OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 11. part

27.06.2014 (09:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 787×

„Vstávaj, Šípková Ruženka.“

„Agrr. Au, Ralphina, neskáč po mne! A nie som baba!“

„Vstávaj, Šípkový Wystan! Šípkový Ruženko? Sakra, hlúpy ženský tvar! Ako spraviť z Ruženky chlapa?“

„Operáciou, hormónmi a rečami riadne namasírovať ego?“ uchechtol sa zavalený Wystan.

„Pakoš! Ty vieš, ako to myslím. Čo trebárs Ružák, Ružovín, Ružencián... hm, mám to! Ružolíci ružovučký Wystaník, vstávaj,“ zapriadla sladko a poskočila znova.

A Wystan stuhol. Dvojzmysel podaný sestrou ho vyšokoval, lebo svoju orientáciu úzkostlivo tají. Nie je pripravený oznámiť to. Ale po včerajšom debakli u Bernarda, kedy absolútne stratil sebakontrolu si nie je istý Ralphinou. Všimla si? Vie to?

„Čo je? Si tuhý ako štolverka.“

Zaváhal, zúfalo hľadal výhovorku, dôvod. „Všetko ma bolí po včerajšku, Bernardove drevo je moja smrť.“

„O dôvod viac vstávať. Máš vo svaloch vyliatu kyselinu mliečnu a tú rozoženieš len novým pohybom. Spravím ti bylinkový čaj, choď si zabehať a pocvičiť.“

„Si poklad, dikes.“

Nevie to, odľahlo mu, dvojtonový betónový kváder spadol zo srdca. Ralphina je čertovsky chytrá a že je Wystan gay, ešte nemusí vedieť. Skôr sa zdôverí mamine. Lenže keď bola voľakedy odvaha, nenašla sa príležitosť a opačne. Pobyt v Anglicku akoby potlačil akútnosť informácie pre matku.

Otec už to vie. Musí sa usmiať pri spomienke, ako ho ocino nechtiac dotlačil k priznaniu.

Len pred pár dňami a tajným odchodom domov, navštívil otca v Londýne. Výborná večerná nálada, plný index hotových skúšok a spokojný úsmev pyšného otca.

„Wysty, dokonalé! Tvoje študijné úspechy si zaslúžia ďalšiu odmenu, prvá už ti svieti na účte. Kam vyrazíme? Reštaurácia, klub, bar?“

„Díky za účet. Vyraziť, neviem. Nikam.“

„Blbosť, ideme žiť! Ozaj, máš už priateľku? Nič neviem.“ Šibalský úsmev staršieho z pánov Pettererovcov.

„Nie.“

„Nie? Chyba čo si žiada rýchlu nápravu. Poznám super pánsky klub, luxusný, bol som tam s klientom. Diskrétny a krááásne dámy! Idem rezervovať stôl.“

„Nie! Nikam nevolaj!“ Wystan skríkol hlasnejšie, ako mal v úmysle. Ježiši, čo by robil s babou?

„Prečo?“ údiv otca.

„Lebo... lebo to nie je fér k mamine. Ty chodíš do klubov a podvádzaš ju?“ snažil sa odviesť pozornosť od seba.

„Čo si o mne myslíš?! Bol som v klube pracovne, mamine som verný, milujem ju. Ona je žena môjho života! To kvôli tebe tam chcem ísť. Ty by si sa pobavil, uvoľnil, keď nemáš priateľku. Počkal by som dole v bare. Tak čo, ideme, Casanova?“

Ťaživé ticho nastalo, otec čaká na odpoveď a čosi sa mu nezdá. To asi nebude pravý dôvod. Žeby mal Wystan zábrany, zdravotné problémy? Čo?

Chlapec odovzdane vydýchol, sklonil hlavu, pohľad otca nevydržal. „Vieš, bola by to zbytočná cesta.“

„Hm?“

„Oci, odpusť... huch, ale mne dámy nič nehovoria,“ pošepol.

„To ako... akože... chceš povedať... správne chápem?“ ťažko nachádzal slová, poklesli mu ramená, obočie vyletelo do oblúka prekvapením.

„Bystrý. Veľmi rýchlo a dobre chápeš, oci. Som gay.“

Pán Roland Petterer potreboval dva veľké poháre whisky, pár chvíľ času na vstrebanie šoku a všetko prijal.

„Zbytočné cesty neznášam, synu! Mamina vie?“

„Nie. Chystám sa.“

„Správne, chlap musí svoje účty spravovať sám! Dáme drink. Tu máš, dvanásťročná whisky, kvalitná. Takže... ehm, máš priateľa?“ otázka už v miernej nálade.

„Ani nie. Teda, občasného.“ Wystan hral červeňou v lícach.

„Ou, nie trvalý, občasný? Ok, pozmením ponuku... hech, ideme do gay baru?“ uškrnul sa.

Nešli, ale Wystan ďakoval Bohu za tak chápavého, ústretového rodiča.

Musel posunúť ranný odlet na skoré poobedie. Dvanásťročná whisky má grády a Wystan nie je zvyknutý piť.   

Posilnený bylinkovým čajom a ľahkými raňajkami Wystan vybehol starou trasou popod les, kde si plánoval ponaťahovať svaly a vyhnať kyselinu mliečnu z tela. Mp3 zarazená v ušiach, duchom neprítomný. Nevšímal si vysokú postavu v rifliach, krátkom tričku, čo sa nedávno pripojila k nemu a tri metre za ním udržiavala tempo.

Chalan rozhodne nebol pripravený na beh, ale Ralphina mu oznámila, že bracho šiel behať starou trasou. Musel za ním, hneď. Nevidel ho pár mesiacov a telefóny, či kontakt cez web je o ničom.

Vyrazil okamžite, ako sa ráno dozvedel nočnú story od ospalého Lukiho, že Wystan sa predčasne vrátil a nikto nevie prečo.

Teraz klusal za svojim idolom zo strednej, láskal očami pracujúce svaly i polmesiačiky zadočku a túžil Wystana uväzniť v objatí, už nikdy nepustiť. Áno, Maty ho miloval už druhý rok, túžil po ňom, lenže Wystan stále váhal. Strach z odhalenia orientácie omračoval jeho konanie.

Len v úplnom súkromí sa párkrát podvolil láskaniu Matyho. Inak na verejnosti boli dobrí priatelia, Maty plne rešpektoval Wystanove prianie, žiadne dotyky, pohľady, náznaky. Tušil, že len raz by prekročil hranicu a Wystan by ho zapudil. Potom skončila stredná a Wystan nastúpil štúdium v Exeteri. Opustený Maty chodil týždne ako bez duše, smútil, chradol, túžil.

A teraz ho má pred sebou, srdce skáče šťastím ani sŕňa. Oblúkom ho predbehol a vplával mu do zorného poľa.

„Maty! Čo blbneš, vystrašil si ma,“ zabrzdil, vyšklbol si slúchadlá.

„Prepáč, láska, nechcel som. Ahoj, môžem bližšie? Nik tu nie je. Prosím.“ Šteňací pohľad, zvúce ruky, túžba v očiach.

Wystan obhliadol okolie, prikývol.

„Ďakujem. Tak strašne si mi chýbal.“

Uväznil ho v medveďom objatí, pritlačil k mohutnému stromu, skryl vlastným telom. Sám vyšší o pol hlavy sa musel skláňať ku zmyselným perám. Nasal omamnú vôňu Wystana, spojil pery v hlbokom bozku, jednou rukou ískal blond hrivu, druhou pevne zvieral pás.

Wystanove spomienky zaleteli na okamžik k poslednému milovaniu s Matym, čo už bolo takmer pol roka. Príjemné, no rýchle chvíle s ukojením tela. Maty je kus krásneho chalana, vyšportovaný, hnedé vlasy po plecia, nebeský blankyt skrytý v očiach, štíhly a vysoký. Vysoký takmer ako Bernard.

Bernard! Boh dokonalosti! Sakra, ako mohol zabudnúť? Dnes poobede ho zasa uvidí!

„Dosť!“ Wystan odklonil hlavu.

„Prečo, láska? Nevideli sme sa storočia. Túžim po tvojej blízkosti. Zabudol si? Milujem ťa,“ šepkal do ucha, nepustil ho z objatia.

„Maty!“

„Čo? Žiarlim na chalanov, boli s tebou celý večer. Prečo si mi zatajil, že si doma? Prišiel by som, aj keď som bol s babičkou. Wysty, tak málo som s tebou a ešte si musím chvíľky kradnúť ako zlodej. Aj teraz. Si odmeraný, čo je inak?“

Opreté čelá o seba, telo na telo.

„Vidíš sám aký je to vzťah, nevzťah na diaľku. Nenaplnený. Každý v inom štáte, vidíme sa raz za pár mesiacov. Rýchlo skočiť do postele a zasa preč. Nechcem ťa brzdiť a trápiť. Nájdi si dakoho tu, blízko pri sebe.“

„Nie! To bolí! Ty... ty máš snáď priateľa?“ Neveriacky vytreštil oči.

„Ježiši, Maty! Nemám. A hlavne nemám čas, škola v Exeteri je poprdeli ťažká.“

„Rozmýšľal som a preberal to aj s našimi. Láska, na jeseň preruším výšku, na rok, na dva. Nájdem si prácu v Exeteri, vypilujem tam anglinu. Ale hlavne budem s tebou,“ nadšene znie.

„Si spadol z višne? A rovno na hlavičku? Ani nápad, Maty! Žiadne prerušenie školy! Nepočúvaš ma?! Nemám čas ani dýchať popri škole, multimédia, jazyky a dizajn sú celé moje dni. Navyše otec teraz kdesi vyštrachal možnosť štúdia maľby a ja by som tam rád od jesene nastúpil. Videl by si ma iba v noci a to pozor! Žiadne milovanie, chodím do podnájmu len spáchať hygienu, zalomiť na pár hodín. Niekedy ani to nie, celé noci sa pripravujem a učím.“

„A ja som padnutý na hlavičku? Nie tak náhodou tvoj megalomanský otec? Chce ťa zničiť?“

„Ocino je v pohode, do ničoho ma netlačí. Maty, čím viac sa teraz naučím, tým ľahšie budem plávať životom.“

„Akoby som počul Ralphinu,“ zastonal Maty.

„Presne, lenže ona je chúďatko navyše chorá, to vieš sám. Ale späť. Žiadne prerušenie školy, rozumeno?“

„Chcem byť s tebou, rozumeno?“ nespokojne mu vrátil.

„Bože! Títo zadubenci, skôr presvedčím kameň, aby vydal vodu.“

„Nechajme to. Si konečne doma. Môžem ťa vidieť súkromne? Pár hodín, len my dvaja. U mňa doma, hmmm?“ opäť vrnel do ucha. Pridal mokrý bozk na krk a obtrel sa klínom o ten oproti.

Wystan sa ošil, prudko vydýchol. 

Spomienka na nahé telo Matyho je rušená obrazom boha dokonalosti. Bernardov úžasný zjav, tajomno a jemné erotické vyžarovanie láka, ako svetlo nočnú múru. Wystan sa tou múrou cíti už pár hodín. Nebezpečne priťahovaný, dobrovoľne oslepovaný a navyše rád. Zmietaný.

K tomu zúfalo rozpoltený. Jedna polovica sa necháva omamovať Bernardom, priviera oči, klame si do rukáva a druhá sa s ňou zúrivo ruve. Jačí argumenty: „Koho klameš? Len seba! Si slepý?! Natvrdlý?! Bernard má ženu a dcéru! Otvor konečne oči, tvoj boh dokonalosti je skutočne dokonalý, lenže heterosexuál! Čo chceš, o čo ti ide? Dúfaš v zázrak? S Bernardom ti vzťah nikdy nehrozí! Ideš sa týrať?“

A prvá polovica kontruje protiútokom: „Vzťah? Hech a to čo mám s Matym je vzťah? Mesiace od seba, pár hodín v roku spoločných, rýchly sex a utrum! Tiež na hovno!“

Zmätok milenca zaznamená aj Maty.

„Wysty, prečo mám pocit, že sa mi vzďaľuješ?“

„J-ja neviem. Sorry. Zavolám ti. Musím bežať.“ S výčitkami o váhe pár ton sa vymanil z Matyho milujúcej náruče, bol preč.

Omráčený Maty opúšťal les s čerstvou modrinou na duši. Smútok zaplnil všetky komory srdečného svalu, syčal ako dymovnica. Niečo je inak, niečo je zle! Kurevsky zle!                                                

- - -

Už mali naložené mäso v páce, ryby v mlieku, dokončovali rôzne omáčky, krájali zeleninu. Chladnička praskala vo švoch a kuchyňa tiež. Od rána Bernard s Marion zodpovedne plnili úlohu poobedných hostiteľov gril párty. Pripravená záhrada, posed, gril, náradie.

Úsmev striedal úsmev. Marion pozvala svoju tajnú lásku Zuzi. Tajnú pred Danou, ešte stále nenašla odvahu priznať pred matkou, že je lesbička, hoci ju Bernard súri. Rád by mal tento problém vyriešený, ale sľúbil mlčať. Marion to oznámi sama.

Tatuš žiaril pohodou, tešil sa na rozptýlenie, rozumbradu Ralphinu i omladinu z radov chlapcov. Danu vyšachuje k poobediu z domu, bude sa voľnejšie dýchať.

Stál pri stole v kuchyni, ruky zababrané ingredienciami až po lakte. Otvoreným oknom sa priplazil šedý prúžok cigaretového dymu. Fľochol po Dane. Húpala sa v kresielku, nervózne bubnovala prstami po operadle a húlila ako továrenský komín. Vlastne, dnes akoby sa vyhýbala stretu so zvyškom prítomných. Celý čas príprav nevkročila do kuchyne.

Stretli sa im oči, Dana prilepila úsmev na tvár. No, úsmev. Skôr to bol nervózny tik a uhla pohľadom. Vyrazila do kuchyne, ale korenisté vône ju nevpustili ani cez prah dverí. Žalúdok opäť skočil salto, ozelenela, skončila na toalete.

„Už zasa? Tatuš, všimol si si? Aj včera v noci vracala a počula som ju aj ráno. Určite je v poriadku?“ znepokojila sa dcéra.

„Hm, možno jej niečo nesadlo, včera bola s babincom v meste.“

Dana sa bez slova vrátila do kuchyne, silou vôle potláčala nevoľnosť. Telo si žiadalo pár hltov vody. Cítila na sebe pohľady zvyšku bunky Kollárovcov, otázniky naukladané až kamsi po strop.

Bernard pozorne sledoval manželku. Za posledné mesiace zvád skôr bočil od nej, ale teraz si dal záležať. Niečo neuchopiteľné ho nútilo.

Pleť hladká, už jemne ružová, vlasy upravené, lesklé, ruka pevne zvierala pohár, žiadne chvenie. Prebleslo mu hlavou „keď skrotí sarkazmus, negáni, nezneužíva mozog na neprávosti, je fakt pekná žena, súmerná postavička, plný dekolt má čo ponúknuť“.

Moment! Plný dekolt? Väčší dekolt?

Zaostril na prsia, skĺzol na krivku bruška. A to čosi neuchopiteľné v hlave vybuchlo poznaním, vmietlo spomienku spred osemnástich rokov. Presne! Aj vtedy mala plný dekolt a vracala. Mozog zanalyzoval, uznal, ale Bernard odmietal. Zízal na mierne vystúpené bruško.

Mrazivé ticho a rozšírené zrenice manžela jednoznačne hlásali „pochopil a nesúhlasí“. Ruka s pohárom sa predsa zachvela.

„Ako dlho?“ zachraptil, hnedé oči vryté do pracovnej dosky.

„Štvrtý mesiac.“

„Štvrtý! Ako dlho to vieš?“ Najväčší šok odznel, nastupoval chaos, pobúrenie, meniace sa v hnev.

„No, myslím, tak dva mesiace.“ Nezvyčajne tichá Dana.

„Výborne! Skvelá správa! Len si ma akosi zasa zabudla informovať!“ vybuchol, tresol do stola päsťou.

Marion nechápavo hľadela na rodičov. „Čo? Čo? Aký štvrtý mesiac? Tatuško, prečo sa hneváš?“

„Marion, choď do svojej izby,“ prikázala Dana.

„Prečo?! Tiež som členom rodiny! Žiadam vysvetlenie!“

„Marion! Hneď!“ už štekla.

„Nie! Mám právo ved...“

„Zostaň, Marion, máš právo vedieť. Tvoja matka je tehotná už štvrtý mesiac, preto tá nevoľnosť, vieš?“

„Aha, ďakujem, tatuško. No počkaj, mami, ty si mi to nechcela povedať?“

„Hehe, nie len tebe, chrobáčik. Tiež nespadám do kategórie informovaných! A to som manžel, budúci otec!“ zahrmel, opäť rana do stola.

Dana sa nevie dostať k slovu, ale musí začať spracovávať rodinku.

„Samozrejme, že som ti chcela oznámiť tú senzačnú novinku, Marion. Prepáč, zaváhala som chvíľku. To tie nevoľnosti.“

„Chvíľku?! Dva mesiace sú chvíľka, Dana? Máš posunuté mierky, alebo ti to tehotenstvo vstúpilo na mozog?“

„Bože, prestaň, Berni, prosím. Susedia majú teáter. Si trošku v šoku, to je pochopiteľné, muži sú citlivejší na správu, že budú otcovia.“

„Pravda, v šoku som a poriadnom! Čuduješ sa?! Zatajíš mi vysadenie antikoncepcie, rozhodneš sa pre ďalšie dieťa, mne nič nepovieš. Pritom dobre vieš, že som bol zásadne proti! Sprosto zneužiješ moje telo, čoby nevedomého donora, ako chovného býka! Aj ten má viac informácií, keď ho vedú sa páriť!“ Bernard blýska očami, zúrivo kladie slová a ďalšia rana do stola, až Dana podskočila úľakom. Taký výbuch rozhodne nečakala.

„Prestaň, desíš mňa aj dieťatko. Musím byť opatrná, chrániť sa,“ zahrá na city. To je cesta na skrotenie Bernarda.

Marion sa predsa odváži prehovoriť. „Mami, ja neviem, ale keď máš chrániť dieťa... no, môžeš fajčiť? Prepáč, ale za posledné obdobie cmugáš jednu za druhou.“

Bernard sa hystericky rozosmial, jeho mozog pracuje na plné obrátky, city zdrvené. Znechutenie manipuláciou dosiahlo vrchol, má toho dosť!

„Výborný postreh, Marion. Stačí nalistovať obyčajnú zdravovedu, kde prísne zakazujú mamičkám fajčiť, drogovať, piť alkohol. Všetko účinné jedy poškodzujúce plod. Takže si to zhrňme, pani Dana Kollárová. Sama ste sa postarali o počatie, akým podvodom sme si už povedali. Ale keďže milujete zdanie dokonalej rodiny, o pár mesiacov budem prizvaný, aby som uznal dieťa, dal mu priezvisko a naďalej všetko financoval. Nie je tak? Máte slušný plán, len ho trošku pozmením. Budúci mesiac od vás odchádzam, cez právnika dohodneme čiastku, ktorou vám budem prispievať na deti. Vezmem si len osobné veci a Neru. Snáď sa mi pošťastí v ďalších dňoch vás viac nestretnúť. Porúčam sa!“

Tichučko zavrel za sebou dvere. Vydesená Marion vybehla za ním. 

„Počkaj! Počkaj, tatuško! A čo ja?!“

Dana zaskočene mrká po dverách i tichej kuchyni. Prvý raz za tie spoločné roky zapochybovala o svojom totálnom víťazstve.

Ako je to s tým džbánom? Pokiaľ sa ucho neutrhne?

Komu ostalo ucho v prstoch?

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 11. part :