Cesta za šťastím: 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ďalšia kapitola mojej poviedky. Je dosť nudná, ale dúfam, že sa vám bude aspoň trochu páčiť. Pls nechajte mi nejaké komenty.

06.02.2010 (19:00) • Purple • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 786×

2. kapitola

Povdychla som si. Toto nemôže byť pravda. Cítim sa ako v nočnej more. Pýtate sa prečo?

Z jedného veľmi nepríjemného dôvodu. Nachádzam sa v letiskovej hale v štáte New Jersey, v meste Trenton. Kvôli dlhému letu cez Atlantik som vyčerpaná a podráždená. Ako by to nestačilo letuška ma obliala čajom, prílet bol kvôli nepriaznivému počasiu oneskorený a v Altrinchame, mojom bývalom domove som si zabudla obľúbenú knihu.

Priletela som sem z Anglicka kvôli môjmu bratovi, o ktorého existencii som sa dozvedela len pred niekoľkými dňami a on po mňa ani len nepríde.

Mala som chuť si dupnúť nohou. Vedela som, že je to detinské, no nemohla som si pomôcť.

Vzala som si svoj veľký kufor potiahnutý čiernou kožou, plný kníh a malý čierny školský batoh s oblečením. Teraz som bola vďačná zato, že ten kufor má kolieska.

Vydala som sa von z letiska, dúfajúc, že ma snáď bude čakať tam.

Pred letiskom bolo síce veľa ľudí, nastupujúcich najmä do taxíkov, no nikde som nevidela svojho brata. Pre istotu som vybrala jeho fotku, ktorú mi dala madam Robertsová.

Bol na nej asi 20 ročný chlapec. Doz vedela som sa, že sa volá Timothy. Mal dlhšie blond vlasy, mierne opálenú pleť, ale čo ma vždy vedelo zaujať boli jeho zelené oči. Boli presne rovnaké, aké mal ocko. Na perách mal úsmev od ucha k uchu. Musela som uznať, že bol veľmi pekný. Cez oblečenie mu bolo vidieť svalnaté telo.

Povzdychla som si a sledovala som čiernu nočnú oblohu bez hviezd, čo prispelo k mojej ponurej nálade. Mesiac bol práve v splne a tak aspoň trochu ožaroval toto mesto, ktoré vyžarovalo chlad a akúsi zvláštnu zlú energiu. Mala som veľmi zlý pocit, akoby ma niekto sledoval. Poobzerala som sa naokolo a hľadala osobu, ktorá by ma mohla sledovať. Pomaly ale isto som sa začala báť. Moje telo sa začalo nekontrolovateľne triasť a ja som veľmi dobre vedela, že to nie je zimou. Na tele som cítila zimomriavky a po chrbte mi stekal studený pot.

Tento pocit trval možno niekoľko minút, no mne to pripadalo ako hodiny.

Ľudia pomaly odchádzali a môj strach narastal. Bola som ním ochromená na toľko, že som sa ani nemohla pohnúť. Na svojom tele som cítila mrazivý pohľad, ktorý ma nútil odtiaľto zmiznúť.

Náhle však tento pocit pominul.

„Ahoj!” ozvalo sa odrazu za mnou a ja som takmer vykríkla. Otočila som sa. Srdce mi divoko búchalo a krv mi pulzovala v spánkoch.

Za mnou stála menšia krásna hnedovláska. Sledovala ma veľkými hnedými očami a na dokonalej tvári vykúzlila šťastný úsmev dieťaťa, ktoré dostalo novú hračku.

„A-a-hoj?” vykoktala som zo seba.

Natiahla ku mne ruku: „Ja som Sandra Stuart a poslal ma za tebou Timmy.”

Prijala som podávanú ruku a chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, kto je Timmy. Môj brat. Bolo to zrejme skrátené meno Timothy.

„Oh, ja som Emma.” Oh?! Uh. Vôbec sa neviem vyjadrovať.

„To viem, ” milo sa na mňa usmiala, „ale teraz by sme už mali ísť. Poď za mnou. ”

Vzala môj kufor, akoby nič nevážil a pobrala sa smerom na parkovisko. Po pár sekundách, kedy som uvažovala, či jej môžem veriť som ju nasledovala ako poslušný psíček. Nechcela som totiž opäť zažiť ten pocit strachu, ako pred chvíľou.

Sandra ma zaviedla k zrejme veľmi drahému veľkému autu (volvo xc90). Moje veci dala do kufra a posadila sa za volant. Ja som si sadla na miesto spolujazdca a sledovala som krajinu ponorenú do tmy cez okno. Auto sa s tichým pradením motora rozbehlo do ulíc. Pouličné lampy osvetľovali mesto, autá a niekoľko ľudí.

Môj život sa mal zmeniť a ja som sa toho bála. Väčšina zmien pre mňa totiž znamenala niečo zlé. Začalo to tým, že som išla do internátnej školy, mala som vtedy len šesť rokov. Nemala som tam žiadnych priateľov a tým som trpela. Vždy som bola iná a to ľudí odrádzalo. Neskôr moja mama niekam zmizla a prestala som ju vídať. Potom nastala jedna z dobrých no nanešťastie len dočasných zmien. Do školy prišla na výmenný pobyt moja jediná kamarátka Kate, ktorá tam bola na 6 mesiacov. V tom období som sa kamarátila pod vplyvom Kate s viacerými dievčatami, no po jej odchode som sa opäť uzavrela do seba. Ďalšou významnou zmenou v mojom živote bola smrť ocka a tá posledná, ktorú ešte neviem zaradiť je toto sťahovanie.
Dúfam, že toto bude jedna z tých pozitívnych zmien, poprípade, že si nájdem aj nejakých priateľov.

Povzdychla som si.
Sandra si to zjavne všimla a tak po mne strelila pohľadom a milo sa usmiala: „Neboj sa, Timmy sa už na teba teší. A z Ellen si nič nerob.”
Tak teraz som bola úplne zmätená. Ellen?

„Kto je Ellen?” spýtavo som sa na Sandru pozrela.
Hrane sa udrela do čela a usmiala sa: „Prepáč ja som úplne zabudla, že ty ju nepoznáš. Ellen je tvoja sestra, teda nevlastná ako Timmy.”

Oh, áno zabudla som povedať, že Timmy je môj nevlastný brat, keďže jeho mama zomrela môj ocko sa dal dokopy s tou mojou.

„Sestra” zašepkala som mierne vyvedený z miery, „takže mám aj sestru?”

Sandra sa ospravedlňujúco usmiala: „Prepáč, že som ti to povedala takto, ale úplne som zabudla ,že o nej nevieš.”

„Aký vlastné sú?”

„Timmy je ten najúžasnejší človek na svete, ” na tvári mala zvláštny zasnený úsmev, „no a Ellen je veľmi milá a priateľská, hoci neviem ako sa bude správať k tebe.”

Sandra vyzerala zamyslene.

„Ako by sa ku mne mala správať?” musela som sa spýtať.

„Ellen ťa obviňuje z toho, že Josh, tvoj otec nezostal pri nich, keď boli mladí, ale odišiel s tvojou mamou do Anglicka. Nevyčítaj jej to. Ona je veľmi milá, ale vždy bola na tvojom otca dosť naviazaná a keď tvoja mama otehotnela, odišiel, lebo ti chcel byť neustále na blízku.”
Oprela som sa do mäkkej sedačky a rozmýšľala som nad tým aký bude môj život v novom domove.

„Ničoho sa neboj občas síce býva náladová, ale keď ju to prejde, je z nej skvelá kamarátka.”

Bože, dvaja nevlastní súrodenci o ktorých som doteraz nevedela. Povzdychla som si. Som zvedavá aké ďalšie prekvapenia ma čakajú.

S týmito úvahami som zaspala

Autor: Purple, v rubrice: Povídky » Na pokračování