OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 6. kapitola



Americká Univerzita - 6. kapitolaČo sa stalo Sophii, keď ju v noci prepadli? To a ešte viac sa dozviete v nasledujúcej kapitole. Užite si čítanie. :)

6. kapitola

 

„Do rána nevydrží. Mali by sme ju ísť za úsvitu vykopať.“

„Neblázni. Pokiaľ je skutočne taká dobrá ako sa o nej hovorí, tak sa do pár hodín dostane von sama. Nepotrebuje našu pomoc. A ak by som ju išiel ráno vykopať, načo by som ju tam potom teraz zahrabával.“

„Dúfam, že nás Acheron podrží. Ak ma kvôli tomu vyhodia, moji rodičia sa zbláznia.“

„Neboj sa. Ash sa jej chcel zbaviť rovnako ako my. Určite sa za nás u riaditeľa prihovorí. Tak už poď.“

Precitnem. V hrdle mám sucho ako na púšti. Bolí ma celé telo. Otvorím oči, no okolo seba vidím stále rovnakú tmu. Zaklipkám viečkami a ruka mi vystrelí k zátylku. Zasyčím od bolesti. Lakťom tresnem do čohosi dreveného. Pomalšie prejdem rukou k svojej hlave a nahmatám hrču. Krv je už na väčšine miesta zaschnutá, čo mi udáva približný čas, za ktorý som bola v bezvedomí. Nebolo to viac než pol hodinu. Povzdychnem si a v hlave sa mi vybavia tváre dvoch študentov. Zovriem ruky do pästí. Toto si odskáču.

Zasuniem ruky do boku a pokúsim sa zodvihnúť, no hlavou narazím do drevenej steny. Zosuniem sa späť k zemi a zažmúrim do tmy. Nič však nevidím. Načiahnem ruku a nad sebou nahmatám drevenú stenu. Tiahne sa po celej šírke i výške, až k mojim nohám. Prstami prejdem po hladkom dreve ku stenám okolo seba a k podložke pod sebou. Netrvá mi dlho, kým mi dôjde, v čom sa presne nachádzam. Srdce mi vynechá úder a ja si zrazu nie som istá, či je to z hnevu alebo zo strachu. Zabubnujem päsťami na veko truhly. Drevo nepovolí, ani sa zvonku neozve žiadny hlas. Počuť len presypanie hliny nad truhlou.

Zalapám po dychu.

„Pomóc,“ skríknem z plných pľúc. V hlase sa mi popritom odráža zúfalstvo a hnev, aký som už dávno necítila.

Čakám. Nikto však nepríde. Nemôžem sa tomu čudovať. Som zahrabaná bohvie koľko metrov pod zemou. Pri tom pomyslení sa roztrasiem. Cítim sa akoby som stála proti Potomkovi a nemala v ruke žiadnu zbraň. Akoby som stála nahá v ohni.

„Zachovaj pokoj, Sophia. Panika ti teraz nepomôže,“ nahováram si a prinútim sa prestať chvieť. Spomalím svoje dýchanie, aby som nevyplytvala všetok vzduch skôr, než sa dostanem von. Zahryznem si do pery a premýšľam. Po chvíli vytiahnem z vrecka kabáta mobil. Zapnem na ňom svetlo a to namierim na stenu nad sebou.

Drevo je svetlé, ešte stále ho je cítiť po brúsení a lakovaní. Po bokoch vidím hroty klincov, ktorými sa netrafili do stien, no prerazili s nimi veko. Prevrátim nad ich fušerskou prácou oči. Načiahnem ruku k jednej hrane a pokúsim sa sústrediť celú svoju energiu do prstov. V slabom svetle z telefónu vidieť poletujúce čiastočky prachu ako sa pomaly formujú do ostrejšej hrany, ktorá vychádza z končekov mojich prstov. Ako keby ich neviditeľná sila predlžovala a bola ich súčasťou.

Prudko vystriem ruku a ostré hrany prerazia roh veka. Dnu sa nahrnie čierna hlina a ja sa pritlačím na druhú stranu tesného priestoru. Nadýchnem sa a znovu načiahnem ruku na to isté miesto. Musím nahromadiť viac energie inak by sa mohlo stať, že ma hlina skutočne pochová. V duchu sa pomodlím ku všetkým Praotcom a Pramatkám, ktoré po Zemi chodili a zavriem oči.

„Profesorka?“

Stiahnem ruku. Nastražím uši a dúfam, že sa mi to len nezdalo.

„Profesorka Sophia Drane. Ste tu niekde?“  Zaregistrujem hlas Justina Mallbacka.  

„Tu som!“ skríknem čo mi sily stačia a dúfam, že to počul.

„Profesorka? Ste tam dole?“ ozve sa neisto.

„Áno. Pomôž mi!“

Neodpovie. Vyčkávam. Náhle sa ozve obrovský rachot a zem okolo mňa sa pohne. Drevo ten tlak nevydrží a roztriešti sa. Sotva si stihnem zakryť tvár pred trieskami, keď sa zem okolo mňa rozhorúči. Je to ako uprostred zemetrasenia, až puklinami preteká rozpálená láva. Už sa mi skoro zdá, že sa mi roztaví koža, keď ma niekto potiahne za ruku a vytiahne do chladného vzduchu.

Pristanem na niečom mäkkom. Telo mám ešte stále stuhnuté a tak chvíľu trvá, kým sa pohnem. Nadvihnem hlavu a ocitnem sa tvárou v tvár Justinovi. Po čele i hrdle mu stekajú čerstvé kvapky potu. Sme od seba vzdialení len pár centimetrov, skoro dotýkame nosmi. Zalapám a zošuchnem sa z neho na zem. Pošúcham si boľavú hlavu a zamračím sa na neho.

„Čo tu robíš?“

„Prišiel som sa pozrieť na vašu hodinu, ale nikto tam nebol. A potom som stretol dvoch študentov, ktorí sa rozprávali, že vás zakopali. Nechcelo sa mi tomu veriť, že by zrovna vás... Ale išiel som sa radšej pozrieť.“

„A dobre si urobil,“ vydýchnem a nasajem po pľúc čerstvý vzduch. Pohľadom zablúdim na kopec hliny, ktorá pod silou ohňa doslova vybuchla zo zeme. Bola som pochovaná naozaj hlboko – aspoň na tom si tí dvaja tupci dali záležať.

„Vďaka, že si ma zachránil,“ poviem a pomaly vstanem. Hlava sa mi zatočí a svet s ňou.

„Aj nabudúce,“ odvetí a urobí to isté. Nadvihnem obočie a strelím po ňom pohľadom. Umiernene natiahne ruky pred seba. „Tak dobre. Nabudúce už radšej nie.“

Súhlasím. Nie že by mi jeho pomoc prekážala, ale najradšej by som bola, ak by k žiadnemu nabudúce už nedošlo. Oprášim si nohavice i rukávy na bielom saku. Mám  ju všade ako tie hlúpe vajíčka s múkou. „Vieš, kto to bol? A kde majú izbu?“ vyzvedám od Justina, keď vzdám svoje oprašovanie. Prikývne. Lišiacky sa usmejem. „Perfektné. Tak ma tam zaveď.“

Ukážem na cestu, aby som ho trochu posmelila. Justin sa ležérne prenesie z nohy na nohu a potom si povzdychne. Z výrazu jeho tváre mi je jasné, že vie, o čo mi ide. A ja sa mu jeho domnienky ani nesnažím vyvrátiť. Temní-netemní, ich žartíky mali svoju hranicu. Toto už jednoducho prehnali. Bolo načase oplatiť im to rovnakou mincou.

Prejdeme cez lesík a cesta nás zavedie okolo tribúny a štadióna ku internátom. Vo väčšine izieb sa ešte stále svieti. Justin mi gentlemansky otvorí dvere a vedie ma ďalej cez vstupnú halu. Niekoľko démonov, ktorí v nej sedia, si zvedavo obzerá moje oblečenie a popritom sa chichoce. Radšej si to nevšímam.

Vyjdeme hore po sklenenom schodisku a Justin na štvrtom poschodí zahne doprava. Prejdeme cez presklené dvere a pokračujeme ďalej po dlhej bielej chodbe s červeným kobercom. Justin zastaví a ja tiež. Ukážem na dvere a pozriem sa na neho v otázke. Prikývne.

Nasajem vzduch. Otočím sa tvárou k bielym dreveným dverám, ktoré na sebe majú krvavo-červené označenie 419. Privriem oči a na okamih sa započúvam.

„Ale bolo to celkom vtipné,“ zaznie chlapčenský hlas. Nepochybujem, že sa jedná o hlas „môjho“ študenta. „Keď sa vyhrážala, že nás vylúčia. Ak by si videl svoju vydesenú tvár, umrel by si smiechom. Skoro si sa z nej posral.“

„To nie je pravda. Len ma trochu zaskočila. Nečakal som, že uvidí naše tváre. Mal si ju poriadne udrieť už na prvý krát. Také niečo by sa potom nestalo.“

To mi stačí. Krv mi zovrie v žilách nedočkavosťou. Nakloním hlavu na jednu stranu, potom na druhú, až mi popukajú kosti. V tom sa zvrtnem na jednej nohe a druhou vykopnem dvere. Keď dopadnú, z chodby sa ozve ozvena môjho kopu. Študentská izba je malá, no útulne zariadená. Obaja chlapci už sú prezlečení v nočnom úbore – v trenkách a tričkách. Jeden z nich sedí na posteli a druhý sedí na parapete okna. Keď vojdem, obaja sa postavia a ich tváre sa predĺžia, akoby videli ducha.

„Čo do-“ nedopovie Svetlý démon. Jediným úderom ho zložím k zemi a pokračujem ďalej k Temnému. Vyštartuje proti mne s pokrikom. Uhnem sa pred jeho vystrčenou päsťou do strany. Chytím ho za golier a s otočkou ho prehodím celou izbou von na chodbu. Chlapec narazí bokom do steny a dopadne bolestivo na zem k Justinovým nohám. Dýcham prerývane plná adrenalínu. Najradšej by som z oboch vymlátila duše, no jedna moja časť, ktorá chce byť aj naďalej učiteľkou dúfa, že si už zobrali ponaučenie.

Prejdem na chodbu a zastavím sa nad Temným démonom. „Tak čo. Máš dosť alebo chceš ešte jednu poriadnu ranu?“

Chlapec zakašle, no pomaly sa štvornožky dvíha späť na nohy. „To nemôžete,“ zachrapčí. „Ste predsa učiteľka. Nemali by ste sa nás dotýkať.“

Prekrížim si ruky na prsiach. „Áno, to by som nemala,“ uznám mu. „Lenže pokiaľ mi nepreukážete aspoň nejakú úctu, nemám dôvod sa k vám úctivo správať ani ja. Obzvlášť, keď sa ma pokúsite zabiť.“

Zažmúri na mňa. „Čo sú to za drísty,“ zasyčí. Narovná sa a tvár sa mu zlomí v bolestivej grimase. Jednou rukou sa chytí za rebrá.

„Čo sa to tu deje?!“

Otočím sa. Z konca chodby k nám kráča Acheron s Raisom. Tí dvaja sú ako nerozlučné dvojčatá, uvedomím si. Zabodnem nahnevaný pohľad do čiernovlasého leva a ponaťahujem si prsty na pravačke. Keď už sú dosť blízko, vylepím Acheronovi facku.

Chodbou sa ozve ozvena a zhíknutie všetkých zúčastnených. Acheronova tvár sa otočí späť na mňa a zavrčí. Som pripravená streliť mu ešte jednu za to, čo sa dnes večer stalo. Urobím krok dopredu, nestačím však ani mrknúť a Rais ma pevne chytí za ruky a vykrúti mi ich za chrbát.

„Čo to robíš?! Pusti ma!“ skríknem na neho. Ani to s ním nehne. Snažím sa vyslobodiť, no jeho zovretie je pevné.

„Ty čo robíš?! Si padnutá na hlavu, Drane?“ vyšplechne Acheron. Na bledom líci mu vidieť odtlačok mojej dlane.

„To skôr ty. Nehráš s čistými rukávmi, Acheron. Dať ma pochovať zaživa, pche. Také zbabelé správanie som ešte nevidela,“ oplatím mu rovnakým hlasom. Jeho dokonalá tvár sa zamračí. Svoj nechápavý pohľad presmeruje na Justina a potom na dvoch démonov, ktorý v tom ruchu zaliezli do chodbičky v izbe.

„Čo ste urobili?“ Jeho hlas je prísny, akoby nezniesol žiadne lži. Svetlý študent urobí pár krokov dopredu. Ruky má zopäté pred telom a tvár sklonenú k nohám. Moje uši zachytia jeho prudké búšenie srdca.

„Povedal si, že sa máme zbaviť profesorky. Tak sme so spolubývajúcim vymysleli plán a dnes večer sme ju pochovali zaživa v lese. Mysleli sme si, že sa vydesí a potom odíde zo školy. Nechceli sme ju naozaj zabiť alebo jej vážne ublížiť.“

Zahmýrim sa v Raisovom zovretí a vykopnem nohou na študenta. „Vážne? Nechceli ste mi ublížiť? A čo mal potom znamenať ten úder baseballovou pálkou?“

„Inak by sme vás do bezvedomia nedostali,“ nevinne prehlási Temný študent, ktorý tiež podíde bližšie.

Zalapám po dychu. Nemôžem uveriť vlastným ušiam.

„Biť ženu je dosť úbohé, nemyslíte?“ zapojí sa Justin. Všetky pohľady sa presmerujú na neho. Čiernovlasý lev ho prebodáva a snaží sa ho pohľadom umlčať. Zahryznem si do jazyka, aby som na to niečo ironické neodsekla, pretože sa mi snaží pomôcť. No v hlave sa mi veľmi jasne vybaví jeho dnešná výzva.

Nastane ticho. Nakloním hlavu a sledujem ostatných. Navzájom sa premeriavajú ako mačkovité šelmy v púšti. Mám pocit, že najväčším zvieraťom je tu lev, no ani Justin nezaostáva. Dvaja študenti v izbe sú však len ich predkrmom. V jednu chvíľu popritom naozaj čakám, že jeden z nich hlasno zareve, aby dal ostatným najavo, kto je tu pánom.

„Čo sa stalo?“

Zaklipkám viečkami a preberiem sa zo svojej predstavy. Vedľa nás sa z ničoho nič zjaví John Erick. Rais ma pustí a ja sa napriamim.

„Nič sa nestalo,“ odpoviem automaticky ako vždy, keď som bola malá a na chodbe ma šikanovali spolužiaci. Hovorievala som, že sa nič nestalo len kvôli tomu, aby ich nepotrestali a potom sa ku mne nesprávali ešte horšie.

John ako keby vedel čítať moje myšlienky, obráti svoju pozornosť na Acherona.

„Mladší študenti si vystrelili z Drane a pochovali ju za živa v lese. Prišla sem vyriešiť toto nedorozumenie,“ vysvetlí v skratke. Som prekvapená, že vôbec otvoril ústa a udal svojich komplicov, no na druhú stranu vôbec nepovedal celú pravdu. Justin ani ja mu to však nevyvrátime.

„Bol to zlý vtip. Povedali sme profesorke, že nás to veľmi mrzí,“ neveselo prizná Temný študent. Díva sa do zeme, no jeho postoj vyzerá ako božie umučenie. Druhý ho popritom napodobuje ako z kopírky.

„Je to pravda, Sophia?“ Riaditeľ sa otočí na mňa.

„Samozrejme. Išlo len o hlúpy vtip.“ Ako náhle to dopoviem, riaditeľovi je jasné, že klamem. Rovnako ako keď som bola malá, ani tentoraz mi to nezhltne. Aj keď sa tvári, že hovorím pravdu.

„Dobre. Tak či tak z toho musím vyvodiť dôsledky.“ Ťažko si povzdychne. „Chlapci, pôjdete so mnou a napíšete dvojstranové ospravedlnenie.“ Obaja znechutene zamrnčia. Poštuchnem Temného študenta a výhražne nad ním zakrútim hlavou. „Môžete byť radi. Je to ten najmenší trest, za také vážne porušenie pravidiel,“ dodá riaditeľ.

„Prepáčte,“ zaspätkuje Svetlý študent a postrčí svojho spolubývajúceho dopredu. Riaditeľ nám ešte zaželá dobrú noc, a potom s obomi odíde preč. Keď sa stratia za dverami, fľochnem nepríjemný pohľad na Raisa, ktorý mi celý čas stál za chrbtom. Na môj vkus až príliš blízko. Na to sa obrátim na Acherona.

„Viem, čo sa chceš spýtať. Ale nemal som s tým nič spoločné,“ povie skôr, než stihnem vysloviť svoju otázku. Zažmúrim a snažím sa nájsť nejaký náznak lži. Mrknutie, navretá žilka na spánkoch či malý tik v kútiku pier by mi naznačili, že klame. Nič také však nezbadám. To však ešte neznamená, že mu to uverím.

„V poriadku.“ Falošne sa usmejem a tvárim sa, že som zhltla návnadu. „Ešte raz, vďaka za pomoc,“ venujem Justinovi a potom sa otočím aj ja na odchod. Urobím krok dopredu, keď ma silné zovretie ruky donúti zastaviť. Otočím sa rýchlejšie, než je pre človeka prirodzené. Striedavo preskakujem očami z Acheronovej tváre na jeho ruku a snažím si ju vytrhnúť. Neúspešne. Pristúpi bližšie a nahne sa k môjmu uchu. Zadržím dych.

„Aby si vedela, ešte nikto zo Svetlých démonov mi nikdy nestrelil facku. Pretože každý je takí rozumní a vie, že by som mu v tom okamihu rozdriapal hrdlo. Máš šťastie, že si žena. Ale nabudúce sa už kontrolovať nebudem.“

Z jeho chladnej vyhrážky sa mi chĺpky postavia dupkom. Odtiahne sa a pustí mi ruku. Mimovoľne ustúpim. Ruka ma páli na mieste, kde ju držal a pud sebazáchovy mi radí, aby som zobrala nohy na ramená.

Zodvihnem bradu a s úsmevom sa pozriem do bledej tváre čiernovlasého leva. „A ty by si mal vedieť, že ak sa ma takto ešte raz dotkneš, nebude ťa bolieť len líce, Acheron.“

Zasmeje sa. Netuším prečo. Otočím sa na päte.

„Kam idete, profesorka? Potrebujem s vami ešte hovoriť,“ zakričí za mnou Justin Mallback.

„Idem do sprchy a potom sa pozrieť po jednom Potomkovi. Už na vaše hry nemám čas.“ Poslednú vetu precedím pomedzi zuby len pre seba. Zapriahnem sa do dverí a vyjdem z chodby.

●●●

Ulicami sa rozozvučí sanitka. Zodvihnem hlavu a započúvam sa do zvukov mesta. Podľa hlásenia vo vysielačke sa však jedná len o zástavu srdca v starobinci. Zložím si hlavu späť na ruky a zahľadím sa znovu na obzor.

Celú noc som sa potulovala mestom v snahe nájsť Potomka. Prezrela som všetky nočné kluby i tmavé zákutia, kde by sa mohol schovávať. Dokonca som si porezala ruku a urobila krvavé cestičky zo všetkých svetových strán, aby ho nakoniec doviedli ku mne. Ale okrem domácich hádok a pár opilcov, som nemala šťastie.

Zodvihnem ruku a prezriem si dorezané zápästie. Aj napriek tomu, že ho mám omotané obväzom, stále krváca. Unavene ju znovu položím a na pár sekúnd zavriem oči. Chce sa mi spať a zo straty krvi ma bolí celé telo. Musím sa s tým však zmieriť. Nie je to prvý krát, čo môj lov vyšiel nazmar. Nie som totiž ako komando z Asociácie démonov. Odmietam používať ľudí ako návnadu. Radšej tú návnadu urobím zo seba. Aj keby to malo znamenať, že sa budem cítiť pár dní pod psa.

Na tvári pocítim teplo. Rozlepím oči a na malú chvíľu ma oslepia slnečné lúče. Zažmurkám. Svitá. A spolu so svitaním sa ruch mesta pomaly zosilňuje. Po ulici podo mnou prejde prvé auto. Skontrolujem hodinky, aj keď viem, že je najvyšší čas vrátiť sa späť na Americkú Univerzitu.

Zaistím zbraň, ktorú celú noc zvieram v jednej ruke, až pokým mi prsty úplne nestuhli, a zbalím ju do športovej tašky, v ktorej schovávam pár ďalších hračiek. Chvíľu sa v nej pohrabem a vyberiem z nej termosku s kávou. Zahrkám s ňou, no z vnútra sa neozve žiadny zvuk. Mľasknem. Zdá sa, že šoférovanie späť do školy budem musieť zvládnuť bez svojej čiernej kávy, ktorá ma držala na nohách po väčšine dnešnej noci.

Vezmem tašku a vstanem z drevenej debny. Prejdem k požiarnemu schodisku, ktoré hlasno hrkoce pod mojimi krokmi. Náhle však zamrznem na mieste.

Okno vedľa mňa sa otvorí a von sa nahrnie drobná postava. Chlapec, ktorému nemôže byť viac než sedem rokov, je ešte stále oblečený v pyžame. Telom narazí do zábradlia a potom malou pästičkou udrie do trubky vedľa seba. Srší z neho hnev. Zamračím sa a otočím sa na okno. Vo vnútri sa svieti. Nastražím uši a začujem hádku. Muž sa háda so ženou o plánoch na víkend. Zdá sa, že ten muž sa práve vrátil z práce. Znovu sa pozriem na dieťa pred sebou a príde mi ho ľúto. Urobím krok dopredu a chlapec sa otočí. Veľké oči upriami na mňa.

„Šš.“ Naznačím mu, aby bol ticho s ukazováčikom pritisnutým na perách. Usmejem sa na neho.

„Kto si?“ spýta sa predsa, keď prechádzam okolo neho.

„Batgirl,“ odvetím prvú hlúposť, ktorá mi napadne.

„A kde máš kostým?“ neverí mi.

Zodvihnem tašku a zamykám ňou vo vzduchu. Zbrane v nej zarachotia. Venujem chlapcovi ešte jeden úsmev a následne sa vytratím dole schodiskom. Na zátylku cítim jeho pohľad. Tašku hodím do kufra svojho auta. Zabuchnem ho a vtom stratím rovnováhu. Pokrútim hlavou, aby mi svet prestal miznúť pred očami. Opriem sa o auto a nasajem čerstvý vzduch.

Dnes som o asi vážne prehnala. Stratila som priveľa krvi a k tomu všetok ten stret v škole – nemôžem sa čudovať, že na mňa prišli mdloby. Vyvrátim hlavu dozadu a pozriem sa na chlapca na schodisku, ktorý ma stále sleduje. Usmejem sa na neho a napadnú ma čierne myšlienky. Premýšľam nad možnou chuťou tak mladej krvi a na to, ako dlho by mi asi tak dodala energiu. Mimovoľne si oliznem pery a to ma preberie. V duchu si vynadám. Nemôžem uveriť nad čím som to vlastne uvažovala. Živiť sa ľudskou krvou ako Temní démoni je jedna vec. Zahryznúť sa do malého chlapca zas druhá. Nemohla by som so sebou ďalej žiť, ak by som to urobila. Nie. Rázne pokrútim hlavou a rýchlo nasadnem do auta. 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Americká Univerzita - 6. kapitola:

6. Shaun přispěvatel
08.09.2015 [14:48]

ShaunBaby, znovu ďakujem za komentáre, veľmi ma potešili. A na svoju obhajobu, že to takto píšem musím povedať, že na každého raz dôjde. Pretože každý musí raz zažiť svoje vlastné utrpenie, ktorého ho skoro zabije. Emoticon

Faux: Som veľmi rada, že si poviedka našla ďalšieho čitateľa. Na ďalšej časti pracujem - snažila som sa ju dokončiť v termíne minulého týždňa, ale keďže sa musím vyrovnávať práve aj s osobnými problémami, nedalo sa to stihnúť. No do konca tohto týždňa už určite bude. Emoticon Emoticon

5. Faux
08.09.2015 [14:00]

Ahoj v tuhle chvíli je to jediná povídka na pokračování, která mě zaujala a stíhám ji pravidelně číst. Doufám, že bude pokračování. Zatím super Emoticon

4. Arminka přispěvatel
28.08.2015 [21:00]

ArminkaAsi jediná věc, co se mi nelíbí, je ten trest - dvoustránková omluva? To mi přijde trochu blbost, pokud ředitel poznal, že mu Sophia lhala. Myslím, že by si zasloužili daleko větší trest. Takhle si respekt nevybuduje, naopak budou vědět, že si to k ní můžou dovolit a ona s tím nic neudělá.
Jinak je zajímavé, jak Acheron dovolí Drane víc, než by kdy dovolil ostatním. Všimla jsem si toho ve více případech. Je v tom víc, tipuju. Emoticon

3. majka
28.08.2015 [13:39]

No tak to je fakt drsne... Acheron... Neznamena toto meno nahodou peklo? AK ano tak sa to k nemu si hodi. Hm a konecne mu dala facku jupiii. Sofia vsetko berie akosi moc v pohode. Pride mi akoby musela zazit nieco fakt hnusne. Na to ze ju zakopali, to riesila privelmi kludne. elmi

2. Trisha přispěvatel
27.08.2015 [21:22]

TrishaKonečne mu dala facku a tý študenti... KRiste, prečo ich kryje? Lebo takto chce vzbudiť rešpekt??, no neviem, čo to vychádza... Emoticon Emoticon Tá druhá časť bola fajn. príjemný záver, až na tie temné myšlienky Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. mima33 admin
27.08.2015 [19:10]

mima33Tak toto som teda načakala! Emoticon Emoticon Nemyslela som si, že by študenti boli schopní zájsť až takto ďaleko a som zvedavá, dokedy to Sophia bude tajiť pred riaditeľom. Úprimne - celkom nechápem, prečo ich vlastne kryje. Ja byť na jej mieste, tak ich osobne povykopávam von zavretými dverami! Som neuveriteľne naštvaná! A Acheron... Emoticon (predstavujem si, ako ho veľmi, veľmi pomaly sťahujem z kože, lebo to je presne to, čo si "jeho veličenstvo" zaslúži). V minulej kapitole, keď sa hovorilo o tom únose mi ho bolo ľúto, no odtiaľ potiaľ!

Teším sa na ďalšiu! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!