OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Dokonalý Klam - 12. kapitola

08.05.2016 (10:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 707×

James si sadol vedľa do kresla a ja som klesla do toho pri mne. Trochu som a cítila pohodlnejšie, keď som videla, že sa ku mne správa priateľsky. Tak nakoniec to nebol až taký zlý nápad veriť Jamesovi.

„Ponúknem vás niečím?“ spýtala sa Denise a šla k baru.

Počkať, naozaj som uverila človeku, čo bez mihnutia oka niekomu vystrelil mozog?

Počkať, to ti naozaj došlo až teraz?

To musel byť môj štrajkujúci rozum.

Poprosila som o vodu a James si vypýtal niečo tvrdšie. Cítila som na sebe jeho pohľad. Neviem, prečo na mňa teraz zízal.

Dostala som svoj pohár vody a Denise si sadla znovu za stôl. Chvíľu sme sa na seba len ticho pozerali.

„Dostali ste sa do sračiek,“ skonštatovala s pokojom angličana.

„Nejakým spôsobom sa dostala do vyrovnávania účtov. Mala šťastie, že ju netrafila guľka,“ odpovedal James.

„Koho?“ spýtala sa ho Denise bez nejakého znechutenia alebo šoku.

„Antonov,“ odpovedal trochu s unaveným hlasom.

Hvizdla si obdivným tónom a potom pozrela na mňa.

„Myslím, že ani nevieš, že si sa práve stala známou aj v podsvetí,“ oznámila mi zaujatým hlasom. Nejako som proste nenabrala slov do tejto debaty. V akom podsvetí?

„Potrebujem len, aby si ju držala pod ochranou,“ navrhol uvoľnene James, čo ma prekvapilo. Pozrela som na neho s otázkou v očiach.

„Vieš, že moje služby niečo stoja,“ usmiala sa Denise a oprela sa lakťami o stôl. „Okrem toho, vieš, že to dievča je teraz zlatý dol?“

Na moje prekvapenie sa James zamračil. A nie len tak hrane. Zamračil sa vážne a výhražne naraz. Začala som sa ho trochu báť. To by som sa asi aj mala. Bol pre mňa veľkou neznámou.

„Priniesol som ju sem len kvôli tomu, že ju teraz nemôžem ťahať do rodinných kruhov. Neprišiel som sem robiť obchod,“ povedal rázne a chladne.

Celá tá uvoľnená atmosféra nejako zamrzla.

„Očividne si zabudol, že hovoríš s informátorom,“ ozvala sa Denise stroho.

„Nezabudol, ale dlžíš mi to. A ja si tvoj dlh teraz vyberám,“ povedal po chvíli mlčania a Denise sa vzpriamila.

„Chceš si svoj dlh nechať odplatiť kvôli jednému dievčaťu? Myslela som, že si dostatočne inteligentný,“ uškrnula sa, no vstala a obišla stôl.

Obozretne som ju sledovala. Ako mi bola sympatická na začiatku, teraz už rozhodne nebola.

„Nehazardujem s nevinnými životmi,“ povedal James a bez slova sa postavil.

Jemne ma vytiahol za ruku a bez pozdravu sme opustili kanceláriu. Len, čo sa zatvorili výťahové dvere, jeho kamenná maska opadla. Bol naštvaný. Veľmi. Podvedome som ustúpila krok od neho.

„Je to moja vina,“ ozval sa po chvíli a prehrabol si vlasy. „Mal som sa radšej spoľahnúť na rodinu ako na informátora.“

„Nakoniec nevyzerala až tak zlovestne,“ skúsila som odľahčiť situáciu, ale skôr som pokúšala presvedčiť samú seba.

Pozrel na mňa so smrteľnou vážnosťou v očiach.

„Nikdy nedôveruj informátorovi,“ povedal a tam naša debata skončila.

Netušila som, ako mi táto krátka debata mala zmeniť život a rozhodne som to ani nechcela vedieť. Zaručil sa a donútil niekoho, asi významného, aby ma ochraňoval. To by mohlo o niečom svedčiť. Že mu nie som úplne ukradnutá. A je jedno či ako človek alebo ako dievča.

 Na moje prekvapenie ma doviezli pred budovu, kde som bývala. Sedela som však bez slova v aute. Nevedela som sa dokopať k tomu, aby som vystúpila. Nevedela som si predstaviť, že po dnešnej noci pokojne zaspím. Nielen dnes.

„Nebude to jednoduché, že?“ spýtala som sa potichu. Periférnym videním som videla ako mu poklesli plecia.

„Obdivujem ťa, že to zvládaš,“ povedal po chvíli a otvoril dvere, aby mi pomohol vystúpiť von. Chytila som sa jeho ruky a vystúpila.

„Nezvládam,“ povedala som potichu a nechala som ho tam stáť.

Šla som potichu celú cestu až do bytu. Nemyslela som na nič a netuším, ako sa mi to podarilo. Keď som vošla do známeho priestoru, všetky tie obranné mechanizmy opadli. Zrútili sa. Pretože som už bola v bezpečí.

A mne ostalo znovu ťažko. Psychicky. Do izby som vošla len na tri sekundy. Zobrala som si cigarety. V obývačke som sa zastavila pre fľašu. Bolo mi jedno, čo len nech to má volume. Vošla som na terasu a zložila sa do kresla. Zapálila si cigaretu a otvorila nejakú vodku. Bola som čulá ako rybička. A to ticho v byte ma ubíjalo. Hučalo mi neodbytne v hlave. Neustupovalo.

Výdatne som si potiahla a dúfala, že ma chytí záchvat. Aby som skončila v nemocnici. V bezvedomí. Aby som sa spamätala. Pretože som neplakala. Nechytila kolaps. Odpila som si z fľaše a cítila ako hnusne chutila. Kútiky sa mi skrútili do znechutenej grimasy a odstavila som vodku. Môj žalúdok sa znovu búril a nemala som pláne znovu polievať kvety. Potiahla som si znovu a čakala na záchvat slabosti. Neprichádzal. Zrazu mi to srdce fungovalo neskutočne.

Oprela som sa o operadlo a pokojne fajčila. Desila som sa seba samej. Ako pokojne som tu sedela. A hoci som nebola úplne v poriadku, vedela som, že horšie mi nebude. A to bolo na tom to najhoršie.

Pripadala som si akoby som bola bezcitná.

Možno som bola.

Nakoniec som zistila, že východ slnka bol nádherný. A že ma upokojil. Pretože nastal deň. A cez deň sa predsa nestrieľa v uličkách.

„Amelle?“ ozval sa tichý hlas.

Precitla som a zmätene zažmurkala do svetla. Netušila som či som spala alebo celú dobu zízala na budovy predo mnou. Nevedela som sa na to rozpamätať. Otočila som sa za zdrojom hlasu a našla Mishu, ako stojí medzi dverami a zmätene na mňa pozerá. Na celú scenériu. Ja zabalená v deke na lehátku s rozmazaným mejkapom. Otvorená fľaša vodky, z ktorej som skoro neodpila. Cigaretové špaky všade okolo mňa.

Zaliezla do vnútra a ja som si pošúchala tvár. Zdá sa mi, že už je najvyšší čas sa chystať do školy. Na moje prekvapenie vyšla Misha ku mne a začala zametať zbytky cigariet. Bez slova zobrala fľašu a zaliezla znovu do vnútra. Otupene som sa postavila a vošla do vnútra. V byte bolo ešte ticho. Zabudla som, že Misha vstávala vždy skôr.

„Choď do sprchy, než ťa zbadá Nicole,“ odporučila mi potichu Misha a potom zamierila do kuchyne.

Dala som na jej odporúčanie, vďačná, že mi pomohla a neskúšala žiadne ranné rýpanie.

Ranná sprcha ma prebrala a zmyla zo mňa pach včerajška. Škoda, že spomienky zmyť nešlo. Otriasla som sa pod sprchou a neprítomne sa vybrala do šatníka. Aj cez to sedenie vonku na terase, cez ľadovú sprchu či uistenie od Jamesa, že som v bezpečí, som nevedela vyhnať celkový pocit otupenosti. Bola to začínajúca depresia? Nesnažím sa zrútiť po včerajšku?

Nie.

Milovala som svoj šatník a väčšinu času som sa vyžívala v kombinovaní vecí, ale dnes ma to vôbec nenadchlo. Prekážalo mi to. Celý ten čas, čo som sa skrášľovala sa mi to zdalo rozčuľujúce.

Ale prečo?

Pozrela som sa na seba do zrkadla. Dnes moje oči nežiarili nadšením. Boli zahalené závojom smútku? Nie. Neistoty? Nie.

Možno len celkovej otupenosti. Nebola som už nadšená z toho, že zo mňa ľudia budú padať do kolien. Nikto zo mňa nepadal na kolená. To ja som padala kvôli iným.

Ten posledný na mňa mieril zbraňou. Skoro mi vystrelil mozog z hlavy ako tomu predo mnou.

Zrada a strach. To mohlo byť to, čo ma vo vnútri zžieralo. Zradila ma Amy, David, Aaron aj James. Začala som mať strach. Že nikdy nespoznám nových ľudí, ktorí predo mnou nebudú skrývať veci. Že ma zradia všetci.

Začula som klopkanie na dvere. Odtrhla som zrak od svojho odrazu a šla k dverám. Stála tam Misha už oblečená a opierala sa o zárubňu dverí.

„Si v poriadku?“ spýtala sa ma vážne a skúmavo na ma pozerala. Spomenula som si na to, že v nedeľu nad ránom sa Misha utápala v alkohole kvôli zranenému srdcu.

„A čo ty?“ spýtala som sa jej zdvorilo. Len mykla plecami a na chvíľu jej preletel tieň po tvári. Chcela som ju zo súcitu pohladiť po ramene, ale odstúpila.

„Prišli ďalšie novinky z bulváru,“ prehodila neutrálne a nechala ma stáť medzi dverami.

Možno by som mala riešiť jej divné správanie, ale na to som nikdy nebola. Vždy som bola tá, ktorá kázanie dostávala. Najnovšie kvôli bulváru. Ani jedno ani druhé som nemala chuť riešiť. A preto som si len zobrala tašku a šla k dverám. Nechala som kuchyňu kuchyňou a vošla som do výťahu. Chcela som sa vysrať na celú školu, zaliezť niekam do útulnej kaviarne. Dať si dve silné kávy, jeden kvalitný čaj a niečo na raňajky. Aby som sa prebrala a zobudila sa do môjho života. Pretože teraz som sa na seba pozerala do zrkadla a zdalo sa mi, akoby som sa pozerala na televíziu. Niekde vo vnútri mi niečo našepkávalo, že to nebude tak ľahké. Zapadnúť do starých koľají. Nevšímala som si vyzváňanie telefónu a vystúpila v garáži. Tam už na mňa čakalo auto aj so šoférom.

„Slečna Boscotová,“ ozval sa šofér a otvoril mi dvere.

Trochu prekvapene som zastala a merala si ho. Nebol to náš šofér ani naše auto. Zasiahol ma strach. Mala som sa báť? Myslím, že moje zaváhanie si všimol aj šofér.

„Nevpustili by ma dovnútra, ak by si ma nepreverili, slečna. Mám vás len zaviesť na raňajky,“ povedal a rukou kývol smerom do auta.

To bola pravda. Nevpustili by dovnútra neznámeho človeka. Bez slova som nasadla do auta a bola zvedavá, kam pôjdeme. Opustili sme budovu a na ulici som zbadala pár fotografov.

Možno sa oplatí chodiť aspoň mesiac neznámymi autami. S čiernymi sklami. Neznámymi šoférmi, ktorí vás zvezú na raňajky.

Onedlho sme zastavili neďaleko centra pri jednej reštaurácii. Šofér mi otvoril dvere a povedal, že mám rezerváciu na moje meno. To už ma trochu znepokojilo. Bolo to nejak príliš dokonalé.

Uvádzačka ma však priviedla k prázdnemu stolu a naliala mi rovno aj čaj. Nemusela som si vyberať jedlo. Dnes boli raňajky dané. Výdatné miešané vajíčka, ktoré mi zavoňali. Pustila som sa do jedenia a neskutočne si ich užívala, keď oproti mne zavŕzgala stolička a ja som stočila pohľad hore.

„Dobré ráno,“ poprial mi James a poprosil o presso bez mlieka. Skoro mi zabehlo a musela som sa od neho odvrátiť. Prečo mi nenapadlo, že to bude celé jeho zásluha?

Položila som vidličku na tanier a vyhýbala som sa pohľadu na neho. To, že ma nechal samotnú vo svojom byte, to som už prestala riešiť. Hneď po tom, ako som zistila, že niekoho zastrelil. A to som ešte nevedela prekusnuť.

„Musel som sa uistiť, že si v poriadku tak som poslal šoféra, aby ťa počkal. Zdalo sa mi, že keď si dáme raňajky, bude to dobrý nápad,“ prehovoril, keď som s ním odmietala komunikovať.

„To ti napadlo pred tým, ako si mu vystrelil mozog z hlavy, alebo až po tom?“ spýtala som sa potichu chladne. Usmial sa na čašníčku, ktorá mu doniesla kávu a znovu vyzeral ako ten dokonalý James, ktorému som prepadla.

Keď však odišla, venoval mi pohľad odlišného Jamesa. Bol plný vážnosti.

„Keď som nechcel, aby si mi prepadla, myslel som kvôli tomu, čo som. Už dávnejšie som si povedal, že si nebudem môcť nájsť žiadny vážny vzťah.“

„A čo si? Zabijak? Obyčajný chlapec, čo má vplyv a moc, aby mohol niekoho odstreliť?“ spýtala som sa ho sarkasticky. Vedela som, že nebezpečným ľudí netreba dráždiť, ale tie jeho kecy si to žiadali.

Privrel pery do tenkej čiary a skúmavo ma pozoroval.

„Spala si?“ spýtal sa ma, čo ma prekvapilo. Znovu sa ide hrať na starostlivého?

„Netuším, a odpovedz mi na otázku. Podľa teba som v tom až po uši tak ma už neťahaj za nos,“ odsekla som mu.

Unavene sa poobzeral okolo seba či ho náhodou niekto nesleduje alebo čo a naklonil sa ku mne. Prekvapene som na neho pozerala, keď ma chytil za ruku a pritisol si ju k perám. Nebolo to už také šialenstvo, aké by som zažila pred tým, ale nejakú stopu to vo mne zanechalo.

„Trochu sa usmej, niekto nás fotí,“ povedal s úsmevom. Mala som, čo robiť, aby som sa nepozrela po reštaurácii.

Vystrúhala som umelý úsmev a nenápadne mu vytrhla ruku zo zovretia. Neprotestoval. Znovu som sa pustila do jedla.

„Sme jedna z najväčších mafiánskych rodín v meste,“ prehodil potichu zatiaľ, čo popíjal kávu. Vidlička mi hlasno spadla do taniera a zo všetkých síl som sa snažila neotvoriť ústa.

Chcela by som vo svojej hlave aspoň počuť nejaké tie zvuky. Keď sa človek snaží vydať nejakú vetu, ale vznikajú z toho pazvuky, keďže nevie, ako začať. Lenže v tej mojej bolo ticho. Čisté a priezračné. Všetko zapadlo k sebe ako puzzle. Bol dokonalý syn. Rodiny, ktorá bola pozostatkom talianskej mafie. Nemal priateľky. Vážne vzťahy. Nič. Bodka. Koniec vysielania.

Kútiky úst sa mi vytiahli do úsmevu. Neviem, prečo. Usmievala som sa na neho a on na mňa zarazene pozeral. A potom som sa začala smiať. Hystéria so mnou otriasala.

Amelle, ty si katastrofa sama o sebe.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma starostlivo.

„Ja... ja neviem,“ vykoktala som medzi salvami smiechu na čo sa k nám už musela otočiť celá reštaurácia.

James prikývol na čašníčku, aby zaplatil a potom ma zodvihol zo stoličky. Šla som s ním, ešte stále ako usmievajúci sa blázon. Pred reštauráciou si ma pritiahol k telu a otočil sa so mnou od fotografov, ktorí si prosili jeden bozk na fotku.

Ocitla som sa v aute a uvedomovala si, že nie som v poriadku. Spala som s mafiánskym synom. Ocitla sa medzi vybavovačkou. Bola som známa v podsvetí. A celé mesto nás vnímalo ako pár.

„Budeš v poriadku. Si silná, otrasieš sa z toho,“ povedal mi, keď sa auto pohlo.

Nemal pravdu. Nebola som silná. Bola som blázon. Bola som naivná. Nie silná. A nahnevaná. Na seba, že som mu prepadla. Na neho že ma tak nechutne balil. Chcela som ho udrieť do ramena, ale niekde v strede ma opustila sila a kĺzla som mu na hruď. A rozplakala sa.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dokonalý Klam - 12. kapitola :