OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Čajovňa u draka XIII.

01.02.2014 (12:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 744×

Objímam si lakte, sklápam pohľad a v hlave mám prázdno. Vlhký vzduch sa pomaly mení na ľahkú prehánku. Vo vzduchu sa zdvíha para. Zem bola vyhriata od letného slnka. Osvieženie v podobe dažďa je očakávaná zmena. Mliečny povlak pohlcuje všetko pred mojím nosom. Ľudia sa okolo mňa pohybujú ako bledí duchovia. Ja len sledujem každý kamienok pred mojimi nohami. Čakám, kedy zrazu objavím vyhľadávanú uličku. Automaticky ma to ťahá na miesto, kde som poslednou dobou cítila náznaky vyššieho šťastia, ako som normálne zvyknutá. Bar, kde pracuje Vlk.

„Hej!“ nepríjemne zhúkne muž, keď do neho omylom narazím. Zamrmlem skoro nečujne ospravedlnenie a pokračujem v ceste. Na prvý pohľad musím vyzerať ako osoba, ktorá ide len rovno a čaká, kde ju nohy zavedú. Konečne zabočím do vytúženej uličky. Pozriem hore. Zatiahnutú oblohu rámcujú strechy budov. Kvapky vody ťažkopádne padajú na moju tvár. Dážď pomaly zväčšuje svoju intenzitu a onedlho sa do mňa ryjú studené ihličky.

Pokračujem. Mala by som skôr utekať a skryť sa. Namiesto toho ešte spomalím a užívam si každý zmočený kúsok môjho tela. Vybavuje mi to spomienky z dnešného večera, kedy ma Vlk strhol pod sprchu a nedbal na vlastné zmoknutie. Potom zmizol. Nie len fyzicky. Akoby zobral i kus toho psychického šťastia, ktoré mi položil do dlaní. Dovolil mi to chutnať, ohmatať. A zrazu si to ukradne späť.

Zastavím sa pred šedými dverami. Nemo a ticho zdobia tehlovú stenu, okrášlenú rôznymi grafitmi. Smetné koše nepríjemné smrdia. Dážď v nádhernej symfónii naráža do prekážok bez jedinej milosti. Nezanecháva ani jedno suché  mesto. I ja som zmoknutá do poslednej nitky.

Je skoro. Veľmi skoro. Slnko má ďaleko do západu a ja mám ešte ďalej od príchodu Vlka. Čo mám robiť, čo mám len robiť? Zúfalo padnem na prvý schodík u dverí a spustím ďalšiu vlnu vlastného plaču. Neľutujem sa. Práve naopak. Nadávam na vlastnú slabosť a neschopnosť. Cítim sa neschopne, chabo, hrozne, zúfalo. Mala by som ostať s matkou, ale neviem ako. Mala by som jej vyhľadať pomoc, ale nemám ako. Mala by som toho urobiť mnoho. Ale nezvládam  to. Som neschopná.

Hlavu si položím na vyšší schod a upadnem do stavu, kedy mi je všetko jedno. Nemo, bez pohybu čakám a sledujem mokrý závoj. Pohľad mám rozmazaný. Kto vie, či od dažďa, či vlastných sĺz. Možno stále moje oči plačú. Možno nie. Čas stratí význam. Táto dimenzia sa stane pre mňa nepodstatná. Obaľuje ma sivý priestor v odtieňoch šedej. Farby a obrysy sa strácajú v diaľke. Moja myseľ sa stráca v diaľke.

Svetlo sa postupne a pomalým tempom mení na šero. Nechcem sa čo i len pohnúť, ale i tak viem, ako vyzerá obloha. Tmavomodrý závoj so zbytkami farieb zapadajúceho slnka – bordová. Hviezdy sa pomaličky objavujú vo svojej početnej kráse a mesiac im začína robiť spoločnosť. A to všetko zakryté nekonečným závojom plačúceho temna.

Popadnú ma pochybnosti. Príde Vlk? Nepríde? Čas je nekonečný, ja neviem koľko je hodín a dážď neustále bez ľútosti naráža do môjho studeného, stŕpnutého a premoknutého tela. Ak neprechladnem, tak sa môžem rovno považovať za človeka s najlepšou imunitou. Pomaly to moje vedomie vzdáva a upadá do stavu nevedomia. Krôčik po krôčiku. Kvapka po kvapke.

Kroky. Rázne, rýchle kroky. Je to ako počuť životodarný zvuk. Moje srdce ožije a zatúži po teple. Uvedomím si neuveriteľný, bolestivý chlad, ktorý zajal moje krehké telo. Zrazu je neuveriteľne ťažké urobiť čo i len jeden pohyb.

„Mia!“ vysloví moje meno tým svojím hlbokým chrapľavým hlasom. Keby len vedel, aký nával radosti mi spôsobil. Znie naštvanie. Nie ustráchane. Naštvane. Hnevá sa na mňa. Ležím tu zničene na schodoch, celá mokrá, v daždi a bez pohybu. Kto by nebol?

Nezastaví sa predo mnou a neskenuje pohľadom, ako to zvyčajne robí. Hneď si kľakne a jeho prsty sa položia na môj krk. To náhle teplo začne páliť. Vták v mojej hrudi začne spievať. Pery roztiahnem do úsmevu. Začnem opatrne zdvíhať premoknutú hlavu a prezriem si ho, ako kľačí predo mnou a v ruke drží čierny dáždnik. Bez váhania sa prisunie tak, aby kryl hlavne mňa. Nie len jeho.

Jeho ruka prejde na moje líca a pomôže mi s posadením. Uvedomujúc si svoje podchladenie sa začnem triasť ako osika v divokom vetre. V jeho očiach uvidím niečo, čo som u neho ešte nevidela. Ľútostivý cit, bolesť a osobný boj. Nad niečím bojuje a najprv vyhráva. Aspoň tak vypadá. Zdvihne hlavu a pozrie na temnú oblohu. „Ja dnes nepracujem. Ráno sa tu odohrala bitka a rozbili sa okná. Mám prísť skontrolovať vnútro a ísť rovno domov.“

Sklamane sklopím hlavu a rukami stisnem okraje mojej bledej blúzky, cez ktorú presvitá moja bledomodrá podprsenka. Nič nehovorím, len prikyvujem. Inak by sa môj hlas triasol.

„Mia,“ osloví ma znova. Miernejšie až túžobne. Tá tónina mnou zatrasie hádam rovnako, ako jeho dotyk. A to som si myslela, že je nemožné, aby podobný hlas znel takto.

On sa na mňa znova pozrie, prstami podíde pod moju bradu a nadvihne ju. Donúti ma zospodu pozerať priamo do jeho očí naklonených nado mnou. Je blízko. Tak neuveriteľne blízko. Jeho teplý dych mi ohrieva skrehnutú tvár a pery. Dotyk ohrieva každý kúsoček miesta, ktorého sa dotýka. V tom kratučkom momente sa mi hlavou ženie milión vecí a zarovno žiadne. Myslím naraz na všetko a zarovno mám absolútnu tmu. Túžim sa k nemu viac priblížiť, vychutnať si jeho teplo, zohriať sa. Chcem byť s ním.

„Mia, dovoľ mi ukázať ti šťastie,“ zašeptá.

Cez ramená mám prehodený jeho tenký kabát do tohto počasia a cupitám po jeho boku. Rukou ma drží tesne u seba. Nasávam každý kúsok tepla, jeho teplého a vysokého tela. Druhou rukou drží nad nami dáždnik a ja cítim nekonečnú úľavu z toho, že už do mňa nič nenaráža. Voda mi pod slabými nohami čľapká a ešte vo mne prebýva malátnosť. Nebyť jeho fyzickej podpory, tak znova ležím priamo na daždi. Cítim sa, akoby som i s oblečením strávila pár minút na dne studeného jazera a on ma odtiaľ vytiahol. Moje prsty sú bledé s modrým nádychom a ešte v končatinách nemám poriadny cit.

Vlk dnu nič kontrolovať nešiel. Namiesto toho ma donútil postaviť sa na nohy, zabalil ma do vlastného plášťa a začal z toho miesta ťahať čo najďalej. Nešli sme k nám domov. Samozrejme, zatvárila som sa vtedy prekvapene, ale nepovedala ani jedno slovo. Namiesto toho ma dotiahol až sem – do bohatej časti mesta.

Staré, škaredé paneláky a tehlové domčeky sú zrazu nahradené luxusnými rodinnými sídlami spolu s modernými apartmánmi. Poznám to tu a i tak sa s údivom obzerám. Je tu prekvapivé čisto, zeleň, parky, ihriská a drahé autá. Tak neuveriteľný rozdiel oproti miestu, na ktoré som zvyknutá. Nevedome chytím Vlkovu košeľu na jeho chrbte a šepnem čosi na štýl obdivu. Musí byť raj bývať na takomto mieste. Pôsobí tak neskutočne pokojne, ticho a bezpečne. Rovnako ako Vlkova prítomnosť.

„Poď,“ popoženie ma, keď som nás vlastne zastavila.

Zavedie ma k jednej z vysokých budov s veľkými terasami a skleneným oblúkom ťahajúcim sa presne po stredu šedo-bielej modernej budovy. Na zemi ho obklopuje miniatúrny parčík s množstvom rôznorodých kvetín v chaotickom usporiadaní. Chcem sa rozbehnúť medzi ne, sadnúť na každú lavičku v okolí domu a prejsť po každej vyšliapanej cestičke.

„Zdržiavaš,“ znova ma osloví, už o niečo ráznejšie. Začne ma ťahať ďalej, rovno ku dverám. Hneď sa strhnem a utekám rovno k nemu. Určite sa mi ešte naskytne možnosť užiť si toto miesto. I tak je zvláštne, že v tomto psychickom stave, v akom som,  dokážem obdivovať niečo podobné. Fascinácia miešaná so smútkom a prekvapenie s bolesťou.

Na chodbe spokojne povzdychnem. Teplo, ticho a hlavne sucho. Len zo mňa padajú kvapky a močia suché dlážky. Jeho ruka zrazu ochabne a pustí ma. Na mojej tvári sa mihne sklamanie, ale potlačím to. Namiesto toho si krátko prezriem chodbu, ktorá mi skôr pripomína vchod do hotelu. Sedí tu starší vrátnik v civilnom oblečení a s kopou časopisov. Na jednej strane je kovový výťah a na druhej krídlové dvere do pravdepodobnej reštaurácie. Práve je tam zatvorené.

„Pane,“ pozdraví zdvorilo vrátnik a pozrie na mňa. „Slečna.“ Prezrie si ma zaujatým pohľadom, na ktorý som zvyknutá. Určite uvažuje, či je vôbec možné, aby niekto mal tak platinové vlasy a bledučkú pleť.

„Do rána neprijímam návštevy. Okrem sestry, ale tá by sa mala vrátiť až zajtra po škole. Nech ma nik neruší, ak je to akokoľvek dôležité,“ rozkáže vrátnikovi a privolá výťah.

„Ako si prejete, pane.“ Úctivo a zľahka pokloní hlavou.

Vojdeme do priestranného výťahu so zrkadlovými stenami. Hneď na mňa vyblafne môj vlastný, otrasný vzhľad. Zmoknuté vlasy mám strapaté, požmolené a z končekov mi tečú cícery vody. Šaty zľahka presvitajú a mokré sa lepia na moje útle telo. Odhaľujú nie len modrú podprsenku, ale i spodný odev rovnakej farby či pár najvýraznejších jaziev. Na ramenách mi visí tmavý plášť. Jeho plášť s jeho typickou vôňou. Keby ho cezo mňa neprehodil, som všetkým na očiach. Skoro ako polonahá. Uhnem pohľadom pred mojím vlastným bledým a bezduchým zjavom a viac sa zabalím do jeho plášťa.

Vystúpime na desiatom poschodí. Vlk pohotovo dobehne ku dverám, otvorí ich a pozrie na mňa. Stojím u výťahu. On len kývne hlavou dnu a sám sa stratí za tmavým rámom drevených dverí. Pomaličky k ním dôjdem a nakuknem dnu. Pred očami sa mi rozprestiera obrovský priestor presvetlený presklenou stenou. Nábytku je tu málo, ale v modernom prevedení. Tento nekonečný priestor spája nie len chodbu s obývacím priestorom, ale i s kuchyňou a jedálňou. Len sem by sa náš byt zmestil minimálne štyrikrát.

„Poď dnu,“ rozkáže mi a hodí mi na hlavu uterák. Keď ho poslúchnem, buchne za mnou dverami a prejde do kuchynskej časti. Ja si hneď začnem sušiť vlasy. Jeho plášť si nedávam dole, i keď to tu je vyhriaté na príjemnú teplotu. Namiesto toho svoju pozornosť venujem nepatrným detailom, ako príjemne kontrastuje bledá stena s tmavým nábytkom a parketami. Zapadajú sem i čiernobiele fotografie rôznych detailov a výjavov z prírody. Sem tam sa objaví čosi hnedé, ako podušky, nejaké vázy a drevené rímsy. Chcem sa všetkého dotknúť, obhmatať a nasať do seba pocit luxusu.

„Kde je vlastne Cate?“ rozhodnem sa prerušiť ticho opatrným hlasom. On sa ladne pohybuje za linkou a čosi pripravuje. Vidím ho z profilu,  uvoľneného a sústredeného. Vždy je taký i pri svojej práci. Fascinuje ma to. Akoby bolo nemožné, aby on mohol niekde spraviť chybu. A ešte žiadnu nespravil.

„Prespáva u Adý, má doma voľno. Usaď sa.“

Akoby to bol rozkaz, tak docupitám k jednej koženej sedačke opretej o dlhú linku s kamenným povrchom. Až mi je ľúto svoje mokré ja uložiť na tú, zjavne, pravú kožu. Lenže akonáhle pocítim mäkkosť pohovky, tak moje telo sa uvoľní v plnej miere.

„Už mi povieš čo sa stalo?“ Začujem jeho hlas za mnou. Stále s čímsi hrká.

Mlčím. On povzdychne. Obíde prekážky a položí predo mňa mohutný hrnček čaju a tanier so šunkovými toastami. Nemám chuť do jedla, i keď žalúdok protestne chrčí opak.

„Napustím ti vaňu.“ A zmizne v jednej z miestností.

Vychádzam z Vlkovej kúpeľne. Kúpať sa v ich rozmernej vani bol ako zážitok z nejakých kúpeľov. Moderný, veľký priestor s množstvom zrkadiel. Všade, kde som sa pozrela, som videla svoje telo  so svojimi znameniami po minulosti. Pripomínalo mi to každú neznesiteľnú sekundu tých nechutných momentov. A po dlhej dobe i tie kratučké okamžiky šťastia, kde vždy dominoval Vlk. On zmlátil tu skupinu chalanov. On ma zdvihol zo zeme, keď som tam v bezvedomí ležala. On ma prichyľoval k sebe do podniku. On ma každé ráno čakal vonku a šiel so mnou raňajkovať. On ma našiel ležať vo vani. On ma schladil pod prúdom vody, keď ma obarili. On ma práve vzal sem, do jeho domu. Začínam si to uvedomovať. Pozitívne spomienky pomaličky, ale isto, začínajú prevažovať.

„Poď sem,“ osloví ma. Opiera sa o linku a v ruke drží čierny hrnček. Bála som sa, že sa bude hnevať, keď som sa nedopracovala ku konzumácií jedla, ktoré mi pripravil. Viem, že by sa potom všetko vrátilo von nesprávnym koncom.

Stisnem uterák objímajúci môj krk a cupitám rovno k nemu. Na sebe mám jednu z jeho bledších košieľ, ktorá mi siaha rovno pod kolená a spodné oblečenie, čie som nemienila zo seba dať dole. I tak počas môjho prekvapivo dlhého kúpania to stihlo ako tak uschnúť. Zastavím neďaleko od neho. Donúti ma nadviazať očný kontakt a bez jediného slovka preniká rovno do mojej duše. Viem čo chce. Odpoveď. A moje telo začne podliehať jeho tichej prítomnosti. Ak by zarovno nesršal tak chladnou aurou, tak sa pravdepodobne o neho opriem a nechám ho všetko zistiť len obyčajným gestom.

„Mama,“ začnem mrmlať.

Podľahla som tlaku jeho tmavých zreničiek. Nebyť tlmeného svetla nad kuchynskou linkou, tak ho vidím len vďaka nočnému mestu, presvitajúcemu dnu cez presklenú časť.

„Vyhnala ma. Musela som ísť preč. Mala halucinácie. Mala určite halucinácie. Nemohla som tam ostať. Potrebovala som ťa. Moc,“ vychrlím zo seba a rozcitliviem sa. Moje telo, ktoré bolo zmrznuté a skrehnuté, je teraz roztrasené a rozcitlivené. Obraz pred očami mi ničia slzy a Vlk sa mení na čiernu machuľu.

Jeho čierna osoba sa nečakane priblíži. Urobím prekvapene krok dozadu a môj chrbát narazí na stenu. Zalapám po dychu, keďže ucítim nebezpečne blízko  jeho vôňu a teplo. Zažmurkám, aby som zaostrila svoj pohľad. V miernom predklone mi pozerá priamo do očí. Prečo nedokážem nič vyčítať z jeho tváre? Prečo nemôžem zistiť, čo približne mu behá hlavou? Prečo mám neukojiteľnú potrebu dotknúť sa ho?

„Neplač, nesvedčí ti to,“ zamrmle. Prepadne ma deja vú. Nie je to prvýkrát, čo mi to povedal. A i tak som pred nim znova ukázala svoju slabosť.

Dotkni sa ma, dotkni sa ma, dotkni sa ma. Neustále ho nemo prosím pohľadom. Už nech konečne pocítim kúsok môjho osobného šťastia, jediného šťastia. A moju nevyslovenú žiadosť splní. Dotkne sa mojej brady. Najprv opatrne. Potom ju pevne stisne, nakloní mi hlavu a pozorne prezerá. Každý detail tváre. Akoby ho to fascinovalo. Palcom prsta ma zľahka hladí. Čim možno chce utešiť moju utrápenú dušu. Cítim sa konečne bezpečne. Šťastná. A možno troška pre niekoho dôležitá. Alebo si to len nahováram?

„Nezaslúžim si niečo tak čistého ako si ty,“ zavrčí. Chcem reagovať. Chcem niečo vyrieknuť. Ale namiesto toho sa ku mne viac nakloní, vydýchne na moju tvár a najopatrnejším spôsobom, akým som len videla, položí svoje pery na moje. Ten kratučký okamžik zviaže moje telo, tie najzvláštnejšie pocity. Elektrizujúce šťastie, príjemné teplo a šteklenie v hrudi. Jeho pery sú teplé, jemné a intenzívne. Nie je si sám istý svojím konaním a nedovoľuje si pritisnúť sa viac. A ja si ten letmý dotyk naplno užívam. Každú sekundu neprekonateľne nádherného pocitu, šťastia ba nirvány. Dokázal mi z hlavy vtlačiť všetko to trápenie a postavil tam jedno. Seba a mňa. Nás dvoch. Jedine nás dvoch.

Naberie viac odvahy a pobozká ma o mnoho intenzívnejšie. Je zvláštne spoznávať ho po tejto plachej stránke. Upustí moju bradu a pohladí ma po krku až na rameno. Druhou rukou začne študovať môj bok, tisne moju dočasnú košeľu k môjmu telu, aby lepšie spoznal moje vlastné krivky. Zaobchádza so mnou ako s niečím krehkým, čo sa pri prudkom pohybe rozbije na maličké kúsky. Dáva si pozor pri každom pohybe, dotyku, dokonca i nádychu. Vníma každý môj pohyb a reakciu.

Toto je šťastie. Áno. Presne toto mi chcel ukázať, keď vyriekol hentie slová. Žiadny luxus, žiadne teplé jedlo, žiadny dlhý, teplý kúpeľ. Ale nenapodobiteľné city, ktoré vám iná osoba nedokáže dať. To neprekonateľné a nepoznané šťastie. Má ma rád, záleží mu na mne a chce ma u seba. A možno i viac. Zaslúžim si to vôbec? Alebo práve kvôli tomuto momentu ma musel nechať osud trpieť dlhé roky?

Keďže sa očividne nemieni oddeliť od mojich pier len tak ľahko, tak svoje ruky položím na jeho pevnú hruď. Musím byť na špičkách a i tak je nútený mučiť vlastný chrbát. Práve to gesto mu dodá impulz, ktorý ho donúti pritisnúť ma viac ku stene, zaprie do mňa svoje šľachovité telo a bozk ostane o niečo vášnivejší.

Musí to byť snáď večnosť, dokým naberie dostatok sily na to, aby sa odo mňa odtiahol. Srdce mi bije ako splašený vtáčik, zarovno spievajúci radostnú pieseň lásky a šťastia.

„Prosím, ukazuj mi šťastie častejšie,“ zašeptám udýchane a donútim sa pozrieť mu priamo do očí. Konečne v nich vidím čosi viac, ako nekonečnú tmu. Radosť. Tlmenú radosť a hlboké zadosťučinenie. Tento moment si chcem zaryť do pamäte medzi tie najstráženejšie a najkrajšie. I keď ich moc nie je.

On už neodpovedá.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čajovňa u draka XIII.: