Bratstvo tieňov: Červený tribunál - I. • OurStories.cz ~ naše povídky

Po výhre nad čarodejníkom Dargnudom nemá Bratstvo tieňov ani chvíľu na oddych. V Tristeme sa zjavila zvláštna skupina, ktorá sa označuje za "Červený tribunál". Bratstvo o nich bude musieť zistiť viac, zatiaľ čo po nich pátra ďalšia neznáma postava.

20.08.2019 (12:00) • MartyxSVK • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 709×

Na menšiu skalu neďaleko Orgnaru dopadla chlpatá ruka objemného pútnika. So zadychčaním sa zaprela a zodvihla svojho pána do akurátnej výšky, aby mohol na vŕšok vyhodiť pravú nohu. Na ňu sa prevážil a jeho bacuľaté telo sa prevrátilo na rovnú plochu na samom vrchole kopčeka.

Zadychčaný trpaslík pozeral na hviezdami posiatu oblohu. Dohováral svojim pľúcam, nech vydržia ešte chvíľu, len pár minút, kým sa nedostane do svojho rodného mesta. Tie si však povedať nedali a prinútili ho odložiť batoh preplnený všelijakými vzácnymi minerálmi obďaleč.

Trpaslík sa natiahol, ruky si zložil pod plešatou hlavou a zatvoril oči. Na bruchu cítil ryšavú bradu učesanú do po pás siahajúceho vrkoča.

Temnota, ktorú videl, sa mu na malý moment zdala o niečo... temnejšia. Otvoril oči, posadil sa a obzrel sa navôkol.

Keď otočil hlavu doprava, naskytol sa mu pohľad na púštne mesto Orgnar a na čierneho draka, ktorý sa nad ním vznášal. Jeho mávajúce krídla napomáhali ohňu, ktorý naň z hrdla posielal, aby sa šíril rýchlejšie.

Trpaslík sa chytil za hlavu a skríkol: „Tristo hrmených!“

Vyhrabal sa na nohy, schmatol batoh a dal sa do behu. Zo skalky sa skĺzol po zadku a na jej spodku plynule nadviazal nohami. Batoh sa mu na chrbte triasol a rachotil, pričom ostré hrany predmetov v ňom mu neraz uštedrili ostrý úder do chrbta.

On však na bolesť nemal čas. Dokonca i pľúca s ním na malú chvíľu spolupracovali a bez problémov ho doviedli až pred brány osady.

Tam sa trpaslík zarazil pri pohľade na štyri obrie kanóny namierené do prázdna. Spamätal sa, pozrel na oblohu a videl drakov chvost, ako vyprevádza zvyšok tela na juh.

Plamene s ním však nanešťastie neodišli. Trpaslík zložil batoh pred bránami a rozbehol sa cez ne dnu.

Kone po jeho ľavici splašene erdžali a prestupovali z nohy na nohu. Kováčov stánok napravo bol zasa prázdny. Keď sa dostal na námestie, plamene už tancovali na každej budove. Zbesilo sa obzeral, pričom zrak mu poletoval zo starostovej chalupy na trpaslíkov dom, ktorý sa nachádzal na druhej strane námestia.

Vybehol k nemu a rozrazil dvere. Jediná cesta, ktorá nebola zavalená alebo kompletne v plameňoch, viedla na druhé poschodie. Rozbehol sa teda ta, berúc schody po dvoch.

Ocitol sa na chodbe a izba pred ním bola úplne zasypaná strechou, ktorá sa ohňom oslabená zrútila.

Vykročil teda na chodbu, pravou rukou kryjúc si tvár pred všadeprítomnými plameňmi. Minul izbu, ktorá bola, včetne dverí, sfarbená popolom na čierno. Dostal sa až na koniec chodby, kde dvere ešte stáli.

Celou silou do nich kopol a rozrazil ich. Vstúpil cez vzniknutý otvor a našiel...

Nič. Izba zívala prázdnotou. Hračky jeho malej dcéry sa váľali rozhádzané po zemi. ‚Žeby stihli ujsť?,‘ svitla mu v hlave nádej.

S tou myšlienkou si vydýchol a otočil sa na odchod. Cestu mu ale skrížila ťažká truhla, ktorá sa prepadla z povaly a spravila dieru ako v strope, tak i v podlahe. V miestnosti sa začalo rýchlo otepľovať a plamene z obývacej miestnosti pod ním sa začali vtierať aj do detskej izby.

S teplotou stúpalo i napätie, naopak čas sa krátil, preto sa trpaslík rozhodol rýchlo. Otočil sa k jedinému oknu v miestnosti a rozbehol sa. Tesne pred ním vyskočil, rukami si kryjúc tvár.

Na nich ucítil sklo a jeho ušami sa prehnal ostrý zvuk, keď sa okno rozbilo a on ním preletel. Počas pádu stratil kontrolu nad rukami a tie si vo vzduchu poletovali kade-tade. Tesne nad zemou ich však opäť skrotil a vystrel pod seba, aby si uľahčil dopad.

Dopad bol tvrdý, no stále mal šťastie, že skočil len z prvého poschodia. Zdvihol zrak a zbadal, že odkedy stál na námestí naposledy, sa plamene rozšírili veľmi rýchlo.

Jeho rodina v meste neostala, a tak ho tu už nič nedržalo. Vstal a rozbehol sa ku bráne. Keď prebehol popod oblúk, začul zvláštne praskanie. Zmätene sa začal obzerať a pohľad mu padol na kanóny, alebo skôr na priestor pred nimi.

Tam sa začali vo vzduchu objavovať malé zelené iskričky. Z jedného bodu sa začali šíriť do dvoch smerov, až kým sa pred všetkými delami nezjavil veľký ovál.

Keď bol obrazec hotový, obraz v ňom sa zmenil. Trpaslík sa začudovane díval na akúsi tienistú pustinu, kde na vyvýšenom mieste zvádzali súboj dvaja mágovia. I cez diaľku deliacu trpaslíka od ostrovčeka zbadal, že jeden z nich zastal a obrátil zrak na portál. Alebo na kanóny.

Keď to trpaslíkovi došlo, sklonil zrak a začal na zemi pátrať po zápalných šnúrach. Hneď ako ich zbadal, rozbehol sa k batohu, vytiahol dlhé lano, previazal konce a zo štyroch spravil jeden.

Teraz potreboval oheň. Mal šťastie, pretože neďaleko jeho nôh sa na zemi váľal konár. Schmatol ho a vrátil sa do mestečka, aby ho s pomocou plieniteľského ohňa zapálil.

S horiacou pochodňou sa vrátil k delám a priložil zapálený koniec k lanu. Mal šťastie – ohník sa vydal na cestu hneď na prvýkrát. Na rázcestí sa rozšíril do každého smeru a pokračoval v putovaní.

‚Prosím, ‘ech sú nabité,‘ modlil sa v duchu.

Odpoveďou mu boli štyri ohlušujúce výstrely. Hlasného zvuku sa zľakol, no nenechal sa vyviesť z miery a s úžasom sledoval, ako gule vleteli do portálu. Ten sa hneď nato zatvoril a on sa znova pozeral na červenú pustinu osvetľovanú mesačným svitom.

Chytil sa za hlavu a posadil sa na zem.

‚Čo toť?‘ premýšľal. ‚Mnesto je v plameních, a toj na púšti ma len daco zežere. Možná by tí cirkusáci daco vedeli. Mal bych sa vydat za nima!‘

Lenže kam? Miesto, na ktoré mal možnosť nazrieť, nepoznal. Vtom mu svitlo.

Spomenul si na akýsi svetelný stĺp, ktorý sa nachádzal na vyvýšenine. Zdvihol hlavu a zbadal to – ružové svetlo páliace do oblohy. Vstal.

Už vedel, kam ísť, no nemohol ísť takto. Priestor okolo svetla vyzeral ako hotové bojisko, a na bojiská sa bez zbrane nechodí. Zdvihol svoj batoh, obzrel sa k Orgnaru a naposledy doň vykročil.

Ešte šťastie, že kováčova dielňa sa nachádza hneď pri bráne. Nazrel dnu. Plamene sa vnútri už ukľudňovali. Na jednu stranu boli stále nebezpečné, na tú druhú však kvalitne rozpálili vyhňu.

Nabral trocha vody z koryta pri koňoch. Toľkokrát s ňou chodil sem a tam, kým plamene v kováčni celkom neustúpili. Keď sa tak stalo, vstúpil dnu.

Jeho otec bol kováč, on sám s týmto remeslom však nemal žiadne skúsenosti. Obzrel sa po stene, kde bývalo väčšinou kováčske vybavenie položené.

Potešil sa, keď zbadal nepoškodené kladivo. Vytiahol z batohu niekoľko čiernych diamantov a šmaril ich do rozpáleného kotla. Zliatinu vlial do formy a pustil sa do práce.

Po hodine aj pár minútach práce vyšiel z kováčne. Pod modrou košeľou zakasanou v zelených nohaviciach mal skryté tenké brnenie. Na pravom boku sa mu hojdala pištoľ, s vačkom na náboje hneď vedľa. Naľavo sa zasa pyšne vystatoval meč.

V rukách držal sedlo, ktoré v kováčni našiel. Vykročil s ním ku koňom a zastal pri tom s najhustejšou hrivou, čiernom vraníkovi.

Zahľadel sa mu do očí a po chvíli mu povedal:

„Hoj. Mám taký problém, a páč nejsi mój, v podstate ho máš ai ty, bo ťe právje unášam.“

Koník len veselo zaerdžal. Jeho slovám zrejme nerozumel, asi sa len tešil na poriadnu jazdu alebo chcel jednoducho vypadnúť zo schátraného mesta.

Keď bolo všetko pripravené a trpaslík pohodlne usadený, naklonil sa ku koňovmu uchu:

„S tým únosem som žertúval. Pripravený? Dófam, že mlčaní znamená ano, bo vyrážame!“

S týmito slovami skontroloval pozíciu magického lúča. Zadivil sa, keď zistil, že svetlo sa stratilo. Nevedel, ako je to možné, no našťastie si pamätal približnú poslednú pozíciu. Popohnal koňa a nasmeroval ho k najbližšiemu a zároveň jedinému mestu, ktoré v okolí poznal – do Tristemu.

----------------------------------------------------------------------

Po dopade zmrazených gardistov na drevené dosky popraviska ostal trpaslík rovnako vyvedený z miery ako všetci ostatní pozorovatelia ceremoniálu.

Keďže bol jedným z mála trpaslíkov (ak nie jediným) na námestí, v dave sa dokonale skryl. Síce to preňho znamenalo zároveň horšiu viditeľnosť, no výhľad, ktorý mal, mu bohato stačil.

Pohodlne mohol sledovať smrť kapitána Hernesa a vstup záhadnej červenej dvojice na scénu.

Jeden z nich s potleskom vykročil k jednému z odmeňovaných hrdinov a niečo mu rozprával. Podobnosť ich uniform udrela trpaslíkovi do očí až teraz.

Ten červený sa predklonil, zdvihol ruku k jeho tvári a keď ju opäť stiahol, držal v nej kovovú masku. Trpaslík nevidel detaily, bolo mu však jasné, že rovnako ako zvyšok oblečenia, aj táto maska je buďto rovnaká, alebo aspoň veľmi podobná.

Po jeho odhalení bol na rade ten čierny. Ruka v červenom rukáve sa mu natiahla ku tvári, objala ju a masku mu drsne strhla. Maska muža, ktorého trpaslík odhadoval na vodcu skupiny tmavo odetých hrdinov, pri dopade cvengla o masku červeného chlapa.

Doteraz videl len pohybujúce sa ústa, keď sa však červené dvojča hrdinu začalo prechádzať hore-dolu po pódiu, zvýšil hlas natoľko, aby ho bolo zreteľne počuť.

„Zdravím vás, mesto Tristem! Ospravedlňujeme sa, že meškáme, mali sme ešte nejaké povinnosti – tuto kolegovia nie sú jediní, kto mal plné ruky práce so záchranou sveta.“

V dave to zašušťalo a trpaslíkove uši zachytili zmätené tóny tristemského obyvateľstva. Bolo mu jasné, že tu niečo nie je s kostolným poriadkom.

„Tiež by som sa teda rád pridal ku gratulácií mojim pobratimom,“ pokračoval červený muž.

Jeho čierny dvojník začal škubať hlavou, zvyšok tela zrejme nemal pod kontrolou.

„Nepočúvajte ho! Neviem, o čom hovorí! Nepoznám ho!“

Druhá červená postava švihla rukou vo vzduchu a do čierneho kabáta sa zabodla červenou mágiou vytvorená dýka. Chvíľu tam zaseknutá blikala, o pár okamihov neskôr zmizla.

Tvár hrdinu sa skrútila od bolesti, ľavá ruka mu zvláštne vibrovala, akoby si ju chcel priložiť na ranu, no nešlo to.

Hovorca červeného tímu sa naňho otočil s prstom na perách. Niečo šepol a otočil sa späť na dav.

Pri pohľade na ich zhrozené tváre vyhŕkol: „To nič, to nič! Klamať sa nepatrí, Arden,“ pozrel znova naňho.

Arden. To meno trpaslík rozhodne nepočul prvý raz. Hlboko sa zamyslel a vtom si spomenul. Jeho myšlienky boli však zotreté ďalšími slovami Ardenovho červeného dvojčaťa.

„Viete čo? Fajn! Nie sme s nimi. Nie sme ako oni. Nie sme z Bratstva tieňov. My,“ zvolal, vykročil ku okraju pódia a roztiahol ruky, „sme Červený tribunál!“

Vtom sa za ním zjavili dva portály, jeden po jeho pravici, druhý na ľavej strane. Z nich vykročili dve ďalšie, červeno odeté maskované postavy.

Jedna z nich nemala kovovú masku, namiesto nej jej ústa a nos zakrývala ostro červená šatka. Trpaslík ho vďaka jej vysokej, štíhlej postave odhadoval na elfa.

Ten po pravici „červeného Ardena“ bol drobný a široký. Bol odetý v potrhanom plášti s kapucňou a na opasku mu po celom obvode viseli ostré vrhacie dýky. Zdvihol pohľad k davu a vyceril zuby v úsmeve. Poludňajšie slnko sa odrazilo v jeho zlatom zube.

„To je pekná hovadina,“ zachechtal sa goblin z Bratstva tieňov. „To vymýšľala tvoja stará mama?“

Postava, ktorá Ardenovi spôsobila zranenie, ho ignorovala a postavila sa vedľa svojich spoločníkov. ‚Kvarteto je kompletné,‘ pomyslel si trpaslík.

Ich (pravdepodobne) vodca už-už otváral ústa na ďalší preslov, prerušilo ho však akési zvláštne praskanie.

Zmätene sa začal obzerať, no až neskoro mu napadlo pozrieť sa za seba.

Zelený kruh mágie, ktorý už nejakú chvíľu obkresľoval rad skupiny, ktorú vodca Červeného tribunálu predtým označil ako Bratstvo tieňov, sa uzatvoril.

Trpaslík samotný portál nevidel, preto doň nemohol nazrieť a určiť, kam vedie. Vedel však o jeho existencií vďaka zeleným iskrám, ktoré sa asi minútu dozadu začali nad pódiom objavovať. A keby si ich náhodou nevšimol, po náhlom prepade Bratstva tieňov kamsi do zeme by si to spolu s tristemčanmi uvedomil.

„Do čerta,“ zašomrali trpaslík s „červeným Ardenom“ takmer súčasne. Trpaslík od prekvapenia, Arden od hnevu.

„Kde sú?!“ otočil sa na svojich spoločníkov. Keď mu odpovedali len pokrčenými plecami a krútiacimi sa hlavami, zaťal päste a skríkol: „Nájdite ich!“

Tribunál prikývol a za každým z nich, včetne Ardena, sa otvoril portál. Každý vstúpil do toho svojho a už ich nebolo.

Trpaslík sa zamyslel a začal si hladiť bradu.

‚Čo čil?‘ premýšľal. ‚A co. Prišól som za nima, mal bych ich ísc hľadat.‘

S touto vetou na mysli sa zvrtol a začal si raziť cestu von z davu. Neostávalo mu nič iné, než nájsť Bratstvo tieňov.

Autor: MartyxSVK, v rubrice: Povídky » Na pokračování