OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 1



Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 1Ailis posledné dva roky prežívala peklo. Keď sa z neho dostala, rozhodla sa urobiť všetko preto, aby sa doň nevrátila – a tiež urobí všetko preto, aby sa dozvedela, prečo sa tam vlastne ocitla. Pretože vo svete plnom mágie predstavuje raritu, ktorú nikto nepozná. Nádej jej svitne, keď sa jej podarí nájsť jednu z tajných magických rezervácií. Oáza kedysi plná pokoja sa však začne plniť mŕtvolami a v Ailisinej hlave sa navyše začal ozývať tajomný hlas. Čoskoro začína byť jasné, že medzi ňou a vrahom magických bytostí existuje nejaké spojenie. Podarí sa Ailis zistiť, čo sa v rezervácii deje predtým, než sa stane ďalšou obeťou? Alebo ešte horšie, obvinenou podozrivou?
Príjemné čítanie. Lili

Kapitola 1

Ailis sa zhlboka nadýchla. Konečne kúsok čistého vzduchu a po hodinách strávených v malom smradľavom autobuse spolu s ľuďmi, ktorí mali len veľmi slabý vzťah k osobnej hygiene, to prijala vďačnejšie ako pohár vody v rozpálenej púšti. Odfrkla si pri tom prirovnaní. No pri spomienke na to, kde a ako strávila posledné dva roky, sa podvedome striasla.

Prižmúrila oči a ruky zovrela do pästí. Tu ju nemôže nájsť. Amalthea sa o to postarala. Čo jej pripomenulo, že by jej mala zavolať. Práve naťahovala ruku, keď si uvedomila, čo presne jej na tomto mieste prekážalo – niekto ju sledoval. Mrazilo ju v zátylku od momentu, kedy vystúpila na zastávke, ale nevenovala tomu pozornosť. Nechala sa uchlácholiť vodičom, ktorý krútil hlavou a tvrdil, že v tej pustine nikto nevystupuje. Pretože až na pár chatrčí tam nič nenájde.

Podvedome spomaľovala. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla.

Určite ju nemohol nájsť. Amalthea by ju predsa varovala.

V čase, keď začala dýchať naozaj zrýchlene, už sa opierala o jeden zo stromov. Hlavu sklonila čo najhlbšie medzi plecia. V duchu si opakovala všetko, čo jej povedala priateľka. Všetky uistenia a ubezpečenia. Toto miesto nedokázali nájsť všetci. Bolo ako elitný klub, vstup len na pozvanie. Dozvedela by sa o tom, ak by tam chcel niekto vstúpiť. Pretože Amalthea poznala tých správnych ľudí.

Jej prenasledovateľ ale urobil zjavne nesprávne rozhodnutie. Videl ženu opretú o strom a rozhodol sa jej ponúknuť pomoc – alebo využiť situáciu. To, že sa mýlil a radšej sa jej nemal dotýkať, si uvedomil asi v tom istom momente ako Ailis. V tom čase ale práve letel vzduchom. So žuchnutím a prudkým výdychom dopadol na chrbát.

Ailis takmer padla na kolená. Zasyčala, keď sa jej v mysli objavili neželané obrazy.

Tmavovlasý muž. Zavýjanie. Huňaté kožuchy.

Cítila sa, akoby ju uhryzol nejaký predátor. Čo bolo vzhľadom na situáciu až smiešne správne. On sa premieňal na... niečo malé a chlpaté, čo nedokázala pomenovať. Ale bolo to rozkošné a vedela aspoň toľko, že ak by to niekedy povedala nahlas, uhryzol by ju. Pretože to už predtým niekoľkokrát urobil.

„To vždy útočíš na každého, kto sa ti pokúša pomôcť?“ zavrčal na ňu a posadil sa.

Zodvihla obočie a snažila sa predstierať pokoj, ktorý zatiaľ nenašla.

„Iba na tých, čo sa potichu zakrádajú lesom.“

„Keby si ma počkala, nemusel som sa zakrádať.“

Vtedy sa postavil a odpoveď jej zamrela na jazyku. Bol vysoký. To bolo prvé, čo si uvedomila a považovala to za nesmiernu úľavu. Amalthea jej prezradila, že všetky magické bytosti boli pomerne vysoké, avšak Ailis len s námahou hľadala niekoho, komu by mohla priamo pozerať do očí. Ak nerátala... a toho rátať naozaj nechcela.

Muž stojaci pred ňou ju dokonca o kúsok prevyšoval.

Snažila sa neusmiať. Svoju úľavu by asi sotva mohla niekomu vysvetľovať. Netušila ako. S Amaltheou sa zhodli na tom, že musela mať nejaký magický pôvod a tým pádom žili aj bytosti, ktoré by mohla nazvať príbuznými. Pretože rovnako ako oni dokázala používať mágiu, aby ňou zakryla prípadne neľudské črty alebo doplnila to, čo jej chýbalo. Tam však ich hádanie väčšinou aj skončilo.

Modrofialové oči a tmavoryšavé vlasy však boli pomerne všeobecnou charakteristikou. Dokonca aj pehavá pokožka, hoci oveľa tmavšia, než by si niekto predstavil na ryšavke. Čo jej napovedalo maximálne toľko, že mala zmiešaný pôvod. A vďaka predchádzajúcemu dotyku vedela, že tento muž jej nedá odpoveď, ktorú hľadá.

Ale aspoň sa naňho dobre pozeralo. Krátke tmavohnedé vlasy a oči len asi o odtieň svetlejšie a pokožka očividne opálená častým pobytom na slnku. Strnisko maskovalo ostré hrany jeho lícnych kostí. Mágiu ale používal len na to, aby ostal v ľudskej podobe. Čím sa definitívne vylúčil z kolónky „možný príbuzný“.

Ailis si odkašľala. „Vodič hovoril, že tu ľudia väčšinou nevystupujú. Nečakala som preto, že tu niekoho stretnem.“

Ak aj chcel niečo odvetiť, nebolo mu to dopriate. Pretože vtedy sa ozval jej mobil.

S úsmevom prijala hovor. „Čakala som, že zavoláš skôr.“

Hlas na druhej strane zavrčal. „Ani sa nesnažíš znieť kajúcne. Z autobusu si vystúpila už pred niekoľkými minútami a neobťažovala si sa mi zavolať.“ Amalthea zakvílila, ale Ailis sa len usmievala. Už vedela, ako znela, keď bola rozčúlená a toto nebol ten prípad.

„Prepáč, ale mám tu niečo rozrobené.“

„Veď kvôli tomu volám,“ priznala nakoniec. „Vraj máš očakávať nejaké privítanie.“

Premerala si muža pred sebou. Ten momentálne dosť sugestívne dvíhal obočie.

Takže počul každé slovo. Výborne. To potrebovala.

Pošúchala si čelo. „Predpokladám, že sa naň práve pozerám. Ale odkáž Clarencovi, že si vážim jeho pomoc.“

„Och, bude sklamaný,“ zafňukala Amalthea. „Tak si uži spoločnosť svojho sprievodcu, ale oveľa väčší pozor si dávaj na toho druhého.“

„Akého dru...“ Nedokončila. Rozprávať sa s hluchým telefónom predsa nemalo zmysel.

Za tie prehnane dramatické gestá raz Amaltheu zaškrtí.

„Takže si na mňa čakal,“ skonštatovala po chvíľke ticha.

Muž prikývol. „Ako povedal ten vodič, tu nikto nevystupuje. Len tí, o ktorých vieme, že prichádzajú. Preto vždy Toren, náš správca, vždy niekoho pošle, aby nováčikov privítal. Pretože bez pomoci nenájdu vchod.“

„A ty si si vytiahol najkratšiu slamku?“

Zasmial sa. „Také niečo.“ Pohodil hlavou za seba. „Pôjdeme? Mám ešte nejakú prácu.“ Keď prikývla, vykročil. No vzápätí sa otočil a napriahol k nej ruku. „Mimochodom, som Luke.“

Ruky si vopchala hlbšie do vreciek. „Ailis.“

Luke nad jej miernou nevychovanosťou len zodvihol obočie, ale ruku spustil.

Potom vykročil. Oceňovala, že sa nesnažil vyzvedať. Aspoň si nemusela vymýšľať nijaké lži. Lebo pravdu mu mohla sotva povedať, keď jej ani sama nerozumela. A príbeh o tom, ako sa raz pozerala na mapu, náhodne na ňu ukázala a povedala, že to je miesto, kde potrebuje byť, bol trochu divoký aj v magickej komunite. Takže len mlčala a užívala si krátku prechádzku.

Cesta viedla cez les a podľa toho, aká bola hrboľatá, po nej autá väčšinou asi nejazdili. Čo sa jej zdalo logické, veď kto by chcel rušiť ten blahodarný pokoj ukrytý v divokom balení vysokých ihličnanov a opatrného čvirikania. Len tie konáre občas pripomínali naťahujúce sa ruky, ktoré sa zo všetkých síl snažila nepredstavovať.

Koniec prechádzky prišiel skoro. Luke jej to však nevysvetlil. Len sa s úsmevom, ktorý odhalil jamky v jeho lícach, sklonil k previsnutému konáru nejakého mohutného stromu a niečo zašepkal. Vzduch v oblúku sa zavlnil a Ailis musela niekoľkokrát zažmurkať, aby sa presvedčila, že to, čo vidí, je skutočné – naozaj sa v priestore, ktorý predtým vypĺňala len okolitá zeleň, práve objavili obrysy domov. Vzduch páchol vlhkosťou neďalekej vody.

„Vitaj pri jazere Adahihi.“

Jed? Prečo by niekto jazero pomenoval Jed?

Rovnako ako kedykoľvek predtým, aj teraz sa tvárila, že nie je nič divné na tom vedieť odpoveď bez toho, aby sa jej niekto niečo spýtal. Dokonca ani Amalthea nepoznala celý rozsah toho, čo Ailis dokázala. Pretože to vlastne netušila ani Ailis sama. Veľmi dúfala, že sa niečo dozvie aspoň tu. Lenže to miesto... mala skôr pocit, akoby ju neznáma sila tlačila naspäť k východu. Nech tu prebývala akákoľvek mágia, Ailis sa jej nepáčila.

Platilo to obojstranne. Avšak ona nedokázala útočiť na niečo, čo nevidela.

Ďalej kráčali po poľnej ceste. Okolité lúky boli obrastené zmesou pestrofarebných kvietkov a všade poletovali motýle a bzučali včely a iný hmyz. Cítila prítomnosť stojatej vody, ale nikde ju nevidela. Až kým neprešli malý kopec a v údolí sa jej nenaskytol pohľad na obrovské jazero miznúce kdesi za horizontom. Nad ním sa týčili štíty mohutných hôr, pričom vrcholky pokrývala vrstva žiariaceho snehu.

Druhý breh ju zase privítal pohľadom na vyvážený mix domov, stromov a kríkov. Pričom okrem malých chatrčí, ktoré sľuboval vodič autobusu, tam stáli aj honosnejšie sídla a podľa rôznych štýlov usudzovala, že toto útočisko existovalo už niekoľko storočí. Pohľad na to miesto jej vzal dych. Ak by videla fotku, myslela by si, že s ju niekto pokúša oklamať. Taká dokonalá oáza pokoja – a ona aj napriek tomu cítila mravčenie po celom tele a šum v hlave. Neviditeľná ruka ju ťahala k jazeru. Bola naivná, keď si myslela, že príchodom na toto miesto začne všetko dávať zmysel.

Keby ju aspoň neotravovalo to neznesiteľné šepkanie.

Cítila, ako ju Luke pozoruje, ale naďalej hľadela len pred seba. Až kým nedorazili do mestečka, ktoré bolo oveľa väčšie, než sa nazdávala. Na kopcoch videla celé štvrte, takže tam mohlo pokojne bývať niekoľko tisícok magických bytostí. Napriek tomu ulice zívali prázdnotou. Svojím spôsobom bolo znepokojivé vidieť výklady obchodov, prvotriednu vyasfaltovanú cestu, no na druhej strane nezazrieť nikoho, kto by niečo z toho používal. Zazrela len dve pri krajnici zaparkované autá. V hlave sa jej vyrojilo asi milión otázok o fungovaní tohto miesta.

Neustále sa obzerala. „Je to tu také... prázdne...“ vydýchla nakoniec.

Luke sa zachechtal. „Hej, aj tak sa to dá povedať,“ prehodil naoko až príliš pokojným hlasom. „Toto mesto celé veky fungovalo ako hotel pre magické bytosti. Tie prichádzali a odchádzali, no vždy tu bolo živo. Ale posledné roky... sa to zmenilo. A už sem nikto nechodí. Vlastne si prvý návštevník za posledných... no, dlhšie, než si pamätám.“ Nakoniec svoje slová otočil na žart, ale zatínal pri tom päste aj sánku. Čo už vyzeralo ako pravý prejav akékoľvek meniča. Amalthea jej vysvetľovala, že hoci vyzerali ako ľudia, mali tendenciu správať sa ako šelmy, ktorými sa narodili.

„Ale prečo by sem prestali chodiť? Veď je tu tak nádherne,“ začudovala sa.

Skôr, ako mohol Luke niečo odpovedať, ozval sa iný hlas.

Hoci pripomínal skôr vrčanie. „Pretože je to tu prekliate. Preto. A ak máš aspoň trochu rozumu, urobíš to, čo ostatní – utečieš odtiaľto.“

„Nate!“ zavrčal Luke.

Ailis sa otočila sa a všimla si zhrbenú mužskú postavu, ako vychádza z otvorených dier. Boli to potraviny. V rukách zvieral tašku a v dlhom kabáte pôsobil trochu... znepokojivo. Pretože sa mračil, akoby mu Ailis zničila obľúbenú hračku. Alebo za to možno mohli jazvy na jeho tvári – tri dlhé škrabance, ktoré len zázrakom ušetrili jeho pravé oko, no vytvorili hlboké brázdy v jeho líci a krútili mu jeden kútik úst nadol. Takže pôsobil nahnevane aj vo chvíli, keď bol úplne pokojný.

Svetlé vlasy mal strapaté a oči neurčitej svetlej farby intenzívne zabáral do Ailisinej tváre. Mala chuť skrčiť sa pred ním, ale odmietala odhaľovať hrdlo len preto, že na ňu niekto zavrčí. Zodvihla preto bradu, čo dotyčný ocenil odfrknutím a následne odkráčal. Doslova odpochodoval tým istým smerom, kam mierili aj Ailis s Lukeom, ale keďže takmer bežal, nedohonili by ho.

Ailis si všimla, že namiesto nevrlého muža teraz medzi dverami stála o čosi nižšia šľachovitá žena. Stála tak, aby ju nebolo vidieť úplne jasne, ale svoj úsmev nezakryla. Ailis si ho vysvetľovala ako druh ospravedlnenia. Žena ju sledoval pohľadom, ale nepokúsila sa priblížiť, aby sa predstavila. Len kývla hlavou a vrátila sa späť do útrob obchodu.

Ailis zodvihla obočie a vyzývala Lukea, aby jej to vysvetlil.

Len mávol rukou. To bude asi tá hierarchia, ktorú jej vysvetľovala Amalthea.

„Čo tým myslel?“ snažila sa vyzvedať Ailis.

Luke sa zachmúril. „Nate toho má teraz veľa. Jeho partnerka pomaly zomiera a on s tým nedokáže nič urobiť. Tak len vrčí na ostatných. Ale v skutočnosti je neškodný. Čo zistíš sama, veď budete susedia.“ Odkašľal si. „Ale ak by robil problémy, príď za mnou.“

Prikývla, ale nemienila sa nechať odradiť. „Povedal, že odtiaľto všetci utiekli. Prečo by to robili? A prečo by sem vôbec chodil, aby neskôr mohli utiecť? Nie je toto miesto ich domov?“

„Prekliaty Nate,“ zašomral si Luke popod nos a Ailis sa veľkodušne tvárila, že nič nepočula. „Tak dobre,“ vydýchol nakoniec. „Všetci sem chodili už odnepamäti kvôli jazeru. Vraj dokáže liečiť.“

Liečiť? Ona skôr mala pocit, akoby sa jej niekto neustále prehraboval v mozgu.

„Veď je to len jazero. Ako by voda mohla niekoho vyliečiť?“

Luke sa zastavil a pozrel sa na ňu cez plece. Nedokázala určiť, prečo presne to robí alebo čo má znamenať ten výraz v jeho tvári, ale rozhodla sa, že sa ním nenechá znepokojiť. Takže len naklonila hlavu na stranu a čakala. Čo ocenil povzdychom a opätovným pokračovaním v chôdzi.

„V starých príbehoch sa tvrdí, že to nie je len také obyčajné jazero,“ rozhovoril sa, no jeho tón bol rezervovaný. Čo znamenalo, že jej prezradil len to, čo mal dovolené. Aj to jej Amalthea vysvetľovala, všetky tie rozkazy a poslušnosť, ale až teraz to konečne pochopila. „Pred vekmi sem vraj prišli fae. Cestovali dlho a zďaleka a mysleli si, že tu nájdu nový domov. Čoskoro však našli domorodcov a ich mágia bola taká iná a mocná, že sa jej poklonili a uznali, že tento kraj by mal byť len ich domovom. Na znak svojho priateľstva na rôznych miestach z mágie vytvoril tieto jazerá – ako žriedla moci, ktoré dokážu liečiť. Až na to, že toto konkrétne jazero nikoho nevyliečilo už... no... dlho.“

Kritizovať dokáže každý, zamumlal Ailis v hlave hlas.

Zmizol však rovnako rýchlo, ako sa objavil, tak sa nazdala, že to bola len halucinácia.

„Fae? Čo sú to tí fae?“

O tých sa Amalthea nikdy nezmienila.

Luke pohodil plecom. „To nikto presne nevie. Mala by to byť magická rasa niekde zo starého kontinentu. Ale tu nežijú. Hoci sa sem-tam objaví klebeta o nejakom odpadlíkovi alebo vyhnancovi, ale väčšinou je to len nejaký tulák.“

Podľa všetkého tomu skutočne aj veril. No Ailis mala zrazu pocit, akoby ju niekto udrel po hlave a musel na to použiť minimálne balvan, keď sa tak zaknísala. Našťastie si Luke nič nevšimol, pretože stále kráčal pred ňou, a ona svoje telo opäť čoskoro ovládla. Ale stále sa cítila akási slabá. Vlastne odkedy prešla cez tú bránu, mala pocit, akoby ju niekto poriadne zmlátil. Možno bolo na tvrdení o magickom jazere aspoň zrniečko pravdy.

Nakoniec, po niekoľkých minútach ticha, ktoré sa opakovane snažila narušiť svojimi otázkami a Luke ju zakaždým zahriakol, že nemá čas na zbytočné klebetenie, vyšli až na vrchol kopca. Bol to jeden z tých, ktoré predtým pokladala za vzdialené kulisy. Obývaná štvrť plná domov. Obzvlášť jeden z nich pripomínal obrovitánske honosné sídlo. Dokonca pred ním bolo zaparkovaných päť áut, takých tých veľkých, ktoré Ailis doteraz videla len vo filmoch o kovbojoch, ktoré Amalthea tak milovala. Aj keď vždy tvrdila, že za jej posadnutosť môže Clarence. Ktovie, čo to vlastne znamenalo.

Prúd myšlienok jej náhle zastavil pohľad na tri chatky postavené v tieni obrovského sídla. A k jednému z nich ju Luke práve viedol. Takže žiadny milý uvítací výbor. Žiadna pozornosť. Len snaha podobrotky z nej niečo vytiahnuť. Bol tu, aby ju posúdil pre niekoho iného. Ako potvrdenie jej slúžilo jeho rýchle rozlúčenie a upozornenie, že čoskoro jej niekto príde vysvetliť, ako to u nich v meste chodí. Snažila sa netriasť, keď mu mávala na rozlúčku.

Takže žiadne známosti a Amalthein vplyv. Musí prejsť vstupnou skúškou.

Dúfala, že ktokoľvek príde rozhodnúť o jej osude, tak mu nebude musieť otvorene klamať. Po prvý raz za dva roky mala skutočne pocit, že by sa mohla dozvedieť viac o svojom pôvode. Nemienila sa tej šance vzdať len preto, že ju nejaký nafúkaný idiot bude považovať za hrozbu.

Kapitola 2


 

Podobne ako v prípade magického realizmu, aj urban fantasy patrí k mojim obľúbeným žánrom a vždy som sa mu chcela venovať aj ako autor. Už aj predtým som sa mu venovala a niektoré z pokusov sú prístupné aj na tejto stránke, ale táto konkrétna séria, ktorej prvý diel ste práve začali čítať, ma máta už pomerne dlho. Za posledných niekoľko rokov som sa pohrávala s niekoľkými verziami a toto, čo čítate, je asi tretia napísaná verzia, ktorá má s tými pôvodnými spoločné asi len mená hlavných hrdinov.

Popravde neviem, kam ma tento príbeh zavedie. Mám istú predstavu o pokračovaniach, ale k tým sa najskôr musím dostať. A keďže som väčšinu času obeťou vlastnej lenivosti, rozhodla som sa začať uverejňovať tento príbeh, aby som mala lepšiu motiváciu. 

Dúfam, že sa vám zapáči tejto môj príbeh.

Lili 

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 1:

2. LiliDarknight webmaster
18.06.2021 [10:29]

LiliDarknightLenora, ďakujem za prečítanie a teší ma, že moje príbehy dokážu zaujať. Snáď to tak bude aj v prípade tohto. Teda z dlhodobého hľadiska. Emoticon

1. Lenora
14.06.2021 [10:51]

Pár tvých povídek jsem už četla a vždycky mě dokázaly vtáhnout do děje. Takže doufám že s touhle to bude to samý, protože vypadá skvěle. Těším se na další kapitoly. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!