OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Asi sedím na bodliakoch - 1. časť

07.12.2011 (16:00) • NikkiSweein • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 804×

Ústa mi zaplaví nepríjemná horká chuť a vnútornú časť pery mi podráždi malinký ostrý kúsok. Ostražito sa pozriem naokolo ako niekto, koho prichytili na hruškách a pozriem sa na svoje ruky.

Mala by som prestať s obhrýzaním nechtov.

A jesť poriadne. Dať si napríklad taký pomaranč, alebo sa snažiť nepozvracať sa nad kopou čohosi, čo mal byť pôvodne tuniakový šalát.

No dobre, nesmiem byť k našim kuchárkam taká nespravodlivá.

Vyzerá to ako tuniakový šalát.

Taký niekoľkotýždňový.

Znovu nervózne pobehujem očami po jedálni v nádeji, že uvidím vysmiateho Boyda blížiaceho sa ku mne.

Smola.

Namiesto neho vidím blížiť sa ku mne zamračenú guču reťazí, piercingov a kože. Sadá si na stoličku oproti mňa, znudene si odhrýza z jablka a snaží sa ma napáliť len tým, že existuje.

„Čau, anjelik.“ Tenké pery sa mu skrivia v neprirodzenom úsmeve.

Neubránim sa smiechu. Je mi úplne jasné, že to myslel ironicky, ale aj tak bolo celkom zábavné počuť to slovo z jeho úst. Anjelik.

„Čo? Už ťa nebaví šikanovať prvákov?“

„Prečo to voláš šikanovanie? Ja by som to nazval skôr...životnou skúškou. Niektorým to prospeje.“ Zachechtá sa.

Zostanem naňho spýtavo hľadieť. Som vraj majsterka kamenných tvárí...

To povedal môj najlepší priateľ.

„Len som akosi zbadal, že si tu bez svojho Boyda...nenechám ťa tu predsa sedieť samu. Moju obľúbenú obetnú ovečku.“

Znova sme ticho. Jedna vec je, že ho neznášam, na druhej strane má hrozne fascinujúci hlas.

„Máš dneska večer čas?“

„Pozývaš ma rande?“

„Teba? Ale prosím ťa.“ Posmešne mávne rukou.

Fuh. Jasné, že ma nepozýva na rande. Skôr napadne v Ugande sneh, alebo mi hneď v tejto sekunde padne na hlavu úlomok vesmírnej sondy.

Gavyn nerandí.

„Dnes máme priraďovanie, nepamätáš sa? Noví ľudkovia topiaci sa v depresiách, ktorí sú odkázaní na našu pomoc.“

Dopekla!

„Zabudla si.“ Zasmeje sa tým svojim komickým hlbokým smiechom a znova si odhryzne z jablka.

„Nezabudla.“

To jeho nadvihnuté obočie ma zabíja.

„Ale strč sa niekam do...“

„Nazdar, vospolok!“ chvalabohu ma preruší Boyd, jeho úsmev ma oslepí ako zablúdený lúč Slnka a na sekundu zabudnem, kam som to vlastne chcela Gava poslať.

„Ach. Nebudem vás rušiť.“

Gavyn sa konečne dvíha zo stoličky. Nakloní sa ku mne cez stôl a letmo ma pobozká na líce.

„Tak dnes večer.“ Žmurkne.

Čo sa to tu deje? Gavyn sa odrazu snaží byť vtipný? Gavyn ma odrazu bozkáva?!?

A Boyd. Boydov výraz. Len sa sprosto uškŕňa a v jeho očiach absolútne nenachádzam to, čo by tam byť rozhodne malo.

Sledujem Gavynov zadok natesnaný v čiernych úzkych nohaviciach a prekrytý cvokovaným opaskom, ako mizne medzi zadkami detí kvetov a prichytím sa pri myšlienke, ako by asi vyzeral v ružových boxerkách.

Panebože.

„V pohode?“ Boydova ruka mi pristane na ramene a ja sa vraciam späť na Zem.

„Prečo by som nebola?“

„Gavyna si nevšímaj. V poslednom čase mu fakticky zašibáva.“

„V poslednom čase?“ švihnem naňho jedným zo svojich pohľadov a obaja sa rozosmejeme. „ Okrem toho, vôbec ma nezaujíma.“

„Nevyzerala si tak.“

„Ale vieš čo!“

Za toto si ten buchnát do pleca teda zaslúžil. Aj ten druhý. Ten tretí už možno nie, ale ten bol z lásky.

Je čas ísť. Postavím sa asi o sekundu neskôr ako Boyd, akoby bol môj pohyb reakciou na ten jeho a prehodím si batoh cez plece. Rozstrapatím mu vlasy. Nemôžem si pomôcť, ale pri pohľade na neho je mi vždy smiešne. Momentálna vizáž spojená s japonskými črtami po starom otcovi mi k tomu ešte napomôže, takže sa nedá nič robiť, polovicu cesty sa dusím smiechom a na jeho otázky radšej len prikyvujem.

„Platí dneska to kino?“

„Aké kino?“ Otočím sa vo dverách na jeho otázku a vystriem sa, akoby som prehltla rovnú rúru z potrubia.

„Aha, takže neplatí.“ Ohrnie hornú peru.

„Zajtra, dobre?“

„Beriem ťa za slovo.“

Objatie mi padne dobre, hlavne ak si pomyslím, aká šaráda ma čaká o necelé dve hodiny. Keď mu konečne dovolím nadýchnuť sa, už len čosi zamrmlem a prekĺznem cez dvere.

Kráčam po prázdnej chodbe a zvuk vlastných krokov ma neskutočne znervózňuje.

Musím vyzerať úžasne. Namiesto príťažlivého indigovo-modrého svetríka s výstrihom do V mám na sebe vyťahaný rolák s logom Grateful Dead. Nie, žeby mi tento kúsok oblečenia nebol rovnako milý, ale medzi ľudí som ho prestala nosiť už poriadne dávno.

Jediným ako-tak elegantným pohybom otvorím dvere s nápisom Zasadacia miestnosť č. 34 – nepozvaným vstup zakázaný! a obhliadnem sa naokolo.

Zo siedmich pohodlných kresiel je voľné len jedno. Posadím sa doň a snažím sa v ňom zmiznúť, zapadnúť a nadobudnúť jeho orgovánovú farbu.

Hej, vy tam, vidíte ma?

Dúfam, že nie.

„Meškáš,“ upozorní ma Gavyn a vyvráti uhľovo čierne oči smerom k nástenným hodinám.

„Nezapadáš,“ vyhŕknem prvé, čo ma napadne, on však len súhlasne prikývne a zasmeje sa, akoby to bol celkom dobrý fór.

Chceš, aby som bola vtipná?

Postupne som sa prestala zaoberať Gavynom a jeho zvyčajným oparom otravnosti a arogancie. Keď začali vyvolávať naše mená a decká sa vracali s obálkami v rukách, mierne som znervóznela.

Nebolo také jednoduché byť Hlasom, keď ste na to nemali talent. Samozrejme, predpokladalo sa, že u každého z nás sa nejaké to nadanie pomáhať ľudom a strážiť ich prejaví...došľaka.

Pri takýchto myšlienkach sa cítim menejcenná.

Nie, žeby som bola vyslovene nešikovná. Teda, som, ale nie čo sa tohto týka. Zatiaľ mám na konte dva úspešné a jedno trošičku menej úspešné odhovorenie od samovraždy, čo je celkom slušné skóre.

Veď komu by sa chcelo celé dni počúvať depresívne reči nejakého dievčaťa, ktoré opustil priateľ a teraz si pri svojich šesťdesiatich kilách myslí, že je ropucha? Navyše mu ani nemôžete povedať, aby sklaplo a nekomplikovalo vám to, pretože od toho závisí práca, pre ktorú ste sa narodili a ktorú budete zrejme vykonávať do konca svojho enormne dlhého života.

Jediné moje šťastie je, že som doteraz vždy pracovala sama a nie vo dvojici. Ale možno...

Nie, to neprichádza do úvahy.

Zavolajú moje meno. Som okamžite na nohách, akoby ma vystrelili z bratovho miniatúrneho katapultu zo špáradiel a mojej gumičky. Do kancelárie vbehnem len na otočku, pozdravím sa Rade, schmatnem obálku a zmiznem rýchlosťou neobmedzeného internetu.

Na chodbe ma čaká Gavyn a mračí sa nad svojou obálkou. Už teraz ľutujem tú nešťastnú ľudskú bytosť, ktorej má nahrádzať svedomie a v istých prípadoch aj celkový zdravý rozum.

Kývne hlavou smerom ku mne, nadvihne obočie a ja sa bleskovo pozriem do obálky, aby som mu mohla odpovedať.

No dobre, možno nie sme práve najlepší priatelia, ale naša neverbálna komunikácia funguje dokonale.

„Gwynet Poseová,“ povieme takmer jednohlasne a v rovnakej sekunde vyletí z Gavynových úst najväčšie sústredené množstvo nadávok, aké som doteraz počula.

Autor: NikkiSweein (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asi sedím na bodliakoch - 1. časť: