OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 35. kapitola

Rana pozdĺž čela a lícnej kosti sa zahojila behom niekoľkých hodín. Lepšie natočím tvár k zrkadlu a prstami si prejdem po fialovej modrine, ktorá mi ostala na pamiatku. Acheronova krv však robí skutočné zázraky a ja verím, že ani táto krásavica ma dlho nebude obťažovať svojou prítomnosťou.

Upravím si vlasy, aby mi skryli nepeknú modrinu, kým úplne nezmizne a zamedzili tak otázkam zvedavých dotieravcov. Vezmem si červený kabát a nečujne vykĺznem z lode do mrazivého rána.

Včera som niečo urobila. Niečo nevysvetliteľné. Hrozné. Trápne.

Kývla som Acheronovi a súhlasila, že budem jeho. Ale čo presne to znamená, netuším. Jeho kamarátka? Krvná milenka? Milenka? Priateľka? Keď pri nás zastavila Sarith a Ash ma bral späť a univerzitu, neodvážila som sa ho na to spýtať. Hlava ma príliš bolela a moja myseľ šalela, aby som mala na niečo také ešte energiu. A tak som len mlčky sedela a držala ho za ruku. Vlastne on držal mňa. Držal moju útlu rúčku v tej svojej dotlčenej a isto i boľavej. Líca mi horeli z jeho dotyku, preto som len nemo čumela pred seba a tvárila sa, že sledujem nezaujímavú cestu.

Rovnako mi chýbalo odvahy spýtať sa i vtedy, keď so mnou vošiel do mojej kajuty, posadil sa mi na posteľ a stiahol si ma na kolená ako predtým. Sám bol zranený, no ochotne mi dal svoju krv, aby som sa uzdravila ako plná. Bozk, ktorý mi vtesnal na líce, keď mi zaželal dobrú noc, pritom cítim ešte teraz.

Aký medzi sebou máme vzťah? Táto otázka ma trápila až do noci, kedy nakoniec zvíťazila únava a ja som zaspala sladkým spánkom.

Keďže som nenašla odpoveď, ráno som si pomyslela, že bude lepšie sa Acheronovi na chvíľu vyhýbať. I keď na malom ostrove sa to dá len ťažko, pokúsim sa. Ak by mi povedal, že odteraz budem jeho krvnou milenkou, asi by som ho na mieste upiekla svojim ohňom. To označenie neznášam už z úst študentov, i keď je nepravdivé. Ak by zas chcel, aby som sa stala ďalšou z jeho mnohých mileniek, okamžite by som sa odsťahovala z lode. A ak by som sa mala stať jeho priateľkou...

O niečom takom bolo bláznivé premýšľať. Acheron nie je na vzťahy. Alebo aspoň myslím. Na druhú stranu, možno si to moje prikývnutie ani nevšimol a nič sa nemení. Ach, kiež by to tak bolo.

V kancelárii si urobím pohodlie na malom gauči v rohu miestnosti a začítam sa do jednej z kníh. Škola sa ešte nezačala a polovica profesorov vstáva len teraz. Okrem večera mám celý deň voľno, no neodvažujem sa opustiť areál školy a ísť do mesta. Toto moje rozhodnutie má hneď tri dôvody.

Po prvé, už dávno viem, že Potomkovia sú vysadení na mňa. Z nejakého pre mňa zatiaľ neznámeho dôvodu, po mne idú ako vlci za pečeným mäsom. I keď sme si mysleli, že tu už nie sú, zjavne sme sa mýlili. Lenže týchto Potomkov som predtým nestretla, takže boli noví. Navyše ich spolupráca nasvedčovala, že ich niekto ovláda.

Po druhé, nemám auto. Včera som prišla o svojho miláčika. Sarith ho dala odviesť do šrotu ako náhle do svojho auta nahádzala všetky moje zbrane a osobné veci.

A po tretie, Acheron. Predstava, že ho znovu naštvem, ak odídem bez jeho vedomia, mi okamžite vytĺkla takéto myšlienky z hlavy. Jeho hnevu už mám plné zuby. A ešte viac mám dosť jeho vyhrážok o mojom zamykaní v miestnosti bez okien.

Oveľa radšej si preto doprajem deň pauzy od všetkého. Temných démonov, Potomkov... Úplne od všetkého. Lenže ani to nie je také jednoduché.

Než začne prvá hodina, do dverí mi vletí čiernovlasý lev. Prekvapene nadvihnem hlavu spoza knihy. Acheron preskenuje miestnosť a keď ma nájde, nahnevane si povzdychne. Čo som zase spravila? spýtam sa samej seba v duchu. V skutočnosti však len potichu zanadávam. Takto som si tú svoju schovku a voľný deň naozaj nepredstavovala.

„Myslel som si, že si odišla za tým svojim Potomkom,“ vysvetlí svoj príchod i hnev.

Áno, mohla som mu nechať odkaz, aby sa nebál. Si hlúpa, Sophia. „Ako by som mohla ísť za ním, keď ani neviem, kam si ho dal odviesť?“ spýtam sa logicky.

Pred dverami sa mihne tieň. Acheron k nemu šibne pohľadom, krátko kývne a zavrie dvere. Podíde ku mne a posadí sa vedľa mňa. Prisuniem si koleno bližšie k tvári ako akúsi deliacu čiaru.

„Tak predsa si na romantiku.“

Nadvihnem obočie. Jeho slová mieria na knihu v mojich rukách. Zapýrim sa a rýchlo ju zavriem. „Väčšinou na takéto knihy nemám čas, preto ich nečítam,“ snažím sa ospravedlniť, čo mne samej príde trochu hlúpe. Som žena, dočerta! Prečo by som nemohla čítať milostné príbehy?

Acheron zodvihne oči vyššie, načiahne sa a odhrnie mi tmavé vlasy z tváre. Prezrie si ranu okom odborníka.

„Dobre sa to zhojilo. Zajtra tam už nič nebudeš mať.“

Áno, to viem aj sama.

„A čo tvoja ruka?“ spýtam sa. Keď včera odchádzal z mojej kajuty, ruka mu visela pri boku. Nemohol s ňou hýbať a krvou mal nasiaknutú celú bundu. Odmietol, keď som ho chcela odviesť na ošetrovňu alebo do jedálne. Vraj sa o to postará sám. Dnes už však vyzerá, že je úplne v poriadku.

Acheron ju zodvihne, aby potvrdil moju domnienku a znovu spustí. „Nebolo to nič vážne. Stačilo trochu krvi.“

Takto by som to práve nenazvala. Jeho zranenie vyzeralo dosť vážne. No som rada, že už je v poriadku. Koniec koncov, zranil sa predsa kvôli mne.

Medzi nami nastane trápne ticho. Acheron sa mi díva do očí a mne v hlave bliká jedna otázka. Chcem sa ho spýtať, ako je to teraz medzi nami, no už len pomyslenie, že by som také slová mala vypustiť z úst, ma privádza do mdlôb od hanby. Acheron sa však náhle načiahne a pobozká ma. Letmo, akoby len náhodou. Úplne ma tým vykoľají.

„Sophia, kedy so mnou pôjdeš na rande?“

Nasajem vzduch. Lenže ani ten mi nepomôže, aby mi líca nevzbĺkli ako plamene. Prečo sa to musí pýtať?

Nadvihnem oči. Je tak blízko, až mám teraz jedinečnú príležitosť do detailu si zapamätať rez jeho očí a každú červenú škvrnku v jeho čokoládových dúhovkách. Som si istá, že ak by mi o sto rokov dali do ruky papier a farby, nevynechala by som jedinú drobnosť.

Zháčim sa. Čo to robím? Pritisnem sa viac k operadlu, ďalej od podmanivého Acheronovho pohľadu. Pokúsim sa vstať, no Acheronova ruka vystrelí k operadlu a prikvačí ma na gauči. Druhou rukou narovná moju nohu, čím sa náhle ocitne medzi mojimi stehnami. Zostanem v nehybnom polosede a sledujem, ako sa pomaly znovu nahýna k mojim perám. Jeho telo prekryje moje, rukou nežne nadvihne moju hlavu.

Tento bozk očakávam. No i tak ma úplne šokuje. Je totiž náruživý, nenásytný. Akoby ma chcel celú pohltiť do seba v jedinom veľkom hlte. Omračuje ma, preto mi neostáva nič iné, než sa mu úplne poddať. Z hlavy mi všetko vyfučí a na hodnú chvíľu ostane len Acheron.

Inštinktívne prehodím voľnú ruku okolo jeho krku a prstami načriem do jeho vlasov. Slastne vzdychnem pri tom hebkom pocite. Acheron sa mi usmeje do úst a preruší bozk.

Nadýchnem sa. Trochu prudšie, než by som myslela. Zaklipkám viečkami a zaostrím. V jeho plamenných očiach sa odráža moja tvár.

„Sophia, kedy so mnou pôjdeš na rande?“

Aj hneď, chcem odvetiť omráčená kúzlom jeho sladkého bozku. No v tom si uvedomím, že by to bolo poriadne nerozumné a stiahnem ruku z jeho vlasov. Asha ten pohyb sklame.

„Čo vlastne odo mňa chceš, Acheron?“ spýtam sa na rovinu. Som rada, že hlas mám pevný a nechveje sa mi ovplyvnený náhlim hrejivým pocitom, ktorým ma zalial.

„Už som ti to predsa povedal.“ Palcom ma pohladí po spodnej pere a lícnej kosti. Telo sa mi príjemne zachveje. Snaží sa ma odzbrojiť?

Narovnám sa na gauči, čím ho donútim sa posadiť a odtiahnuť od môjho tela. Vážne sa na neho pozriem. „Pozval si ma na rande a povedal, že mám byť tvojou. Lenže ja ti neviem čítať myšlienky a preto neviem, čo od toho očakávaš. Ako presne mám byť tvojou?“

„Chceš, aby som ti to predviedol?“ V očiach sa mu zaiskrí.

Zamračím sa. Trvá, kým mi dôjde, na čo naráža. Sklopím zrak. Môžem odprisahať, že ešte kvôli žiadnemu démonovi som sa nečervenala tak, ako práve kvôli Acheronovi.

„Myslím to vážne,“ zašomrem.

„To predsa aj ja.“ Zodvihne mi bradu. „Chcem ísť s tebou na rande, Sophia. Lenže nemôžem, kým mi nepovieš áno, rozumieš?“

Zahryznem si do pery. Trochu odvahy, povzbudím sa. „A čo tvoje slová včera? Neplatia, však?“

Pobavene sa usmeje. „Platia. Už si súhlasila, že budeš mojou. Také niečo nemôžeš vziať späť.“

Dočerta. „Tvojou čo? Krvnou milenkou? Alebo len milenkou ako všetky ostatné dievčatá?“

„Také niečo už viac nehovor. Ani na to nemysli, dobre? Môžem ti odprisahať, že tvojej krvi sa napijem, až keď mi to dovolíš. Ale nikdy by som nepripustil, aby si bola označovaná ako moja krvná milenka.“

Otvorím ústa, chcem povedať, že tak ma už študenti dávno volajú, no radšej to nechám tak. Acheronovým slovám verím. Necítim v nich nijaký podraz a viem, že svoje slovo dodrží.

„A čo sa týka toho, že budeš mojou milenkou...“ Posledné slovo nechá voľne visieť v priestore. Načiahne sa, akoby po ďalší bozk, no tesne pred mojimi perami sa zastaví. Medzi nohami pocítim horko. Netrpezlivo čakám, čo povie alebo urobí. Trvá mu to celú večnosť. „Bol by som radšej, ak by si sa stala mojou priateľkou a milenkou v jednom.“

V hrdle sa mi vytvorí hrča. „Chceš so mnou chodiť?“ hlas mám tenučký.

„Také slová som ešte nikdy v živote nepoužil, ale áno. Chcem s tebou chodiť, Sophia. Preto sa ťa pýtam, kedy so mnou pôjdeš na naše prvé rande – aby to bolo oficiálne.“

Oficiálne. Zatočí sa mi hlava. No nie následkom včerajšieho úderu.

„Ale- Ale to nemôžeme,“ zahabkám. „Si Kráľ Tem-“ Priloží mi prst na pery a nedovolí dokončiť vetu.

„Som Kráľom Temných démonov a ty si Svetlá démonka. Som študent a ty si moja profesorka. Lenže to mi je ukradnuté. Ešte jeden ročník a končím, takže táto tvoja výhovorka môže ísť do čerta. A keďže som Kráľom, môžem mať ktorúkoľvek démonku na svete a nikto mi do toho nebude môcť kecať. Dokonca aj Svetlú démonku.“

Vtesná mi letmí bozk.

„Riaditeľovi sa to nebude páčiť,“ skúsim.

„Riaditeľ je Temný démon, takže sa podriaďuje mne. A ty mu aj tak v poslednom čase robíš napriek, ty moja malá rebelka.“

Znovu ma pobozká. Hlava sa mi točí čoraz viac.

„Tvojim milenkám sa to nebude páčiť,“ načriem do témy, ktorej by som sa radšej vyhla. No nemôžem a už len pomyslenie na zástupy dievčat, ktorým Acheron na univerzite venoval svoju priazeň, ma bodne ostro pri srdci.

„Na mňa nemôžu. A keď niektorá z nich ublíži tebe, dolámem jej ruky. Nemusíš sa báť, Sophia.“

Báť sa? Nemám strach. Vlastne mám a to obrovský. Acheron a ja sme dva protiklady, ktoré by za žiadnych okolností nemali byť spolu. Dokonca by sme sa mali nenávidieť ako dva druhy, ktoré sa zväčša neznášajú. Lenže svojim správaním spôsobil, že sa na neho nemôžem dívať ani ako na Temného démona a už tobôž nie na nepriateľa.

„A čo tvoji priatelia? Tí s tým vari súhlasia? Veľmi dobre viem, že Sarith ma neznáša a bez mihnutia oka by ma zabila, ak by si jej dal zvolenie.“ Na jej včerajší výraz, keď zistila, že to kvôli mne sa jej milovaný kráľ zranil, si veľmi dobre spomínam.

Acheron prevráti očami. „Sarith nenávidí všetkých Svetlých démonov, nie je to tebou, Sophia. Keď bola malá, Svetlí démoni sa k nej správali veľmi zle, odtiaľ pramení jej nenávisť. No nikdy by ti neublížila, kým by si bola so mnou.“

Ďalší bozk. K točeniu hlavy sa pridáva i záplava horúčavy.

„Lenže ja som vás počula. Raz si jej povedal, že ma možno vyzveš na súboj a zabiješ,“ priznám. Už dlho som to s ním chcela prebrať, no príležitosť sa mi naskytla až teraz. Alebo to skôr slúži ako dobrá výhovorka, aby sme sa nedali dokopy.

Acheron chvíľu premýšľa, kým odpovie. „Máš naozaj dobrý sluch. Áno, povedal som to, ale vtedy to bolo zložité. Teraz už mám vo svojich pocitoch jasno.“

Mať jasno vo svojich pocitoch, to by som chcela i ja.

„Myslím, že ma máš rada,“ povie, akoby mi znovu čítal myšlienky, „len ešte nevieš, ako veľmi, preto tak váhaš. Ale to je v poriadku. Nemusíme sa nikam ponáhľať, dobre? Zatiaľ môžeme ísť na rande a uvidíme, kam to až dôjde.“

Zamrznem. „Kam by to malo dôjsť?“

Tentoraz ma pobozká na špičku nosa. Pobavene mi odvetí: „Neboj sa, na prvom rande spolu nemusíme ešte spať.“

„Spať spolu?“ skoro vykríknem. Vyletím na nohy akoby ma pichol do zadku samotný čert a zostanem užasnuto stáť pred gaučom.

Samozrejme, dnešný svet je pokrokový. Keď spolu dvaja chodia, väčšinou sa spolu dostanú časom aj do postele. Nezáleží na tom, že nie sú manželmi ani zasnúbení. A Acheron vystriedal už toľko mileniek, niet divu, že očakáva sex na prvom... nie na druhom alebo treťom rande. A možno, ak by čo i len trochu chcel, vzal by si ma už tu a teraz, nečakal by ani na naše prvé rande.

Odrazu mi ostane nevoľno. Žijem v pokrokovom svete, no to neznamená, že i ja som taká pokroková!

„Si ešte panna, však?“ Acheron tie slová vypustí z úst akoby hovoril o známke z histórie. A skôr konštatuje, než sa pýta.

Stane si vedľa mňa, odloží mi knihu z rúk a chytí ma okolo pása. Pozerám do zeme v obave, že sa v jeho tvári bude zračiť výsmech. Mám skoro osemnásť, navyše sa tu hrám na jeho premúdrelú profesorku a zaostávam v takej veci! Mám sto chutí prepadnúť sa pod zem alebo sa stať neviditeľnou. 

„Sophia, myslím, že ťa milujem. Si pre mňa dokonalou partnerkou. Preto si počkám, kým to budeš chcieť aj ty. Nebudeme sa ponáhľať.“

Jeho slová ma ovalia ako vrece kameňov. Šibnem očami k jeho tvári. Áno, usmieva sa. Lež nie výsmešne, ani pobavene. Jeho úsmev je čistý, úprimný a vidieť v ňom neskutočný cit. Blahom sa mi podlomia kolená. Šťastie, že ma drží.

„Pôjdeš so mnou na rande?“

Všetky moje pochybnosti, výhovorky a dôvody, prečo nebyť s Acheronom, ktorý je ku mne vždy pozorný, ochranársky a navyše ma má zrejme rád, sa mu teraz podarilo úplne odstrániť. Už nenachádzam žiadny dôvod, s ktorým by som vyrukovala na protest. Moja logika je naklonená už len k jedinému: „Áno, pôjdem s tebou na rande.“

Tvár sa mu rozžiari. Bozk, ktorým ma vtesná späť na gauč, trvá hodnú chvíľu. Z navzájom prepletených tiel nás nevyruší ani vrava študentov na chodbe.