo. Štvalo ma to.

„Ste normálne, Amelle?“ vybuchla moja matka až som sa zľakla. Ešte nikdy som ju nevidela tak nahnevanú. „Podľa lekárskej správy si mala šťastie, že žiješ! Mala si zástavu srdca. Čo ste robili?!“

Vyvalila som na ňu oči a skoro prestala dýchať. Zástavu srdca?

„Lekár mi povedal len o bezvedomí,“ zamrmlala som ospravedlňujúcim tónom akoby to malo ospravedlniť celú situáciu.

 Takže som mala šťastie, že naskočilo? Keď som to takto počula, bolo mi ešte horšie než mi bolo doteraz.

 „Ja viem, že nie som najlepšia matka roku. Bola som preč polovicu tvojho života, ale toto mi nemôžeš robiť,“ vzdychla si utrápene a pohladila ma po pleci.

„Jasné, takže to bolo všetko, čo k tomu povieš? Rok, čo rok skončí v nemocnici a ty si to vykladáš, ako vlastnú chybu?“ vybuchol pre zmenu Aaron.

„Je to moja chyba,“ precedila pomedzi zuby matka a venovala mu vážny pohľad. „nemal ju kto usmerniť.“

„A čo si myslíš, že som robil ja?“ spýtal sa vyčítavo môj brat.

„Vieš, že si si práve nasral na hlavu?“ spýtala som sa ironicky. Nepáčilo sa mi, že sa púšťal do matky. Venoval mi naštvaný pohľad a vyšiel z izby.

„Nemôžeme sa správať ako normálna rodina?“ spýtala sa ma matka vyčítavo.

„My nie sme normálna rodina,“ odvrkla som jej a potom si vydýchla. Hlava sa mi zakrútila a musela som zhlboka dýchať. Nepáčil sa mi môj súčasný stav. Zdalo sa, že si ničoho nevšimla.

„Mali by sme to napraviť,“ ozvala sa s novým elánom a usmiala sa na mňa. „Rozmýšľala som o tom už dlho. Chcela by som sa presťahovať do mesta, dať vás na lepšiu školu. Teba uviesť do spoločnosti.“

Nad jej hovorením som pretočila očami. Nemala som náladu rozoberať kraviny. Chcela som znovu zatvoriť oči a pospať si.

„To mi táto škola nestačí?“ spýtala som sa otrávene. Po tvári jej prebehol tieň a zachmúrila sa.

„Uvedomuješ si vlastne, čo sa stalo, zlatko?“ spýtala sa ma smutne a mne sa znovu stiahol žalúdok. Nemala som potuchy, čo sa deje okrem toho, že som sa druhýkrát narodila.

„Vylúčili ťa zo školy,“ povedala potichu. Čo ma? Ako?

„Prečo?“ spýtala som sa udivene.

„Bola si dva dni v bezvedomí a vaša akcia sa prevalila v škole. Tvoja spolužiačka, Jenna Thompsonová je v umelom spánku po operácii.“

Nemo som na ňu zízala a vstrebávala jej slová. Jenna, moja Jenna, je v umelom spánku?

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa šeptom. Na viac som sa nezmohla. Skoro som zabudla, ako sa dýcha.

„Pri prevoze v sanitke zistili, že dostala krvácanie do žalúdka a začala im odchádzať. Tak ako ty, požila veľkú dávku alkoholu s drogami a jej telo to skoro nezvládlo. Ešte sa rozhodujú, kedy ju preberú. Zlato, je mi to ľúto,“ povedala potichu mama a pritiahla si ma do objatia.

 Nemohla som sa prinútiť k nejakej činnosti. Cítila som sa doslova paralyzovaná tou informáciou. Prístroje začali okolo mňa hlasno pípať a ja som sa nemohla nadýchnuť. Lapala som hystericky po dychu a izbu zaplnili sestričky.

Keď sa návštevy skončili, nebola som schopná pohybu. Pozerala som do stropu a rozmýšľala nad Jennou. Mojou kamarátkou, ktorá je v umelom spánku a možno sa už neprebudí. Bola som z toho úplne na vetvy. Bola som pod ľahkou dávkou sedatív pretože som unavila svoje srdce a preto som celú noc potichu preplakala.

„Ako sa dnes cítite?“ spýtal sa ma pán Adams, keď ráno prišiel na vizitu.

 Neodpovedala som mu. Necítila som sa dobre či už po fyzickej ani psychickej stránke.  Bez slova mi skontroloval životné funkcie a zapísal mi to do karty.

„Dnes vám urobíme pár testov. Zistíme, do akej miery je vaše srdce poškodené a potom preberieme vašu liečbu,“ ozval sa znovu s úsmevom a zavolal na sestru. Prišla aj s invalidným vozíkom, na ktorý som sa bez slova presunula.

Bola som v nemocnici už veľa krát. Kvôli podozreniu na anorexiu, potom na bulímiu, niekedy som proste len nejedla a pár krát sme sa opili viac ako moje telo zvládlo, ale nikdy som nemala problémy so srdcom. Teda, niečo sa mi vybavovalo, že ma lekárka upozorňovala, ale kto ich mal v kuse počúvať.

Bola som nervózna, ale ruch v nemocnici ma upokojoval. Prišiel mi známy. A toho známeho som sa držala.

Doniesli ma do tmavej miestnosti a všetko známo zmizlo.

„Tak, teraz ťa ponecháme kardiológovi, aby ti urobil ECHO srdca,“ ozval sa môj lekár a pozdravil staršieho pána, ktorý tam už bol. Sestrička mi pomohla, vyzliecť sa do pol pása a ľahnúť si na bok.

Pán Adams opustil miestnosť ešte pred vyzliekaním a potom aj sestrička. Kardiológ mi zadal príkazy a pustil sa do svojej práce. Odľahlo mi, že mi nič nebudú nikam zavádzať a celý postup sa robí len ultrazvukom. Ležala som pokojne a zhlboka dýchala zatiaľ, čo si prepínal obrazovku a tlačil snímky.

Zavrela som oči a spomenula si na Jennu. A na Davida. Bolo to tak nefér.

„Upokojte sa, slečna Boscotová,“ ozval sa kardiológ a ja som sa snažila dýchať zhlboka. Netušila som, že tieto pocity ovplyvnili moje snímky.

Prechádzal mi sondou po hrudníku, sem tam zastavil a niečo stlačil na prístroji. Trochu ma to znervózňovalo, ale lekár bol profesionál a nevenoval sa môjmu dekoltu, čo ma naozaj upokojovalo.

„Máme to za sebou,“ povedal a podal mi papierové servítky, aby som sa mohla poutierať. Obliekla som si vršok a potom prišla sestra, aby mi pomohla do vozíku.

Dostala som sa do izby a znovu som ostala ležať v posteli. Pán Adams za mnou polovicu dňa neprišiel, čo ma dosť znervózňovalo. Sestrička mi menila infúziu každých pár hodín. Bolo to nepríjemné a bolestivé. Pri čakaní som pozerala televíziu alebo zízala von z okna. V duchu som sa stále zaoberala otázkou, aký rozdiel je medzi mnou a Jennou, že sme skončili rozdielne. Pýtala som sa sama seba, prečo som prikývla na tú drogovú párty. Prečo sme neostali doma.

Prečo to tak skončilo?

Cítila som sa vinná za to, že tam skončila. Nebyť mňa a mojich hysterických prejavov, nikdy by sme sa sem nedopracovali. Za jedného sprostého chlapca, kamarátka na áre. Aj tak pri spomienke na Davida mnou zamávalo.

Cítila som, ako rýchlo mi bije srdce a zľakla sa toho. Bála som sa, že mi zlyhá znovu. Bála som sa smrti. Spustila som hysterický krik. Po chvíli mi nabehli sestry do izby a všetko za mňa vybavili. Injekciami mi znížili tep a prezreli ma. Utreli mi z tváre pot a zavolali môjho lekára.

Pozerali sme na seba v tichu.

„Čo sa stalo, že ste mali zvýšenú tachykardiu?“ spýtal sa ma vážne.

Neodpovedala som mu. Nevedela som, čo mu mám na to povedať. Že som hysterčila? Dokonca som nenašla ani sarkastickú odpoveď. Nič čím by som mohla zakryť svoje rozpoloženie.

„Amelle, podľa vašej lekárskej knihy ste tu bola už viac krát,“ vzdychol si ustarostene a sadol si vedľa mňa na stoličku. „Je zrejmé, že máte nejaký problém a pokúšate sa ho vyriešiť zlou cestou. Rozmýšľala ste nad psychológom?“

„Chcete mi povedať, že potrebujem cvokára?“ spýtala som sa šokovane.

„Cvokári, ako hovoríte, väčšinou predpisujú lieky a zatvárajú ľudí do ústavov. Myslel som odborníka, ktorý vás vypočuje, dodrží lekárske tajomstvo a pomôže vám s vaším...“

„Vy si myslíte, že nie som kompletná,“  skočila som mu do reči ironicky. Prekvapene sa vzpriamil a pokrútil hlavou.

„Ste tínedžerka, Amelle. Tínedžeri to majú ťažké. Vyrovnávajú sa s množstvom emócií, ktoré ich dennodenne zaplavujú. Dospievajú, menia sa a to všetko ich ovplyvňuje. Nemusí to každý zvládnuť,“ upokojoval ma s úsmevom, ktorý mi skôr pripomínal nostalgiu ako povzbudenie.

„Prečo sa tak usmievate?“ spýtala som sa ho zvedavo. Jeho vysvetlenie ma akosi upokojovalo. Alebo to boli lieky, ktorými ma dopovali? Mohli vôbec?

„Pripomínate mi trochu moju dcéru. Je niekedy tiež temperamentná,“ povedal uvoľnene a oprel sa o operadlo.

„Taktiež rada končí v nemocnici?“ odfrkla som si sarkasticky a vytiahla sa do sedu.

Nemohla som si pomôcť, ale v jeho prítomnosti som sa cítila uvoľnene. Ešte nikdy sa mi nestalo pri žiadnom lekárovi, aby sa so mnou uvoľnene zhováral. A bol mi veľmi sympatický.

„Nie, to nie,“ zasmial sa, ale po chvíli mu smiech z očí zmizol a nahradila ho obava. „Rozmýšľam či som urobil dobre, keď som svoju dcéru poslal na prominentnú školu. Ak mi raz skončí takto, bude to len moja vina,“ dumal potichu.

Možno by som sa mala cítiť urazená, ale necítila som sa.

„Práve ste jej pokazili život. My, zasraní boháči, nemáme na práci nič, len robiť intrigy a chlastať. Niekto jej určite zlomí srdce,“ predniesla som mrzuto, spomínajúc na vlastné zážitky.

„Nepripadáte mi taká,“ ozval sa lekár a usmial sa na mňa. Zaklipkala som na neho očami, neschopná slova.

„Prečo si myslíte, že som asi tu? “spýtala som sa ho ironicky načo sa slabo pousmial.

„Ja si myslím, že máte veľkú vôľu bojovať. Vaše srdce to vydržalo a naskočilo. Aj keď ho máte trochu poškodené, stále ste dopadla lepšie ako väčšina mladých ľudí, ktorí dajú svojmu telu takto zabrať. A nemyslím si, že to bolo len raz.“

Pri jeho slovách som odvrátila zrak.

„Myslíte, že by som teraz mala začať veriť v boha?“ spýtala som sa sarkasticky.

„Myslím, že by ste mala veriť v to, že ste dostali druhú šancu a mali by ste ju rozhodne využiť,“ povedal dobromyseľne načo som ostala ticho.

„Myslela som na bývalého priateľa, ktorý sa so mnou rozišiel a spustil celú túto situáciu. Bola to moja vina. A potom sa to len nabaľovalo. Zľakla som sa toho, že umriem. Tak nejak,“ habkala som potichu slová a pozerala sa na svoje nohy.

Chvíľu bolo ticho, nikto z nás sa nepohol.

„Je vedecky dokázané, že psychika dokáže aj nemožné. Ak budete veriť, že vaše srdce je silné, bude silné. Ak budete veriť, že zlyhá, môže zlyhať. Všetko je to v hlave,“ ozval sa vážne a postavil sa. „Srdce je ľahko poškodené, tachykardia sa vyskytuje zatiaľ pomerne často. Budete pár dní na pozorovaní a ak sa to zlepší, budeme vás môcť prepustiť. Ak vás budú návštevy stresovať, budeme ich musieť zakázať. Budete mať upravený jedálniček, pravidelné cviky a oddych. Nevyzerá to, že by ste trpeli arytmiou a vo vašej rodine nemáte vrodené problémy so srdcom. Myslím, že o týždeň by ste mohla odísť.“

Usmial sa na mňa a všetko mi písal do karty.

„Myslím, že ak ste svoju dcéru vychovávali takto, mohla by to zvládnuť,“ ozvala som sa tesne pred tým, ako opustil moju izbu. Na chvíľu zastal a pozrel sa na mňa. Potom potichu prikývol a opustil moju izbu.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dokonalý Klam - 4. kapitola :