OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Bratstvo tieňov: Červený tribunál - V.

24.09.2019 (10:00) • MartyxSVK • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 489×

Ix si napravil plátennú kapucňu, ktorá bola pod neprestajnou paľbou dažďových kvapiek. Pri údere blesku sa od ľaku prikrčil a pridal do kroku, aby sa mu jeho spoločníci nestratili z dohľadu.

V hustom lese bola orientácia ťažká sama o sebe, avšak hotový vodopád dažďa to posúval na ešte vyššiu úroveň. K znepokojeniu sa pridával strach z bleskov lietajúcich všade navôkol a zo slepého pochodu lesom bola hotová nočná mora.

„Do... Čerta psího!“ mihla sa v goblinových ušiach nadávka smerujúca od vodcu skupiny.

Nad Dul’thirom sa zjavila jasná svetelná guľa.

„Niečo sa deje?“

„Kurník i šopa že sa néčo deje. Prd tu vím stopúvat!“

Od hnevu kopol nohou v blate, prstami však narazil na skrytý kameň a začal poskakovať, rozdávajúc vulgarizmy celému lesu.

„To nič,“ položil mu Dul’thir ruku na plece. Potom pozrel hore, do koruny stromu priamo nad nimi, a zakričal: „Vidíš niečo!?“

V lístí to zašušťalo a ozval sa Marnidelov hlas:

„Nič okrem stromov a dažďa... Počkať, to je- Vidím svetlo! Oheň... Asi.“

Trojica pútnikov zdvihla zrak a videla siluetu postavy svižne preskakovať z koruny na korunu.

V tme pred nimi odrazu praskla vetvička. Všetci tam obrátili zrak a zbadali mohutnú postavu Maxima, ako sa s mečom opretým o plece vracia z prieskumu.

„Cesta vyzerá čisto. Žiadne známky čarodeja v okolí...“

„Len ‘by!“ zavetril Buli nozdrami vo vzduchu. „Cítim tu dajaké podfuky...“

„Ako to myslíš?“ pozrel naňho Ix.

„To pršání... To nemni okéj, ak mi rozumíš,“ žmurkol na Ixa. Ten len bezradne pokrútil hlavou:

„Nie.“

Trpaslík sa plesol po čele: „Áach... Vazní nás tu. Hraje sa s náma jak s prascáma! Isto nás toj sleduje a necháva nás chodit v kruhách!“

„Ako to vieš?“ obrátil sa naňho zaujato Dul’thir. Trpaslík len pokrčil plecami:

„Nevím. Tipeu som. Znám to z rozpráuky, kerú mi stará mama ríkavala na brú noc. Ten príbeh zná každý, aj divná príšera z duše- Nič v zlém,“ uistil rýchlo Dul’thira.

Ten sa len usmial.

„Hm. Veľmi dobrá teória, poľovník. Ktovie, možnože sa z náš ukážeš ako najväčší mysliteľ.“

„Chah! To né, dikes,“ zamával dlaňami vo vzduchu. „Ja radši stríľam! A víš jak to chodí – myslitelé nestríľajú. Myslitelé myslia. Toš radší budem s mojú puškpú, i kebych mal byť za bubca!“ zasmial sa.

Dul’thir sa s úsmevom otočil k Maximovi, za ktorého ladným pádom pristál Marnidel.

„Oheň sa dal do pohybu,“ vyhlásil. „Zdá sa, že niekto zablúdil.“

„Heh... O jednej pätici by som vedel,“ pousmial sa Maximus.

„Co navrhujete?“ zdvihol trpaslík zrak.

„Mali by sme sa ísť zoznámiť. Možno nám ukáže cestu, ktorou sem prišiel. Predsa len – vchod pre jedného je východom pre iného,“ usúdil Dul’thir a ostatní mu prikývli na súhlas.

Nato sa vybrali za Marnidelom naproti pohybujúcemu sa svetlu.

Takto došli na holú pláň osvetlenú mesačným svitom. Zvláštne na nej bolo, že to bola jediná kruhová plocha, na ktorej nepršalo.

Buli vystrel ruku mimo suchú zónu a s padnutou sánkou sledoval kvapky odrážajúce sa od jeho dlane. Potom sa obrátil k stredu kruhu, kde na kamennom schodíku sedela vychrtlá postava s červenou šatkou obviazanou na hlave.

Trpaslík, spájajúci si farbu s nepriateľom, sa načiahol k puške, zatiaľ čo zvyšok Bratstva pomaly pristupoval k postavičke. Blížili sa z každej strany, aby mali v prípade nebezpečenstva prevahu.

„Stratili ste sa?“ zvolal Maximus jej smerom.

„Nie...“ vzdychla chladne osoba. „Len som... Na vás čakal.“

„Čakal?“ zopakoval Dul’thir. „Čím sme si zaslúžili váš čas?“

„Vami,“ ozval sa v hlase úsmev. Postava trhla hlavou dohora. Šatka jej skĺzla z hlavy a odhalila tvár navlas podobnú Dul’thirovej, akurát táto bola mŕtvolne bledá.

„Eeh... Uvedomuješ si, že to čo si povedal vôbec nedáva zmysel, že?“ zarýpal Ix.

Jeho slová sa stratili v ostrom záblesku, ktorý nechal Buliho v kruhu samotného.

----------------------------------------------------------------------

V hlave mi trieštilo, keď som sa prebral na chladnej kamennej zemi. Zo stropu jaskyne mi na čelo dopadla ľadová kvapka.

Striaslo ma a bol som prinútený vstať.

Po sediačky som si šúchal temeno hlavy a premýšľal som, čo sa stalo. Kde sú všetci?

Keď som blúdil pohľadom navôkol, všimol som si na zemi moju masku. Jej prostriedkom sa ťahala hlboká zvislá ryha.

Z kraja som ju podobral rukou, zodvihol som však len jej polovicu. Tá druhá sa vo vzduchu odlomila a s cvengnutím spadla na zem.

Zľakol som sa. Nasadil som si zvyšok masky na tvár. Bol to zvláštny pocit, nie však nutne zlý.

Zo žartu som sa nazval mužom dvoch tvárí, čo mi na odhalenej polovici tváre vyčarilo úsmev.

Teraz však nebol čas na žarty. Vstal som na nohy a buchol sa ľavačkou po opasku. Aj meč chýbal.

Obzerajúc sa po miestnosti som sa zatiaľ druhou rukou uistil, že darovaná pištoľ zostala na mieste. Vydýchol som si a vykročil som k meču, nachádzajúcemu sa pod labou bezvládneho tela medveďa.

Keď som ho stadiaľ vyslobodil a pripevnil ho na opasok, vykročil som von z jaskyne.

Na jej prahu ma do tváre udrel jasný lúč slnečného svitu.

‚Je ráno?‘ blyslo mi mysľou.

Takto zamyslený som kráčal vpred, rukou si zakrývajúc zrak pred ostrým žiarením. Odrazu však moja noha narazila na prázdno. S ľakom som prepadol portálom a sledoval som, ako sa nado mnou zatvára a necháva ma v temnote.

Z tej ma však onedlho vyslobodil. Ocitol sa na zvláštnom mieste. Dalo by sa popísať jedným slovom – prázdnota.

Ovzdušie bolo tvorené z víriacich sa častíc so všetkými odtieňmi modrej farby. Kúsok predo mnou sa vznášal malý kamenný ostrovček, na ktorom stála vysoká chudá postava.

Oblečený mala dlhý habit červenej farby a na hlave nasadenú kapucňu. Stála ku mne chrbtom, takže som jej nevidel do tváre.

Avšak tváre štyroch postáv vznášajúcich sa pred ním som rozoznal hneď.

Chcel som na kolegov z Bratstva zakričať, nešlo to však.

„Presne tak, Arden,“ ozvalo sa mi v hlave. „Poď, pridaj sa k nám.“

Moje telo sa začalo levitáciou posúvať bližšie k nim. Takto som sa vo vzduchu otočil čelom k červenej postave a zaradil som sa medzi svojich priateľov.

Hlava v kapucni zdvihla zrak a ja som zbadal Dul’thirovu tvár.

„Prepáč, že mi to toľko trvalo. Tak, kto chce začať?“

Spomenul som si, ako to fungovalo, keď ma Dul’thir liečil v Tristeme. V duchu som sa opýtal:

„Čo to má znamenať?“

Odpoveď preniesol jeho hlas. Popri jeho rozprávaní sa menil tón ovzdušia. Keď stúpal, farby sa zdali jasnejšie, naopak hlboký hlas reprezentovalo tmavšie okolie.

„Znamená to koniec Bratstva tieňov!“ rozosmial sa a okolie začalo blikať ako šialené. Náhle ustalo a hlas sa znova ozval pokojným tónom:

„Tak, ako sme to celý čas plánovali.“

Odrazu sa zjavil iný hlas.

„O čom to do čerta rozprávaš?! A vôbec, nezaujíma ma to. Drž hubu,“ odvrkol Ix.

Červený Dul’thir si ho nevšímal a pokračoval v objasňovaní svojho plánu.

„Ako si môžeš všimnúť, sme si veľmi podobní,“ pri tom slove sa mu ústa skrivili do strašidelného úsmevu. „Znamená to, že keby sa s Bratstvom tieňov niečo stalo, svet by potreboval nových ochrancov. Potreboval by niekoho, komu môže veriť.“

Okolie náhle sčervenalo.

„A vtedy by nastúpil Červený tribunál. Hrdinovia. Mocní na viac-menej rovnakej úrovni ako ich predchodcovia.“

Na chvíľu som prestal počúvať. S ťažkosťami som otočil hlavu smerom k nášmu Dul’thirovi.

Hlavu mal sklonenú a oči zatvorené. Na chvíľu mi s hrôzou napadlo, že je mŕtvy, že ho Dul’thirov dvojník z Červeného tribunálu zabil a prebral kontrolu nad jeho dušou. Vtedy som si však všimol, ako mu ľavé viečko poskočilo.

Tak, aby to červený Dul’thir nedokázal vycítiť, som si v duchu vydýchol. Ukľudňoval som sa tým, že náš kňaz pravdepodobne pracuje na nejakom pláne. Moja úloha bola teda jasná – získať mu čas.

Keď som sa znova sústredil na nášho nepriateľa, zachytil som slovo smrť.

„A čo s tým?“ skočil som znova do dialógu.

Hlavou trhol mojím smerom.

„Čo nepočúvaš?! Pripravujeme pôdu pre Smrť!“

Tieto slová ma zaskočili a nedokázal som na ne v momente zareagovať. Od toho som však nebol sám.

„Tak to máš smolu. Jeden z tvojich už padol a ty si na rade!“ skríkol v hlave Maximus.

„Čože?!“ nestačil sa Dul’thir čudovať.

„Presne tak!“ zdvihol bleskovo náš Dul’thir hlavu. Otvoril oči a svetlo, ktoré mu v nich žiarilo, červeného kňaza oslepilo. Dlaňami si zakryl oči a zapotácal sa.

Sledoval som, ako sa jeho pravá noha hojdá nebezpečne blízko okraja jeho ostrovčeka. Zároveň som bol však šokovaný z Dul’thirovho príhovoru. Ako jediný totiž svoju reč vyslovil nahlas, z úst.

„Rád by som ti povedal zbohom. Rozlúčka však patrí len čestným ľuďom!“

Nad hlavou príslušníka Červeného tribunálu sa otvoril portál. V ňom sa ozval výstrel a guľka presvišťala kňazovou hlavou zvrchu.

Buli ho navyše pri pristátí udrel nohami, čím ho zhodil z platformy. Kňazov krik sa strácal spoločne s jeho postavou v prázdnote pod ostrovom.

Trpaslík zdvihol zrak na nás, s puškou opretou o plece.

„No co, hrdinovci,“ zaškeril sa.

„Prdlajs s makom pod padákom! Moc sa nešker a pomôž nám,“ odvetil mu Ix.

Buli sa usmial a pevne uchopil pušku. Namieril mi na hlavu a vystrelil.

Guľka síce bola smerovaná tesne ponad mňa, i tak ma však zachránil portál, ktorý si Dul’thir pred mojou tvárou vyžiadal. Druhý portál guľku vypľul pár centimetrov od trpaslíkovho chodidla. Po dopade sa náboj s cinknutím odrazil od kamenného povrchu a skotúľal sa do prázdnoty.

Na môj vystrašený pohľad odpovedal.

„Tak za první – tys na mňa zaútočel prv. A po druhém – mysleu sem, že tam je dajaký vypínač.“

„Vypínač?!“ skríkol som roztrasene. „Na mojom čele?!“

„Nééé,“ chytil sa Buli za hlavu. „Tam, nad ním!“ vystrelil prstom do vzduchu.

Maximus sklonil hlavu a rozosmial sa. V tom momente nás všetkých zhltol velikánsky portál.

Pristáli sme roztrúsení v štvorcovej miestnosti s oknami po celom obvode. Strechu istili drevené stĺpy, a okrem podlahy bolo všetko ostatné z kameňa.

Výnimkou bola snáď len stolička prisunutá k obdĺžnikovému stolu. Na ňom ležala polka bochníka chleba a kúsok syra.

Ix sa k nim prikradol a zatiaľ čo sme sa my rozhliadali z okien, vyskočil na stoličku a pustil sa do jedla.

Na mojej strane miestnosti sa mi naskytol pohľad na holú pustinu osvetlenú mesiacom. V odraze v okne sa vedľa mojej tváre zjavil ohňostroj ružovej farby.

Obrátil som sa a rozbehol som sa k oknu naproti.

Všetci ostatní (okrem Ixa) tam stáli prilepení na okná a sledovali pestrofarebné výbuchy na oblohe, osvetľujúce mesto pod nami. Vysvitlo, že stojíme v jednej zo štyroch strážnych veží na okrajoch jeho masívnych hradieb.

„Čo to je?“

„Vitajte v Zarstii, na oslave nového roka,“ otočil sa k nám Dul’thir stojaci na samom kraji skupiny.

Synchronizovane sme sa naňho otočili, jeden prekvapenejší než druhý.

„Nového roka?“ dostal zo seba zarazene Buli. „Ale šak... Toj bul september!“

„Bol. A my sme boli uväznení v Prázdnote. Jedna minúta tam sa rovná jednému dňu v realite. Máme šťastie, že sme sa nezdržali dlhšie.“

„A prečo sme tu?“ obrátil som sa naňho s otázkou.

„Pretože sú po celom meste oslavy. A to je, prosím pekne, ideálna príležitosť pre záškodníka stratiť sa v dave. Dupľou ak je tým záškodníkom goblin.“

Ixovi pri stole zabehlo sústo chleba. Obrátili sme sa naňho a keď sa dostal do obrazu, zaškeril sa a vytiahol dýku spoza opaska. Jej hrotom si spomedzi zubov odstránil odrobinku a s bláznivým úškrnom ju zdvihol na úroveň jeho oka.

Jej čepeľ sa zablysla, keď sa od nej odrazil výbuch červeného svetla.

Autor: MartyxSVK, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bratstvo tieňov: Červený tribunál - V.: