OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Bratstvo tieňov: Červený tribunál - VII.

07.12.2019 (10:00) • MartyxSVK • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 481×

Rukávy na uniforme červenej farby sa na jej nositeľovi vyhrnuli, aby mu nezavadzali pri prehľadávaní skromného dvojposchodového domu.

Trvalo mu pomerne dlho, kým našiel ten správny dom. Vtipné na tom bolo, že sa jednalo o jeho vlastné obydlie.

Skrine a zásuvky v obývacej časti boli už celé prelašované, keď blúdil medzi nekonečnými policami plnými viac i menej starých dokumentov na poschodí.

Oči pod maskou zažiarili, čo v kombinácií s otvormi na maske vyzeralo ako vhodne tvarovaný lampáš.

Dva rozširujúce sa lúče dodávali šeru modrý odtieň, odkrývajúc nápisy na kožou viazaných knihách.

„Kde si, maličká?“ ozvalo sa miestnosťou tlmene a jedinou odpoveďou mu bol piskot potkana usídleného v zaprášenom rohu.

Dom bol už dlho opustený, len čo je pravda. Pavučiny v každom rohu utkané nejedným pavúkom enormných rozmerov by o schátranosti chalupy vedeli rozprávať svoje, keby to teda dokázali. Alebo by sa našiel niekto, kto im rozumel.

Keďže za ten približne rok samoty mali dom naštudovaný ako detskú rozprávku, bola neznalosť ich jazyka pre pátrača veľkou škodou. A síce nie priamo v dome, predsa mal niekoho, s kým sa mohol porozprávať.

Havran zaklopkal zobákom na sklo okna, z ktorého muža v červenom už nejakú chvíľu pozoroval. Preľaknuto sa za ním otočil a keď zistil, že je to len on, jeho malý priateľ, uvoľnil napnuté svaly.

Prikročil k oknu poskytujúcemu jediný slabý zdroj svetla pre miestnosť a prehovoril:

„Už sú tu?“

Havran škubol hlavou do strany a prikývol.

Červený zvraštil čelo.

‚Do čerta,‘ zahromžil si v duchu. Áno, jeho návšteva síce mešká, no nesťažoval by sa, keby si dali ešte chvíľku na čas.

Sadol na zem s chodidlami spojenými a sústredil sa na havrana. Zavrel oči a zrazu videl Kadgar z jeho perspektívy. Vzlietol preto a preniesol sa pár metrov od domu, na kraj mesta.

Tam uvidel trojicu postáv v čiernom. Človek, zhovárajúci sa s horským trollom, ktorý z ničoho nič zmizol, sa otočil na lesného elfa.

Niečo mu potichu povedal. Elf s červenou pleťou prikývol a odbehol do polkruhového lesa objímajúceho hranice Kadgaru.

Muž sklonil hlavu, siahol pod kabát a vytiahol odtiaľ úlomok masky. Nasadil si ju a zdvihol zrak k havranovi.

Ten si všimol, že maska zakrýva len polovicu jeho tváre. Mohol teda vidieť úsmev na jeho pravej tvári a... Nič.

Začul ohlušujúci výstrel, ktorý trhol i dvojčaťom toho muža, ktoré sa ocitlo znova vo svojom tele. Ťarbavo sa pozviechal zo zeme a preskočil zábradlie prvého poschodia. Na schody nebol čas. 

Rozrazil dvere a vybehol pred dom. Tam sa otočil doprava a zbadal ho.

Arden, kráčajúci pomaly a pokojne, nabíjal pištoľ hrubými nábojmi. Keď ich v nej zatvoril tri, palcom cvakol poistku a zdvihol zrak k Červenému.

----------------------------------------------------------------------

‚Vystreliť, nevystreliť?‘ hovoril som si.

Stál tam akoby videl ducha. Pozeral mi do očí a ja som vedel, že premýšľa. Vedel, že má šancu na prežitie.

Keď už som bol len pár metrov od neho, začal som:

„Tak čo? Tam kde to všetko začalo? A hádam, že tam to aj skončí.“

Odrazu sa jeho mimika celkom zmenila. Strach vymenil za aroganciu a odvetil:

„Presne tak. Vieš, Arden, na svete môže byť len jeden... Arden,“ dokončil s úsmevom.

„Áno, ten pravý. Ten živý,“ zasyčal som.

„Narážaš na niečo?“ zasmial sa a roztiahol ruky. „Pozri na mňa! Živý ako nikdy predtým!“

„Čo sa o tvojom malom kamarátovi povedať nedá.“

Vtedy mu tvár sčervenela. Siahajúc do kapsy kabáta mi povedal:

„O chvíľu sa to nebude dať povedať ani o tom veľkom.“

V dlani zvieral predmet o veľkosti zapaľovača.

„To sa nedá už teraz. Ja totiž nie som tvoj kamarát.“

Stlačil gombík na spodku predmetu. Z druhej strany sa vysunula čepeľ, a keď bola celá vonku, rozšírila sa do tvaru priemerného meča.

„Nech je tak.“

Slnko sa odrazilo od zlatého pásu v jej strede a na chvíľu mi vyplo oči.

Keď som si ich päsťami pretrel, môj dvojník bol preč.

Zatriasol som hlavou a poobzeral som sa po okolí. Prehľadal som okolité uličky i strechy, jeho však nikde.

Keď som sa otáčal za seba, na zemi som si všimol kaluž lepkavej fialovej hmoty. S úmyslom preskúmať ju som sa k nej priblížil.

Padol som však do pasce nastraženej ňou samotnou. Hmota totiž odrazu vyskočila a hranou, ktorá na taký sliz vyzerala podozrivo ostro, mi mierila na krk. Našťastie som však stihol uhnúť a zostať nažive o niečo dlhšie.

Z rúk som skočil znova na nohy a sledoval som, ako sa hmota „postavila na nohy“. Takto sa z nej sformovalo celé telo a o malú chvíľu už predo mnou opäť stál môj protivník.

Vysmiato švihol mečom vo vzduchu a pripravil sa na výpad.

„Nečakal?“

Už-už som otváral ústa na odpoveď, keď sa vo vzduchu ozvalo zasvišťanie. Červeným trhlo a otočil sa za zdrojom jeho znepokojenia.

Všimol som si šíp vytŕčajúci z jeho chrbta. Usmial som sa.

„Nečakal?“

„Huh?“ otočil sa naspäť a vytrhol si šíp z rany. „Grrr!“

Rozbehol sa na mňa. Svižným kotrmelcom som sa dostal zaňho. Čepeľou som mu mieril na krvácajúcu ranu, keď som však zistil, že som mimo dosah, tasil som pištoľ.

Výstrel bol vykonaný narýchlo, a to sa aj odrazilo na škodách, ktoré spôsobil.

Neminul som však úplne. Arden zasyčal, keď ho guľka škrabla na pravom boku.

S vražedným pohľadom sa na mňa otočil. Až teraz som si všimol, že má nasadenú masku.

Oči v dvoch otvoroch na mňa zúrivo zazerali. Na bok si priložil opačnú ruku a so zbraňou v pravej sa zahnal.

Stačilo skrčiť hlavu a keďže bola pištoľ automatická, dovolila mi ďalšie dva výstrely.

Skúsil som šťastie s prvým, ktorý sa nanešťastie odrazil od jeho masky. Nasledoval rýchly výpad z jeho strany, ktorým mi vyrazil zbraň z ruky.

Po zemi precestovala väčšiu vzdialenosť, než v akej sme sa s červeným Ardenom nachádzali. Ostražito sme sledovali pohyb toho druhého a čakali na jeho ťah.

Prvá akcia však neprišla ani od jedného z nás. Bol to trpaslík, kto vystrelil zo svojej krytej pozície na Červeného. Ten však nejakým spôsobom podvrh vycítil a jeho telo sa z mäsa a kostí zmenilo opäť na fialovú hmotu.

Náboj skrz ňu preletel ako nôž maslom. Keď cinkol na kamennej zemi, Ardenovo telo sa vrátilo do normálu.

Jeho pohľad na moment zablúdil na oblohu. Až vtedy som si všimol kŕdľa havranov, krúžiaceho nad našimi hlavami.

„Páni, ty si si priviedol celú škôlku!“ zavtipkoval som.

Jemu však do smiechu nebolo.

Roztvoril vo vzduchu dlaň, ktorá začala žiariť fialovým svetlom. Bezmocne som sledoval, ako sa mu na nej sformovala guľa farebného svetla, ktorú prudkým pohybom hodil na mňa.

Chcel som sa uhnúť, no nestihol som. Ostal som zarazený, keď sa guľa zasekla v mojej hrudi tak, že jej oblé okraje mi vytŕčali aj z bokov a chrbta.

Divil som sa, pretože som nič necítil. Žiadna bolesť, oslabenie – nič.

Vrhač mi venoval krátky pohľad a zdvihol zrak na oblohu. Spravil som to isté a zbadal som to – celé hejno havranov sa vrhalo strmhlav na mňa ostrými zobákmi.

Žmurkol som a rozbehol som sa. Bežal som rovno, s cieľom ukryť sa do najbližšieho domu, zachránil ma však modrý portál, ktorý ma vcucol a vypľul ma za chrbtom červeného Ardena.

Mečom som ho sekol do ľavého lýtka. Potom som ho objal rukami a zvalil sa s ním na zem, tak, aby ma jeho telo zakrývalo.

Môj plán vyšiel len sčasti. Havrany svojho pána zrejme poznali, preto, okrem troch, ktorí to nestihli ubrzdiť, sa stiahli späť na oblohu.

Všimol som si, že fialové svetlo zmizlo. Odhodil som Ardena a rýchlym premetom som sa dostal naspäť na nohy.

Zdvihol som meč na úroveň brady a čakal na Ardenovu reakciu. Bol už oslabený, chvíľu mu trvalo pozviechať sa zo zeme.

Keď sa mu to však horko-ťažko podarilo, oprel sa rukami o stehná a povedal mi:

„Si skoro... Si skoro taký dobrý, ako otec.“

„Otec?“ začudoval som sa, čo využil na bleskový vrh šípky, z ktorej hrotu kvapkala zelená tekutina. Vytrhol som si ju z krku a rovnako ako okolie sa mi rozmazala pred očami.

„Dobrú noc,“ postavil sa nado mňa a omráčil ma úderom rukoväťou do odhalenej časti tváre.

----------------------------------------------------------------------

„Čo vidíš?“ spýtal sa Ix, nervózne preskakujúci za Bulim.

„Prd!“ odvetil mu nervózne. „Ti havrany... Mňa znervúzňujú.“

„No dobre, ale... Čo Arden?“

„Nevím,“ vzdychol trpaslík. „Toj boli hen na ulici, potem sa presunuli desi za barák a už ich nebolo!“

Lístie nad nimi zašušťalo. Buli zdvihol zrak i hlaveň pušky na špióna, ktorý sa ukázal byť Marnidelom.

„Zajal ho,“ povedal a vykročil do mesta.

„Vyčkaj!“ zastavil ho Buli. „Zajali ho a co? De ho zajal? De sú?!“

„Neviem,“ povedal a prehodil si luk z chrbta do rúk. Potom nasadil šíp na tetivu a dodal: „No idem to zistiť.“

„Netreba,“ ozvalo sa z novootvoreného portálu a zvuk nasledovala postava horského trolla. „Preskúmal som okolie Okom Delmurhovhým. Sú tam,“ namieril prstom na druhý dom od okraja dediny.

„No dobre,“ prikývol Marnidel. „Tak ideme.“

„Zadrž furt!“ okríkol ho Buli. „Takto to urobíme – elf skočí na strechy, Dul’thir sa postará o ti havrany – nevím, dajako ich presuň inam, však víš jako – no a goblin sa dajako priplíži zezadu. Ja vystrelím, vylákam ho ven a potom henten... Počkat, de je rytír?“

Dul’thir s Marnidelom na seba pozreli s nedobrým tušením v očiach.

Sluch i zrak štvorice upútalo rinčavé trenie ostrého, kovového predmetu po zemi. Všetci sa otočili za zdrojom, ktorým sa ukázal byť Maximus, ťahajúci meč po zemi hlavnou ulicou mesta.

„Arden! Ten červený! Kde si? Vyzývam ťa na posledný súboj!“

„Ach, čerta. Kelo posledných súbojú ešte ‘neska zažijeme?“

 „No tak! Ukáž sa,“ zvolal a zdvihol meč do útočnej pózy. Dul’thir ťažko vzdychol a premiestnil všetkých zaňho.

Maximus sa vystrašene otočil a keď zistil, že sa jedná o jeho priateľov, usmial sa.

„Celkom vám to trvalo.“

„Vieš čo nám trvalo? Vymyslieť plán, ktorý si ty teraz celý pokazil!“ zavrčal Ix a vyskočil mu na ľavú ruku.

Pravačkou sa mu držal na pleci, zatiaľ čo ľavá ruka vytiahla spod plášťa kušu.

„Novinka?“ usmial sa Dul’thir.

„Heh-jé!“ zasmial sa Ix a nabil zbraň oranžovo blikajúcou šípkou, ktorú im predstavil ako výbušnú.

Nato sa spýtal Dul’thira, v ktorom dome sa Ardenovia nachádzajú, a odpálil dvere daného domu. Keď sa k vzniknutému otvoru Maximus rozbehol, zoskočil z neho a znova nabil kušu. Do opačnej ruky si potom vzal dýku a pomaly, po boku Marnidela, kráčal v rytierových stopách.

Buli kráčal obďaleč o niečo pomalšie, tak, aby sa mu puškohľad pred pravým okom príliš nekýval.

Keď sa však z domu ozval treskot a rachot, vystrelil cez okno a rozbehol sa.

Prvý cez dvere vnikol Ix. Kotrmelcom prekonal prah a počas vstávania hodil dýku náhodným smerom. Keď sa postavil, zistil, že je vo vstupnej hale sám.

Zvyšok Bratstva sa v dome rozdelil – Marnidel sa vydal na druhé poschodie, zatiaľ čo Buliho kroky smerovali do pivnice.

„Počkaj!“ zastavil ho Ix a pribehol k nemu. Vytiahol spoza opaska nôž a napľul na jeho rúčku.

Potom schmatol hlaveň Buliho pušky, čo sa mu sprvu nepáčilo, no potom ho upokojil výsledok goblinovej práce.

Ostrý špic noža vytŕčal spod hlavne ako bajonet. Trpaslík spokojne prikývol a pokračoval dolu schodmi.

Ix mal zatiaľ čas uvedomiť si jednu vec: ‚Kde je Dul’thir?‘   

Jeho myšlienkový tok prerušilo volanie:

„Mám ighhh!“

Rozbehol sa schodmi, nasledovaný Marnidelom. Pred očami mal kotúľajúce sa telo trpaslíka, ktoré zastalo až na štvorcovom medziposchodí. Na tom mieste sa chody v deväťdesiatstupňovom uhle presunuli doprava, odkiaľ steny ožiaril modrý záblesk.

Ix sa skrčil k Bulimu a Marnidel prebehol ponad nich po stene.

Na zem sa dostal kotrmelcom, z ktorého bol ihneď pripravený páliť.

Ako sa však ukázalo, nemal na čo. Jedine tak po svojom zmrzačenom priateľovi visiacom na stene s rukami v železách.

Z pokľaku sa k nemu rozbehol a rozviazal ho. Spoza masky sa ozvalo tiché ďakujem.

Elf sa už-už chystal niečo povedať, potom si však uvedomil, že tu niečo nesedí. Ak si správne pamätal, Ardenova maska bola v polovici zlomená.

Tento Arden naňho však prehovoril spoza celej masky. Dve oči naňho pokojne pozerali. Ticho prerušil trpasličí hlas:

„Hej, Marnidel?“

„Áno?“

„Máš rozvázanú šňúrku.“

Elf jeho narážku pochopil a skrčil sa. Nad hlavou mu preletela guľka a jej dopad pocítil na krku v podobe niekoľkých kvapiek krvi.

Útočníka trocha odhodilo dozadu, čo však stále nebolo dosť ďaleko na to, aby mohol Marnidel vystreliť. Namiesto toho vzal do ruky šíp a jeho hrot zabodol klamárovi do hrude.

Ten sa len bezmocne zapotácal a dopadol na lopatky v kúte miestnosti.

Marnidel sa vzdiali rýchlym kotrmelcom, pričom chrbtom narazil do tenkých nôh. Zdvihol zrak a uvidel Dul’thirovu hlavu, ako bradou ukazuje na telo na zemi.

Nad tým sa otvoril portál, z ktorého vypadol Arden a sadol na protivníka. Na sebe mal len spodky a v oboch rukách pevne zvieral meč, ktorý prudko zarazil do miesta, kde by sa malo nachádzať nepriateľovo srdce.

Zvyšok Bratstva sa okolo neho rozostavil a namieril naňho svoje zbrane.

Polonahý Arden vykukol spoza meča a prehovoril:

„Tak čo, ty blcha? Tie handry mi vrátiš!“

„Echeh... Ak sú to ‚handry‘, prečo ich tak chceš?“

„Lebo sú to moje handry,“ zavrčal.

„Sranda,“ vykašľal. „Otec... Otec by na ne tiež nedal dopustiť.“

„Aký otec? Čo to stále splietaš?“

„Náš otec, Arden. Náš...“

„Čo tým myslíš? Otca som nikdy nepoznal.“

„Pretože to tak chcel,“ zaškľabil sa. „Keby sa staré Bratstvo dozvedelo, že jeden z jeho elitných členov má dieťa, bol by to veľký poprask.“

„A kto? Kto je ten človek!?“

Zloduch mu zakryl ústa spolu so zvyškom tváre a keď ruky zložil, odkryl sa mu pohľad na čiernotu. V duchu si ťažko vzdychol, pretože vedel, čo mu to miesto pripomínalo.

Poobzeral sa navôkol seba a na jednej strane zbadal v diaľke stojacu postavu pod svetlom lampy.

Nahodil začudovaný výraz a vykročil za ním. Čím bližšie bol, tým viac detailov o postave zisťoval.

Najprv fakt, že k nemu stál chrbtom, neskôr spoznal jeho oblečenie a zistil, že má na sebe to isté, čo mu bolo odcudzené Červeným Ardenom.

Keď bol k postave na dosah ruky, zastal a zaváhal. Potom sa nadýchol aby prehovoril, muž ho však predbehol.

„Takže už to vieš,“ pomaly sa k nemu otočil a pozrel mu spoza masky do očí.

Arden si až vtedy uvedomil, že sám masku nemá. Rukou si prešiel po tvári, potom sa znova započúval do mužových slov.   

„Nerozumiem, prečo moje schopnosti dostal on...“

„Tvoje schop-“ zarazil sa Arden a spomenul si, ako si jeho dvojník v boji pomáhal všadeprítomnými havranmi.

Sánka mu padla až kamsi na zem.

„Cor- Cornelius?“

Mužova ruka sa načiahla k maske. Objal ju dlaňou a jemne ňou trhol, aby tak uvoľnil úchyty a mohol si ju dať dolu.

Arden so zatajeným dychom sledoval odkrývajúcu sa tvár, ktorá však patrila niekomu inému, než očakával. Hlas sa zmenil tiež a rovnako prešiel pomalou transformáciou i zvyšok tela.

„Musím povedať, že ste ma prekvapili,“ prehovorila Smrť.

„Zasa ty,“ sklonil zrak. Potom však trhol hlavou smerom k smrtkiným očiam a vypustil na ne všetok hnev, ktorý sa v ňom odrazu nazbieral.

„Čo to má znamenať?! Celá tá hovadina s Červeným tribunálom a prevzatím kontroly nad svetom?!“

„No, no, no,“ prešla Smrť okolo neho. „Na polonahého chlapca v trenkách si celkom drsný.“

Rýchlym pohľadom si overil jej tvrdenie a zahanbene sklonil zrak. Potom sa otočil za Smrťou, ktorá však zmizla.

Zostal po nej len hlas ozývajúci sa navôkol neho.

„Myslela som, že už to vieš, že ste sa to od mojich poskokov dozvedeli. No ak vám to ešte nedošlo, nevadí. Vidím, že ak niečo chcem, musím to spraviť sama a nespoliehať sa na nejakých hlupákov. Už čoskoro pochopíš a uvidíš, čo bolo cieľom môjho plánu. Nechaj si jeho schopnosti a... Nech je po tvojom, aj tvoje oblečenie ti vrátim.

Teraz ťa však budem musieť odprevadiť. Nastáva nová doba. Dúfam, že sa tebe a tvojim kamarátom bude páčiť, pri vymýšľaní názvu som na vás myslela. No nemôžem ti ho len tak prezradiť. Neboj, už o malú chvíľku to sám uvidíš a som si temer istá, že uhádneš. Tak teda... Veľa šťastia!“

Nasledoval krátky smiech a výpadok.

----------------------------------------------------------------------

Znova som sa prebudil, kľačiac na zemi. Ocitol som sa na tom istom mieste ako predtým, s tým rozdielom, že protivník ležiaci podo mnou bol preč. Predpokladal som, že Červený tribunál oficiálne zanikol úspešným eliminovaním jeho posledného člena.

Moje tušenie potvrdil Dul’thir, ktorý mi pomohol vstať a podával mi úhľadne zloženú uniformu, takú istú ako predtým, avšak novú a čistú. 

„Len tak sa to tu objavilo,“ šúchal si zmätene čelo.

Keď už bol každý kus oblečenia na svojom mieste, siahol som po maske. Už to nebola tá zlomená maska, táto bola celkom nová, lesklá a bez jediného škrabanca.

Pomaly som si ju nasadil na tvár. Keď som si na ňu zvykol, obzrel som sa po miestnosti, ktorá bola okrem Bratstva tieňov celkom prázdna.

Všetci na mňa hľadeli a ich spoločnú otázku som im dokázal vyčítať z tvárí – čo teraz?

„Vyhrali sme?“ zvesil Ix ruku s dýkou.

Marnidel taktiež sklonil luk a Maximov meč sa vrátil na svoje miesto na rytierovom chrbte.

„Hm,“ vypustil Buli, skontroloval zásobník a oprel sa o pušku.

„Takže,“ otočil sa na mňa Dul’thir. „Čo teraz?“

„Nuž... Ja neviem. Myslím, že sme na konci cesty.“

„Čo tým myslíš?“ spozornel Maximus.

„Neviem. Smrť hovorila niečo o svojom pláne, že ho ide uskutočniť sama alebo čo. Ale...“

„Ale ja mám teho dost!“ zdvihol Buli dlane z pažby zbrane, ktorá s rachotom padla na zem. Prudko vykročil ku schodom.

„Kam ideš?!“ zavolal naňho Ix.

„Domú!“

Zmizol za rohom schodiska, o chvíľku sa z neho však so zvesenou hlavou vrátil.

„Počkat. Moje mesto bulo výpalené, čerta aj s dračiskom...“

Zohol sa po pušku a zodvihol ju. Kútikom oka som zaznamenal Maximove a Ixove pokusy o zadržanie hlasného smiechu.

„Toš, kapitán... Co toť?“

„Toť... By som si odpočinul,“ vydýchol som. „Niekde v susedstve mám dom, takže... By sme mohli skočiť na pohárik.“

Nápadu sa všetci potešili a jednohlasne súhlasili. Spoločne sme vykročili po schodoch k východu.

„Á... Čo také ukrýva tvoja pivnica?“ spýtal sa ma Dul’thir pri dverách. „Vieš, horskí trollovia majú prirodzenú alergiu na alkohol, takže...“

„Aha,“ obrátil som sa k nemu s rukou na kľučke. „Nuž, niečo ľahšie pre teba snáď nájdeme.“

„Uff. Ďakujem,“ povedal a usmial sa.

Úsmev som mu opätoval, čo on však cez masku nemohol vidieť. Rovnako nemohli moji spoločníci vidieť ani výraz, ktorý som nahodil pri pohľade na oblohu a svet pod ňou.

„Páni, to už je tma?“ začudoval sa Marnidel.

„Bulovina,“ zarazil sa Buli. „Však toj bul obed!“

Všetci sme sa zahľadeli na kompletne čiernu oblohu. Slnko ani mesiac, dokonca ani mraky si skrz čierňavu nenašli cestu.

„Arden?“ ozval sa ustarane Maximus.

„Áno?“ spamätával som sa stále.

„Čo je to?“ dokončil jeho otázku Ix.

„To bude... Vyzerá to ako...“ začal som a odpoveď som poznal, aj keď mi napadla prvý raz v živote.

Smrť mala pravdu. Názov v spojitosti s nami nebolo ťažké uhádnuť, a tak som sa oň podelil s ostatnými:

„Vek tieňa.“

Autor: MartyxSVK, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bratstvo tieňov: Červený tribunál - VII.: