Calvert - Epilóg • OurStories.cz ~ naše povídky

A máme tu epilóg. :)

30.12.2011 (17:00) • Gaul • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 967×

Epilóg

Odviezli ho na stanicu. Po celodennom výsluchu, kde nepovedal ani pol slova a len otupene hľadel na stenu, ho hladného a vyčerpaného hodili do malej cely. Spoluväzňa nemal, jedlo dostal.

XXX

Súd bol o štyri dni neskôr. Dovolili mu oholiť sa a osprchovať. Po celom tele mal modriny a počet narazených rebier dosiahol maximum. V putách na nohách a rukách ho posadili v súdnej sieni. Po jeho pravici sedel Calvertov právnik, ktorý si neustále niečo zapisoval. Porota sa očividne nudila a lavica, tých ktorý vypovedali sa pomaly zapĺňala. Boli tam... Tí ktorých poznal. Max, Jeff, Terry a nejaký chlapíci s ktorými sa bil. Netušil ako mu to môže pomôcť ale dúfal, že ten právnik vie čo robí. Zavolala ho Terry. Bol z Calvertovej firmy a tváril sa dôležito. Vypovedala aj voči nemu zaujatá Monica, ktorá ho celý čas prepaľovala pohľadom. Na tej stoličke sa vystriedalo veľké množstvo ľudí až nakoniec prišiel na radu Calvert. Zložil tradičnú prísahu pravdovravnosti a obrnil sa proti slovným útokom obžaloby.

„Pán Lenson,“ oslovil ho ten po peniazoch prahnúci panák. Schovával sa za spravodlivosťou, no hlavný žalobca Hopkins nebol nič iné ako vyžraté narcistické prasa. „Keď vás prišla zatknúť naša zásahová jednotka, práve ste sa niekam chystali. Poviete nám kde?“

„Mal som v pláne ísť skontrolovať moje podniky. Je pravda, že som ich dlho zanedbával, a tak som sa chystal oznámiť vedúcej rade, že sa chcem aspoň pasívne zapájať,“ klamal bez mihnutia oka.

„Len tak? Z ničoho nič?“

„Námietka!“ ozval sa obhajca. „Môj klient má právo na slobodnú voľbu a neexistuje dôkaz, že nevraví pravdu.“

„Prijíma sa. Pokračujte.“

„Takže inak. Nemali ste teda v pláne utiecť?“

„Nie. Nemal som dôvod.“

Výsluch pokračoval. Hopkins mu kládol všemožné otázky s úmyslom nachytať ho. No Clavert si dával až veľmi veľký pozor na to, čo vypustil z úst. Po záverečných rečiach mali hodinovú prestávku a jemu robili spoločnosť dvaja uniformovaný policajti.

„Všetci v súdenej sieni postavte sa,“ prikázal sudca. Po čele mu stekal pot do tváre a bol červený. Calvert uvažoval prečo. „Na základe nových skutočností bude Calvert Ranold Lenson do hodiny po súdnom pojednávaní prepustený pre nedostatok dôkazov, nedodržaniu policajných postupov a hrubého porušenia protokolov.“ Calvertovi sa takmer zastavilo srdce.

XXX

Terry ho čakal pred väzobnou celou. Hneď ako ho prepustili, hodila sa mu okolo krku a viedla ho za ruku preč. Pred budovou ju pevne objal a nasadli do auta.

„Nechápem, ako som sa od tade dostal,“ vypadlo z neho.

„Tipujem, že máme tak tri dni. Podpálila som sklad dôkazov. Vedela som, kde to je, raz som tam s Monicou nosila nejaké veci. Takže proti tebe nič nemajú. Zatiaľ. Musíme zmiznúť, kým na to prídu, takže mám plán. Jeff mi pomáhal. Bude to náš sprostredkovateľ, bude nám posielať peniaze a tak,“ vysvetľovala.

„Takže ujdeme?“ pýtal sa celkom zmätený.

„Áno... Ale musíš prestať s tým, čo robíš. Zápasy a podobné veci ti schvaľujem ale tie vraždy si budeš musieť odpustiť.“ Prikývol. Nemal tušenia, či to zvládne alebo nie, ale už len kvôli tomu, čo preňho Terry urobila, sa bude aspoň snažiť.

O 3 mesiace neskôr.

Nie je všetko také jednoduché, ako by sme chceli. Nestačí si povedať, dokážem to. Áno, aj toto je veľký faktor. Samozrejme, že ľudská vôľa je jednoznačne tým najväčším. No niekedy to proste nestačí. Mozog chce ale telo protestuje. Čo urobíme potom? Lekárska pomoc nie je možná a vaši blízki sú celkom bezradný. Nechcete ich sklamať. Nechcete im ublížiť a pritom sami viete, že to nedokážete. Ubíjajúce však? A tak sa pokúšate hľadať iné možnosti. V zúfalstve si ani nemusíte uvedomiť, že tá nová možnosť ktorá sa vám naskytla, môže byť horšia než vaše zlyhanie.

A potom sa ocitnete na zemi s guľkou pod rebrami a v kaluži vlastnej krvi. A aj keď sa to nezdá, je to pre vás úľava.

Calvert sa chúlil v klbku na zemi. Rana ho bolela, no jeho pološialená myseľ zmätená absťákom nevedela, či je to najhoršie. Pot mu stekal po čele a zuby cvakali o seba. Natiahol ruku a prsty namočil do červenej kaluže. Pozeral sa na niečo, čo ovládalo jeho život a nevnímal streľbu. Svet okolo mu pomaly slabol a vyslobodenie prichádzalo. Z každým ďalším potôčikom krvi vytekajúceho z rany slabol. Nechcel to, dnes to nemal v pláne. Zomrieť. Ako jednoducho to znie. Je to však len slovíčko, za ktorým stojí naozaj veľa. Chcel zomrieť ale nie dnes. Mal predsa dostať ešte jednu šancu.

„Možno to tak malo byť,“ napadlo mu. Bolo iróniou, že práve v deň, kedy chcel Terry povedať o svojej novej závislosti sa priplietol do prestrelky gangov.

Posunul hlavu, do líca sa mu zarýval kameň a zbadal svojho dílera ležať na zemi. V jednej ruke mal zbraň a v druhej to biele svinstvo, ktoré Calvertovi zničilo aj posledný kúsok nádeje. Dych sa mu začal zadrhávať, z úst mu vytekala krv.

Posledné myšlienky patrili Terry. Myslel na to ako rád by ju posledný krát zovrel v náruči, posledný krát by jej povedal, že ju skutočne miluje, ako zbožňoval prebúdzať sa vedľa nej.

XXX

Terry sa zobudila a ako každé ráno už deväť mesiacov sa zapozerala na fotku oproti na stene. Bola na nej s Calvertom a smiali sa. Vznikla v zábavnom parku, za nimi vyčnieval kúsok húsenkovej dráhy. Ako veľmi by chcela, aby ju znovu objal.

Z depresívnych myšlienok ju prebralo zamrnčanie. Podišla k postieľke a zadívala sa na svoj malý poklad. Šermoval pästičkami pred sebou, a keď videl svoju mamu, dožadoval sa pozornosti. Začal popoťahovať.

„Ale no ták, zlatíčko. Hádam by si hneď z rána neplakal.“

Malý Flynn sa narodil pred necelými troma mesiacmi, zdravý a bezchybný. To vďaka nemu sa Terry nezbláznila žiaľom. Len vďaka nemu.

„Jediná škoda je, že tu nie je tvoj ocko. Ale neboj, určite na teba dáva pozor.“

Koniec

Na záver by som chcela poďakovať tým, ktorí pri Clavertovi vydžali a dali mu šancu. Ďakujem. :)

Autor: Gaul (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování