OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Vidina alebo skutočnosť?

18.12.2012 (19:00) • Dadusha • Povídky » Jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 1636×

Sedím v aute na ceste do práce. Autom mi znie moderná popová hudba rinúca sa z tej známej skrinky zabudovanej v prístrojovej doske. Ignorujem krajinu prebiehajúcu za oknami auta, poznám ju naspamäť. Kto by si predsa po niekoľkých rokoch nepamätal tmavozelenú stenu z ihličnatých stromov, ktorá mu každý deň zacláňa výhľad na vychádzajúce slnko?
Užívam si pokoj pred tým, ako znova, presne tak, ako každý deň, zapadnem do tmavej kancelárie, kde budem drieť pod náporom stresu až do večera. Zrazu začujem niečo ako výstrel a auto sa stane neovládateľným. Rýchlo, no hlavne nerozvážne, zatiahnem v strachu o holý život ručnú brzdu a čakám, kým sa auto zastaví. Celých desať minút po tom, čo sa auto s hlučným škrípaním gúm po navlhnutom asfalte zastavilo, ešte stále sedím ako prikovaná k sedadlu a rozdýchavam, čo sa práve stalo. Veď som sa mohla zabiť! Opatrne, slimačím tempom, vystúpim z auta, pri čom sa mi poriadne krúti hlava, aby som skontrolovala, čo sa vlastne stalo.
Jasné... Kto iný by uprostred opustenej krajiny dostal defekt? Milujem svoje šťastie...
Pokrútim hlavou a otvorím kufor, aby som skontrolovala rezervu a veci potrebné na výmenu pneumatiky. Samozrejme... Iba mne sa môže stať, že mi v kufri chýba zdvihák. Posledná šanca... Siaham do vrecka pre obitý mobil, aby som zavolala odťahovku a niekoho, kto ma zvezie domov. Nie! To nie je možné! Kto by predsa čakal, že v takejto diere nebude signál, však?! S povzdychom sa opriem o auto, zdvihnem zrak k oblohe a prosebne zašepkám:
„Bože... Prosím, pomôž mi. Chcem sa odtiaľto dostať."
Ešte raz, s malou iskričkou nádeje, že som niečo prehliadla, skontrolujem stav kufra. Nie. Zdvihák sa tam zázračne neobjavil. Toto je môj koniec.
Smerom od blízkeho lesa sa sem tiahne hmla, ktorá mi, nebudem klamať, naháňa strach. Už som poriadne nervózna, začínam sa báť, že som tu uviazla.
Zrazu sa spoza zákruty vyrúti tmavé auto.
‚Moja záchrana,‘ pomyslím si a bezmyšlienkovo sa vrhnem do stredu cesty, aby som toho neznámeho zastavila. Vôbec ma nenapadne, že mi môže ublížiť. Viac ma trápi to, že by som tu mohla uviaznuť. To nesmiem dopustiť.
Auto zastaví tesne vedľa mňa a vodič stiahne okienko s dymovým sklom, spoza ktorého na mňa vykukne pár očí modrých ako obloha, ktorú momentálne halia mračná, no oči tohto mladého muža mi ju pripomínajú tak dokonalo, že sa mi v hlave vynorí spomienka na letné slnečné dni. Rýchlo sa spamätám a snažím sa mu vysvetliť, prečo som tu a som odkázaná na jeho pomoc. Jemne sa zamračí, chvíľku rozmýšľa, či pre neho nebude výhodnejšie odísť, no napokon sa mu na dokonalo vykrojených plných perách zjaví úsmev a on prikývne.
Nikdy som nechcela byť na niekoho odkázaná, no tentoraz som si sama pomôcť nedokázala a šikovné ruky tohto blonďavého mladíka som naozaj potrebovala.
Kým mi vymieňa koleso, iba ho mlčky sledujem a obdivujem to umenie, áno, doslova umenie, ktoré pri tom robí. Aj pri takejto triviálnej práci ma dokáže ladnosť jeho pohybov udiviť. Z myšlienok ma vytrháva až jeho hlas, ktorý mi oznámi, že je to opravené a on už musí ísť. Opráši si ruky, prehrabne strapaté vlasy a vydá sa smerom k svojmu autu. Obzerám si svoje auto, už znova schopné jazdy a premýšľam, ako to dokázal v tak krátkom čase. Pokrútim hlavou, aby som zahnala tieto konštruktívne myšlienky.
Keď sa však otáčam, aby som mu poďakovala za jeho premárnený čas, na mieste, kde stálo jeho auto, je teraz iba hustá hmla. Nechápem to. Nepočula som ani zvuk motora, ani nič iné, čo by naznačovalo, že odišiel.
Čo sa teda stalo? Bola to vidina? Alebo mi samotný Boh poslal anjela, keď som potrebovala pomoc? Pravdepodobne to už nezistím... Ale ja to chcem vedieť!

Poprosím komentáre. :) Už dlho som nepísala nič iné ako FanFictions, takže vychádzam z cviku. 

Autor: Dadusha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Vidina alebo skutočnosť?: