Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 10 • OurStories.cz ~ naše povídky

Nečakaný vývoj situácie

20.08.2021 (18:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 338×

Kapitola 10

„Zdá sa, že si mala pravdu,“ začala Amalthea hneď potom, ako Ailis prijala jej hovor.

Rozprávali sa spolu len pred niekoľkými hodinami, keď sa Ailis dosť neprezieravo rozhodla strkať nos tam, kam nepatril, čo jej Amalthea s radosťou niekoľkokrát pripomenula. Rovnako ako jej opakovala, že podobný druh informácií možno ani nezískajú a len Aténa vie, ako dlho im to nakoniec bude trvať, hoci obe vedeli, že Amalthea je v skutočnosti len melodramatická a odpovede pre Ailis mala už v momente, keď ju Ailis žiadala o pomoc. Ale ani jedna z nich to nespomenula a ani neskôr, keď Amalthea o niekoľko hodín neskôr, sotva za sebou Ailis zatvorila dvere, skutočne zavolala.

Ailis sa posadila na posteľ a hoci bola unavená, pohrávala sa s myšlienkou, že by sa išla prejsť. Nie preto, že jej v hlave mrmlal otravný hlas, ale skôr pre vlastnú prehnanú ostražitosť. Čiastočne to spôsobovala stiesnenosť domčeka. Čiastočne... to bolo čosi iné, v čom sa nechcela veľmi rýpať.

„Takže tie reportáže z novín dávajú zmysel.“

„Ale to si vedela už predtým. Len si potrebovala počuť, že si sa skutočne nezbláznila,“ podpichla ju Amalthea. „Takže nezbláznila. Mala si pravdu. Teraz len potrebuješ zistiť, koho presne sa to týka.“

„Isté podozrenie by som mala.“

Amalthea zatskala. „Už predtým som ti povedala, že ti Clarence nemôže dať presnú odpoveď. Nikoho z nich nepozná. Ale ty vieš, kto ti odpoveď dať môže.“

Ailis zo seba prudko vypustila vzduch a pošúchala si čelo. „Alebo mi odhryzne hlavu.“

„Vyzerá to dosť nádejne. Vieš, ako sa hovorí, ten kto vrčí, nehryzie. To je aj jeho prípad. Je skôr opatrný než útočný. Má to niečo spoločné s jeho minulosťou a...“

„Povedala som ti, aby si sa neprehrabovala jeho minulosťou,“ napomenula ju Ailis.

„A obe vieme, že ja si neviem pomôcť.“

„Nechcem to vedieť,“ pripomenula jej Ailis. „Ak budem chcieť odpovede, skrátka sa ho spýtam.“

„Nehovorila si pred chvíľou, že sa bojíš, aby ti neodhryzol hlavu?“

„Ha-ha, ty mudrlant.“

Ailis trhane otročila hlavu smerom k oknu. Jej nočné videnie nebolo až práve najlepšie, ale zdalo sa jej, akoby v diaľke ktosi stál a volal ju k sebe. Navyše tu bol hlas v jej mysli, taký odlišný a omnoho naliehavejší oproti tomu, ktorý jej robil spoločnosť väčšinu času. Chcela sa zodvihnúť a ihneď sa vybrať tým smerom, no jej nohy odmietali poslušnosť. Alebo to bolo jej podvedomie?

Vedela len, že sa síce díva, no zároveň sa jej trasú ruky.

Zistila to podľa toho, že jej takmer vypadol mobil.

„Kým budeš rozmýšľať o tom, ako veľmi chceš alebo nechceš provokovať šéfa tamojšej magickej komunity,“ hovorila Amalthea a Ailis ju vnímala len okrajovo, ako hlas niekde na okraji vnímania, ako šum v pozadí, statické bzučanie narušujúce ostrosť prenosu, „ja by som mala baliť.“

„Baliť?“ šomrala Ailis s polovičným presvedčením, že sa jej to všetko len sníva. „Chystáš sa niekam?“

„Za tebou.“ Tá odpoveď ju vlastne ani neprekvapila.

Skôr sa čudovala, že to Amalthea vydržala tak dlho.

„A koho budem potrebovať? Právničku? Médium?“

„Nás oboch.“

Ailis chcela niečo odvetiť, ale miesto toho len hmkala, až sa zmenila na takmer nehlučne bzučiaci pokazený kuchynský spotrebič. Myseľ sa jej vyprázdnila a ona sa už na nič nezmohla. Videla len tmu, z ktorej na ňu niekto volal a ona sa musela veľmi ovládať, aby sa tým smerom okamžite nerozbehla. Akoby bola kusom kovu a tam niekde niekto ukryl silný magnet. Po vlastných skúsenostiach spoznala pôsobenie kúzla, keď sa jej nejaké dotklo, avšak podstate tohto konkrétneho nerozumela.

„Clarence vraví, že si máš zobrať kabát“ Na kratučký okamih ju prepadlo nutkanie pýtať sa prečo, ale vzápätí sa vyparilo a zmenilo sa len na nepríjemný zápach uväznený v zatuchnutom priestore. „Pamätaj, o dva dni sme tam.“

Ak Amalthea povedala ešte niečo, Ailis to nepočula.

Pretože o chvíľku cítila, ako jej prsty ochabli a mobil s buchnutím dopadol na zem. Niekde okrajovo si uvedomovala, že by ho nemala rozbíjať, lebo ho bude potrebovať, ale bola to prislabá myšlienka na to, aby ju mohla dlhodobo zaujať. Pretože ona načúvala len chorobnému nutkaniu. Pripadala si ako námorník zlákaný sladkým no vražedným spevom niektorej sirény. Ako cestovateľ na púšti, ktorý v poludňajšom odraze tesne nad pieskom zbadal oázu.

Cítila, ako sa jej do bosých chodidiel zabárajú ostré kamienky a vykúkajúce korene. Vlasy jej strapatil studený vietor. Každý krok bol ťažší ako ten predchádzajúci. Možno aj preto, že sa ju snažila zastaviť nejaká sila – no pri tej, ktorá ju ťahala vpred, skrátka neobstála. Prislabá. Nevýrazná. Ako šepot v jej mysli. Huhlavý hlas opakujúci, že by sa mala otočiť. Vzápätí prešiel na výčitky a snažil sa jej nahovoriť, že koná pochabo.

Čo záhadné hlasy mohli vedieť o tom, čo ona potrebovala urobiť?

Vôbec nič.

To, že tú radu, aby sa otočila a nechala to tak, aby si snáď poškodila sluch, aby to skrátka nepočúvala, mala poslúchnuť, si uvedomila prineskoro. Asi vtedy, keď sa začala prebúdzať, no nie ako po nepokojnom spánku či krátkom zdriemnutí na gauči a neprirodzene zaklonenou hlavou. Nevítala ju bolesť v stuhnutom krku.

Náruč jej otváral hnusný pach, taký známy a nepríjemný, že jej okamžite zodvihol žalúdok a ona sa stihla len nahnúť, aby na zem vyklopila obsah svojho žalúdka. Horšie ako ten zápach bola už len skutočnosť, že v mazľavých rukách zvierala čosi ostré a pred ňou v neprirodzenom uhle ležalo rozpárané mŕtve telo.

Ailis nedostala príležitosť uvažovať nad tým – bránil jej v tom krik uväznený v jej hlave a dotyk mágie. Tá ju schmatla, znehybnila a kým stihla žmurknúť, hojdala sa vo vzduchu ako novoobjavená bábka.

Pod sebou zahliadla svetlovlasú Edimeu. Rozhodne sa mračila.

Ona si snáď... „Ja som to nebola!“ vykríkla, hoci presvedčená o tom bola len sčasti.

Aj to z tej, ktorá práve načúvala hlavu v mysli, ktorý opakoval, že hlúpo vliezla do pasce.

Edimea sa len ďalej mračila a kyvkala hlavou. Ailis sa zdalo, že si niečo mrmlala popod nos, ale odprisahať by to nemohla. Navyše sa predpokladalo, že Edimea nemôže hovoriť – hoci tu bola možnosť, že len po tom netúži. Teraz sa tým ale nechcela zaoberať. Miesto toho Ailis neustále opakovala, že ona to nebola. Prosila ju, aby ju pustila. Nebola totiž ani fanúšikom výšok, ako si práve uvedomila.

A potom, po dlhých predlhých hodinách, ktoré v skutočnosti boli krátkymi minútami, sa pocit nepohodlia z toho, že visela vo výške ako zabudnutý kabát, zmenil na úplne malicherný a nedôležitý problém.

Pretože k mračiacej sa Edimei sa pridal ktosi, kto jej zachmúrenie pohľady tromfol – Toren. A ak sa nemýlila, prišiel s ním minimálne Luke a Faye a možno ešte ktosi, ale nechcela svoj nos príliš používať. Nechcela skúmať puch krvi viac, než bolo nutné.

„Neurobila som to,“ zachripela Ailis.

Zacítila na sebe niečí pohľad. Pravdepodobne Torenov, hoci k nej hlavu neotočil.

„A čo presne si neurobila?“ pobádal ju.

Prehltla. „No... toto?“

Pretože napriek všadeprítomnému smradu krvi vlastne netušila, čo presne sa stalo. Vedela, že tam bolo telo, pravdepodobne ubodané, ale viac toho nevedela. Nestihla sa pozrieť. Edimea ju držala vo vzduchu chrbtom otočenú k... mieste činu. Presne to sa rozprestieralo pod ňou. A aj keby nepozerala toľko kriminálok, vedela by poľahky uhádnuť, že ju považujú za hlavnú podozrivú.

Vedela, že medzitým, keď sa jej myseľ rozbehla v snahe rozpomenúť sa na detaily prikryté hmlou, ju Toren pozorne sledoval. Možno v jeho pohľade nebola skrytá výčitka alebo nenávisť, no bodal rovnako efektívne. Po celý čas mlčal, ako žalobca sledujúci, ako si obvinený klamstvami kope vlastný hrob.

Videla to toľkokrát a s Amaltheou sa na tom smiali.

Ailis nepredpokladala, že sa niekedy ocitne v totožnej situácii.

„Faye!“ zvýšil mierne hlas Toren, hoci aj keby šepkal, dotyčná by ho počula. „Vieš, čo máš robiť.“

Ailis zahliadla pohyb a cítila, ako jej telo klesá. Nazdávala sa, že Edimea ju nechá padnúť do blata ako zhnitú hrušku, miesto toho ju spúšťala pomaly a opatrne, akoby pracovala s nesmierne krehkým pokladom. Pod Ailis sa mierne podlomili kolená a ak by jej Faye nepoložila ruku na plece, možno by sa zvalila na stranu ako zrúbaný strom.

„Neurobila... neurobila som to... neurobila,“ mrmlala si Ailis sotva zreteľne.

Vedela, že menička ju veľmi dobre počula, ale nijako nereagovala.

„Odveď ju!“ prskol na nich Toren.

V tom čase už Ailis rozoznávala minimálne päť prítomných osôb. Cítila na sebe niekoľko párov očí, ale nikto na ňu nekričal a neobviňoval ju, hoci vehementne opakovane chripela, že to neurobila. Veľmi dobre si uvedomovala, že sa oveľa viac snažila presvedčiť seba, než ich. Na základe vlastných skúseností vždy tvrdila, že strata pamäti je vždy požehnaním. V tomto prípade to tak nebolo a dala by čokoľvek, aby si mohla spomenúť.

Volala s Amaltheou. Potom ten hlas... Niekto ju volal... Ona potom... Nič.

Mala si poslúchnuť a zamknúť sa doma, oslovil ju hlas v mysli.

Nespomínala si však ani na to upozornenie.

Faye dovolila, aby ju doslova dotiahla až k Torenovmu domu. Predpokladala, že ju tam má zamknúť a strážiť, kým Toren nedorazí, aby si ju mohol vychutnať. Čo sa ukázalo byť pravdivým predpokladom – len s jediným rozdielom. Faye ju nemala zavrieť do obývačky ako hosťa.

Odviedla ju do suterénu, potom do podzemia a nakoniec až na koniec studenej chodby, kde bola jediným zdrojom svetla jedna slabučká žiarovka, k dverám tvorenými mrežou. Až vtedy jej napadlo vzoprieť sa, no jej ochabnuté uzimené telo nereagovalo dostatočne včas.

„Nie. Prosím. Prosím! Nezatváraj ma tu!“ vrešťala na Faye, po ktorej tie výkriky stiekli ako voda po čelnom skle. „Nič som neurobila! Nič som neurobila!“

Miesto odpovede sa priestorom rozľahol zvuk zamykania.

Vzďaľujúce sa kroky už takmer ani nepočula.

Zúrivo sa obracala. Krútila sa okolo svoje osi a snažila sa nájsť nejaký východ. Akýkoľvek. Videla len steny. Stáli príliš blízko. A stále sa približovali. Rukami si vošla do vlasom. Zaťahala. Bolesť nepomáhala. Ani keď si doškriabala ruky. Ani keď pokračovala tvárou. Výdychy z nej vyrážali s prudkosťou vystrelenej guľky. Okrajovo si uvedomovala, že sedí na zemi, objíma si kolená a hojdá sa. Telo sa jej klepalo. Po čele jej stekal studený pot.

Príliš sa zaoberala sama sebou. Až po čase si uvedomila, že na ňu niekto kričí.

Nie je to truhla! Je to cela! Je to cela! Nie je to truhla! opakoval hlas entity z jazera.

Nepomohol jej ten hlas. Ale vyčerpanosť. Zrútila sa ako domček z kariet, až pripomínala chvejúcu sa kôpku. Keď zavrela oči, dokázala aspoň čiastočne predstierať, že je niekde inde. Pocit chladu jej navyše pomohol. Spomenula si na Amaltheino varovanie, aby si zobrala kabát. Čo jej dalo priestor premýšľať o niečom inom.

Napriek tomu sa nezodvihla. Nechcela vidieť, ako blízko sú jej tie steny.

Nevstala dokonca ani vtedy, keď sa dvere po nekonečne dlhom čase otvorili.

Zmysly jej prezradili, že je to Toren. Tvárila sa, že ho nevidí a nepočuje.

On pre zmenu predstieral, že nevidí, v akom úbohom je stave.

„Ja som to nebola,“ zaševelila zachrípnuto, akoby celé hodiny kričala.

„Ja viem,“ odpovedal bez zaváhania Toren.

Čo Ailis prinútilo otvoriť oči a pozrieť sa naňho.

„Tak prečo...“

Vtedy si čupol. Akoby jej chcel pošepnúť čosi dôverné. „Ten vrah vyčíňa už dlho, ale až doteraz nikdy neurobil žiadnu chybu. Nenašli sa ani len telá. Len sa zrazu objavila správa o ďalšom zmiznutí. Zmenilo sa to, keď si prišla. Očividne si niekto myslí, že si hrozba. Tak sa tak k tebe budem správať.“

Ailis sa snažila nájsť medzeru v jeho logike. „Nezatváraj ma.“

„Tým, že som ťa zatvoril, som ťa verejne obvinil z vraždy. Možno to vyprovokuje vraha, aby niečo urobil.“ Opäť sa napriamil. „A ak to nebude fungovať, aspoň budem mať čisté svedomie, že som urobil čo sa dalo, aby som ťa ochránil. Alebo zastavil. Stále je tu možnosť, že si len príliš sebavedomý vrah.“

Nemala silu na to, aby mu niečo povedala. Potrebovala sa sústrediť na správne dýchanie. Čoskoro na to sa aj tak ozvalo zamykanie a ona sa opäť prepadla do temnoty. Chcela za ním zakričať, že má predsa právo na telefonát a obhajcu, ale potom si uvedomila, že ten jej je už na ceste. Bude tu o dva dni. Ailis dúfala, že si dovtedy dokáže zachovať aspoň náznak zdravého rozumu.

Striasla sa. Mala si zobrať ten kabát.

Zatvorila oči, aby sa nemusela dívať na okolité steny. Napriek tomu cítila ich prítomnosť. No na vnútornej strane viečok nevidela malú celu, ale čosi oveľa menšie. Začula ozvenu vlastných výkrikov. Spomenula si na bodanie prekvapivo ostrých triesok. Bez ohľadu na to, čo sa snažila tvrdiť väčšinu času, si na to pamätala.

Neprekvapovalo ju to. Je náročné zabudnúť na to, ako ju niekto pochoval.

Kapitola 9 ¤ Kapitola 11

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování