OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chameleónka - 24. časť

25.07.2015 (10:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 791×

V podstate som sem nikdy nechcela prísť. Načo? Mám vlastný blog, tiež o poviedkach, plus zopár častí venovanej grafike obrázkov alebo videí a je to tam plné.  

Ani neviem, čo ma sem prinútilo prísť, hlavne do tejto sekcie, keďže nie som typ písania denníkov, už nie. Zbytočne to zaberá čas a ja ho mám málo aj bez toho. Tak prečo som tu?

Asi zo zvedavosti. Chcela som vidieť, čo Melánia, teda Chameleónka, vytvorila, hlavne keď o tom v jednom kuse hovorí. Navyše s informatikou nikdy neboli veľké kamošky. Takže tak...

Hm... ale je to šikovné. Pekná stránka. Má čierny podklad s neidentifikovateľnými vzormi, až tmavomodrrmi na hlavnej stránke, s výrazným tyrkysovým písmom, ktorým sú vypísané  jednotlivé oddiely, inak je ostatný text  biely. Preklikávam položky a každá nová podstránka má iné pozadie.

TVD poviedky majú červený odlesk, čo je trefné, lebo väčšina je z populárnych amerických seriálov ako Upírske denníky, Teen Wolf, a tak ďalej. Sú akčné a často krvavé. Fanfiction je ladená veľmi pozitívne. Čierna sa mení na pomarančovú a tá na žltú, z jej pohľadu na slnečnicovú. Aký je rozdiel medzi bežnou žltou, to netuším.

Poviedky z reálneho života sú smaragdovo zelené. Ako tráva v lete. Tmavá, no výrazná farba.

A poézia? Tá má fialovú, od slivky až po levanduľu. A nad tým všetkým sa vyníma atramentovo čierny  layout, z mojej dielne, obrúbený siluetami rôznych odtieňov - sivých až strieborných ornamentov - na boku rastlín  v strede so siluetami mesta. A cez to všetko sa tiahne dúhový chameleón, ktorý všetko spája.

Trvalo mi vyše dňa, kým som s ním bola spokojná. Jasne vidieť každú šupinu, detail na viečku, či chvoste, farby sú trocha tlmené, prepletané cez seba,  čo mu dodáva realistickejší a mimoriadne exotický vzhľad. Je prosto úžasný a Mel sa nad ním rozplývala ďalšie dve hodiny. 

Ale tu nejde o grafiku. Ide o obsah a ten ma doteraz nezaujal. Tiež píšem a mám toľko nápadov, že ich môžem rozdávať, čiže som dosť mimo už len z toho dôvodu, nehovoriac o dvoch školách a ešte oddych... proste je toho dosť. Kebyže má deň aspoň o hodinu viac, bolo by to brilantné. To by som možno aj stíhala. Odbočujem...

Blog má vlastný život. Je to Melina „trinásta komnata“, kde som nemala potrebu byť. Ako rada hovorí, je vlk samotár a má stavy, kedy vedľa seba nikoho neznesie. Blog som brala ako je ventil, kde som nemala mať prístup.

Pozrela som si jej komentáre, preletela obsahy poviedok, a to bolo všetko, nevedela, že sa dívam. Mala úspech, čo stúpol po založení denníkov, ale nemala som dôvod skúmať to. Dodnes. Tu je už v grafike voľná ruka. Moje pozadie je východ slnka nad Londýnom.  

Prečítala som si jej poslednú tvorbu. Musela som napísať komentár. Lebo to konečne dala von. Všetko, až na pár udalostí.  Myslím, že týmto to v sebe dokázala uzavrieť. A vlastne celý blog je iba o tom. Uvedomila si, že rozprávanie nepomáha. Asi si konečne našla vhodnú terapiu, spôsob ako to ukončiť a pohnúť sa ďalej. Nemôže to v sebe držať inak sa zblázni. Síce pôsobila, že sa z toho dostala...  Toto asi bola jej posledná kapitola, aby to zaklapla.  Pretože taká je. Nedokáže skrývať emócie, iba ak sa príliš snaží, no je to pre ňu zbytočné.

Hehe, to ju na mne serie. Že sa vo mne nevyzná, ale zvykla si. Vie, že ja si k sebe nikoho nepúšťam, okrem mamky.

Kurnik, ako ma volá?  Anjel? To jej až teraz doplo, že aká som úžasná, perfektná a báječná? Ok, teraz vážne, drblo jej? Ja som od dokonalosti na hony vzdialená. Očividne ma nevidí jasne. Alebo vo mňa až príliš verí. A nie som si istá, či ma to teší alebo štve. No nečudujem sa.

Veď celý život mi vravia, že na niečo nemám a keď dokážem opak, každý hneď prevráti kabát. Prekvapivo ona mi stále verí. Hoci ja jej nemám dôvod. Teda, pred pár rokmi som nemala, keďže mi neustále klamala. Ale teraz.... vraj mi už neklame a myslím, že jej verím. Prečo inak by som sa jej párkrát zdôverila? Pravda, vtedy som mala slabú chvíľku a prezradila som viac, než som chcela... ale späť to už vziať nemôžem.

Dobre, stačilo. Aj tu už píšem viac ako je nutné!

Vlastne som tu preto, lebo mi robí starosti. Neozýva sa a keď aj, je nesústredená, nervózna a vyskakuje pri každom šuchnutí. Nepáči sa mi to. Dúfala som, že tu nájdem odpovede... no je to nanič. Udalosti v poviedkach poznám až pridobre, čiže som zas zabila drahocenný čas. Mám toho dosť!  Idem si po odpovede!

***

Vrútila som sa k nej a naštvane zabúchala na modré dvere. No vrútila... bývam od nej sotva tri metre. Stačí mi  vyjsť na chodbu a zaklopať na dvere oproti. V podstate naše izby sú hneď vedľa seba, takže sa počujeme ak hovoríme dostatočne nahlas.

Doma bola sama. Notebook rýchlo zaklapla. Všimla som si stránku blogu.

Nevyzerala dobre. Zamyslene, nervózne, trocha šialene. Pobehovala sem a tam, triasla sa, dala mi vodu a pri tom rozbila pohár, potom rozliala vodu. Začala nadávať, no celý čas vyzerala ľahostajne. Akoby bola duchom neprítomná.

Prešla som k veci, jej terajší vzhľad bol viac než dokonalá zámienka. Nemusela som sa príliš snažiť, aby sa rozhovorila. Hoc trvalo, kým sa na mňa sústredila. Po pár minútach mi všetko vyklopila a ja som vyprskla do smiechu. Lucia a zabiť? Absurdné!  

„Jasné, že sa tvári, že je to pravda! Chce ťa manipulovať!“ poviem, prevrátiac očami, hoci neznášam, keď to robia druhý.

„Garantujem ti, že je to pravda.“ Pozrie mi do očí najvážnejšie ako vie.

„Hej? Máš dôkaz?“

Prikývne a zahryzne si do pery. „Vymyslela som ich.“

„Čo si vymyslela?“ nedopína mi.

„Spôsoby vrážd,“ hlesne.

Cítim sa akoby som ju počula cez ozvenu. Čože? To sa mi snáď len sníva!

„Vieš, že som písala o tom krátke prózy,“ začne, na čo prikývnem.

Hej na to si pamätám, ale to bola len fikcia, dobre, obsah mi unikal, no i tak! A Lucia... nikdy som ju nemala rada. Zdala sa mi... ja neviem. Proste mi nesadla. Nemusela som ju a vonkoncom netuším ako s ňou Mel mohla chodiť. Nemám nič proti homosexuálom, ale je to iné, keď o tom počujete a zrazu sa vám k tomu prizná niekto z blízkych.

No mňa sa to netýkalo. Ja jej život neriadim a odvykla som si aj radiť. Unavuje ma, že ma potom každý obviňuje z neúspechu. Ale ja som ich nenútila, aby ma poslúchli, tak nechápem, prečo ziapu na mňa.

Avšak ruku na srdce, od Mel som to nezažila. Aspoň myslím... Vie, že keby sa do mňa pustila, prevalcujem ju. So mnou hádku nevyhráte. A ona to vie, hoci je z tých, ktorý si pýtajú radu a aj tak urobia po svojom a až potom jej dopne, že som mala pravdu. Čo už. Plus je, že sa s tým pasuje.

„Lucia dodatočne niečo pozmenila, ale základ bol stále rovnaký. Všetko som vymyslela... a zapísala do knihy.“

„Akej knihy?“

„Vieš, ten zápisník, čo som mala doma. Taký čierny so striebornými listami. Písala som tam všetky naše zážitky a predstavy, vrátane poviedok o vraždách,“ pokračuje vo vysvetľovaní.

„Povedz, že nie si tak sprostá a máš ho,“ zaúpiem prosebne.

„Ehm...“ zatiahne spevavo, skrúti pery dovnútra, prižmúri oči a usmeje sa. Jej typická sarkastická grimasa. 

„Má ho od nášho rozchodu a bola na rade,“ povie napokon a pobehuje po izbe.

Zastaví sa pri knihovníčke, čupne si a hrabe sa v kancelárskych pomôckach. Vyberie malý maskáčový balíček. Nemám potuchy, čo to je, ale vyzerá nervózne. Párkrát ho poťažká, kým ho dá do kabelky.

Potom pokrčí plecami. „Vtedy som mala iné starosti ako sa starať o jednu knihu. A nikdy by mi nenapadlo, že ju použije.“

„Vyhrážala sa, že ťa do toho namočí?“ pýtam sa prekvapivo pokojne a napijem sa coly.  

Na toto treba kofeín. Ach, Mel, ty máš vždy bohovské šťastie na idiotov! Viem, že by ma to malo vyburcovať... no ja už nevládzem akokoľvek reagovať. Možno je to únavou z brigády a vlastnými problémami, ktorých je, bohužiaľ, tiež dosť alebo je to tým, že Mel má skoro vždy nejaký prúser a dilemu, samozrejme, nie takto závažný, ale má. V podstate ma to ani neprekvapuje. Vždy som vravela, že ony dve sú ako blbý a blbší.

„Nie. A viem, že to ani nemá v úmysle. Zatiaľ. Závisí od toho či ju chytia.“

„Jasné, že chytia, čo si myslí?“ zatiahnem s istotou a sadnem si na jej posteľ. 

Desivo sa uškrnie a pokrúti hlavou.  „Mojko, s mojím puntičkárskym mozgom ju nikdy nechytia.“

„Prosím ťa, nikto nie je neomylný!“ prorokujem. „A Lucia, nemá veľkú trpezlivosť listovať v návode.“  

„To nie, ale všetko vyzerá ako nehoda a našťastie pre mňa jej to všetci žerú. Okrem toho, jej takzvané priznania na blogu nemajú žiadnu váhu. Takže jej to už prešlo.“

„Aha, a prečo sa z toho tešíš?“ zabodnem do nej oči sponad okuliarov s hranatým rámom.

Vražda, kohokoľvek, je hrozná. Nepriateľa je lepšie pokoriť, vychutnať si ako mu dokážete, že celý čas sa vo vás mýlil. Ukázať mu, že ste iná, že ste dokázali schudnúť. Načo zabíjať? Zbytočne si pokazíte život, nádej niekam to dotiahnuť. Ani najväčší debil pod slnkom vám za to nestojí. Vražda je najprimitívnejšia pomsta.  V podstate je to láskavosť, že dotyčného pošlete na lepšie miesto alebo stavu ako vravia budhisti. Som síce kresťanka, ale kde je Boh? Škoda to rozoberať... to by som sa nedopísala.

Skrátka ja verím v ľudí, v to čo je reálne, čo môžem dosiahnu tým, že budem samostatná a nebudem sa spoliehať na dajaké duchovné drísty. S Mel sme už o tom debatovali a prinútila ma uvažovať, no... názor sa nemení za jeden deň. Môj rozhodne nie. Ale o vražde máme rovnaký názor.

Úsmev jej povädne a sklopí oči.

„Mám ju rada a chápem ju. Viac než chcem a ty by si ju tiež mala chápať. Okrem toho, dala som jej slovo, že jej pomôžem. Ak bude treba vymyslím pre ňu alibi.“

„Si magor.“ Skonštatujem s čo najväčší pokojom, neúspešne. Konečne som sa zobudila z apatie.  

Odolávam chuti zatriasť s ňou, vyfackovať ju, aby sa prebrala. Fakt potratila rozum... A pre koho?! Kebyže ide o frajera, tak to ešte pochopím, ale o Luciu, ktorá ju len deptala a robila z nej štekajúce klbko nestabilných nervov?  Nechápem, že sa vôbec unúva ju chrániť. Je to psychicky labilná osoba. Môže byť rada, že jej v dome nerupli nervy a nezabila ju, keď vyvrátila jej chorú predstavu. Avšak Melánia je... Melánia. Ako inak.

„Nechápem, že vzťah s ním neobetuješ, ale svoju slobodu áno. To je dosť nelogické!“

Potlačí neveselý smiech. „Vzťah s ňou je horší než väzenie. Basa je len ďalšie miesto, ktoré sa mi nevie dostať do hlavy, no ona vie. A tak či tak tam skončím. Iba ak...“ nadýchne sa a nečakane jej zhrubne hlas, „ ju šikovne raz a navždy zastavím.“ Tvári sa odhodlane, tvrdo ako skala.

To mi k nej nejde. Asi preto, že takto som ju ešte nevidela. Vyzerá hrozivo, čo je ďalšia novinka.

Pokrútim hlavou. Zbláznila sa! Na jednej strane Lucia musí byť potrestaná, na druhej nechcem, aby sa do toho Mel zaplietla. Ja by som sa na ňu vysrala a nepomáhala jej. Ešte to tak!  A ísť za ňou? Hotové šialenstvo!

„Si fandíš, drbne jej a zabije ťa.“

Otrávene prevráti očami. „Prečo mi aspoň jeden z vás nemôže veriť? To si vážne myslíte, že neviem čo robím?“

„A divíš sa?“ Nadvihnem obočie a pozriem si jej útlu postavu a slabé ruky. Mucha je silnejšia než ona.

Znova to urobí, zas tie oči! Nechutné! Bŕ!  

„Najlepšie ju poznám, predvídam jej kroky a viem, čoho je schopná... a čoho som schopná ja,“ šepne a odvráti sa, takže sa mi to možno len zdalo.

„Aha.. tak potom mi nezačni plakať, že sa všetko doserie, dobre? Vtedy odo mňa nechci pomoc,“ oznámim jej.

„Neboj, viem, že to neurobíš a ani to od teba nežiadam. Proste to ignoruj. Ja už niečo vymyslím.“

„To chcem vidieť,“ odseknem uštipačne.

„Na výhovorky som expert, zabudla si?“ podpichne jedovato, predsa však s úsmevom a vyprevádza ma.

Vo dverách to nevydržím. Viem, že nemôžem nič spraviť, o hodinu musím byť v robote, a to ma frustruje. Zadívam sa ňu. Som od nej o hlavu a krk vyššia a širšia o... no proste širšia.  Pohľad má pevný a viem, že jej to nevyhovorím, nech už  má v úmysle čokoľvek.

Zmôžem sa len na: „Neurob hlúposť, dobre? Nepotrebujem mať v diári tvoj pohreb, jasné?“ vravím jemne, nech vie, že mám nejakú tú dušičku. Čo si budeme hovoriť, vie, že ju mám rada.

„Neboj,“ chlácholí ma s úsmevom. „Plánujeme sa dožiť stovky pamätáš?“

„Ja aj sto dvadsiatky, len či ty dožiješ.“

„Vynájdi liek a dožijem,“ žmurkne, kým si otváram dvere do bytu. Zasmejeme sa. Chcem vojsť dnu, keď na mňa zrazu zavolá: „... počkaj!“

Zmizne v izbe. Keď už chcem ísť po ňu, vráti sa s akousi obálkou, kde niečo sa niečo vydúva.

„Pre každý prípad,“ povie a nešikovne nadvihne kútiky pier. „Ale teraz to neotváraj.“  Začínam mať vážne strach, no skôr než sa na niečo zmôžem, prefrkne domov ako gazela a rýchlo zavrie dvere.

Čo má, dopekla, za lubom?

23. časť  ||  25.časť

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Chameleónka - 24. časť: