OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Čajovňa u draka II.

10.12.2013 (12:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 900×

Ráno sa zobudím do daždivého dňa. Namiesto ranných lúčov ma víta šero a klopkanie na sklo. Pretiahnem si stuhnuté telo a zakňučím. Zaspala som skrčená do klbka, v oblečení a nezakrytá. Kútiky očí mám plné uschnutých karpín zo sĺz a sucho v ústach. Nechce sa mi vyštverať na nohy a čeliť novému dňu. Viem, čo zas uvidím a pripomenie mi krutú realitu môjho smutného života. Ale mám povinnosti voči matke. Voči Adý. A nepriamo i voči Cate. A možno i voči Vlkovi, jej bratovi, ktorého som ešte nevidela. Lenže bezo mňa by on a Adý boli na to sami. A utiahnuť plnú čajovňu počas najväčšieho ruchu bolo pre nás dve skoro nemožné a zakaždým sme cez obednú prestávku vypúšťali duše. Teraz sa to možno zmení.

Ťažkopádne zvesím nohy dole z postele a ruky zapriem do matraca. Hlasito zavŕzga. Nepríjemný zvuk mi spôsobí nepríjemné mrazenie. Počujem ho stále. V tomto byte, na každom mieste. Akoby mi samotný byt chcel povedať, ako sme na tom zle a chudobní. Áno, nenávidím to tu. Chcem z tohto miesta preč. Už len mesiac, čo do rúk dostanem plnú výplatu a pôjdem zháňať nové bývanie.

Postavím sa a skontrolujem vedľajšiu izbu. Matka v krkolomnej polohe sedí na pohovke. Nohy má vyložené na stolíku a hlavu padnutú do strany. Pôsobí zlomene a pokojne v jednom. S hlbokým povzdychom ju opatrne natiahnem na pohovku, zakryjem po krk odhodenou dekou a upracem všetky prázdne fľašky a skrčené krabičky po tabaku. Až potom sa môžem venovať sebe a rannej hygiene, ktorú zakončím starostlivosti o vlasy a ich zapleteniu do bočného vrkoču.

Na chodbu vychádzam potichu, aby som na seba zbytočne neupozornila. Našťastie nik na medzi poschodí nie je. Len podivné a nezvyklé ticho, ktoré často predpovedá čosi nepríjemné až zlé. Zatlačím do úzadia obávanú predtuchu a čo najrýchlejšie opustím tento dom.

Dážď pri každom dopade na moju pokožku chladí, až štípe. Dáždnik nemám. Jediné, čo mi ostáva je rýchlo utekať až ku koncu námestia, aby som do práce prišla čo najsuchšia. Pod nohami mi čľapotajú nenápadné kaluže. Všetko je zakryté mliečnym závojom pochmúrneho počasia. Vďaka behu mi cesta do práce trvá hádam dvakrát menej, ako normálne. Prídem sem dokonca skôr ako Adý. A tá si vždy dáva väčší náskok, ako sa na už oficiálnu vedúcu patrí.

Nie je tu prístrešok a ani altánok, kde by som sa mohla schovať. Dáždniky nad sklenenými stolmi a kovovými stoličkami sú stiahnuté. Jediné, čo mi ostáva, je pritisnúť sa na dvere a čakať na spásu mojej kamarátky. Za ten čas stihnem zmoknúť do poslednej nitky. Dokonca i chlad padajúcej vody spôsobí, že sa začnem chvieť rastúcim mrazom na pokožke.

„Mia! Tebe preskočilo? Odkedy sem chodíš tak skoro?!“ začne mi nadávať známy dievčenský hlas. Radostne pozriem za hlasom, kde práve Adý zdoláva schody. Lenže nie je sama. Za ruku pevne drží Cate a za nimi neprítomne stúpa vysoká, šľachovitá osoba mužského pohlavia. Prvé, čo ma napadne je, že sa podobá na Cate. Tiež je nezvyčajné bledý s kontrastne uhlovými vlasmi padajúcimi niekde až pod jeho lopatky. Oblek pôsobí nezvyčajne konvenčne. Biela košeľa, tmavé nohavice a sako rovnakej farby. Jeho chôdza je prudká, svižná a zarovno svojim spôsobom dravá. Vyzerá neohrozene a nečitateľným pohľadom všetko okolo sleduje. Pozorujúc jeho osobu zabudnem Adý odpovedať. Ignorujem dážď, chlad a zimu. Jeho intenzívne a ťažké vyžarovanie ma pribije k zemi. Desí ma. Áno, určite ma desí.

„Ak nachladneš, zabijem ťa! Teraz cez leto je tu najviac zákazníkov!“ nadáva mi ďalej, otvorí rýchlo dvere a všetci štyria sa nahrnieme dnu. Adý ma samozrejme musí potiahnuť dnu ako handrovú bábiku. Až to ma ako tak preberie. Ucítim teplo a sucho luxusnej miestnosti.

„Poď! Musíš sa rýchlo usušiť a dať si suchú uniformu! Rýchlo, rýchlo. Drobec, zatiaľ to tu ukáž Vlkovi!“ rozkáže a mňa začne ťahať do našej miestnosti pre zamestnancov. Nerieknem ani slovo a nechám sebou lomcovať, ako si ona zachce. Tvár ma zamračenú po celý čas. Aj keď zastavíme u pohoviek a z našej preplnenej skrinky vytiahne suchý uterák, ktorý mi hodí na hlavu.

„Rýchlo sa suš!“

Bez reptania si rozpustím vrkoč a začnem drhnúť vlasy, tvár a ruky.

„Pozerala si sa na neho ako na zjavenie.“ Jej hlas stratí na vážnosti a na pery sa jej vráti úškrn. Pozriem na ňu nechápavým pohľadom.

„Na Vlka,“ objasní mi. Chcem proti jej tvrdeniu akokoľvek bezvýsledne protestovať, lenže dvere dnu sa otvoria. Stoja v nich obaja súrodenci a práve tá mladšia dramaticky poukáže na celú miestnosť: „A toto je koniec sveta. Tamto je skrinka do Narnie, dvere do zoo pavúkov a tam sa pašujú všetky možné bylinky. Táto miestnosť slúži ako šatňa, úschovňa, osobná jedáleň a miesto, kde utiecť pred prácou.“ Je zvláštne sledovať Cate tak prekvapivo uvoľnenú s dávkou humoru a potešenia. Všímať si Vlka s jasným obdivom. Nesedí mi to na utiahnutý a nenápadný tieň našej skupinky.

„A toto je Mia. S ňou budeš mať zmeny,“ doplní ju Adý a ukáže na mňa, ako so strapatými vlasmi vykúkam spoza záhybov tmavého uteráka. Ramená sa mi zvesia a pri každom jeho kroku k nám sa cítim menšia a zraniteľnejšia. Tak moc mi pripomína osoby, ktoré sa pohybujú u nás na ulici. Možno nie sú tak dobre oblečení a upravení, ale je v ňom niečo, čo vo mne vyvoláva tie najtemnejšie myšlienky z najhlbších kútov mojej malej zničenej dušičky.

Zastaví asi dva metre odo mňa. Jeho tvár osvetľuje tlmené svetlo slabej lampy a zvýrazňuje tak hlavné črty. Vysoké a výrazné lícne kosti, ostré línie tváre, šikmé až skoro exotické oči tej najtmavšej farby, akú som kedy videla. Nedokážem rozoznať dúhovku od zreničky. Stačí sa do nich na chvíľu pozrieť a hneď padáte nekonečným pádom s vedomím, že dno nikdy nepríde. Samozrejme nechýbajú pod nimi kruhy, tak ako má jeho sestra. Zatiaľ čo Cate má oblé tváričky, on ostro rezané hrany a zarastenú bradu až ku kotletám. Práve teraz pôsobí ako maľba na tmavé plátno s úmyslom zvýrazniť len svetlé miesta a atypické znaky. Jeho portrét by s takýmto tieňovaním bol dokonalý a dych berúci. Rovnako ako na živo.

Adý do mňa drgne. Uvedomím si, že zas na neho pozerám tým neprítomným pohľadom a rozbúchaným srdcom. Kto vie, či strachom alebo vzrušením z prítomnosti osoby ako je on. Pokúsim sa nadviazať očný kontakt a rieknem tichým hlasom: „Ahoj.“

Neodpovie. Prečo neodpovie? Prečo nemám možnosť počuť jeho hlas? Až tak moc ma to vyvedie z miery, že preruším očný kontakt a sklopím zrak.

„No a teraz von, nech sa tu môžeme prezliecť! Ty sa môžeš prezliecť na pánskych toaletách!“ Zamáva na neho rukou a on bez jediného zvuku odkráča preč.

Cate pozrie najprv na mňa, potom na Adý a zašeptá: „Pôjdem skontrolovať stoly, nech som užitočná.“ A zmizne vonku.

Prezliekanie prebehne v rýchlosti s Adýnim frflaním a blikaním žiarovky. Možno by som mohla nenápadne naznačiť na jej výmenu, lebo týmto tempom v tejto miestnosti získam epileptický záchvat. Ako posledné si uviažem zásteru a kamarátka popraví nohavice. Ona by si ženskú uniformu nikdy neobliekla. Sukne a baleríny sú pre ňu nepochopená a nenávidená dimenzia, ktorej sa vyhýba oblúkom. Dáva prednosť pohodlným nohaviciam a teplým šálom prírodných farieb. Je tak neuveriteľne rozdielna. Vysoká, energetická, stabilná plná entuziazmu. Samozrejme sa nedá prehliadnuť jej silné finančné a rodinné zabezpečenie. U mňa je obe otrasené v najhlbších základoch.

„Tak, do práce!“ Povzbudivo pohodí rukou a obe sa vytrepeme von. Súrodenci stoja u pultu a o niečom sa dohadujú. Akonáhle nás zbadajú, tvária sa, akoby sa ani nepoznali. Podídeme k nim a Adý si oboch prejde skúmavým pohľadom. Ja sa snažím svoju pozornosť venovať iným smerom, ako sú oni a obzvlášť on. Už tak sa dosť cítim zahanbene.

„Včera som mu už vysvetlila celý systém, ako tu fungujeme. Drobec ma donútil ísť k nim, tak som mala možnosť sa s nim rozprávať.“

„O práci. Celý čas musela mlieť o práci!“ posťažuje si Cate a jej tvár sa zľahka zamračí a oči sa jej nepatrne zalesknú.

„Nepreháňaj to. Bola to necelá hodina. A potom som sa venovala tebe. A poď, urobím ti tvoj obľúbený čaj!“ A odtiahne ju do nášho súkromného priestoru a mňa tu s ním nechá osamote. Naschvál? Snaží sa, aby som prekonala samu seba? Často ma vystavovala situáciám, ktoré mi jasne boli proti srsti. A toto je jedna z nich. Srdce začne behať maratón a moje ruky sa začnú chvieť. Komicky tekám pohľadom po celej čajovni a uhýbam jeho tvári.

„Tvoje vlasy. Farbíš si ich niečím?“ nečakane sa ozve. Jeho hlas by som pripísala skôr staršiemu mužovi s hlbokým chrapľaním. Nechápavo na neho pozriem. Trvá mi dlho, dokým spracujem jeho otázku.

Zavrtím hlavou na nesúhlas a čo najopatrnejšie mu odpoviem: „Narodila som sa tak.“  Chápavo prikývne a ďalej ma skenuje nekonečnou tmou sídliacou v jeho dúhovkách.

„Prečo... ťa volajú Vlk?“ odvážim sa mu tiež položiť otázku.

„Nazvala ma tak Adela ešte pred pár rokmi, keď sme sa videli prvýkrát. A uchytilo sa to.“ Mykne nad tým svojimi širokým ramenami. Jeho dvojmetrové telo sa oprie o linku a už neprítomne si začne obzerať jednotlivé kúty tejto miestnosti.

Ja, ticho ako myška, stojím na mieste a len čakám na rozkaz Adý, aby sme to tu oficiálne otvorili. Za ten čas mi tie nekonečné minúty spôsobujú rýchly tep. Táto nečinnosť spôsobí, že upadnem do špirály myšlienok. Ako to len bude prebiehať? Vždy je takýto odťažitý a uzavretý? Na každého pôsobí tým mohutným dojmom? Že stačí povedať niečo zle a je schopný preto trhať i živé mäso? Ako Vlk. Ta prezývka mu fakt pristane. Jeho uhrančivé oči neobyčajné ako z inej dimenzie pripomínajú dravé zviera. Jeho strohosť,  meravosť a ľahkosť pohybu sa podobá na pokojného vlka. Chcem o ňom vedieť viac. Chcem počuť znova jeho atypický hlas i cez ten nepochopiteľný strach z jeho prítomnosti. Cítim sa tak rozpoltene.

Adý otvorí čajovňu a u dverí už čakal jeden zo stálych zákazníkov. Presne ten, ktorého som včera ráno ako prvého obslúžila. Nad hlavou drží dáždnik a hneď ďakuje, keď ho pustíme dnu. Adý s typickým švitorením a energetickým jazykom odprevádza muža k jeho stálemu miestu. Je to u francúzskeho okna a ťažkých červených závesov stiahnutých k okrajom. Nezatvári sa nadšene. A ja viem prečo. Typické slnko raziace si cestu cez oblok nahradil hustý a depresívny dážď. Len na Adý sa to proste neodzrkadlí. Ako žiarivé slnko roznáša svoju kypiacu radosť. Až sa musím pousmiať.

Kvôli tomu, že som jej venovala pozornosť, nevšimla som si novú zákazníčku. Dáma stredného veku, ktorá pôsobila ako z vyššej vrstvy. Preto k nej dobehol Vlk a ponúkol jej stolík u ďalšieho okna. Žena je najprv z jeho prítomnosti zaskočená. Som rada, že nie som jediná. Následne ho sleduje s rumencom na tvári a s viditeľným nadšením sa necháva odprevadiť.

Vie to. I cez odmeraný a chladný prístup je viditeľne v tomto obore dostatočne zaučený. Nepotrebuje sa zbytočne podlizovať zákazníkom. Stačí mu, ak je v ich blízkosti a oni sa začnú podlizovať jemu. Jeho nekonvenčný vzhľad sám o sebe púta pozornosť a stačí keď ho chvíľu pozorujú a už sa snažia nadmerne na seba upozorňovať. Vlk mi príde ako ten typ, ktorý to určite ignoruje a ďalej sa tvári ako kus skaly.

Kvôli prívalu myšlienok pozabudnem na svoju prítomnosť. Až blížiaci sa tieň mi pripomenie, že som vlastne v práci. Zavrtím hlavou a zbadám, ako si ku mne vykračuje Vlk. Môj hrudný kôš stisne imaginárna ruka, zadržím dych a nadviažem bojazlivý očný kontakt. Zastaví predo mnou so zachovaním dostatočného odstupu a riekne: „Chai Masala.“

„P-prosím?“

„Tá žena chce Chai Masala,“ zopakuje už v dlhšom znení. Spomeniem si, že je tu nový a postupy čajov nepozná. Práve teraz je našou povinnosťou ho to naučiť. Čo najrýchlejšie sa zmobilizujem,  horlivo prikývnem hlavou: „Poď, ukážem ti to.“

Zájdem za pult a otvorím jednu zo skriniek. „Tu je čaj na Chai Masala a tu korenie.“ Ukážem na jednotlivé krabičky s potlačou čínskych malieb. Položím si ich na linku a na horák položím hrnček na varenie. Nalejem tam vodu, oheň dám na spor a do vody dám jednu odmerku čaju spolu s korením.

„Obe varíme v trištvrte litru asi pätnásť minút. Potom po piatich minútach to prefiltrujeme a primiešame trocha mlieka zmiešané s tiež troškou korenia. Chuť je potom výraznejšia. Až potom to môže preliať do jedného z čajníkov. Tento čaj sa podáva i s medom. Tie sú tu.“ Otvorím jednu skrinku, kde sú cukre, medy a kávové keksíky. Celý čas druhou rukou pomaly miešam čaj. A on ma pozorne sleduje a prikyvuje. Pozornosť venuje mojej práci a vstrebáva aspoň tú trocha informácií.

„Ak by ti bolo niečo nejasné, stačí ma zavolať,“ dodám a môj hlas pretne smiech Adý v pozadí. Stojí u nášho stáleho zákazníka a na niečom sa náramne zabávajú.

„Nevedel som, že niektoré čaje vyžadujú také postupy,“ prizná sa s jemným zamračeným. Nie je prvý, kto niečo také povedal. Tí, čo troška prejavia záujem o prípravu čaju, ostanú často zaskočení, čo to všetko obnáša. Všetci sú zvyknutí na vrecúška, ktoré lúhujú ledva päť minút s minimálnou chuťou a nikdy neochutnali plnú a intenzívnu chuť pravého čaju.

„Je to pravý postup pri tvorbe tohto čaju.“ Zľahka sa pousmejem i keď moje oči sa klopia. „Už to zvládneš sám?“  Namiesto odpovede natiahne ponad mňa ruku a chytí okraj miešačky. Jednoznačne sa vyhýba akémukoľvek fyzickému kontaktu. Protivím sa mu? Odpudzuje ho môj netypický bledý vzhľad bez žiadneho pigmentu? S tým by  som sa nestretla prvý ráz. Moja tvár trocha pohasne, upustím rúčku a podplazím sa pod jeho rukou von.

Cez dvere prejde ďalší zákazník, mladšie dievča. Možno staré ako ja. Zhlboka sa nadýchnem, dobehnem k nej a čo najpoctivejšie pokračujem vo svojej práci. Predsa len je Vlkova prítomnosť znesiteľná. Stačí sa naučiť nestrácať hlavu v jeho prítomnosti a udržovať si od neho odstup rovnako, ako on odo mňa. A určite budeme spolu vychádzať aspoň v pracovnej sfére.

Drhnem poctivo stoly, zatiaľ čo Adý v rýchlosti kontroluje obsah kuchynky a Vlk zametá. S metlou v ruke pôsobí trocha komicky. Nepasuje to k nemu. Cítim mierne pobavenie, ale snažím sa to nedať najavo. Už sme nejaký ten čas po zatvorení a dorábame posledné detaily, aby nás mohla vedúca oficiálne poslať domov. Chcem aby to trvalo čo najdlhšie. Bude len päť hodín poobede a kus dňa predo mnou. Lenže nemám nič užitočné na práci. Nemám žiadne pekné miesto, kde si môžem oddýchnuť.

„To by na dnes bolo hotovo,“ povzdychne kamarátka a pozrie na dvere. Čaká na Cate. Každou chvíľou by mala skončiť školu a objaviť sa na prahu. Je to už ich zvyk a jedna bez druhej neodíde. Často sa stretávali práve u Adý, lebo jej rodičia sú benevolentnejší a akceptujú ich odlišný vzťah. Mama Cate to niesla ťažšie. Omnoho ťažšie. Pamätám si mnohé dni v škole, kedy preplakala nad tým, ako jej to sťažuje s úmyslom oddeliť ich. Bezúčinne. Lenže teraz, keď  sa presťahovala, majú u nej doma viac súkromia. Aspoň myslím, že Vlkovi sú obe ukradnuté. Teda, pôsobí tak.

Sklamane odložím utierku. Už sa chcem rozlúčiť, keď mi cestu zatarasí Adý: „Mám pre teba niečo.“ Odhalí rad zubov s roztomilou medzierkou. Venujem jej prekvapený pohľad. Chytí ma za zápästie a začne ťahať do nášho únikového miesta. Vlk sa usadí na jednu z mäkkých pohoviek. Asi tiež čaká na svoju sestru. Iný dôvod jeho zdržovania ma nenapadá.

Obe zmizneme v našej provizórnej šatni a sklesnuto sa prezlečiem naspäť. Skontrolujem obsah vreciek. Kľúče a peňaženka sú na mieste. Už-už sa idem rozlúčiť keď ma Adý zaskočí vyhŕknutím: „Mia, počkaj. Veď ti chcem niečo dať.“ Spýtavo sa na ňu pozriem. Ona sa len lišiacky usmeje a zmizne ku chladničke pri dverách do typickej úzkej slepej uličky so smetnými košmi. Otvorí ju a vytiahne bledú igelitovú tašku. Oči sa mi rozšíria záchvevom. Už tuším, čo je jej obsahom.

„Moja mama to chcela vyhodiť, lebo už nemala miesto v chladničke a pri tom to je ešte v záruke. Myslím, že to využiješ.“ Uškrnie sa a nasilu mi to strčí do ruky. Pozriem dnu a uvidím balík kuracích pŕs nejakých konzerv s paštétou a balík rajčín. Neudržím sa a i s jedlom sa vrhnem sa jej okolo krku. Nezmôžem sa na jediné slovo. A nie je ani treba. Adý sa rozosmeje a začne ma cápať po chrbte.

Z veľkej časti vie, ako na tom som. I keď si svoj zúfalý život poctivo chránim, aby sa o ňom okolie dozvedelo čo najmenej. Bolo by naivné si myslieť, že práve niekto ako Adý alebo Cate niečo nezistia. Predsa len sú to moje jediné blízke osoby, ak neberiem do úvahy matku. Ale tú si už skoro nik nepamätá. Väčšinu času trávi doma a niektoré večery sa vykradne von, aby si kúpila alkohol za nájdené peniaze. Ona to vzdala. Teraz musím bojovať za obe.

Pustím ju, lebo začujem hlas Cate. Práve prišla. Poďakujem jej posledným pohľadom a už sa rozídem smerom von. Po ceste pozdravím súrodencov, ktorí sa tvárili, akoby sa nepoznali a vybehnem do dažďa. Nevadí mi, že moknem. Nevadí mi, že sa vraciam do tej diery, lebo ma čaká poriadne jedlo. Žiadna miska ryže, či kúsky zbytkov zeleniny. Ale mäso. Výdatné mäso. Možno to i matku poteší a na chvíľu opustí od potreby utekať z reality pomocou legálneho jedu.

Doma položím tašku na linku. Ignorujem puch a hlasnejšie chrápanie mamy. Výnimočne nie je v nejakej krkolomnej polohe, ale prirodzene natiahnutá na pohovke s paplónom. Začnem vykladať veci, keď zrazu nahmatám niečo papierové. Prekvapene to vytiahnem. Desať eur. Presne desať eur. Vie vôbec, ako mi to pomôže? Čo to pre mňa znamená? Peniaze si pritisnem na hruď. Mimovoľne sa usmejem a po lícach sa mi začnú kotúľať slzy šťastia.

„Prečo plačeš, zlato?“ ozve sa ospalý hlas matky. Ani som si nevšimla, že by sa prebrala.

„Len som dnes mala šťastie, mami. Budeme mať na obed kuracie prsia, teš sa." Usmejem sa na ňu. A na matkinej tvári sa objaví prekvapený a natešený pohľad. Energia z poriadneho jedla je to, čo práve teraz v tomto období potrebujeme.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čajovňa u draka II.: