OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Cesta prekliatych - 8. kapitola

30.03.2012 (17:00) • Killy • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1107×

„Takže ste nič nevideli?“

„Nie, vôbec nič som nevidela. So šerifkou som zbadala, ako sa na podlahe leskne čosi červeného a potom som uvidela slečnu Morgan a...“ Elena vzlykla a zadržiavala plač. Policajt chápavo prikývol a prestal jej venovať pozornosť.

„Príčina smrti?“ spýtala sa šerifka Forbesová jedného zo znalcov.

„Ťažko povedať,“ začal. „No najskôr vykrvácala. Na sto percent vám viem povedať, že ju ktosi brutálne dokaličil. Na krku má veľmi hlbokú ranu. Takmer to vyzerá, že ju pohrýzlo nejaké zviera. Napriek tomu, koľko je naokolo krvi, tu niečo nesedí. V jej tele  nebola ani kvapôčka. Je to veľmi mätúce, no hádam nám viac pomôžu výskumy z laboratória.“

Šerifka chápavo prikývla a otočila sa na Alarica.

„Čo budeme robiť, Rick? Ako to vysvetlím médiám a súdnym lekárom? A čo Morganina rodina? Čo jej poviem? A ako je možné, že nám tu vraždí upír rovno pod nosom?“ Alaric si unavene pošúchal oči.

„Ja... Ja sa o to postarám, Liz,“ povedal napokon. Pani Forbesová nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Je mi ľúto, no nenechám to teraz na teba, Alaric. Choď domov a odpočiň si, už dávno si poriadne nespal. O toto sa postará slečna Lestrangerová, nemusíš sa ničoho obávať. Ak by sme si nevedeli rady, prídeme za tebou, no teraz to nechaj na nás,“ povedala a uprene sa mu zahľadela do unavených očí.

„Tak dobre,“ súhlasil a očami vyhľadal Viu. Našiel ju pri dverách, ako sa skláňa nad zohaveným telom a prezerá si zranenie na krku.

„Čo to robíš? Nech ťa nikto nevidí, mali by sme z toho veľké problémy,“ napomenul ju Alaric, keď sa nenápadne stratil z dohľadu policajtov.

„Prepáčte,“ šepla Via a vstala. Zamierila k dverám a Alaric ju nasledoval. Keď už stáli na verande, Alaric sa na ňu odhadovo zahľadel.

„Elena mi o tebe už niečo hovorila. Vraj si prišla s Damonom,“ povedal po chvíli trápneho ticha.

„Áno, prišla,“ prikývla Via. Bola celá nesvoja, pretože Alarica Saltzmana takmer nepoznala. Vedela o ňom iba to, čo jej Damon pred pár mesiacmi povedal a úprimne toho nebolo veľa.

„Čo vieš o upíroch? A ako je možné, že si sa...“

„Ach, tu ste,“ ozvala sa odrazu Elena. Alaric trošku podskočil, no zamaskoval to kašlom. Via prevrátila očami. Zaraz sa však otočila na Elenu, v očiach sa jej zračila zvedavosť.

„No? Čo vieš?“ opýtala sa jej Via.

„Nič moc. Policajti o tom nechcú rozprávať. Viem len jednu vec: Nemajú podozrivého.“

„To je teda fakt výhra,“ šepla si pre seba Via tak, aby ju obidvaja dobre počuli. Súhlasne prikývli a na chvíľu sa zamysleli. Vii v tej chvíli napadlo, aká je rada, že sa jej Elena nna nič nevypytuje.

„Čo keby sme o pomoc poprosili Damona?“ navrhol napokon Alaric.

„To nie je dobrý nápad. Dnes mi dal jasne najavo, že ho to vôbec nezaujíma,“ zaprotestovala Via.

„Hm... Aspoň sa ho pokúsim presvedčiť,“ povedala Elena. S krátkym „ahoj“ nasadla do svojho auta. Obidvaja ju sprevádzali očami a keď im zmizla z dohľadu, nastalo trápne ticho.

„Tak ja... Idem pomôcť Liz s vyšetrovateľmi,“ ozval sa napokon Rick. Via súhlasne prikývla.

Aj tak si musím niečo vybaviť, pomyslela si. Poobzerala sa okolo seba a keď videla, že je sama, opatrne čosi vytiahla zo svojho zadného vrecka. Bol to pokrkvaný papier, ktorý našla v Morganinej ruke a nenápadne si ho strčila do vrecka. Ešte si ho nestihla obzrieť, keďže ju Alaric vyrušil a teraz mala konečne príležitosť, no... Nakoniec nabrala odvahu a pohľadom prešla po skrčenom papieri. Via sa zamyslene zamračila – text jej takmer vôbec nič nepovedal. Kostrbatým písmom bolo napísané jediné slovíčko „Kostol“.

„Chce, aby som sa s ním stretla, pomyslela si zaskočená Via. Ešte raz si papierik poriadne prezrela a zalapala po dychu. To písmo spoznávala. Kde ho len videla...

„Gabi?“ zašepkala si pre seba. Na nič nečakala a rozbehla sa preč.

…............................                    

Elijah sedel v úplne prednej lavici kostola a mlčal. Nepochyboval o tom, že Via – alebo ako sa to volala – dostala jeho odkaz. A bol si takmer istý, že príde. Pretože to povedal jeho brat Klaus. A bol tu aj ten hlúpy lístoček, pre ktorý sa Is ťahala cez polovicu zeme.

Smiešne robiť si ťažkosti pre kúsok starého papiera, pomyslel si Elijah. Rozumel, že to celé malo vyzerať vierohodne, no... On sám by to urobil úplne inak. Ale, ako si s veľmi ťažkým srdcom pripúšťal, tentokrát bol iba pešiak. Iba jeden z Klausových úbohých hračiek.

Kedy som ho opäť začal počúvať?

Trpko si uvedomil, že jeho „milovaný“ brat Niklaus ho drží v šachu.

„Povedzme to takto, braček. Zbieranie Finnových končatín z Atlantického oceána pre teba nebude taká zábava, ako táto menšia službička.“

Presne takto mu to pred týždňom Klaus povedal. Bublal v ňom kvôli tomu hnev, no jeho brat mal pravdu. To, čo Klaus za prepustenie ich rodiny chce, je maličkosť. A on nemá žiadne dôvody nesplniť jeho príkaz. Veď mal iba tomu dievčaťu povedať toľko o Klausovom zničení, aby po ňom začala pátrať. A aby mu spadla rovno do pasce.

Via sa tu ešte stále neukázala. Nevadilo mu to – on vždy vedel čakať. Trpezlivosť bola jedna z jeho silných stránok a preto aj naďalej sedel na lavici tváriac sa, že sa modlí. V kostole bol sám. Dokonca aj kňaz bol vo svojej pracovni. Nevadilo mu to.

Odrazu sa pomaly otvorili dvere. Hoci bol Elijah otočený chrbtom k nim, jeho ostré zmysly zachytili každý jeden pohyb novopríchodzej osoby. Bola to žena a teraz si už bol na sto percent istý, že Klaus mal pravdu. Via prišla.

Elijah okrajovo zachytil, že sa Via začala približovať k nemu. Nedal na sebe nič vedieť a ďalej mlčky sedel. Keď prešla okolo neho, letmo sa na ňu pozrel. Via sa zastavila až úplne vpredu pred oltárom a poobzerala sa okolo seba. Očividne si neuvedomovala, že osoba, kvôli ktorej prišla, sedí priamo pred sebou. No to sa Elijah mýlil.

„Tak čo chcete?“ vyštekla na neho. Omámene k nej zdvihol zrak.

„Odkiaľ vieš kto som?“ opýtal sa jej pomaly.

„Odkedy som vstúpila do kostola, mali ste sa na pozore a sledovali ste každučký môj pohyb. Skúste byť nabudúce trošku nenápadnejší,“ poradila mu Via s arogantným úškrnom na perách, aký Elijah vídaval iba na jednej tvári. Takto sa tvári len Damon Salvatore.

Majú toho veľa spoločného, pomyslel si tesne pred tým, ako niečo povedal. Napríklad netušia, čo a hlavne komu môžu povedať.

„Ty nemáš tušenia, s kým sa rozprávaš,“ zamrmlal Elijah tak, aby to zachytila.

„Ó áno, viem to veľmi dobre. Pôvodný upír Elijah? Brat všemocného Klausa?“ Elijah zamrzol na mieste. Ak by mi Klaus jasne nepovedal, aby som jej nič neurobil, už by bola pravdepodobne mŕtva, prebehlo mu mysľou. No musel pripustiť, že Viina guráž sa mu začínala páčiť.

„Tak ešte raz. Čo chcete? A kde je moja sestra?“ opäť sa ozvala Via. Tá posledná veta jej vykĺzla a v duchu sa za ňu vykarhala. Nemala v pláne to na neho takto vybafnúť.

„Tvoja sestra?“ zopakoval po nej a tváril sa, že ho to prekvapilo.

„Áno. Na tom papieri, to bol jej rukopis. Tak teda kde je?“ spýtala sa ho, z očí jej šľahali blesky.

„Ach Via, Via... Nemala by si sa tak ľahko nachytať. Vieš, nechcel som to urobiť takto, no... Toto bola jediná možnosť, pri ktorej som si bol istý, že sa ukážeš. Ak by som ti ten papier nepodstrčil, neprišla by si,“ povedal jej. Tento raz bol úprimný.

„Chcete... Chcete tým povedať, že moja sestra... Že ona nežije?“ dostala zo seba Via. V očiach ju opäť zaštípali slzy, no statočne sa držala. Iba na malinkú chvíľu si dovolila dúfať, že Gabi žije. No teraz... Zase bolo všetko stratené. Matne si spomenula, že keď chodila Gabi do prvého ročníka, v triede mali taký šlabikár, v ktorom sa učili písmenká. K ako kostol... Via si takmer do detailov pamätala, ako sa s tým slovíčkom Gabi trápila...

„Prišiel som sem pre niečo iné...“ Elijah sa tváril, že jej otázku prepočul. „Tak ako ty a tvoji priatelia, snažím sa zabiť Klausa. Chcem vám pomôcť. Je tu totiž jedna zbraň, ktorá...“

„Ale prečo s tým ideš za mnou? Prečo nejdeš za Elenou, tak ako pred tým?“ skočila mu do reči Via.

„No práve. S Elenou nemám veľmi pekné skúsenosti. Je totiž veľmi známa, že nedodržiava svoje slovo. Nechcem, aby mi opäť vrazila kolík do srdca.“ Via chápavo prikývla.

„A tá zbraň?“ spýtala sa ho ticho.

„Tvoj náhrdelník, patrí jednej veľmi mocnej a veľmi starej čarodejníckej rodine. Ale myslím si, že na to si už prišla. Má v sebe obrovské množstvo sily, aj keď ju ty nevieš využiť.“

„Prečo?“

„Pretože nie si čarodejnica. Ten náhrdelník daj Bennettovej. Tá by mala vedieť, čo musí urobiť a...“ Elijah sa zarazil. Nevedel, či jej má povedať viac.

Klaus mu prikázal, nech jej povie niečo zanedbateľné. Niečo, čo mu nijako nemôže ublížiť. Lenže... Ak by sa dozvedel, že Vii povedal o náhrdelníku, nepáčilo by sa mu to. Je to proti ich dohode. A ak by Elijah povedal aj čosi o Michaelovi... Klaus by ho bez milosti opäť prebodol.

Ale bola tu príležitosť, na akú Elijah už veľmi dlho čakal. Chcel zabiť Klausa, no sám to nedokázal. Jednak mal brata neustále v pätách. A čarodejnice, ktoré proti Klausovi naverboval, boli už dávno mŕtve. On Michaela vzkriesiť nedokázal.

No Via a ostatní z Mystic Falls... By sa o to postarať mohli.

„A snaž sa dozvedieť o Michaelovi čo najviac. Je to dôležité. On je ten kľúč. Viac, bohužiaľ, neviem,“ na konci hladko zaklamal. Nechcel sa dostať do ťažkostí.

Via rýchlo otvorila ústa, že sa ho niečo spýta, no bolo neskoro. Elijah už tam nestál. Via bola v kostole sama.

….............................

Dlhšia kapitola a ja dúfam, že som vás tým potešila. Viem, že to momentálne nie je ako v seriáli. Bude to tým, že čítam knihu Upírskych denníkov a tie štýly príbehov sa od seba dosť odlišujú, čiže... No, bola by som veľmi rada, keby ste mi začali nechávať komentáre. Ako som si všimla, prudko klesajú... Aj tak ďakujem! :)

Killy

9.kapitola

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cesta prekliatych - 8. kapitola: