OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Bratstvo tieňov: Z popola - X.

31.07.2019 (10:00) • MartyxSVK • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 490×

Pod nohou mi praskla kosť, keď som kráčal po pustom poli smerom k vyvýšenému ostrovčeku. Moje kroky boli pomalé a navonok možno pôsobili rozvážne, vo vnútri som však cítil strach i obavy.

Ubehlo asi šesť minút, odkedy sme všetci siedmi sedeli v kruhu na skale a diskutovali o našom pláne. Vzišlo z toho zopár zaujímavých nápadov, ktoré si tak celkom nepamätám, pretože som bol sústredený najmä na moju úlohu.

Pozrel som pod pravú nohu. Vyzeralo to ako veľký vlčí tesák. Žeby sa čarodeja pokúsili zabiť aj orkovia? Neviem o nikom inom, kto by dokázal také zvieratá skrotiť, a samy by sem určite neprišli.

Zastal som a obzrel som sa na našu skalu. Dokonale zakrývala mesto Tristem, a i cez jej veľkosť som na nej dokázal nájsť šesť drobných postáv.

Zdvihol som zrak až k vrcholku hory a všimol som si, že obloha nabrala tmavosivý odtieň. Krajina všade navôkol vyzerala, akoby ju pokrýval obrovský tieň. Aké ironické.

Napadlo mi, že teraz je vhodná príležitosť sa vyvolanie dvojníka. Zavrel som oči a keď som ich otvoril, pozerali sme na seba.

Nadýchol som sa a pokračoval som v postupe. O pár krokov som videl, ako spoza svetla vystúpila zhrbená postava. Zdvihla ku svetlu palicu a dva razy ňou mávla. Na oblohe nastal ďalší výbuch s vlnou fialového svetla šíriacou sa z epicentra.

Čarodej obišiel lúč raz, potom druhýkrát a až pri treťom kole si ma všimol. Zastal, vykročil k okraju ostrovčeka a zahľadel sa na mňa.

Nesmiem ostať stáť, pomyslel som si. Bude si myslieť, že sa bo-

Môj myšlienkový tok prerušil rachot sprevádzaný kúdolom dymu stúpajúcim spod čarodejníkových nôh. Keď sa oblak rozplynul, zmizol s ním aj jeho tvorca.

Naklonil som sa a prižmúril som oči, no nikde som ho nevidel.

„Tak sa opäť stretávame, Temný brat,“ ozvalo sa mi spoza chrbta.

Pravačkou som vystrelil po ľavom boku, uchopil som rukoväť meča a švihol ním v 180 stupňovom uhle. Zdvihol som zrak a uvidel som ho.

Spod jeho kapucne mi na masku dopadalo tmavočervené svetlo, ktoré sa od jej povrchu jemne odrážalo mágovi do tváre. Modrý plášť mu siahal až po zem, palicu držal šikmo v oboch rukách. Jej vrchný koniec sa náhle nažlto rozsvietil a ja som vtedy zistil, že sa nemôžem hýbať.

„Toľko násilia,“ pokrútil starec hlavou.

„Pokúšal si sa ma zabiť!“ rozhýbal som aspoň ústne svaly.

„To áno,“ vykročil a začal chodiť okolo mňa, „lenže ma tvoja priateľka zastavila. Povedz Arden, kde je? Kde je tá žena?“

„Neviem,“ zaklamal som, i keď nevedomosť o Leliinej aktuálnej pozícií z tvrdenia robila sčasti pravdu. „Ušla skôr, než som si vôbec stihol niekoho všimnúť.“

Starec sa chrapľavo rozosmial.

„No dobre. Povedzme, že ti verím. Ale čo tvoj druhý priateľ? Ten drsný, nemŕtvy jazdec?“

„Tu,“ ozvalo sa spoza čarodeja a jeho hlava sa ocitla na zemi. Kúzlo opadlo a ja som padol na zem. Vstať mi pomohla chladná ruka kostlivca.

Vstal som a pozrel som do jeho plamenných očí. Zarazila ma ich farba - z klasickej modrej prešli na oranžovú.

„Nový vzhľad?“ zaškeril som sa naňho.

„Čo tým myslíš?“ odvetil nechápavo. „Takto predsa vyzerám vždy.“

Nad jeho tvrdením som sa pozastavil. Iste, na oči si človek nevidí, no pochybujem, že sa Jazdec v jeho posmrtnom živote nestretol ani s jedným zrkadlom.

„Arden? Všetko v poriadku?“ spýtal sa ustarane.

„Ak si ty,“ odpovedal som mu.

„Ja hej. Ako vždy,“ položil mi ruku na plece.

„Dobre,“ prikývol som a zohol som sa po meč. Všimol som si nechránenej krčnej kostičky. Zatiaľ čo sa Jazdec otáčal, zahnal som sa po nej mečom a podarilo sa mi ju preseknúť.

Jeho hlava spadla na zem a chvíľu sa tak kotúľala. O pár metrov zastala, rozosmiala sa a zmizla.

Smiech sa však naďalej ozýval navôkol mňa.

„Výborne, Arden,“ prehovoril odnikiaľ hlas, ktorý s každou slabikou menil tóninu. „Podarilo sa ti odhaliť moju ilúziu. Alebo snáď nie?“

Opäť sa navôkol rozoznel ostrý smiech. Telo falošného Jazdca, ktoré sa doteraz váľalo na zemi, náhle vstalo, vystrelo ruky pred seba a rozbehlo sa mojím smerom.

Kotrmelcom som uskočil a sekol som mu po nohách. Tie sa oddelili od zvyšku kostry, ktorý s žuchnutím dopadol na zem. O chvíľku sa spoločne s nohami premenil na prach a stratil sa v pôde.

„Ty si mi teda číslo,“ zasmial sa kúzelník a posledné slovo sa vo vzduchu ozývalo ešte hodnú chvíľu. Prerušil ho až blesk, ktorý udrel rovno vedľa svetla. Na moment ma oslepil, no keď sa mi zrak vrátil, z ostrovčeka na mňa opäť pozeral čarodej.

Pomaly pristúpil na jeho okraj a usadil sa.

Jeho hlas sa stále ozýval z každej strany, keď prehovoril:

„Je to zábava. Vieš, kúzliť a tak. Ale vyčerpáva to, najmä starca ako ja. Poď- poď bližšie, ja sa zatiaľ trocha... Vydýcham.“

Očividne mal veľmi ostrý zrak, pretože na môj neistý a neveriaci výraz odpovedal slovami:

„Tentoraz žiadne triky. Sľubujem,“ zdvihol ruku.

Dotkol som sa tlačidla na ľavom boku masky a aktivoval som ním optické vylepšenie. Zatvoril som pravé oko a ľavým som dovidel až naňho. Červené oči mal stále zatienené kapucňou, na ústa som mu ale dovidel a videl som, že sa usmieva. Pohľadom som prešiel na zdvihnutú ľavačku, na ktorej držal vystretý malíček.

Je to pasca? Ale no tak, Arden, samozrejme, že je to pasca, diskutoval som v duchu.

„Žiadna pasca,“ odpovedal mi mág. „Oh, jasné, prepáč – žiadne triky.“

Ľavú ruku stiahol späť k telu a pravačkou zakrútil smerom k oblohe. Pozrel som tam a videl som, ako dračia silueta, ktorá ma zrejme doteraz pozorovala, odletela smerom k Tristemu. Tesne predtým, ako dopadla na vrchol kopca, som zbadal zelený záblesk tlmený okolitou temnotou.

V kútiku mysle, tak, aby to čarodejník nebol schopný vycítiť, som si vydýchol, že je Bratstvo pred drakom v bezpečí. Stiahol som svojho dvojníka a ostal som sám.

Pomaly som vykročil ku kúzelníkovi, stále ho sledujúc pomocou optiky. Bez toho, aby pohol ústami, sa okolo mňa rozoznelo:

„Mimochodom, moje meno je Dargnud. Teba už poznám,“ zachechtal sa. V jeho smiechu som tentoraz necítil zlo, naopak, bol to skôr priateľský smiech.

Nenechal som sa vyviesť z miery. Opätovným stlačením tlačidla som zrak vrátil do normálu. Otvoril som aj druhé oko a dívajúc sa pod nohy som pridal do kroku.

„Prepáč za ten pokus o zabitie. Vieš, popri putovaní som počul príbehy o nejakom Bratstve tieňov. Povedal som si, ‚hm, tí by mohli byť hrozba‘. Potom, pri plienení Kadgaru, som v jednom dome našiel záznam z denníku o poslednom členovi Bratstva tieňov. Arden Newt, jediný skutočný človek, ktorý stál pri páde starého spolku.

Považoval som ťa za hrozbu. Povedal som si, že ťa za každú cenu musím dostať. Potom sa však čosi stalo, môj špeh náhle zmizol a ja som sa nahneval. Veľmi nahneval. Poslal som môjho Farga na miesto, kde som stratil svoj klon. Uvidel tam vás troch, ako niekam putujete na koňoch. Fargo vás však náhle stratil a ja som vtedy nemal vôbec potuchy kde ste ani kam idete. Bol som bezmocný,“ rozhodil rukami a zasmial sa.

Počas jeho výkladu som sa stihol dostať na vzdialenosť pár metrov od ostrovčeka. Čarodejovi som videl jasne do tváre aj bez použitia optiky. Pozrel na mňa.

„A teraz si tu. Prišiel si ma, predpokladám, zabiť. Vieš, Arden, ja som starý, síce mocný, no starý. A asi sa nemýlim, keď poviem, že si neprišiel sám. Že ste vy traja neprišli sami,“ spresnil.

Na chvíľu sa mi zahľadel do očí, potom sa oprel o palicu a vstal. Sňal si z hlavy kapucňu. To, čo mu chýbalo na plešatej hlave, si vynahrádzal bradou dlhou skoro ako on sám.

Buchol palicou o zem: „Tak poďte! Poďme túto naháňačku ukončiť!“

„Prijímam!“ zablysla sa za starcovým chrbtom čepeľ a rýchlosťou žmurknutia sa dostala k jeho krku. Tam, pár milimetrov od kože, sa náhle zastavila.

Dargnud odstúpil od ostria meča a pozrel naň. Od špičky prešiel cez rukoväť až na jej majiteľa, ktorým nebol nikto iný, ako Jazdec – tentokrát ten skutočný.

„Hah,“ uniklo starcovi, „naozaj má modré oči...“

Zdvihol pravú ruku do vzduchu a švihol ňou smerom dolu, čím vyvolal silnú tlakovú vlnu. Tá odhodila Jazdca kamsi doďaleka mimo ostrov.

V dráhe jeho letu sa náhle zjavil zelený kruh a vedľa neho ďalší. V jednom sa Jazdec stratil, zatiaľ čo z druhého vyletel čelom napred priamo na starca.

Ten nestihol zareagovať a Jazdcovo obrnené telo ho zrazilo k zemi. Jazdec sa bleskovo vyšvihol na nohy a siahol po meči.

Chvíľku ho hľadal na zemi, kým mu niečo nezaklopkalo na plece. Obzrel sa za narušiteľom a zbadal práve jeho meč, levitujúci vo vzduchu.

„No teda,“ zašomral a zahnal sa po ňom rukou. Meč sa dvakrát uhol a tretí raz začal kamsi utekať. Jazdec sa pustil za jeho jedinou zbraňou, čím bol na chvíľku vyradený z hry.

Dargnud sa pomaly zviechal zo zeme. Ako jeho hlava stúpala, skoro sa mu do nej zabodol nôž letiaci vzduchom. 

Keď stál na nohách, obzrel sa smerom, z ktorého nôž priletel. Tam stál goblin Ix, žonglujúc s ďalšími troma nožmi.

„Zdravím, deduško,“ začal. „Moje meno je Zabijemťa, ale volajú ma aj Zmasakrujemťatakažtotvojamatkaucíti. Vy ma volajte napríklad Mojasmrť,“ zachechtal sa. Rukami spravil pohyb, ktorým vyslal všetky tri nože za sebou čarodejovým smerom.

Ten vystrel ruku pred seba, čím letiace nože zastavil. Vo vzduchu ich obrátil proti goblinovi a povedal:

„Aj ja ťa zdravým, Ix.“

Ix zostal zaskočený, nie však natoľko, aby sa s tichým do riti nedokázal kotrmelcom vyhnúť všetkým trom ostrým predmetom.

Na nohách stál s ďalšími dvoma nožmi, jeden v každej ruke.

„Čakáš na pozvánku?“ chytila ma zozadu za plecia Leliana. Až vtedy mi došlo, že od Dargnudovho monológu som tu len nehybne stál a všetko sledoval.

Ani som nestihol prikývnuť a už som sa s ňou ocitol za Maximovým chrbtom.

„Pripravený?“ otočil sa na mňa a pozdvihol meč.

„Na čo?“ spýtal som sa zarazene.

Rytier sa len rozosmial: „Vždy je s tebou sranda, Arden.“ Otočil sa a nabehol Dargnudovi do chrbta.

Obzrel som sa za seba, aby som hľadal pomoc u Leliany, tá už však stihla zmiznúť ku Jazdcovi, aby mu pomohla s honbou na jeho meč. Netrvalo jej to dlho a Jazdec o chvíľu znova zvieral zbraň v dlani.

Keď sa otáčal, všimol si ma a prstom začal s otvorenými ústami ukazovať doľava. Pozrel som na svoju pravú stranu a zbadal som, že celý konflikt sa odohráva len päť metrov od lúča mágie. Pozrel som späť naňho a on sa so zdvihnutým palcom na ľavej ruke rozbehol k mágovi.

Ten vyzeral byť obkľúčený. Na chvíľku som si myslel, že toto je jeho koniec, to by však bolo moc jednoduché. Zdvihol dlane k oblohe k miestu, kde sa do nej vlievalo svetlo. Odtiaľ mu do rúk vletel prúd mágie, ktorý uchopil do oboch rúk a skrčil sa k zemi.

Keď sa jeho dlane dotkli zeme, mágia vybuchla všade navôkol, pričom odhodila všetkých útočníkov, každého na iný smer. Na ostrovčeku som teraz okrem neho ostal spolu s Dul’thirom a Marnidelom. Toho som zatiaľ nevidel, no predpokladal som, že sa skrýva v korune jediného stromu, ktorý sa tu nachádzal.

Ukázalo sa, že mám pravdu, keď z nej na Dargnuda vyletel šíp. Bol oslabený a nemal šancu sa mu vyhnúť.

Opäť ho však zachránili jeho zlovestné kúzla. Šíp náhle narazil na akúsi neviditeľnú bariéru, od ktorej sa odrazil a tupo padol to trávy.

Starec nebol jediný, kto práve kúzlil. Pod našimi spoločníkmi váľajúcimi sa na zemi sa náhle začali vytvárať portály, dokonca i z koruny stromu začali lietať akési iskry. Keď boli portály celé, všetci členovia Bratstva, okrem mňa a Dul’thira, nimi prepadli.

Dul’thir ma rýchlym pohybom otočil čelom k nemu a zeleným svetlom žiariace oči uprel na mňa. Povedal mi:

„Máme chvíľku, kým sa spamätá, takže – teraz ťa teleportujem do bezpečia. O mňa sa nestrachuj, máme plán. Povedz ostatným, nech si radšej zakryjú uši a... Nech si užijú výhľad.“

Ako poznám Dul’thira, tak nebyť mágie, určite by teraz na mňa žmurkol. ‚Možnože to ide aj počas kúzlenia,‘ pomyslel som si, no odpoveď som nestihol dostať.

Z ničoho nič som padol na zadok mimo ostrovčeka. Poobzeral som sa a narátal som všetkých, okrem Dul’thira.

Ten stál neďaleko od zo zeme vstávajúceho Dargnuda. V rukách držal predmet zakúpený v Tristeme, ktorého koniec teraz svietil na zeleno.

Nado mnou som začul slabé praskanie. Pozrel som hore a videl som, ako sa na iskriacej oblohe vytvára portál vo výškovej úrovni ostrovčeka. Rozbehol som sa dopredu, aby som doň mohol nazrieť.

Keď som prebehol asi desať metrov, otočil som sa. Portál už bol vtedy sformovaný. Pohľad, ktorý sa mi naskytol, mi bol veľmi povedomý. Zalovil som v pamäti a spojil som si obraz s pomerne čerstvou spomienkou na výhľad z útesu v Orgnarskej púšti, s tým rozdielom, že teraz som sa díval spod útesu.

Tentoraz ale pustina nebola taká prázdna ako naposledy. Díval som sa do hlavní štyroch obrích kanónov. Spomenul som si, ako Dul’thir v Orgnare niečo nakupoval a na skupinu trpaslíkov ťahajúcu delá popri našom odchode.

Ostal som v úžase, no keď mi došlo, čo to znamená, vydesilo ma to. Obzrel som sa na ostrovček a z celých síl som zakričal:

„Dul’thir!!!“

V polke mena ma však stihol prerušiť rachot vyvolaný výstrelom. Nad hlavou mi preleteli štyri veľké delové gule a s drviacim dopadom zasiahli vyvýšeninu. Tá sa rozletela na všetky strany, pričom som medzi troskami letiacimi vo vzduchu zbadal niekoľko zábleskov.

Civel som na scénu s padnutou sánkou. Bol som ako skamenený, nedokázal som sa pohnúť a v hlave mi nebehalo nič iné ako myšlienka, že je Dul’thir mŕtvy.

Od žiaľu som si spomenul na jeho kašeľ. Spomienka na fragment jeho hlasu ma na chvíľku upokojila. Potom mi však došlo, že som Dul’thira nikdy kašľať nepočul.

Odrazu som sa opäť dokázal hýbať, a môj prvý pohyb bola otočka. Pozrel som za seba a tam som ho zbadal, na zemi, v Leliinom objatí.

Rozbehol som sa k nemu.

„Echeh! No... Tak to vyšlo,“ rozosmial sa, kým ho opäť neprerušil kašeľ. Po kolenách som k nemu skĺzol.

„Si celý? Čo ti to napadlo?!“

Opäť sa chrapľavo zasmial: „Ale uznaj, bolo to ep- ach-ch-chh, epické!“

Jeho dobrá nálada napokon rozosmiala aj mňa.

„Hovoril ti predsa, že máme plán, nie?“ pozrela na mňa Lelia, ktorá sa popri našom rozhovore stihla postaviť zo zeme.

„Áno,“ vydýchol som si. „A taktiež mi hovoril...“

Vtom som sa zarazil. Preľaknuto som vstal a zakričal som na Jazdca. Ten neodpovedal ani na moje tretie zavolanie, len sa, rovnako ako zvyšok tímu, zmätene obzeral všade navôkol.

„Hups,“ vykĺzlo mi popod nos.

Dul’thir sa mi opäť pripomenul smiechom. Otočil som sa, aby som mu pomohol na nohy. Popri tom som pozrel smerom k ostatkom ostrova. Svetlo stále sálalo smerom k oblohe, avšak tentoraz z iného miesta.

„Musí to mať nejaký zdroj,“ vyšlo z Dul‘thira, keď vstával. „Rozumieš, nejaký predmet alebo čo...“

Prikývol som.

„Ľudia? To všetko je pekné, ale pozrite tam!“ ozval sa odrazu Marnidel.

Pozrel som naňho a videl som, že prstom ukazuje na oblohu. Pozrel som ta a zbadal som ho – obrovský čierny drak strmo nalietal rovno na nás.

Dul’thir urobil gesto ľavou rukou a nad nami sa mihol akýsi modrý kupolovitý štít. Ten však nevydržal dlho, zopár ráz zablikal a zmizol. Dul’thirovi sa podlomili kolená, tak som ho rukou podoprel.

To ale pri dopade draka na zem nepomohlo ani jednému z nás. Zem sa zatriasla a všetci sme skončili na chrbte, čo z nás robilo jednoduché ciele pre draka.

Zdvihol ľavú ruku a ostrým pazúrom prebodol Marnidela. Ten zachrčal a vypľul trocha krvi. Spod drakovej hnáty pozoroval, ako sa dohora dvíha už aj pravačka.

Tej, stále na chrbte, nedokázala uniknúť ani drakova ďalšia obeť, Maximus. Keďže bol však silno obrnený, dračí pazúr sa od neho len jemne odrazil.

Draka to naštvalo, zareval a znova sa zahnal, tentokrát náhodne. Výber padol na Lelianu, ktorá sa po elfovi stala ďalšou zajatkyňou obrej dračej dlane.

Podobne ako Marnidel začala krvácať, keďže však ovládala schopnosť premiestňovať sa z miesta na miesto, náhle sa spod zajatia vytratila.

Drak to zrejme ucítil, pozrel na pravé pazúry a s revom začal dupať. Naštvaný sa porozhliadol a vtedy zočil mňa. V rýchlosti som vyvolal svojho dvojníka. Keď bol koniec ostrého pazúra len pár centimetrov odo mňa, začala nado mnou opäť preblikávať modrá ochranná aura.

Tá ale nebola dosť veľká na to, aby zakryla aj môj odraz. Ten sa pod dračím pazúrom rozplynul, pričom po náraze na guľatý štít stratil drak rovnováhu a s revom a dupotom spadol na bok.

Zareval, pretože si priľahol krídlo, a prevalil sa na chrbát. Lelia nebola nikde v dohľade, Marnidel sa váľal na zemi zaliaty krvou, Maximus bežal so zraneným Ixom v náručí do bezpečnej vzdialenosti a ja som zatiaľ pomáhal vysilenému Dul‘thirovi na nohy. Jazdec sa medzitým nenápadne dostal za draka, po jeho páde som však stratil z dohľadu aj jeho.

Keď bol kňaz na mojej výškovej úrovni, pozrel som mu do tváre. Z oboch nosných dierok sa mu valili prúdy krvi a bolo na ňom vidno, že jeho doterajšie pôsobenie na bojovom poli ho veľmi oslabilo.

„Si v poriadku?“ spýtal som sa ho.

Dlho som nedostával žiadnu reakciu, až napokon ticho odpovedal:

„Som, Arden, som. Ale mám vážne pochybnosti o tom, či budú v poriadku oni,“ prstom ukázal na zvyšok Bratstva. Celý som už zostal len ja, Maximus a Jazdec.

Ten k nám pribehol spoza draka.

„Toto nie je možné!“ zvolal rozčúlene. „Tri razy! Tri razy som do tej beštie sekol a ona nič! Má príliš tvrdú kožu...“ dodal zúfalo.

Dul’thir sa podoprel svojou zbraňou a vystrel sa najviac, ako sa mu dalo. S hlbokým nádychom povedal:

„Možno má, ale taktiež musí mať slabinu. Každý drak má.“

„Presne tak,“ zjavila sa za ním Leliana. „A ja už viem kde.“

Otočila sa na draka a chvíľu naňho hľadela. Odrazu zasyčala a pritlačila si ľavú ruku na brucho. Až teraz som si všimol, že celá vrchná časť jej šatstva je premočená krvou.

Pozrel som na Dul’thira. Ten len pokýval hlavou. Bol príliš slabý na akékoľvek liečenie.

„No nič,“ otočila sa na nás Leliana. Výraz jej tváre mi dával akú-takú predstavu o jej utrpení. „Rada som ťa spoznala, Arden.“

Po tej vete som ostal zarazený. „Čo to...“

„Aj teba Dul’thir. A nesmiem zabudnúť na teba, Jazdec,“ usmiala sa cez všetko jej trápenie. Pozrela znova na mňa: „Objala by som ťa, ale... tá uniforma je príliš pekná.“

Chrapľavo sa zasmiala a pravou rukou vytiahla spoza opaska dýku. „Bolo mi cťou stáť pri zrode nového spolku. Nenechaj ho znova zaniknúť,“ žmurkla na mňa.

Vtom som sa spamätal a najrýchlejšie, ako som vedel, som sa za ňou načiahol. Neskoro. Na dosah mojej ruky sa jej postava vytratila pred našimi očami.

Zmätene som sa začal obzerať, až som si ju všimol, ako sa sponad draka strmhlav rúti priamo naňho.

Aktivoval som optiku na svojej maske. Ruku s dýkou vystrela pred seba a zatvorila oči.

Vo vzduchu nabrala takú rýchlosť, až po dopade na drakovo odhalené brucho spôsobila hotový gejzír krvi, v ktorom sa kompletne stratila.

Draka strhlo, zareval a končatiny mu vyleteli do vzduchu. Pri dopade privalil ľavou nohou Marnidelovo zranené telo.

Skamenel som. ‚Ako som mohol behom desiatich sekúnd stratiť dvoch priateľov? Za to Dargnud zaplatí!‘

Svet navôkol mňa sa zastavil a stíchol. Odrazu ma niečo studené schmatlo za ruku a odtiahlo ma preč.

Jazdec ma obrátil chrbtom k scenérii.

„Arden? Arden! Mám pre teba dôležitú správu!“

„Hm?“ vrátil som sa do reality. „Akú... Akú správu?“

Jazdec ťažko vzdychol: „Ide o smrť, Arden. Kráča ti v pätách už nejakú dobu.“

„Vidím,“ kývol som rukou dozadu a otočil som sa ta. Jazdec ma v rýchlosti schmatol za plecia a otočil ma naspäť čelom k nemu.

„Nie, ty nerozumieš. Smrť! Ako ti to povedať, no... Smrtka!“

Pozeral som naňho ako teľa na nové vráta.

„Prosím? Smrtka mi kráča v pätách?“

„Áno, ale... Nevolajme ju tak,“ povedal nervózne. „Nemá to rada. Volajme ju Smrť, alebo Pani Smrť, ak chceš.“

„Dobre, takže Pani Smrť ma prenasleduje. Prečo?“

Sklonil hlavu: „Možno kvôli mne. Vieš, keď sme sa stretli, plnil som úlohu, ktorú mi ona zadala. Potom som sa však pridal k tebe a ona mi dala podmienku - môžem s tebou ostať, ale len pod jej dohľadom. Tak som súhlasil, a ona sledovala naše počínanie celú dobu, približne odvtedy, čo sa k nám pripojil Dul’thir.“

Prikyvoval som, no v hlave som mal stále trocha zmätok.

„No dobre. Tak nás pozoruje. A?“

„No... Tak nejak sa s tebou chce stretnúť,“ povedal nervózne.

„Aha.,“ prikývol som, stále mierne otrasený. „A to... To ma akože...“

„Och, nie,“ zvolal, keď pochopil. „Nie, neboj, nebudem ťa musieť zabiť.“

Musel som si to premyslieť. „No a čo ak odmietnem?“

„Smrť si ťa prednesie tak či tak. Buď prídeš dobrovoľne, alebo ťa zabije. Viem, má dosť drsné metódy,“ dodal, krútiac pritom hlavou.

„A to máme ísť hneď teraz?“

Prikývol.

„No dobre,“ vzdychol som napokon. „Ale povedz jej, nech ešte chvíľu počká.“

„Nie,“ vypľul zo seba. Pozrel som naňho a on len pokrčil plecami: „No čo, bojím sa jej...“

Usmial som sa pod maskou a vykročil som naspäť k Dul’thirovi.

„Zvládneš to tu chvíľu bezo mňa?“

Prikývol a dodal: „Arden. Čarodejník nie je mŕtvy. Stále cítim vo vzduchu silnú mágiu.“

Zarazil som sa. „Akoto?“

„Neviem,“ pokrčil plecami. „Je to vskutku silný protivník.“

„Keby sa niečo pokazilo, ubránite sa?“

„Nedostane nás ľahko,“ prikročil k nám odrazu Maximus. Oprel sa o svoj meč: „Spravím všetko preto, aby som nás ochránil, nech ma to aj život stojí!“

Prikývol som. „A kde je Ix?“ spýtal som sa, keď som ho nikde v okolí nevidel.

„Skryl som ho za pár väčších balvanov. Je ťažko zranený, ledva sa pohne. Zato huba mu ide stále...“ pousmial sa.

„Moje sily sa pomaličky vracajú. Budem asistovať, ako to len pôjde,“ uistil ma Dul’thir.

„Dobre. Hneď som späť,“ rozlúčil som sa a rozbehol som sa ku Jazdcovi.

„Môžeme?“

„Môžeme.“

Chytil ma za obe plecia a pozrel na zvláštny znak, ktorý konárom nakreslil na zemi. Niečo nezrozumiteľne zamrmlal, čmáranica sa rozsvietila a my sme sa odrazu prepadli to temnoty.

Ako sme padali, pozrel som hore. Otvor sa začal uzatvárať a nechal nás v najčernejšej tme, akú som doteraz zažil.

Myslel som, že stále padáme, avšak keď sa pred nami rozsvietilo malé, no silné svetlo, zistil som, že stojíme pevne na... niečom. Nebola to zem, bola to len ďalšia čiernota.

Z náprotivnej strany vkročila do svetlom zaliatej oblasti vysoká, štíhla postava, zahalená od hlavy až po päty v čiernom háve. Hlavu jej pokrývala kapucňa, z ktorej sa v pravidelných intervaloch valili obláčiky chladnej pary.

„Arden Newt,“ povedala pomaly chrapľavým ženským hlasom.

„Dobrý,“ pozdravil som neisto.

„Dobrý, dobrý,“ približovala sa. Až teraz som si všimol, že sa takmer vôbec nekníše. Žeby sa vznášala?

„Už dlhšiu dobu ťa sledujem, a musím povedať, že si na mňa zapôsobil. Veľmi zapôsobil. I keď by si medzi mojimi légiami vynikal, musím uznať, že sledovať ťa tam hore je veľká zábava.“

Začala krúžiť okolo nás.

„Iste ťa zaujíma, prečo si tu. Zavolala som si ťa, pretože ti chcem dať istý... návrh,“ povedala tajomne a zastala predo mnou.

Po chvíľke ticha som sa odvážil prehovoriť: „O aký návrh ide?“

„Ide o to...“ začala pomaly, „že sa vám nedarí. Toľké straty, toľko ľudí, na ktorých ti záleží, je odrazu preč... No čo keby... Sa tvoji priatelia mohli vrátiť?“

Zbystril som pozornosť: „Akoto?“

Smrť sa huncútsky zasmiala: „No, vieš... Mohla by som si vziať polovicu ich duše, a prenechať im tú... zdravú. Potom budú žiť, no trocha ich to poznamená.“

„Ako?“ prahol som po detailoch.

„No, vieš... Duša... V tej sa deje všeličo... Prepisuje ľudskú osobnosť, udáva smer jeho morálnemu kompasu... Tvoji priatelia sa môžu trocha zmeniť, no v jadre to budú stále oni.“

Pozerala mi do očí a do tváre mi posielala obláčiky chladného vzduchu. Bola v miestnosti jediná, kto takým spôsobom vydychovala.

„Takže... Koho duše by ste si vzali?“

„Goblin... horský troll a červený elf... a ty,“ povedala chladne.

„Ja? Ale mne nič nie je.“

Zachechtala sa: „Preto som ťa zavolala. Môžem ich zachrániť, a ty takisto. Stačí mi len kúsok tvojej duše, ako taký menší poplatok“

Sklonil som hlavu a začal som premýšľať. Spomenul som si na jedného „zraneného“ člena, ktorého Smrť vynechala.

„A čo Leliana?“

„Dievča? To už predsa mám,“ ucítil som v jej hlase úsmev. „Okrem toho, tá ma nezaujíma. Stačia mi štyri duše. Nie celé, samozrejme, ako hovorí dohoda,“ dodala.

„No dobre...“ povedal som stále trocha neisto. „A čo naše schopnosti? Viete, niektorí z nás majú zvláštne schopnosti. Čo sa s nimi stane?“

„Pridám vám jednu navyše,“ rozpažila ruky. „Ber to ako darček k prvej objednávke.“

„Znamená to, že všetci budú opäť schopní boja?“

„Budú ako noví,“ zažartovala Smrť.

Zamyslel som sa. Trocha som sa obával, čo by na to povedali ostatní, no ukľudňoval som sa myšlienkou, že to robím pre ich dobro

„Prijímam,“ vystrel som ruku, aby som ju Smrti podal.

Tá sa mi otočila chrbtom a odletela naspäť do temnoty. Zozadu mi na plecia dopadli dve studené ruky a ja som vzlietol. Keď sa podo mnou zhmotnila zem, trocha mnou hodilo.

Rýchlo som sa však spamätal a pozeral som sa na zvyšok tímu. Všetci boli v poriadku, stáli v kruhu a zhovárali sa. S Jazdcom sme k nim pribehli.

„Predstav si, Arden, odrazu mi je lepšie! Všetka krv sa vrátila do mňa, rana sa mi uzatvorila a ja som bol opäť v poriadku! A Dul’thir o tom nič nevie! Zaujímavé, však?“ vychrlil na mňa Marnidel.

Pozrel som na Dul’thira a on prikyvoval na súhlas k elfovmu príbehu.

„To isté sa stalo aj s Ixom, a ja sa tiež cítim oveľa lepšie. Cítim sa dokonca mocnejší...“ povedal kňaz.

„Ako mocnejší?“ vyzvedal som.

„Ja neviem... Počkaj,“ otočil sa k nám chrbtom. Vystrel pravú ruku pred seba a namieril ju na drakovo telo.

Pohol rukou smerom hore a s ňou sa zdvihla aj mŕtvola. Keď bola niekoľko metrov vo vzduchu, zaťal päsť a pozostatky draka sa rozprskli v kvapkách krvi všade navôkol.

Zotrel som si červenú kvapalinu z otvorov na oči a videl som Dul’thira, ako sa s šialeným úsmevom otáča na nás.

‚Čo som to spravil?‘ zdesil som sa.

„Hej, teraz ja! Isto som aj ja silnejší!“ zvolal Ix. Sústredil sa a odrazu sa vyparil.

„Je neviditeľný?“ spýtal sa Maximus. Odpoveďou mu bolo štuchnutie do zadku od neznámej sily.

„Ľudia, prizabite ma ešte raz! Mať schopnosti je sranda!“

„Zaujímalo by ma, čo dokážem ja,“ zamyslel sa Marnidel.

Rozkročil sa, vytiahol luk a vystrelil do vzduchu. Odrazu sa vyparil. Pozrel som na Dul’thira, ten len pokrčil plecami. Pozrel som späť na šíp a všimol som si, ako neprirodzene sa správa.

Vo vzduchu lietal zo strany na stranu, menil smery i výšky. Náhle sa vrhol strmhlav dolu a na mieste, kde dopadol, sa zjavil Marnidel.

Keď sa spamätal, chytil sa za hlavu a rozosmial sa: „To bolo niečo!“

Ja som moju druhú schopnosť nechal na inokedy, predsa len, nebol som zranený, a teda by sa mohli vynoriť nepríjemné otázky.

„Čo teraz?“ vytiahol Maximus meč zo zeme a založil si ho na plece.

Pozrel som za seba. Na mieste, kam predtým dopadli trosky kopčeka, sa všetko hýbalo – kamene i zemina lietali na všetky možné strany, preč od svetla. ‚Zrejme ich ovláda Dargnud,‘ pomyslel som si. ‚Isto hľadá zdroj lúča!‘

Otočil som sa späť na mojich spoločníkov. Zahľadel som sa im do tvárí a povedal som:

„Skončíme to.“

Siahol som po meči, vytasil som ho a sklonil som ho k zemi.

„Za Lelianu, vďaka ktorej tu teraz sme! Ktorá nám dala šancu stretnúť sa a pokúsiť sa o záchranu sveta. Nesmieme ju sklamať,“ sklonil som zrak. Nadýchol som sa, zvrtol som sa na opätku a vykročil som čarodejníkovým smerom.

Dul’thir očaroval svoju zbraň, Maximus aj so svojou čepeľou vzplanul, Ix zmizol a Marnidel nasadil na tetivu šíp. Jazdec sa dorozprával so svojím koňom, vysadol naňho a pridal sa k nášmu pochodu.

Čarodejník bol k nám otočený chrbtom a rukami hýbal zo strany na stranu. Odpad lietal tam, kam ukázal, pričom krútil hlavou všade navôkol. Vyzeralo to, akoby hľadal ešte niečo. Niečo, čo stratil v troskách.

Dupot neviditeľných nôh zaznel okolo mňa a slabol v diaľke predo mnou. Skôr než by narátal do troch sa čarodejník prehol dozadu a zahnal sa po neviditeľnej sile útočiacej zozadu.

Bolo zábavné sledovať jeho útoky mierené na vzduch. Odrazu však jeho ruky niečo obklopili, zodvihli a pred jeho tvárou sa zjavila Ixova. Nohy sa mu húpali vo vzduchu, ako ho Dargnud držal za krk.

Ix vystrúhal bolestnú grimasu a otočil sa naším smerom. Tam sa obrátil aj Dargnud, čo pomohlo Dul’thirovi, pretože obrí balvan, ktorý naňho po vzduchu poslal, ho udrel priamo do tváre.

Ix sa stihol uvoľniť a opäť sa vyparil. Čarodejník sa spamätal rýchlo a očami svietiacimi medzi krvou, ktorá mu pokrývala celú tvár, začal niečo zbesilo hľadať.

Niečo mi hovorilo, že nepátra po Ixovi. Moje podozrenie zosilnelo, keď som zbadal, že mu chýba jeho palica.

„Nemá zbraň,“ zvolal som dozadu.

„Zato ja áno,“ počul som švihnutie Maximovej zbrane vo vzduchu.

Jeho brnenie rinčalo, keď sa rozbehol priamo na čarodejníka. Ten naňho zoslal tri gule modrého svetla. Prvej sa vyhol kotrmelcom, ďalšie dve vykryl mečom.

Gule sa od čepele odrazili, avšak hneď nato sa vyparili, teda nemohli čarodejníkovi nič spraviť.

To však Maximovi nevadilo. Pozdvihol čepeľ do útoku a znova sa dal do behu.

Keď bol asi meter od mága, skrčil sa pred červenými svetelnými dýkami letiacimi vzduchom, ktoré Dargnud vyčaril pohybom ruky zľava doprava. Skrčený zdola sekol po čarodejníkovi, čím mu natrhol prednú časť jeho habitu.

Z trhliny začala prúdiť krv. Dargnud pozrel z nej na Maxima a pohol rukou zdola hore. Rytierovo telo odletelo až kamsi za nás.

Ďalší zaútočil Jazdec. Ako sa na koni približoval k Dargnudovi, naklonil sa na stranu a zahnal sa mečom.

Mág sa mu síce vyhol, no druhý nájazd neviditeľného goblina vykryť nedokázal. Podlomili sa mu nohy a dýku, ktorá sa mu zjavila v pravom lýtku, bolestne vyťahoval.

Nerobil to však klasickým spôsobom, ale, samozrejme, mágiou. Moment, kedy Dargnud svoju pozornosť sústreďoval na zranenie, Dul’thir využil na jeho ťah.

Zdvihol obe ruky a z oboch strán pozdvihol mágiou obrie balvany. Švihol rukami po kúzelníkovi a skaly sa rozleteli tým smerom.

Jeho cieľ nemal najmenšiu šancu uhnúť, a tak došlo k úspešnému zásahu. Kňaz chcel ale svoju korisť skontrolovať, preto sa sústredil na kamene a zatnutím pästí ich rozdrvil na prach.

Marnidel neváhal a uvoľnil šíp. Keď sa vzdialil tak, že sa z neho stala malá bodka, aktivoval som optiku na mojej maske. Našiel som bezvládne telo čarodejníka a videl som, ako sa doňho šíp vo veľkej rýchlosti zabodol.

Z šípu vyskočil Marnidel, spravil kotrmelec a už mal namierený ďalší na Dargnudovu hlavu.

Obzrel som sa na Dul’thira. Tomu sa oči rozsvietili na zeleno. Pozrel som na ostatných a všimol som si, že sa pred nimi, rovnako ako predo mnou, zjavujú portály.

Vstúpil som do svojho a ocitol som sa v kruhu mojich spoločníkov nad mágovým telom.

Hľadeli naňho, tak som pripojil aj svoj pohľad. Jeho ústa sa skrivili do úsmevu.

„Pekná šou, skutočne. Aj by som vám zatlieskal, ale... Som rád, že vôbec rozprávam.“

Z úst mu vyšiel piskľavý smiech. Pokľakol som k nemu, pozrel som na svoj meč a vrazil som mu ho do srdca. On len zakašľal, pričom vypľul trochu krvi.

„Nechaj ma hádať – za... Ako sa to volala... Lelianu!“

Pozrel som na jeho úškrn a vrazil som meč ešte hlbšie. Úsmev sa mu z tváre vytratil, aby ho nahradil výraz bolesti.

„Gh-h. To bolí. Ale predsa... Nevieš ma zabiť, akokoľvek po tom túžiš.“

„Dáva to zmysel, pretože ty nemôžeš mať srdce!“ zakričal som mu do tváre.

„Presne tak,“ rozosmial sa, no zastavila ho bolesť. „Ukr- ukradla mi ho Smrť, keď sa rozhodla, že už som na tento svet príliš starý. Ale na... Na mňa si neprišla.“

Zdvihol hlavu a do ucha mi zachrčal: „Ušiel som.“

Hlava mu opäť padla na zem, a jemu sa naskytol pohľad na zmätok, ktorý sa mi odrážal v očiach.

„Veď vieš, aká je. Pozn- ghhm,“ zastavil som jeho preslov rukou priloženou na jeho ústach. Postupne som mu schmatol celú tvár a pozrel som hore, na lúč svetla.

Vstal som a jeho telo sa zdvihlo so mnou. Pozrel som na jeho hlavu v mojej ruke a čudoval som sa, ako je možné, že nevykĺzla. Potom som si spomenul na pakt so smrťou a domyslel som si, že toto je asi moja nová schopnosť – akýsi lepkavý dotyk. Zaujímavé bolo, že okrem dotyku som necítil nič, dokonca ani váhu jeho tela.

Usmial som sa pri spomienke na môj šplh na strechu v Orgnare. Vtedy by sa mi niečo také zišlo.

Na spomienky však nebol čas. Po oblohe sa zo svetla opäť začal šíriť ružový kruh. Vykročil som s Dargnudom ku svetlu.

Tesne pri ňom som zastal a pustil Dargnuda. Hodil som ho na zem tesne ku svetlu a sledoval som jeho reakciu.

Schúlil sa ako mača vo vode, len aby sa ho nedotkol. Zaškeril som sa.

„Máš pravdu,“ pokýval som hlavou. „Za Lelianu.“

Vykopol som a nohou som ho postrčil do svetla. Jeho telo začalo stúpať po prúde mágie a po ceste sa rozplývalo vo vzduchu.

Keď sa dostal na samý vrchol, svetlo zhaslo a z jeho zdroja – malého semienka – sa uvoľnilo veľké množstvo mágie.

Výbuch nás odhodil na zem a ja som sledoval častice žltej farby plávajúce po oblohe. Keď dopadli na zem, miesto, ktorého sa dotkli náhle zozelenelo a vyrástla z neho tráva.

Takto ležiac v tráve som sa rozosmial. Zložil som si masku a dlaňami som si pretrel tvár, tešiac sa z nášho úspechu. Podprel som sa rukami a vstal som.

Ihneď som našiel vysokého Marnidela, širokého Maxima i štíhleho Dul’thira. Ten držal v ruke semienko a naznačil mi, aby som prišiel bližšie.

„Toto je zdroj tej mágie,“ zdvihol mi ho pred oči.

„Z tohto drobca že prúdilo toľko mágie?“ chytil som sa za hlavu.

Dul’thir prikývol. „Ale neboj. Postarám sa, aby sa to nezopakovalo.“

Zdvihol svoju zbraň a špičkou tenkej, zahnutej čepele sa dotkol semienka. Ostrý koniec sa rozsvietil nazeleno a semienko sa rozplynulo vo svetle.

„Kde je Jazdec?“ spýtal som sa Maxima, ktorý sa tiež prišiel pozrieť.

Ukázal prstom na Marnidela. Ten stál nad Jazdcovou postavou kľačiacou v tráve.

Pristúpil som bližšie a zbadal som Jazdca, ako narieka nad bezvládnym telom svojho koňa.

„Prepána,“ klesol som k nemu.

Otočil sa na mňa: „Nezvládol to,“ vyjachtal zo seba. „Ten bastard ho zabil!“

„To nič,“ položil som mu ruku na plece. „Už je po ňom. Fergus je pomstený,“ upokojoval som ho.

Prikývol. Zhlboka sa nadýchol a prehovoril:

„Arden... Máš pravdu, čarodejník je mŕtvy. To znamená, že sa musíme rozlúčiť.“

Môjmu zmätenému výrazu vysvetlil: „Smrť mi dovolila sprevádzať ťa, kým nedolapíme Dargnuda. To sa nám podarilo, a teda sa musím vrátiť do Podsvetia, kým ma znova nebude Smrť potrebovať.“

„A čo ak ťa budem potrebovať ja?“ povedal som so slzou na krajíčku.

Pokrčil plecami: „Ktovie. Teraz ste kamaráti, tak sa jej môžeš niekedy spýtať.“

Obaja sme sa rozosmiali. Pristúpil ku mne a podal mi ruku: „Bolo mi cťou ťa sprevádzať.“

Chytil som jeho ruku a potriasol som ňou: „Nápodobne.“

Potľapkal ma po pleci a kľakol si naspäť k Fergusovi. Položil dlaň na zem a okolo nich sa nakreslil fialovočierny kruh, z ktorého sa zdvihla stena tmavého svetla. Keď klesla, po Jazdcovi ani jeho koňovi neostalo ani stopy.

Znova som si nasadil masku a pozrel som na zvyšok mojich spoločníkov.

„Počkať – videli ste niekto Ixa?“ spýtal som sa.

Keď mi odpovedali zmätenými výrazmi, zakričal som: „Ix! Už sa môžeš zviditeľniť!“

„Ja som tu, ty tupec,“ odpovedala mi nízka tmavá postava stratená vo vysokej tráve.

----------------------------------------------------------------------

„Marnidel z Tarmenského kráľovstva červených elfov...“

Keď sme sa uistili, že Dargnud skutočne zmizol spolu s jeho mágiou, pobrali sme sa z bojiska naspäť do Tristemu.

„... Sir Maximus, bývalý gardista a strážca nášho mesta...“

Jediné, po čom sme vtedy túžili, bol riadne vychladený nápoj v doslova hocijakom tristemskom podniku.

„... Dul‘thir, kňaz národa horských trollov...“

Keď sa však otvorili mestské brány, ulice boli preplnené občanmi, ktorí nás privítali potleskom a vďačnými pokrikmi. Jedno dievčatko ku mne dokonca pribehlo keď sme kráčali ulicou, aby mi podalo kvietok.

Usmial som sa na ňu, no keď ušla, uvedomil som si, že mám stále nasadenú masku. Rozhodol som sa nechať si ju aj naďalej na tvári.

Skôr, než sme sa stihli dostať k najbližšej krčme, nás zastavil kapitán Hernes a dvaja ďalší gardisti. Podal mi ruku a odviedol nás na námestie.

„... goblin Ix-“

Pri čítaní jeho mena sa zarazil, pozrel naňho a pokračoval vo vymenúvaní našich mien pred celým mestom.

Na námestí na nás totiž čakalo pódium, ktoré vraj kedysi slúžilo ako popravisko. Na ňom sme stáli vedľa seba a čakali sme, kým nás kapitán v mene celého mesta neodmení a nepoďakuje nám za záchranu.

„... a Arden Newt, bývalý archivár z padlej dediny Kadgar.“

Zroloval zvitok s našimi menami a otočil sa k davu.

„Teraz je však hrdina. Po zničení jeho dedinky neváhal a vydal sa na výpravu, na ktorej stretol jeho odvážnych spoločníkov, ktorí mu pomohli v našej záchrane!“

Dav sa rozkričal a začal nám búrlivo tlieskať.

‚Škoda, že tu nie je Jazdec,‘ spomenul som si na priateľa. ‚A Leliana...‘

Vtom som dostal nápad. Vykročil som ku kapitánovi, pobúchal ho po pleci a cez masku som mu do ucha potichu zašeptal:

„Pamätáte na naše posledné stretnutie? Nevrátili sme sa všetci. Ale jeho nespomínajte.“

Otočil hlavu ku mne, prikývol a prehlásil:

„Avšak nie všetci hrdinovia dokážu so svetom zachrániť aj seba. Rád by som obetoval minútu ticha za Lelianu Ortalovú, ktorá bola vernou spoločníčkou a nepochybujem, že v našej záchrane zohrala takisto veľkú úlohu.“

Sklonil hlavu a všetci, vrátane nás, ho nasledovali.

Po ubehnutí minúty kývol kapitán na štyroch gardistov pod pódiom. Tí vypochodovali hore za nami a postavili sa pred Marnidela, Ixa, Maxima a Du‘lthira. Takmer súčasne vytiahli drevené kazety a vybrali z nich medaily, ktoré im zavesili na krky.

Mňa prišiel vyznamenať sám kapitán Hernes. Pristúpil ku mne, potriasol mi rukou a obdaroval ma takou istou medailou.

„Srdečne vám ďak-“

Odrazu stŕpol a ostal stáť s otvorenými ústami. Podlomili sa mu nohy a dopadol na zem chrbtom hore. V ňom mal zabodnutú červenou mágiou vytvorenú dýku, ktorá prenikla aj skrz jeho brnenie.

Stlačil som gombík pod ľavým okom a rozhliadol som sa po strechách naokolo. Na jednej z nich som zazrel červenú postavu.

Jej odev bol navlas podobný môjmu, až na to, že jej uniforma bola oproti mojej výrazne červená. Nehybne na mňa pozerala zo strechy.

„Čo je to za mágiu?“ skríkol jeden z gardistov a zdvihol kopiju. Jeho kolegovia ho nasledovali.

„Ja neviem!“ zdvihol som ruky.

„Kto to hodil?!“ otočil sa ďalší gardista na dav.

V ňom to len šumelo a hučalo, nikto nevedel, čo sa deje. Odrazu sa červená postava zjavila pred nami spolu s ďalšou štíhlou postavou, takisto odetou v červenom.

Tá kúzlom uväznila gardistov v štyroch kvádroch ľadu, ktoré sa s buchnutím zvalili na zem. Úlomky z nich sa rozleteli po celom pódiu.

Postava, ktorú som videl na streche, začala tlieskať a vykročila k nám. Vtedy som zistil, že sa nemôžem hýbať, a predpokladal som, že ostatní sú na tom rovnako.

„Bravo! Podal by som ti ruku, ale... Tebe sa asi zrovna nedá,“ zachechtal sa škodoradostne mužský hlas.

„Kto si?!“ vydral som zo seba.

„Ja neviem,“ naklonil sa pred moju tvár a chytil sa za masku, ktorá sa taktiež zhodovala s tou mojou. Prstami zašmátral pri ušiach a odopol úchyty. Keď sa mu to podarilo, začal si ju pomaly dávať dolu.

„Povedz mi, Arden,“ odhalila sa predo mnou moja tvár, „kto som?“

Autor: MartyxSVK, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bratstvo tieňov: Z popola - X.: