Calvert - 6. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

A máme tu poslednú kapitolu. Je o polovicu kratšia. Už nás čaká len epilóg. :) Takže... Konečný zlom. :)

26.09.2011 (19:00) • Gaul • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 695×

6. kapitola

Vzorka sa zhodovala na deväťdesiatosem percent čo bolo zarážajúce.

„Takže moja malá sestrička spáva z vrahom,“ vydýchla. Bola úplne šokovaná. Vedela, že na chlapov nemala práve šťastie ale žeby sa to zvrtlo až sem? A potom tu bola hlavná otázka. Vie niečo Terry? Alebo nie? Každopádne sa to musí riešiť. Monica doslova schmatla telefón a zúrivo vyhľadala v adresári šéfovo číslo.

„Mám toho vraha Jerry, mám ho. Musíme ísť poňho, rýchlo.“

„Len žiadne blbosti, Monica. Kde je?“ Monica počula ako vstáva a oblieka si sako.

„Je s mojou sestrou, čo ak jej ublíži?“ Spomeň si na výcvik. Vždy si zachovať chladnú hlavu. Okey, pôjde to.. Len sa musí snažiť.

„Vieš, myslím, že v tomto prípade by si sa do toho nemala pliesť. Mohlo by dôjsť ku konfliktu záujmov.“ Ako inak predpisy. Ale srať na ne! Veď je to Terry.

„Počuj strč si tie predpisy niek...“

„Počkaj,“ prerušil ju. „Potrebujem adresu.“

„Washington avenue 17.“ Bolo fakt šťastie, že Monica vždy chcela presne vedieť kde sa jej sestre nachádza. Alebo za to mohol jej policajný inštinkt. Pozrela sa na hodiny. Obe ručičky sa blížili k jedenástke. Rukou si prešla cez tvár. „Naozaj sa bojím Jerry.“

„Aj ja by som sa bál, ale musíš pochopiť, že...“

„Ja viem,“ povzdychla si. „Dostaň toho bastarda a aspoň ho zmláť.“

„Spoľahni sa.“ Ukončila hovor a prudko dosadla na stoličku.

„Toto chce panáka.“

XXX

Domov dorazil až za svetla, pretože sa zastavil v Maxovom byte aby si doprial sprchu. Keďže Max ešte stále oxidoval v Calvertovej obývačke bol jeho byt prázdny. Ako náhle otvoril dvere, okolo krku sa mu vrhla Terry.

„Bála som sa o teba,“ šepkala.

„Prepáč.“ Nevedel prečo to povedal, no uľavilo sa mu. „Terry? Ja chcel by som sa niečo spýtať.“

Prikývla. Aj ona už chcela mať tento rozhovor za sebou.

„To, čo povedala Monica...“

„Keď sme boli s Monicou ešte malé, rodičia zahynuli. Otec bol policajt. Chytal zločincov jedna báseň až kým sa nezačal špárať v jednom starom prípade. Zmenil sa. Zostával v práci dlho do noci a tak... Stále sa s mamou hádal. Stále sa sťažovala, že už nikam nechodia a že sa jej už vôbec nevenuje a stále dookola. No a keď ho konečne prehovorila aby ju vzal na policajný ples... V aute bola bomba. Videli sme to z balkónu.“ Hovorila to s takým prázdnym výrazom, že sa Calvert bál aby sa jej niečo nestalo. Nie fyzicky ale psychicky.

„To však nevysvetľuje to čo pov...“

„Dostali sme sa do pestúnskej starostlivosti, keďže príbuzný sa o nás odmietli starať. Vtedy som to brala veľmi zle a trvalo to celé roky. Až nastal zlom. Asi v šestnástich som si našla známosť a bolo to len preto, že som chcela naštvať našu dočasnú mamu. No ako všetko aj toto sa mi vypomstilo. Bol o pár rokov starší a mierne vyšinutý. Nahovoril ma, že spolu ujdeme a tie sladké reči okolo a keď som zvolila... No nedopadlo to príliš dobre. Keď ma našli on utiekol a skočil pod vlak.“ Ešte chvíľku hľadela do prázdna a Calvert ju v tichosti pozoroval. Detaily z nej ťahať nemienil to nie ale... Zbabelý idiot. Keby sa nebol zabil on by ho dostal. Tak či onak.. Potreboval si vybiť zlosť. Povzdychol si. V utešovaní nebol moc dobrý ale rozhodol sa jej ukázať, že niečo majú spoločné.

„Keď som bol malý ja, otec začal piť a mlátiť mňa aj mamu. Snažili sme sa mu utiecť. Dva krát, no vždy nás našiel a dopadlo to veľmi zle. Bolo mu jasné, že už na to nikdy nenájdeme odvahu. Zlomeniny, modriny a aj hlbšie rany boli u nás na dennom poriadku. Nikto to nevedel. Hanbil som sa.. Až raz... Tesne pred mojimi osemnástimi narodeninami ju otec zmlátil tak, že to neprežila. Ja... Išiel po mne... Nemohol som nič robiť. Vrátil som mu za tie roky všetko.“ Pocítil na sebe je ruky. Objala ho a pevne držala.

No a ako to už býva, tu ich idylku narušil hlasitý rachot na chodbe. Calvert otvoril dvere pri ktorých stál doposiaľ opretý a nakukol do chodby. Jeho milá susedka zjavne chytila hysterický záchvat prvej triedy. Keď ho zbadala vyštartovala k nemu.

„Nevideli ste tu moju vnučku? Niekde... Hocikedy... Mala prísť a prespať tu. Naozaj ste ju nevideli?“ Keby to nebola stará ropucha a nezažil by si s ňou svoje, možno by sa zastavil pred tým ako odpovedal.

„Tú rozmaznanú? Tak tá, tipujem, niekde leží sťatá. Môžete len dúfať, že nie pod niekým.“ Babizni len sklapli zuby o seba. Zabuchol dvere a pozrel sa na Terry. Jej oči hovorili, že sa jej tento prístup ani za mak nepáči ale ústa nepovedali ani slovo. Z vrecka vytiahla zvoniaci mobil a na zapozerala sa na displej kým hovor prijala.

„Ahoj Mon,“ pozdravila. Po chvíľke hovoru sa otočila a významne sa zapozerala na Calverta. Bolo to plné hmm, ehm a podobných pazvukov až sa nakoniec rozlúčila a zložila.

„Musíš ujsť. Hneď.“ Nechápal to, obočie mu vyletelo neprirodzene vysoko a keď zbadal strach v Terriných očiach radšej dobehol do spálne a vylovil zo skrine tašku. Začal do nej hádzať to najnutnejšie.

„Monica volala, že sem za chvíľku dorazí zásahová jednotka. Že sa mám vyhovoriť, hocijako, ale proste sa mám schovať. V kúpeľni alebo kde. Vraj je to jedno. Ale nemám stáť pri dverách a byť s tebou v jednej miestnosti. Že si vrah a vzal by si ma ako rukojemníka.“

Nemohol povedať, že bol zaskočený. Raz to prísť muselo a on už nejaký čas cítil v kostiach, že sa tak stane. Bola to naozaj len otázka času. Zapol zips na taške a zadíval sa na stvorenie ktoré mu vytrhlo zo zeme základy jeho života a prenieslo ich do inej galaxie.

„Prepáč. Chcem len aby si vedela jednu vec. Všetko je pravda... Ale ako rukojemníka by som ťa nikdy nevzal,“ snažil sa to objasniť. Schmatol tašku a ráznym krokom sa približoval k hlavným dverám. Max akurát vyšiel s kúpeľne. Mal mokré vlasy a uterák okolo teľa.

„Dávaj si pozor, Maxíku. A pozdravuj deti.“ Zmätene prikývol. Zo spálne sa ozýval buchot ako sa dvere skrine zatvárali. Medzi tým aj náraz kovové rinčanie. Terry sa balí, preblesklo mu hlavou. Je pochopiteľné, že tu nechce zostať ani sekundu. Vo vrahovom byte.

„Vedela som to.“ Počul šepot za svojím chrbtom. „Videla som ťa... Raz.. Neviem prečo, ale nevadilo mi to.“

Pobozkala ho... Na rozlúčku.

Otvoril dvere a posledný krát sa zadíval do jej očí. Aspoň si myslel, že posledný, pretože keby sa otočil, videl by mužov odetých v čiernom. Od hlavy až po päty.

Neznáme ruky v rukaviciach ho stiahli dozadu. Ďaleko od Terry, ktorej sa po líci kotúľala slza. Skopli ho na zem. Nohy od seba, ruky za hlavu. Akoby náhodou dostál pár kopancov do rebier a keď ho ťahali na nohy, dostal päsťou do tváre. Vraj sa nemá vzpierať. Príznačné, keďže sa ani nepomohol, len ďalej pozoroval Terry.

Policajt mu prečítal jeho práva. Nevnímal ho, nemusel. Toto všetko už raz zažil a doteraz to mal v živej pamäti.

Možno by sa zišla časť z pohľadu Terry.. Ako na to prišla, ako reagovala a to všetko okolo. No ja myslím, že ste dosť šikovný a túto kúzelnú časť si každý domyslí po svojom, no nie? :) Za touto kapitolou bude nasledovať ešte epilóg. :)

Autor: Gaul (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování