OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Bratstvo tieňov: Z popola - VIII.



Bratstvo tieňov: Z popola - VIII.Nájsť Sira Maxima nebolo vôbec ťažké. K Bratstvu by sa pridal rád, v meste ho však drží istý dlh. Bratstvo mu pomôže nájsť spôsob, ako dlh splatiť, ale nebude to prechádzka ružovou záhradou.

„To je on?“ poslal Ix prázdnu sklenenú fľašu nohou ďalej po prúde rieky tečúcej popod mostík vedúci do Tristemu. Ukázal na chrápajúcu postavu, ktorá s nohami namočenými vo vode ležala opretá o vnútornú stranu mosta: „Prosím, Arden, povedz mi, že to nie je on.“

Chvíľku som aj ja mal o širokom mužovi s dlhými, kučeravými vlasmi svoje pochybnosti, keď som však zbadal dlhý meč ponorený vo vode vedľa jeho nôh, jeho silné brnenie a Leliin istý pohľad, bolo mi jasné, že sa pozeráme na Sira Maxima.

„Načo nám bude dobrý alkoholik?“ spýtal sa Jazdec. „Ak ide o to, tiež toho veľa znesiem.“

„Nejde ani tak o alkoholika,“ odpovedala mu Leliana, „ako skôr o jeho výcvik a skúsenosti.“

„Ver mi Lelia, na pitie výcvik nepotrebuješ.“

Lelia ťažko vzdychla a vykročila ku rytierovi. Kopla mu do brnením chránenej ruky, načo sa vyľakane prebudil.

„Huh,“ začal sa zúrivo obzerať po okolí. Zbadal útočníka a načiahol sa po meči. Keď zistil, že je príliš ďaleko, švihol dlaňou smerom k Leliinym nohám. Tie sa tesne pred kontaktom vyparili.

Odrazu sa Lelia zjavila za Maximom, v ruke držiac jeho meč.

„Hľadáš toto?“

Sir Maximus vystrašene otočil hlavu jej smerom. Bolo na ňom vidno, že na dámy Leliinho kalibru nie je zvyknutý.

„Kto si? Čo si?“ chytil sa za hlavu.

„Volám sa Leliana a som jedna zo zakladajúcich členov Bratstva tieňov. A ty si Sir Maximus, mám pravdu?“

„Maximus možno. O Sirovi mám isté pochybnosti,“ načiahol sa po fľaške. Nazrel do nej, prevrátil ju do rieky, nabral si z nej vody a začal hasiť smäd.

Pozrel som na zoznam. Titul Sir sa pred Maximovým menom stále oficiálne vynímal.

„Nie si Sir? Čo potom si?“

„Muž s obľubou dobrého vína,“ podpichol rytiera Ix. Keď si ho však Maximus všimol, tváre oboch z nich dávali jasne najavo, že toto nie je ich prvé stretnutie.

„Goblin!“ skríkol Maximus, vyhrabal sa na nohy a vytrhol Leliane meč z rúk.

Jej výraz tváre sa zmenil rovnako rýchlo, ako sa rytier rozbehol za goblinom. Ten len pokojne stál a keď sa Maximus dostatočne priblížil, napľul mu do očí.

Rytier padol na kolená, pustil meč a umýval si vodou tvár.

„Malý potkan!“

„Hej, hej! Čo sa to deje?“ pozrel som spýtavo na Ixa.

Odpovedala mi Leliana:

„Pamätáš na konflikt s otvorením portálu? Bitka dvoch uchádzačov?“

Prikývol som.

„To sú oni. Predtým, než bol Maximus preradený do Tristemu, pokúsil sa Ix v Traigane o krádež magických artefaktov. Jeho korisťou bola čarodejná palica, ktorú pri sebaobrane omylom aktivoval.“

„Že to ale bola parádna sebaobrana,“ zachechtal sa goblin.

„Hlúpy goblin!“ vstal zo zeme Maximus. „Kvôli tvojej „sebaobrane“ ma vyhnali z Traiganu! Musel som prísť sem, aby som sa uživil. Ale tu sa mi vôbec nedarí... Neznášam ťa!“ skríkol nahnevane a buchol päsťou do vody.

Jazdec k nemu prišiel a podal mu pomocnú ruku.

„Hej. Teba si pamätám! Videl som vás! Zahynul som pri obrane hradu pred tými netvormi, ktorých ste tam vypustili!“

Maximus sa zahľadel do Jazdcových planúcich očí.

„Ako sa voláš?“

„Jazdec,“ odvetil Jazdec.

„Tak si sa volal aj predtým?“

„Vlastne je to taká prezývka. Patrila mi však už za života.“

„Nie si ten, ktorý trávil celé dni v stajni? Tuším ťa volali aj Koňológ!“ rozosmial sa Maximus.

„Tak ma nikdy nikto neoslovil, ale ktovie. Také veci ti do očí nepovie nikto,“ zachechtal sa Jazdec.

Videl som, ako sa Maximus na chvíľku usmial. Zasa však zvážnel a otočil sa na Leliu.

„Ako si ma to nazvala? Uchádzač?“

„Áno. Vlastne sa asi dobrovoľne neuchádzaš, ale potrebujeme tvoju pomoc. Už som spomínala Bratstvo tieňov. Je to tajný spolok ľudí s výnimočnými schopnosťami- tuto Arden ti môže doplniť znalosti,“ ukázala na mňa.

„A v čom vám mám pomôcť? Nemám žiadne zvláštne schopnosti,“ povedal zamyslene.

„To, čo máš v hlave, môže byť tvoja schopnosť,“ povedala mu.

„Hej! A mne si povedala-“

„Pst!“ otočila sa na mňa. „Tvoje skúsenosti s bojom sa nám môžu hodiť pri ťažkom boji. V našej domovine sa usadil čarodej a plánuje zničiť celý svet, kúsok po kúsku.“

Maximus sa zamyslene zahľadel do zeme.

„Rád by som vám pomohol. Nemôžem však opustiť mesto... Stráže mi to nedovolia.“

„Prečo?“ prihovoril sa Maximovi prvý raz Dul’thir. „Nie si azda jeden z nich?“

Maximus sa zmätene zahľadel na trolla, z rovnováhy sa však vyviesť nenechal.

„Od začiatku ma nemali radi. Opili ma, vyzvali na kocky a pod vplyvom alkoholu ma donútili prehrať viac peňazí, než som mal.“

„Pozerám, že opiť teba nie je také ťažké,“ reagoval na príbeh goblin. Maximove oko už utekalo za mečom, preto som sa radšej vrátil k téme.

„Koľko si prehral?“

Rytier vzdychol: „Dvadsaťtisíc.“

Suma nám všetkým vyrazila dych, dokonca aj škodoradostný goblin ostal chvíľu v pomykove.

„Už som splatil štyristo päťdesiatšesť. Viac nemám... A zarobiť zvyšok by mi trvalo minimálne dva roky...“ povedal zúfalo.

„Musí byť iný spôsob,“ povedal som a pozrel som na zlodeja.

Ix si všimol môjho pohľadu: „Tak na to zabudni, kamarát. Do tej dračej diery ma už nedostaneš,“ založil si ruky na prsiach.

Vtom sa ozval Marnidel: „Načo zlodejina? Je tu predsa aréna!“

Vtedy som si spomenul na slová predavača zbraní.

„Naozaj! Prečo to neskúsiš v aréne?“

„Ts. Terajší cieľ je zlobor. Za jeho výhru dostanem tak desaťtisíc.“ vzdychol si Maximus.

„Počkať,“ zvolal Marnidel. „Výhru predsa môžu navýšiť diváci, nie?“

„Môžu, ale kto už by len fandil opitému gardistovi?“

„Tak za prvé,“ pristúpila k nemu Leliana a strelila mu facku, „ty nebudeš opitý! Za druhé,“ zdvihla jeho meč zo zeme a podala mu ho,“ pozri na ten obrovský meč! Toho sa ten zlobor musí aj báť, nie?“

Rytier pokrútil hlavou:

„Možno keby bol zo striebra. Tento je však železný.“

Do debaty sa tu zapojil Marnidel:

„No dobre, báť sa možno nebude, no stále ho môžeš zabiť.“

Maximus zdvihol ruku s mečom a zahľadel sa naň.

„Dlho som nebojoval. Posledné roky ho používam len na zastrašovanie doterných občanov.“

„Chlap ako ty z cviku len tak nevyjde,“ povzbudil ho Dul’thir a ponoril ruku do svojej kapsy. Netrvalo dlho, kým nahmatal malú fľaštičku. Prikročil k Maximovi a podal mu druhé mutagónium.

„Toto vypi a zlobor padne ako domček z karát. Nie doslova,“ doplnil, keď z rytierovej tváre vyčítal, že sa jedná o jeho prvé stretnutie s nápojom.

„Po vypitý sa v tebe zrodí nejaká schopnosť. Úprimne neviem, čo robí táto fľaštička, schmatol som ju pri úteku, ale šance na výhru ti rozhodne zvýši.“

Maximus sa zadíval na fľašku, potom na nás. Keď videl naše povzbudivé pohľady (a Ixov diabolský), odzátkoval fľašku a vyprázdnil do seba jej obsah.

Naposledy preglgol, utrel si pery a zahodil fľašu do trávy.

„To bolo veľmi neekologické,“ neodpustila si komentár Leliana.

Chvíľu sme tam stáli a pozerali jeden na druhého.

„Tak čo?“ ozval sa netrpezlivo kňaz. „Čo cítiš?“

„Chutná to ako výkaly,“ zvraštil tvár.

Ix sa ku mne naklonil: „Ak to vie porovnať, znamená to, že už ochutnal oboje,“ šepol mi pobavene do ucha.

„No nič,“ povedal zamyslene Dul’thir, „možno sa to ozve neskôr. Možno už to pôsobí, len o tom nevieš.“

„No dobre, a ako to aktivujem?“ spýtal sa rytier kňaza.

„Neviem. Mysli na to,“ pokrčil plecami.

Dul’thirova rada Maximovi očividne moc nepomohla, a rovnako to vyzeralo aj pri registrácií do arény. Keď sa zapisoval pri registračnej búdke, všimli si ho okoloidúci gardisti.

„Ale pozrimeho!“ zastala trojica a so smiechom k nám prikročila. Jeden z nich buchol Maxima po chrbte a naklonil sa k nemu. „Chystáme sa splatiť svoj dlh, čo? Tak ti trocha pomôžem.“

Vytiahol z vrecka 5 000 zlatých v bankovkách a hodil ich pokladníkovi.

„Na tohto,“ ukázal prstom na Maxima. Pokladník prikývol a uložil peniaze do banku.

Odovzdal Maximovi registračné číslo a povedal mu:

„Základná výhra je desaťtisíc, pán stavil päťtisíc, takže ak vyhráte, celkovo si môžete odniesť dvadsaťtisíc zlatých.“

S týmito slovami ho poslal do čakacej miestnosti pre bojovníkov.

„Veľa šťastia... k prehre!“ zastavil ho ešte so smiechom ďalší gardista. My sme zatiaľ vykročili ku tribúnam, zastavil nás však hlas tretieho gardistu.

„A čo títo nuzáci? Našiel si si kamarátov? Vidno, že vrana k vrane sadá – taká istá zoo ako ty!“

Na jeho poznámku sme sa všetci otočili a našli sme gardistov chytajúcich sa za bruchá od smiechu. Ixovi sa však zrejme nepáčilo, ako ho označili. Spoza opaska vytiahol malú guličku a hodil ju medzi strážmajstrov.

Gulička explodovala do veľkého oblaku dymu a celkom zahalila všetkých troch gardistov. Ix sa kotrmelcom stratil v dymovej clone a tak isto z nej o chvíľku vyliezol.

„Poďme,“ vykročil zasa k tribúnam, „títo majú o výhľad postarané.“

Ako sme kráčali, zvedavosť mi nedovolila nepozrieť sa na ustupujúci dym. Mizol stále rýchlejšie a onedlho už som videl všetkých troch gardistov ležiacich na chrbtoch s rukami a nohami zviazanými k sebe.

 

 

----------------------------------------------------------------------

 

 

Po nájdení vhodných miest a usadení sa sme čakali na Maximov zápas sledovaním pokusov dvoch skôr registrovaných bojovníkov. Aréna bola kruhového tvaru s pieskovým povrchom. Na rozdiel od tribún, ktoré boli ako-tak kryté, sa bojisko rozprestieralo pod holým nebom.

Na prvom účastníkovi bolo vidno, že si do ringu okrem meča a praku doniesol aj mnohé bojové skúsenosti. Nič z toho mu však nestačilo na porazenie mohutného zlobra.

Druhý účastník prišiel pripravený veľmi biedne. Jeho sandálová obuv nebola do tohto terénu vôbec vhodná, a výber jeho zbrane – vidiel – sa mi taktiež nezdal práve rozumný.

Obrí zelený netvor roztiahol ruky siahajúce až po zem a s revom vychádzajúcim z ostrozubej papule nabehol na bojovníka. Ten sa rýchlym kotrmelcom uhol, avšak pri vstávaní zakopol a skončil s tvárou v piesku.

Zlobor sa zatiaľ spamätal z nárazu do steny a divoko sa poobzeral za jeho korisťou. Tá už pomaly vstávala, keď sa za ňou zlobor načiahol. Gladiátor mu napriek jeho dlhočizným ručiskám o chlp unikol, čo príšere náladu nezdvihlo.

Chytil sa za hlavu, zaklonil sa a zareval, až mi zaľahlo v ušiach. Potriasol som hlavou a sledoval som, ako sa rukami oprel o zem a po štyroch sa valil na bojovníka.

Keď to ten zbadal, tvár mu celá skamenela. Nebol schopný pohybu, a tak len chtiac-nechtiac hľadel na zlobra, chystajúceho sa chudáka zvalcovať.

Dva metre pred ním sa zlobor odrazil do vzduchu a švihol rukou. Tá gladiátora zmietla ako šachovú figúrku zo stola. Letel až kým nenarazil na stenu arény, z ktorej sa bezmocne skĺzol.

Zlobor sa za ním otočil a s výrazom na tvári, ktorý pripomínal radosť, ba priam škodoradosť, sa vystrel na dvoch nohách a vykročil k mŕtvole. Prstami na hojdajúcich sa rukách víril piesok, čím dodával svojmu pochodu na dramatickosti.

Vtom som si všimol muža bežiaceho po tribúnach po boku zlobra. Keď si to zlobor všimol, pridal do kroku, aby sa k telu dostal skôr.

Muž bol odhodlaný nenechať zlobra vyhrať, preto vytiahol z vrecka prak a malú guličku. Tú zvláštnym pohybom zapálil a vystrelil na mŕtvolu.

Svoj cieľ zasiahol a mŕtvola v momente vzplanula.

Zlobor si dlaňami sťa lopaty zakryl tvár a začal cúvať od ohňa.

„Hm,“ začul som po svojej ľavici od Dul’thira. „Príšerka sa nám bojí ohňa. Dúfam, že to vidí Maximus.“

Keď spomenul nášho priateľa, začal som pohľadom pátrať po nejakom vchode pre gladiátorov. Našiel som ho, i keď bol v takej pozícií, že som z neho videl len kúsok.

Vchod bol zabezpečený pevnou mrežou, takže som mal možnosť nahliadnuť dnu. Postavil som sa pre lepší výhľad a zbadal som nervózne prestupujúcu nohu.

Tá musí patriť Maximovi, pomyslel som si.

Môj predpoklad sa potvrdil, keď sa mreža s rachotom zdvihla a do arény vstúpil Maximus.

Na sebe mal silné široké brnenie, v ktorom sme ho našli pod mostom. Celé bolo strieborné, až na zlaté pruhy lemujúce dôležité rysy častí brnenia. Na hrudnej časti bola priehlbina zvláštneho tvaru. Vyzerala, akoby z nej bol vytrhnutý nejaký symbol či pečať.

Na zemi za sebou zanechával v piesku čiaru nakreslenú jeho dva metre dlhým mečom. Svižným pohybom ho zodvihol, čepeľ zabodol do piesku a oprel sa o rukovať.

Na hlave nemal žiadnu prilbu, a teda mu nič neprekážalo vo výhľade na zlobra, stále vystrašeného ohňom.

Odrazu sa z tribún oproti nám ozvalo pískanie a pokriky. Pozrel som tam a zbadal som tri stráže, ktoré predtým Ix zviazal, a štvrtú postavu, ktorá im zrejme zo zajatia pomohla. Tá, rovnako ako jej traja spoločníci, netajila svoje negatívne pocity voči Maximovi.

„Zabi potkana a privoláš ďalších,“ precedil pomedzi zuby Ix.

Goblin nebol jediný, komu sa pokrikovanie gardistov protivilo. Zlobor tresol päsťami do zeme a poslal okolitý piesok vyše meter do vzduchu. Zdvihol zrak ku strážam a venoval im jeden extra ostrý rev.

Bolo zábavné sledovať, ako neprajníkov striaslo a oni popadali na sedadlá ako domino.

Keď bolo ticho, otočil sa zlobor za svojím ďalším vyzývateľom. Opäť sa vzpriamil a ja som mal možnosť ho porovnať s Maximom.

Samotný Maximus bol veľmi vysoký, len o niečo dlhší ako jeho meč. Podľa jeho postoja som odhadol, že mohol mať tak dva a niečo metra. Zlobra by prevýšil snáď len keby zohnal niekoho jemu podobného a posadil sa mu na plecia. Beštia sa podľa môjho odhadu mohla pýšiť výškou medzi 3-3,5 metrami.

Keď bola približne tak ďaleko od Maxima, začala otvárať širokú papuľu a ceriť na šampióna cez 50 tenkých, ostrých tesákov.

Náš priateľ zatiaľ pôsobil veľmi pokojne a vyrovnane. Bez žmurknutia vytiahol meč z piesku a postavil sa do obranného postoja.

Keď zlobrova pravačka letela jeho smerom, kotrmelcom ju podliezol a sekol po príšere. Žasol som nad rytierovou schopnosťou rolovať s tak veľkou zbraňou v ruke, pričom po každom kotrmelci bol ihneď pripravený vykryť prichádzajúci útok.

Takto sa uhol ďalším trom útokom, pričom zlobrovi nakreslil na bruchu dlhú, krvácajúcu ranu. Pôvodne zelená srsť bola obohatená o trochu červenej, čo sa netvorovi zrejme nepáčilo.

S revom sa rozbehol Maximovým smerom. Vyskočil a rytier sa rozbehol popod neho s čepeľou smerujúcou hore. Beštia zarevala, keď ju Maximus porezal medzi nohami. Netvor dopadol na zem hlavou napred, pričom kňučal ako ranený pes.

V bezpečnej vzdialenosti sa bojovník zvrtol na opätku. Popri manévri švihol čepeľou okolo seba a namieril ju zlobrovým smerom.

„Len sa na to pozri!“ zajasal Ix. „Keby sa teraz rozbehol, zarezal by ho priamo do riti! Prosím rozbehni sa, prosím, urob to!“

Skôr, než stihol Maximus čokoľvek spraviť, sa stalo niečo nečakané. Zlobrovi sa na zemi podlomili všetky končatiny, spadol na brucho a následne sa prevalil na chrbát.

Chvíľu sme si všetci, vrátane sklamaných gardistov, mysleli, že sa Maximovi podarilo beštiu skoliť.

Odrazu sa však z krvácajúcej ryhy na bruchu vynorili dve ruky. Každá chytila jednu stranu a začala otvor rozťahovať.

„No toto!“ postavil sa Dul’thir zo sedadla, keď zo zlobrovho brucha niečo vyskočilo. Vyletelo to mimo arénu a v piesku to zanechalo len svoj tieň. Ten sa každou chvíľou zväčšoval, i keď bolo jasne badať, že to niečo stále stúpa.

Naraz sa objekt na oblohe vrhol smerom dolu a s ohlušujúcim treskom dopadol do arény. Piesok rozvíril všade navôkol, a teda sme mali chvíľu problém s videním hocičoho. I Dul‘thirova postava sediaca hneď vedľa mňa sa zmenila na tenkú siluetu.

Keď piesok z ovzdušia nezliezal ani po niekoľkých sekundách, zazrel som z Dul’thirovho miesta zvláštne záblesky. Kňaz zrazu tleskol a celú arénu na malý moment zalialo svetlo. Spoločne s ním začal po chvíli miznúť i piesok.

Okrem toho zmizla aj štvorica stráží a zlobrovo telo. Obe zmiznutia sa dali vysvetliť nasledovne – zlobrovo telo zmizlo v papuli oveľa väčšieho tvora zrodeného práve z neho a gardisti zmizli po uzrení obrieho netvora.

Celé Bratstvo (vrátane Maxima) hľadelo na príšeru s padnutou sánkou.

Jeho srsť bola červená a bol skoro tri razy väčší od pôvodného zlobra. Skoro toľkokrát bol i širší, s rukami stále opierajúcimi sa o zem. Zlobrova mŕtvola bola preňho len jednohubka a nestačila na jeho zasýtenie, preto sa po hlasnom prehltnutí začal obzerať po ďalšom pokrme. 

Vyzeralo to, že Maximus je so svojou rolou koristi netvora zmierený. S povzdychom zdvihol meč, uchopil jeho rukoväť do oboch rúk a čakal na ďalšiu akciu netvora.

Ten zareval tak silno, až Leliana o sedadlo ďalej omdlela. Jazdec s Dul’thirom ju začali jemným fackaním z každej strany prebúdzať. Ix sa zo zápasu očividne tešil a celý napätý sedel na samom kraji sedadla.

Obluda zodvihla dlhočizné ruky do vzduchu a trieštila nimi o zem. Nebyť rýchlej reakcie, skončil by Maximus pod jednou z gigantických pästí. Z kotúľa prešiel ihneď do útoku. Zatiaľ čo sa ruky dvíhali zo zeme, stihol do ľavačky zasadiť tri silné rany.

S netvorom to však ani nehlo. Ruky len pokračovali v stúpaní, až kým nemal mraky na dosah. Tentokrát Maximus uhol smerom k netvorovi. A spravil dobre, pretože ruky dopadli tak, že sa v jednom bode spojili a Maxima tým uväznili.

V jeden moment vyzeral rytier vystrašene, onedlho už však v zajatí našiel výhodu. Pozdvihol meč a rozbehol sa k nepriateľovmu predlaktiu. V behu vyskočil do vzduchu a sekol.

Pri dopade prechádzal meč netvorím mäsom ako nôž maslom. Dlaň sa oddelila od tela a hlasno spadla na zem.

Netvor zdvihol poškodenú ruku pred svoj zrak a ohlušujúco zareval. Jeho druhá ruka zatiaľ začala zametať plochu, čím opäť rozvírila piesok všade navôkol.

Maximus sa dal na útek, preskočil a skĺzol sa po dlani. Ľahol si za ňu a čakal, kým sa viditeľnosť nezlepší.

To sa však nestalo, ba naopak. O chvíľu som bojovníka celkom stratil z dohľadu. Do očí sa mi dostal piesok, ktorého som sa snažil rukami zbaviť.

Keď som mal opäť čistý zrak, v pieskovej záveji som zazrel zvláštnu žiaru. Pripomínala oheň, a po chvíli sa ukázalo, že to aj oheň je.

Konkrétne to bola horiaca hlava Maxima. Odrazu sa pri nej zjavila obrovská čepeľ, ktorá bola taktiež v plameňoch.

Videl som, ako sa horiace objekty presúvajú z jednej časti arény do druhej. Čepeľ bleskovo švihala zhora dole, zľava doprava a čochvíľa sa strácala, keď prechádzala nejakým materiálom.

Piesok sa začal rozostupovať a mne sa naskytol pohľad na arénu ozdobenú veľkými prstami, nosom a inými vyrezanými časťami netvorovho tela. Všimol som si, že jeho ústa sú otvorené do neustáleho revu. Preľaknuto som si uvedomil, že nič okrem zvláštneho šumu nepočujem.

Stále som však našťastie mohol sledovať epický zápas, ktorý sa v momente obrátil v Maximov prospech.

Netvor reval, krvácal, plakal, umieral. Zatiaľ čo sedel, lietali zvyšky jeho končatín bezvládne vzduchom, snažiac sa zasiahnuť horiaceho rytiera.

Ten už toho mal dosť, vyskočil na odpadnutú dlaň, odrazil sa od nej a rozbehol sa po zlobrej nohe. Sklzom sa vyhol letiacej ruke bez dlane a bežal ďalej.

Keď sa dostal na koniec nohy, sekol ohnivým mečom príšere do brucha. Tá pozrela na nebo a s otvorenou papuľou tresla čelom do zeme.

Maximus neváhal. Odrazil sa z netvorovho brucha a skočil, vo vzduchu švihnúc zbraňou po nepriateľovom krku. Dopadol na jedno koleno a ocitol sa priamo pod vodopádom krvi.

Nemal však veľa času na oddych, pretože bezvládne telo gigantického zlobra sa začalo po čele posúvať po zemi. Pevne uchopil svoju čepeľ a dal sa do behu. Posledný rýchly kotrmelec ho zachránil pred privalením netvorovou mŕtvolou.

Bolo až neuveriteľné, že v aréne ešte ostal nejaký piesok na rozvírenie. I tentokrát sme však ostali na nejakú dobu oslepení.

Zatvoril som oči. Potriasol som hlavou a pobúchal som si po ušiach. Sluch sa mi pomaly vracal, zistil som to vďaka Lelianinmu spanikárenému hlasu.

„Ughh. Čó? Už je to preč!?“

„Upokoj sa, bábovka,“ priskákal k nej po sedadlách za nami Ix. „Hrdina ho nakopal do všetkých otvorov. A zopár ich aj vytvoril...“

Leliana sa na sedadle posadila a pozrela do arény.

„Kde je? Je mŕtvy!?“

Pozrel som tam, kam ona a uvidel som, čo ju znepokojilo. Nikde v aréne som nevidel Maxima.

Kam mohol ísť?

Odpovedal mi sám Maximus, keď na nás od vchodu zahvízdal. Zdvihol mešec peňazí a prstom druhej ruky nám naznačil, aby sme šli za ním.

Zvolal som celú partiu a spoločne sme sa stretli pred vchodom do arény.

„Akýkoľvek debil si, jedno ti treba nechať – to bola bomba,“ plesol Ix rytiera po stehne.

Ten sa len zasmial: „Vďaka, goblin. A čo vy ostatní, užili ste si show?“

„Čo to bolo? To veľké oné, tamto...“ triasla sa stále trochu Leliana.

„To bol skutočný zlobor,“ ozval sa Marnidel. „To zelené bola len schránka, v ktorej sa vyvíjal. Normálne sa vyvíjajú vo vnútri, až kým nenarastú natoľko, že zvnútra roztrhnú ich hostiteľov. Ty si ho však prebudil trocha skôr,“ kývol na Maxima.

„Poviem vám, chvíľku som mal namále. Keby nebolo toho čarovného nápoja, toho...“

„Mutagónia,“ doplnil ho Dul’thir.

„Mutagónia, jasné. Keď sa zjavil ten prach, nevedel som, čo robiť. Z každej strany som počul rev, netušil som, odkiaľ príde ďalšia rana, nevedel som, či sa jej dokážem vyhnúť. Znie to až neuveriteľne, ale chvíľu som nevedel, kde tá obria beštia bola.“

Vzhľadom na rozmery zlobra to znelo ozaj neuveriteľne. Keďže som však slepotu zažil tiež, dokázal som rytiera pochopiť.

„A to si akože... len tak... vzplanul?“ zaujímal sa Jazdec.

„Áno... Vravím si, do čerta, keby som tak niečo videl. A zrazu,“ luskol, „bum, horel som.“

„To si sa ani trochu nebál?“ žasla Leliana.

„Nie. Vôbec to nebolelo, skoro ani nehrialo. Na strach nebol dôvod,“ usmial sa.

„Zaujímavé,“ hladil si Dul’thir bradu. „Teda, Arden, ešte šťastie, že som vám tie fľašky neprehodil. Inak by sme asi boli len šiesti.“

Kňaz sa začal smiať, kým si nevšimol, že je jediný, kto sa zabáva. Ihneď zvážnel.

„Ten humor... To mi vysvetli.“

Otočil som sa na Maxima: „Tak, čo teraz?“

„No,“ zatriasol mešcom. „Mám tu presne dvetisíc zlatých, to znamená, že už stačí peniaze len odovzdať a som len váš.“

„Komu ich máš vlastne odovzdať?“ spýtal sa Marnidel.

„Kapitánovi stráže. Sídli v tamtej veži,“ ukázal na západnú časť mesta, kde sa týčila vysokánska stavba.

„Dobre,“ povedal Jazdec. „Poďme ho vykúpiť, nech môžeme konečne zachrániť svet.“



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Bratstvo tieňov: Z popola - VIII.:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!