OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Dnes neumieraj - 1. kapitola

11.07.2011 (17:00) • JaNkA261 • Povídky » Na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 821×

Bolo pekné nedeľňajšie ráno. Slnko svietilo priamo do okna a ja som sa vybrala do záhradu. Keďže bývam spolu so svojimi rodičmi a bratom na dedine, hneď sa ku mne zabehla moja mačička Bibi. Je to malá prítulná mačička. Mám ju hrozne rada a tak som sa oprela o drevo, ktoré máme na záhrade nachystané na zimu a začala som ju hladkať. Keď som ju tak maznala, nevšímala som si čas a užívala som si prvých lúčov, ktoré vykukli spoza kopcov. Ako som tam tak sedela, začali bimbať zvony. Splašene som sa postavila, že Bibinka urobila pomaly salto dolu z lavičky. Rýchlo som vbehla do domu. Nevedela som totiž, čo si mám vziať na seba. Vybrala som prvé šaty, čo mi vošli pod ruky. Navliekla som si ich na seba a prehrabla si vlasy kefou. Rýchlo som si vyčistila zuby a vyletela von z domu. Pohladkala som moju cicu a rýchlo som vbehla do kostola. Našťastie farár meškal a tak som sa celá zadychčaná usadila do prednej lavice. Všetci ľudia si o mne museli myslieť strašné veci. Cítila som ich pohľady na mojom chrbte. To bol ale trapas. Ale nebola som jediná.
Chvíľku po tom, ako sa začala omša, rozleteli sa dvere a na vedľajšiu lavičku sa usadil chlapec, približne v mojom veku. Bola som strašne zadychčaná a nechcela som sa naňho pozerať, lebo keď som sa naňho pozrela, srdce sa mi rozbúšilo tak, že som sa až zľakla, že to vidia všetci ostatní. Tak som sa radšej odvrátila. No taká baba ako ja sa nevie ubrániť svojim pocitom a tak som po ňom celú omšu nenápadne pokukovala. Ani neviem o čom sa vlastne kázalo.
Keď omša skončila, rozmýšľala som o tom, či ho mám pozdraviť alebo nie. Keď som sa na neho pozrela, videla som, ako k nemu beží dievča a tak som to vzdala. Vyšla som von a zacítila jemné žducnutie. Nevšímala som si to, lebo väčšinou staré babky, keď sa terigajú so svojimi bakuľkami von, tak to je hrôza. Po chvíli zasa a tak som sa otočila. Bol to on. Bol sám a tak som sa na neho pozrela.

„Ahoj," povedal tichým hlasom a ja so cítila ako sa mi všetka krv hrnie do líc a srdce mi neprestajne bije viac a viac.
„Ahoj. Dnes si prišiel neskoro," zasmiala som sa.
„Ty si toho všimla."
„Jasné a nie si sám aj ja som sa zdržala a to som tu od narodenia."
„Hmmm. My sme sa včera prisťahovali." Keď to povedal, pozrel sa do zeme.
„Noo, ak by si chcel, mohla by som ti to tu ukázať." Neviem, či to bol strach, alebo som sa tak hanbila, ale asi tá hanba. Úplne som stratila na sekundu hlas.
„Vieš čo, to je celkom fajn nápad. Mohli by sme sa tu stretnúť tak o 15:00?"
„Tak dobre!" kričala som do davu ľudí. Po chvíľke som ho ani nevidela, ani nevedela kde je. Bola som šťastná, že som si s ním dala schôdzku.
Keď som došla domov, mama nevedela, čo je to so mnou a tak som len nečinne sedela a držala vankúš v ruke. Bolo to nekonečných päť hodín. Neskutočné! Takto mi ten deň utekal tak pomaly a niekedy letel ako voda. Keď bolo pol hodiny pred treťou, rozhodla som sa pripraviť. Vzala som si nové biele šatky, ktoré mali na sebe vyšitého motýľa a zopár kvietočkov. Vyšla som von a išla ku kostolu. Vlasy som mala v spone a tak ma hrialo ešte poludňajšie slnko na krk a na chrbát.
Prišla som na dopredu dohovorené miesto a uvidela ho tam.
„Ahooj!" kričal už z ďaleka.
„Ahoj!"
„Som Mišo. Ani som sa ti nestihol predstaviť. Si nádherné oblečená. Ja som na seba iba niečo hodil, nechcel som meškať. " Usmial sa a ja som na neho vyvalila oči. Bol nádherný. Ako model.
„Ja som Alica. A diky. A ešte k tebe, aj tebe to sekne. "
Usmiala som sa a podala mu ruku.

Ako sme tak išli, ja som mu iba ukazovala, kto kde býva a on vravel, či to pozná a či nie. Po chvíľke, keď sme išli medzi záhradkami, som však bola ticho. Začal mi rozprávať o tom, ako bol na dovolenke pri mori. Predstava takého niekoho bola neskutočná. Piesok pod nohami, ako na neskutočne veľkom pieskovisku, voda, ..
V týchto veciach som ako doma. No nikdy som pri mori nebola. A vlastne mi to ani k šťastiu nechýba. Nech si more užívajú nejaké bohaté decká a ja radšej pomôžem doma, aj keď mi to už niekedy lezie na nervy.
Ako tak rozprával, hltala som každé jedno jeho slovo. Skočil do reči sám sebe:
„Nechcela by si ísť k nám, Alica?"
„Pokojne mi hovor Ali."
„Tak pôjdeš?"
„Mohla by som, ale nechcem otravovať tvojich rodičov, keď ste sa teraz prisťahovali po dovolenke."
„Ale vôbec nie. To nebude vadiť. Otec bol doma a riešil prácu a tak. Ja som bol u mora s tetou a ujom," povedal nesmelo a usmial sa.
„A tvojej mame to nebude vadiť?"
„Ja mamku nemám." Po jeho slovách som sa cítila trápne. Takto mu dať ranu priamo pod pás.

„To som nevedela, sorry."
„To neva. To sa mi stáva často. A hlavne v škole." Usmial sa a potiahol ma bližšie k domu, ktorý stál na konci ulice.  Vošli sme doňho a pozerali sa okolo. Bolo to také nádherné. Vyšli sme hore do jeho izby. Rozprávali sme o všeličom možnom, o hudbe, oblečení a umení. Bolo nám fajn až do momentu, čo sa otvorili dvere.
„Mišo!!" dvere sa rozleteli a v nich stál bledý muž vysoký asi meter osemdesiat.
„Áno, oci?"
„Čo sa to tu deje?"
„Mám tu kamarátku." Pri tých slovách mi prebehol mráz po chrbte. Pozrel sa na mňa jeho otec. V očiach mal vražedný pohľad.  Ale v jeho tvári bolo niečo čudné. Nevedela som čo. A keď som sa na neho lepšie zahľadela, otočil sa a zavrel za sebou dvere.
Ako odišiel muž, postavila som sa a rozbehla sa ku dverám.
„Kam ideš?" ozval sa zronený hlas kamaráta, len kamaráta Miška.
„Idem domov! Nechcem, aby môj kamarát mal problémy s otcom."
„Ale veď nemusíš. On to prekusne!"
„Radšej nie!" Pozrela som sa na neho so slzami v očiach.
Bežala som dolu po schodoch A zrazu som sa pošmykla. Letela som dlho a rovno do zrkadla. Nevedela som sa postaviť a viečka mi postupne oťažievali. Cítila som, ako ma Mišove teplé ruky podopierajú a z nôh a ruky mi vyberá kúsky skla. Nevedela som, čo hovorí. Ale na malú chvíľku som cítila jeho pery na mojej tvári. Keď ten bozk, aspoň dúfam, že to bol bozk skončil, zacítila som tlak v ruke. Príšerne to bolelo a štípalo. Kričala som hrozným spôsobom. A keď ten tlak prestal, bolelo to stokrát viac, no to sa mi už oči zatvárali tak, že to som už pomaly ani nevnímala.
....
Keď som konečne otvorila oči, prešúchala som si ich a pozrela na hodinky. Bolo šesť hodín. Podľa polohy slnka som usúdila, že je poobedie a tak som sa vybrala, že nájdem Miša a poviem mu, že idem domov. Keď som sa chcela postaviť, zrazil ma na posteľ jeho otec. Ani som nevedela, že tam bol.
„Čo to robíte? Idem domov!"
„Nejdeš!" povedal a pritisol mi na hruď paplón.
Po tom, ako odišiel, som sa po izbe lepšie popozerala a už sme neboli v tom ultra modernom dome, ale v nejakej staršej vilke alebo dome.  Keď som sa tam lepšie popozerala, zbadala som tam Miša.
„Čo si to o sebe myslí?" vyhŕkla som na neho a on iba nechápavo na ma pozeral.
„Kto, preboha?"
„Tvoj otec! Vtrhne tu a nedovolí mi ísť domov." Keď videl, že  ničomu nechápem, zasmial sa a začal mi to vysvetľovať.
„Ty si doma tu!"
„Nie, nie som a nemal si predtým hnedé oči?"
„Mal, máš dobrý postreh. A ty si mala zelené a máš... " nedokončil to a načiahol sa po zrkadlo.
Keď som sa do neho pozrela, zistila som, že som celá bledá. Vlasy som mala zacuchané a oči zlatohnedé. Keď som sa na seba pozerala, nahol sa nado mňa a vtlačil mi bozk na líce.
„Miláčik. Nedalo sa nič robiť a ja som ťa nechcel stratiť. Požiadal som otca, aby ťa zachránil. No iná cesta tu nebola než..." nedokončil to a ja viem prečo. Stala som sa jedným z tých krvilačných upírov.

Autor: JaNkA261 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dnes neumieraj - 1. kapitola: