Cesta za šťastím: 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Pridávam ďalšiu kapitolu. Je to trochu nezáživné sa zoznámenie s prostredím. Ďakujem za všetky Vaše komentáre. Príjemné čítanie.

14.02.2010 (17:00) • Purple • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 514×

3. kapitola

Pootvorila som oči a oslepilo ma prudké svetlo. Prvé, čo ma napadlo bolo to, že tu v Altrichame slnko veľmi často nesvieti.

Opäť som ich zavrela a tentoraz pomaly s dlaňou tesne nad očami ich otvorila. To, čo som uvidela ma prinútilo sa rýchlo posadiť.

Toto nebola moja izba v internátnej škole. Nič v miestnosti mi neprišlo povedomé. Izba bola veľká a priestranná. Svetlofialové steny tvorili akúsi ochrannú hradbu pred okolitým svetom, tmavá drevená podlaha izbe dodávala akýsi zvláštny nádych temna.

Veľké francúzske okno presvetlilo túto miestnosť a dokonca som zahliadla som vrcholky stromov, čo mi úplne potvrdilo, že toto nie je Altrincham. Na zemi bol svetlo fialový koberec. Z izby viedli dvoje dvere z ebenového dreva.

Uprostred stála veľká posteľ, na ktorej som teraz sedela, z čierneho dreva. Na nej bolo naukladaných niekoľko vankúšov, ktoré boli taktiež ako prikrývka biele s fialovými pásikmi.

Pri dverách, ktoré stáli najbližšie pri okne bola biela komoda a obrovská skriňa tiahnuca sa po celej dĺžke steny. Na komode bola malá lampička, fialová váza a akási strieborná soška vlka. Oproti stál biely stôl. Na zemi bol môj kufor a ruksak. .

Odrazu ma to napadlo - toto je ich dom. Dom mojich súrodencov. Domyslela som si, že táto izba bude odteraz patriť pravdepodobne mne. Na tvári sa mi objavil malý úsmev. Prvý od pohrebu ocka. Pri spomienke naňho ma bodlo pri srdci.

Z môjho sledovania izby my vyrušilo klopanie. Pozrela som na dvere, z ktorých pochádzalo.

Napriek tomu, že som nič nepovedala dvere sa otvorili a ja som sledovala záplavu gaštanových vlasov a široký úsmev ich majiteľky.

„Ahoj!" Sandra sa na mňa šťastne usmievala. „Páči sa ti tvoja nová izba?"

„Dobré ráno. Je naozaj pekná," venovala som jej prívetivý úsmev. K Sandre som začala pociťovať sympatie. Kto by ju aj nemohol mať rád? Možno by sme mohli byť kamarátky.

„Ako si sa vyspala?" spýtala sa ma to nie zo zdvorilosti, ale preto, lebo ju to naozaj zaujímalo. Bolo to počuť na jej hlase. Bola som tým prekvapená. Sotva ma poznala a už sa o mňa zaujímala. Ak nerátam ocka, nespomínam si, že by na mne niekedy niekomu záležalo.

„Skvelo."

Sandra otvorila dvere úplne a vošla dnu.

„To som rada. Tu," ukázala na dvere, „je kúpeľňa. Keď sa prezlečieš a na raňajkuješ, prevediem ťa po dome a potom možno aj po okolí. Timmy, Ellen a ostatní prídu až zajtra, takže ti poprípade môžem ukázať aj okolie. Čo ty nato?" pozrela na mňa, keď si všetky dnešné aktivity vyrátala na prstoch.

„Súhlasím. No najskôr sa idem osprchovať," vymotala som sa z prikrývky a vstala na zem. Prešla som k môjmu ruksaku a vytiahla som z neho modré tričko s dlhým rukávom a čierne rifle.

Otvorila som dvere do kúpeľne, no skôr ako som vošla som sa otočila na stále usmievajúcu sa Sandru a spýtala som sa otázku, ktorá ma odrazu napadla: „Ako som sa vlastne dostala do izby?"

Z tváre jej zmizol úsmev a ona po pár sekundách úplného ticha prehovorila mierne nervóznym hlasom: „No, včera večer tu bol jeden Timmyho kamarát a pomohol mi ťa preniesť do izby." Bolo mi jasné, že klame no netušila som prečo by to robila, a tak som sa nasilu usmiala a vošla do kúpeľne.

Bola svetlo modrej farby. Obrovská rohová vaňa bola podľa môjho odhadu najmenej pre troch ľudí, no na luxus som bola zvyknutá. Ďalej tu bol sprchový kút, záchod a biela skrinka, na ktorej bolo umývadlo. Na celej jednej stene bolo zrkadlo, v ktorom som sa mohla vidieť v každom kúte kúpeľne.
Vyzliekla som si pokrčené veci zo včerajška a vošla som do sprchového kúta. Prúd teplej vody masíroval moje stuhnuté svaly a máčal moje mierne vlnité vlasy farby ohňa. Cítila som sa oveľa lepšie.

Po pol hodine masírovania tela som sa rozhodla vypnúť sprchu. Zabalila som sa do bieleho uteráka a utierala som si svoje rozhorúčené telo. Po uschnutí tela som si obliekla pripravené veci a vlasy vyfénovala fénom zo skrinky pod umývadlom. Po umytí zubov a učesaní mierne vlnitých vlasov (bolo to ťažké ale podarilo sa) som sa rozhodla vyjsť z kúpeľne.

Sandra na mňa stále čakala so znudeným výrazom: „Tebe to teda trvalo."

Vstala s postele už aj s úsmevom na tvári: „Nasleduj ma. Urobím ti prehliadku domu."

Otvorila dvere a ja som sa ocitla v presvetlenej dlhej chodbe. Červený koberec lemoval celú cestu. Sandra mi povedala, kde má izbu Ellen, ona s Timmym a zamestnanci, ako ich nazvala mali izby na prvom poschodí. Povedala mi, že tie mi ukáže niekedy inokedy, lebo nie sú vôbec zaujímavé.

Ďalej mi ukázala veľkú priestrannú obývačku. Bola veľmi svetlá a sklenené dvere viedli von na terasu s dreveným nábytkom. V obývačke boli béžové sedačky v tvare písmena U. Pred nimi bola veľká plazmová obrazovka. Stolík bol tmavší a na ňom boli vonné sviečky. Po bokoch stien boli poličky na ktorých boli rôzne vázy a iné dekorácie.

Sandra mi ukázala aj priestrannú kuchyňu ladenú do bielo- červena spojená s obrovskou jedálňou, Timmiho pracovňu, obrovskú knihovňu a spoločenskú miestnosť.

Dom mal aj rôzne iné miestnosti, ktoré sme doslova preleteli. Všetko to tu na mňa pôsobilo veľmi príjemne. Ten kto to robil bol skutočný umelec. Celá prehliadka nám trvala asi hodinu.

Sandra sa na mňa usmiala: „Páči sa ti náš dom?"

„Je naozaj krásny." nehovorila som to len zo zdvorilosti, tento dom sa mi naozaj páčil.
„To som rada. A teraz, ak chceš, ti ukážem okolie." v očiach jej zaiskrilo.

„Súhlasím."

Sandra ma chytila za ruku a ťahala ma von. Prešli sme cez vchodové dvere z tmavého tvrdého dreva, asi dubu, a ja som až teraz uvidela dom zvonku. Úplne ma ohromil. Obrovská dvojposchodová budova s bledými, trochu zašednutými stenami sa tu pýšila ako nejaký hrad. Cez obrovské okná sa dalo nahliadnuť do izieb, ale to neprekážalo, keďže naokolo neboli žiadne iné domy, len les. Táto skutočnosť ma trochu vyviedla u miery, keďže som doteraz žila len v meste, no bola som zároveň rada, pretože by mi zmena prostredia mohla pomôcť.

Pred domom stáli záhony rôznofarebných ruží. Bola to proste nádhera.

Bola som úplne omámená, až kým sa Sandra nezachichotala ako nejaká pubertiačka tak som sa na ňu pozrela.

Ona sa zrazu zatvárila úplne inak jej smiech nahradila vážna tvár a ona predniesla dôstojným hlasom do ticha: „Vitaj v tvojom novom domove, vitaj v Pembertone."

Autor: Purple, v rubrice: Povídky » Na pokračování