OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Cesta minulosťou - 1. kapitola

10.04.2012 (16:00) • RiaBlack • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 761×

Topenie sa na suchu

Neznášam prehry v stávkovaní. O to viac nenávidím, keď nevyhrám stávku s najnamyslenejšou babou v triede, Simone Johnsonovou. Spolu s mojou najlepšou kamarátkou Rosemary Sarah sme sa stavili, že si Simone nezačne so Seanom Leeym, ktorý nosil okuliare veľké ako popolníky a k tomu strojček, za ktorým sa črtali neumyté, žlté zuby. Bohužiaľ sme sa prepočítali. Simone s ním začala chodiť a my sme stávku prehrali. Preto sme sa o štvrtej popoludní šuchtali k veľkému červenému stanu, v ktorom sme sa mali stretnúť so Serafinou Costovou. Päťdesiatročná pani, s výraznými, röntgenovými očami svetlomodrej fary a krátkymi, hustými vlasmi, bola akási novodobá čarodejnica. Vedela vám povedať, akú budete mať budúcnosť, čo sa vám stane a samozrejme, kým ste boli v minulom živote.

 Keď som vošla do stanu, do nosa mi udrela zvláštna vôňa. Bola to zmes rôznych byliniek, voňavky pochybnej kvality a špecifická vôňa rôznych zvierat. Keď si moje oči privykli na prítmie, ktoré v stane vládlo, uvidela som ten najzvláštnejší dizajn stanu, aký som kedy videla. Väčšinu priestoru zaberali klietky s malými myškami, vtáčikmi, terária s hadmi a žabami, sklenené banky plné farebných tekutín a staro vyzerajúce fľaštičky so zožltnutými nálepkami, kde bolo úhľadným písmom napísané, čo sa v nádobke nachádza. Vyzeralo to tu riadne chaoticky, no keď som sa pozrela bližšie, uvedomila som si, že tu vládne poriadok. V strede miestnosti tohto chaotického poriadku sa nachádzal dubový stôl kruhového tvaru. Uprostred trónila sklenená guľa a hneď vedľa do kôpok poskladané karty. Ak som si dobre všimla, boli tam terakotové, anjelské a cigánske karty na veštenie. Na jednej zo stoličiek už sedela Serafine a pozorne nás sledovala. Prehodila som si ónyxovo čierne vlasy za ucho, ktoré mi spadli do tváre, keď som si pozornejšie prezrela čierne fľaštičky s bylinkami. Našla som Bazalku Pravú, Blen Čierny, Africkú fialku a Škoricovník cejlónsky. Táto pani mala tiež pozoruhodnú zbierku magických kameňov. Kým som si prezerala tieto magické haraburdy, Rose, ktorá to chcela mať čo najskôr z krku, sa urýchlene postavila k veštkyni a natiahla ruku.

„Dobrý deň! Ja som Rosemary Sarah Parkerová, teší ma,“ povedala a potriasla Serafine rukou, ktorú k nej tiež natiahla.

„Dobrý! Anne Jane Smithová, taktiež ma teší,“ povedala som dosť neúprimným hlasom, za čo ma Rose obdarila varovným pohľadom.

No čo! Nechcem tu byť. Som tu len kvôli stávke, ktorú som nevyhrala. Máme prísť k jasnovidke a spýtať sa na niečo. Nebudem sa tváriť, že sa mi tu páči a prišla som sem z vlastnej vôle. Avšak Serafine sa tvárila, že nič nepočula. Teda samozrejme, ak nie je nahluchlá a nezaregistrovala tú iróniu v mojom hlase. Namiesto toho sa na mňa usmiala a ja som bola prinútená jej úsmev vrátiť.

„Aj vám, deti moje. Ja sa volám Serafine Costová. Čo potrebujete?“ spýtala sa na rovinu.

Nasilu som sa usmiala. Znova. Nenávidím, keď mi niekto hovorí dieťa. Mám z toho pocit, akoby sa nado mňa staval. Akoby bol niečo viac. Serafine sa na mňa uškrnula a ja som mala pocit, akoby mi čítala myšlienky. Veď nech! Babizňa jedna!

„Chceme zistiť, kým sme boli v minulom živote,“ povedala som monotónnym hlasom.

„Samozrejme! Posaďte sa!“ povedala a ukázala na zvyšné stoličky.

Posadila som sa na stoličku po jej pravej strane, zatiaľ čo Rose po ľavej strane.

„Podajte mi ruky... Ó, áno... Cítim váš temperament... bojovnosť... Hmmm..... toto bude zaujímavé...
Možnože... Nie... to určite nie...“ mrmlala si popod nos a ja som začala vážne uvažovať o jej psychickom zdraví.

„Dotknite sa tejto vešteckej gule, prosím,“ požiadala nás.

„Raz, dva, tri!“

Naraz sme sa chytili tejto sklenej gule. Najprv som mala pocit, že ma niekto oblial vodou z mora a až potom som sa začala dusiť. Zažili ste už topenie sa na vzduchu? Ja áno. Po nádychu cítite, ako sa vám do pľúc leje slaná voda. Nemôžete sa nadýchnuť a pritom je vzduch všade okolo vás.

„Zatvorte oči! Okamžite zatvorte oči!“

Serafinin hlas sa rozliehal stanom, no ja som ho počula ako z veľkej diaľky. No keď sa k mojím ušiam doniesli jej vety, poslúchla som hlas veštkyne. Zatvorila som oči v rovnakej chvíli, ako Rose zatvorila tie svoje. Až potom som pocítila slanú vodu okolo seba. Cítila som, ako ma oblečenie zaťažené vodou potápa hlbšie. Zdesene som otvorila oči. Okolo mňa som videla rozmazaný obraz stola, ktorý sa vyššou rýchlosťou ponáral do hlbín mora. Začala som rukami mávať okolo seba a ťahala som sa nahor. Nevedela som však, kde je Rose. Keď som sa po desiatich sekundách, ktoré mi pripadali ako minúty, vynorila, zachytila som sa suda s rumom, ktorý plával okolo. Niečo sa však zmenilo. Pamätala som si na veci, ktoré sa nikdy nestali. Ja a Rose sa hráme na skrývačku s otcom. Sme dvojčatá. Roseine zafírovo modré oči sa tvarom nápadne podobajú na moje smaragdovo zelené a moje čierne vlasy majú Roseinu tmavohnedú farbu. Náš otec je obchodník, no pred chvíľou nás napadli takzvaní štátni piráti a on zomrel na vykrvácanie po bodnutí mečom. My sme vyskočili do mora, aby sme sa zachránili. Naša matka nám umrela pri pôrode. A nakoniec, žijeme v osemnástom storočí a práve teraz sa od našej zničenej lode vzďaľuje loď. Oči ma od slanej vody štípali, ale aj tak som vedela, že je to loď anglickej národnej hliadky. Cítila som, ako sa vo vzbúril neutíchajúci hnev. Zomriete vy špiny. Ale najskôr musím pohľadať svoje dvojča. 

Autor: RiaBlack, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cesta minulosťou - 1. kapitola: