OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » V láske a vojne...



V láske a vojne...Raz sa snažil Osud dať lekciu Láske a... odniesli si to dvaja úbohí chlapci. Vážne, v koľkých svetoch jeden pre druhého zomrú, než to všetko skončí?

Poviedka je jemný pre-slash!

Mali by sme si ujasniť jeden fakt -nie som muž. Nemám krídla. Nevolám sa Amor a dokonca ani Eros a nemám žiadne iné hlúpe ľudské mená.  A keď sme pritom, nevlastním dokonca ani žiadny luk a šípy – veď načo by mi vlastne aj boli?

Vy hlúpi hlúpi ľudia. Rozmýšľate tak veľa a máte vo svojej mysli toľko predstáv a škatuliek, do ktorých všetko treba pekne odložiť. Nemôžem však poprieť, že mi lichotí, že nado mnou rozmýšľate natoľko, aby ste mi dali tvár a splietali o mne legendy.

Pretože ja  ani neviem ako presne vyzerám – nikdy som sa nevidel- a, úprimne, ani ma to, narozdiel od vás, nezaujíma.

Ale netrápte sa tým. Môj hnev sú len prázdne slová, veď ja sa vlastne hnevať ani nemôžem. Tak ako je Smrť len dôsledok, ja som len začiatok.

Začiatok obety, ktorú spravíte pre najbližších.

Začiatok toho, že sa konečne cítite celý.

Začiatok šťastia.

Začiatok všetkého ľudského. Najdôležitejšia ľudská emócia. Bezo mňa nie ste ničím.

 

Už rozumiete?

 


 

Prvý raz sa stretli ako študenti.

Chcel tomu možno len Osud (vie byť sakramentsky vrtkavý, to vám poviem) alebo možno aj ja, ale v ten deň boli v knižnici univerzity len dve živé duše. Jedna hľadala pokojné miesto na štúdium, druhá zas len tiché miesto kde by sa dalo pospať si.

Neviem ich mená a ani ich nikdy vedieť nebudem, pretože to tak proste chcem. Zato viem, že jeden z nich mal hnedé vlasy až po plecia, teplé chápavé oči. Uniformu mal upravenú, bielu košeľu bez poškvrnky.

Zato ten druhý bol temer presným opakom – rukávy pokrčenej košele vykasané až k lakťom, golier špinavý bohvie od čoho, topánky zablatené. Bez štipky hanby spal s hlavou zloženou na stole.

Každopádne, ak nič iné, jeho spánok bol až neprirodzene ľahký – zdvihol hlavu hneď ako začul kroky toho hnedookého, pripravený, v strehu, v črtách ani stopa po ospalosti. Hnedooký zastal a trochu začudovane sa na neho zapozeral a ja sa mu ostatne ani nedivím. Sedmospáčovi totiž bez jeho vedomia požičalo slnko trochu nadpozemskej krásy. Jeho vlasy trčiace na všetky strany vyzerali v tom svetla biele, vytvárali mu okolo hlavy svätožiaru. Dojem nadpozemskosti dotvárala až chorobne bledá pleť ach, a, samozrejme tie oči – jedno sivé a druhé modré. Vy ľudia ste si ten jav určite nejako pomenovali, všakže?

Každopádne, pohľad medzi nimi stál za zmienku. Bol to pohľad, ktorým mohlo začať mnohé a bol tak trochu zázrak b(a nie som ja vlastne stále zázrak?), že na seba tí dvaja pozerali s takým záujmom. Ich rozdielnosť totiž nekončila pri oblečení- hnedooký bol usilovný študent s veľkým okruhom priateľov. Sedmospáč zas samotár, ktorý spravil len to, čo nutne musel, ani o zrnko viac.

Lenže Osud je skutočne nevyspytateľný. Alebo by som mohol povedať, že za to môžem tak trochu sám, respektíve môj nedostatok – Sedmospáčovi rodičia sa rozviedli a on začal navštevovať inú školu a Hnedookého už nikdy nestretol aj keď na ten pohľad medzi nimi nikdy nezabudol.

Začujem chechtanie – Osud!

Ak by som mal pery, v popudení by som ich zmraštil. Nemám rád, keď mi niekto marí plány- hlavne ak sa už niekoho rozhodnem obdarovať svojou prítomnosťou. No nevadí- existuje mnoho svetov a ja existujem v každom z nich. A bodaj by nie- na prežitie mi stačí len štipka nádeje, nič viac.

S Hnedoočkom a Sedmospáčom som ešte neskončil. Tí dvaja skončia spolu, aj keby sa Osud postavil nahlavu!

Ak by som mal pery, usmial by som sa.

 


 

 

Svety sú si podobné a zároveň sú od seba odlišné. Platí len jedno pravidlo – čím ďalej zájdete, tým odlišnejší svet od toho prvého nájdete.

V tomto svete boli Hnedooký a Sedmospáč dospelými.

Je trochu zvláštne to sledovať – vzhľadom sú zhodní so svojimi prvotnými verziami  a preto je trochu ťažšie nestotožniť si ich so študentmi, ktorými práve teraz v inom svete ešte stále sú. No predsa sú iní... tak iní.

Hnedooký je učiteľ malých detí. Je vždy spravodlivý aj keď trochu naivný, no to ľuďom málokedy prekáža, aj keď sa občas divia, ako si dokázal v sebe zachovať toľkú vieru, toľkú nevinnosť. Každé dieťa a vlastne aj každého dospelého si získa svojou trpezlivosťou a hrejivými očami. Sú ako tekutá čokoláda, ktorá vás zahreje zvnútra. Hnedooký tým teplom stále vracia ľuďom nádej aj keď si toho sám často ani nie je vedomý.

No zato Sedmospáč...

I tu má jedno oko sivé a druhé modré, no tu nie sú len ostražité ale doslova vypočítavé, chladné. Nevidia čo nechcú a sú schopné z vás vyčítať to, čo by ste inak nepovedali. Prišpendlia vás a vyzlečú donaha.

Sedmospáč je chladný pretože aj svet bol chladný k nemu. Aspoň doteraz.

Pretože ako si tak sedí na zemi, opretý o múr a odvrhnutý svetom, pristúpi k nemu Hnedooký a bez slova mu podá chlieb a plastový pohár kávy. Sedmospáč sa nechápavo zamračí – kto by už dával jedlo bezdomovcovi?

No nepýta sa a radšej ho zje – je to až smiešne jednoduché jedlo no zároveň prvé, ktoré mal v ústach za posledné tri dni. Očividne ale je pahltnejšie ako si myslí, pretože Hnedooký sa spokojne pousmeje. Nepovie ale nič. Otočí sa s rukami vo vreckách sa poberie svojou cestou.

A to sa potom opakuje každý deň.

Jeden druhému nepovedia ani slova, Hnedooký podá Sedmospáčovi niečo malé pod zub – buchta, šiška, chlieb a vždy niečo teplé. Sedmospáč s vďakou kývne a stiahne si šálu, ktorá mu zakrýva nos i ústa, aby sa mohol pokojne najesť. Hnedooký o tom nevie, ale Sedmospáč si tú šálu nezloží len tak pred niekým – vždy mal rád anonymitu a na tom fakte nezmenila nič ani chudoba.

V jedno extrémne chladné ráno mu Hnedooký donesie misku polievky. Miska ho hreje v rukách, svaloch aj vnútornostiach, odstraňuje bolesť žalúdka, hladový kŕč, na ktorý si zvykol už tak, že ho temer nevnímal až pokiaľ nezmizol.

Azda to nepreženiem, keď poviem, že v tomto prípade bola láska- ja- zhmotnená v obyčajnej miske polievky.

 Sedmospáčom to pohne a to až tak, že si musí odkašľať, aby zahnal hrču v hrdle a nadmernú vlhkosť v očiach, ale to Hnedooký nevidí, pretože nikdy nezažil taký hlad, nikdy nezistil, akú skutočne hodnotu má jedna hlúpa polievka a Sedmospáč je za to zrazu veľmi rád. Dúfa, že Hnedooký nikdy nezažije to, čo on.

Od každého sa straní. Je to pravidlo, ktoré vás na ulici udrží pri živote, ale nie dnes.

„Ako sa voláte?“ prehovorí chrapľavým hlasom a keď sa na neho Hnedooký udivene pozrie, tak dodá, „chcem vedieť meno človeka, ktorému sa mám poďakovať.“

A Hnedooký odpovie ale len pod podmienkou, že mu Sedmospáč povie to svoje. Ale ani jedno neprezradím – tie mená patria len im (a samozrejme, mne), tak ako ten moment, nie vám.

Všetko pre mňa ide ako po masle až do toho osudného večera.

Hnedooký je proste len v nesprávny čas na nesprávnom mieste – obkľúči ho banda opitých lúpežníkov, z očí im kričí chamtivosť a zloba. Keď to Sedmospáč vidí, pribehne mu na pomoc a vďaka tomu, čo ho naučila ulica, sa mu podarí spoločne s Hnedookým prešmyknúť sa a potom utekajú, utekajú o život, ale nie dosť rýchlo.

Sedmospáč zastane a otočí sa k dobiehajúcim lúpežníkom čelom. Vo svetle lampy sa zaleskne čepeľ vreckového noža, ktorý by nepredal ani za tú najväčšiu hostinu.

„Bež!“ povie Hnedookému, ktorý vyzerá tak vystrašene a predsa sa stále riadi tým, čo je správne.

„Nenechám ťa tu!“ odporuje.

„Vypadni odtiaľto. Hneď!“ zavrčí Sedmospáč cez plece  a jeho biele vlasy opäť žiaria, tento raz vo svetle pouličnej lampy. Šál, ktorý mu zakrýval tvár, je dávno preč a Hnedooký vidí škaredú jazvu ktorá sa tiahne od obočia temer až ku brade. Vyzerá s ňou skúsene a nebezpečne, až tak, že Hnedooký uverí, že to zvládne a preto poslúchne.

Lenže to nestačí.

S tichým povzdychom sa zahľadím na telo, z ktorého pomaly uniká život – zapichli ho vlastným nožom. Bojoval statočne ale nie dostatočne.

„To mi robíš naschvál?“ spýtam sa Osudu.

„Nie,“ odpovie mi a zachechce sa – keď som povedal, že je veľmi nestáli a škodoradostný, nepreháňal som. „Ja len, každý hovorí, že prekonáš všetky prekážky. Lenže to nie je pravda. Ale ty si priveľmi pyšný na to, aby si to uznal.“

„To je výzva?“ opýtam sa. Sedmospáč naposledy trhane vydýchne do chladnej noci – opustený .Sám.

„Áno. Uvidíme kto z koho,“ zaškerí sa Osud kruto.

„Dobre,“ zamrmlem. Je mnoho svetov a aspoň v jednom z nich im zariadim šťastný koniec. Tu stávku neprehrám, sľúbim v duchu mŕtvemu telu pod lampou.

 


 

V tomto svete je Sedmospáč  nájomný vrah a Hnedooký jeho obeť.

Ak by mi nešlo o profesionálnu česť, prišlo by mi to aj vtipné.

 


 

Ak nič iné, mal Osud aspoň zmysel pre drámu.

Tento raz sa Hnedooký a Sedmospáč stretli na palube lietadla.

Bežný let v bežný deň. Sedmospáč bol v obleku v ktorom sa necítil ani za mak pohodlne zatiaľ čo Hnedooký hľadel von z okna na mäkkú nádheru mrakov.

Sedeli pri sebe už zo tri hodiny no neprehovorili spolu ani pol slova, čo bolo hlúpe ale v rámci tejto reality normálne- žilo sa tu totiž... konzervatívnejšie. Ku príkladu, celá paluba bola zložená z mužov- muži a ženy mali povinne samostatné lety. Skutočné priateľstvá sa vytvárali len zriedka, ľudia si pred návštevou posielali navštívenky a policajti mohli strieľať bez udania dôvodu. Akýkoľvek fyzický kontakt na verejnosti bol neprípustný.

V skratke, nikto neveril nikomu.

A tak na seba tí dvaja len zvedavo hľadeli, aj to len kútikom oka. Sedmospáčove vlasy a jazva opäť raz pritiahli Hnedookého pozornosť . Jazva bola pamiatkou na opitého otca s rozbitou fľašou, vlasy zas zvláštnym dedičstvom po matke.

Sedmospáč zas s nemalým údivom pozoroval ako láskyplne Hnedooký upokojoval úplne cudzieho chlapčeka, ktorý po prvý raz letel sám.  Hral s ním hry a šepkal mu hlúposti na ktorých sa dieťa smialo, hravo do neho šťuchal až pokiaľ si nevyslúžil detský chichot a to všetko pred obecenstvom mužov, ktoré ho nesúhlasne pozorovalo – také veci nepatrili na verejnosť. Čo chce, aby z toho dieťaťa vyrástol slaboch?

No Hnedookému to odsudzovanie bolo ukradnuté aj keď ho musel cítiť už aj vo vzduchu okolo seba. Sedmospáč sa za novinami, ktoré sa tváril, že číta, usmeje, napoly začudovane a napoly obdivne a je to tak dobrý pocit, veď úprimne sa nezasmial už roky. Nuž, verte mi, v tomto svete sa mi žije viac, ako ťažko.

A potom pôjde všetko do pekiel.

Alebo minimálne motor lietadla, ktorý horí ako keby bol stvorený len a len preto – dopriať smrť desiatkam mužov. Keď sa lietadlo začne strmhlav rútiť k zemi, chlapček si sadne Hnedookému na kolená, objíme ho okolo pása a zaborí mu tvár do trička. On ho objíme jednou rukou a tou druhou sa zas chytí Sedmospáča. Tí dvaja si pozrú do očí a v tých hnedých je toľko odhodlania – no len mi skús povedať, že ťa za tú ruku držať nemôžem, len to skús-  ale aj strachu, že si s ním Sedmospáč prepletie prsty a tuho mu ich stisne.

Najhoršie na tom ale je, že aj v takúto chvíľu sa na nich mnohí pozerajú s opovrhnutím a odporom.

Dnes som vyhral aj prehral zároveň.


 

 

Vesmírne lode?! Mimozemšťania?!

Potrebujem dovolenku.

 


 

Zvyknete hovorievať, že pri mne a vojne je dovolené všetko.

Neviem, čo si mám myslieť o tom, že figurujem v jednej vete s niečím tak deštruktívnym ako je vojna. Zanechávam za sebou azda rozrytú zem a spálené stromy? Uhynuté zvieratá a nehybné telá s vykrútenými rukami a nohami, znetvorené k nepoznaniu, porozhadzované po zemi ako zabudnuté bábiky?

Pretože to je presne to, kde som sa teraz ocitol. To, v čom sa zmietal celý tento svet- aj obloha bola sivá, ako keby zabudla ako vyzerá slnko a mier- a v čom sa taktiež zmietal môj Hnedooký a Sedmospáč.

Skutočne som aj ja vedel spôsobiť takúto spúšť?

Pre jedného z nich sa ten boj už končil- Sedmospáčove vnútornosti prevŕtal meč, útočník sa ani nepozrel, kam presne ho zasiahol, vytiahol z neho svoju zbraň a pohol sa ďalej, zatiaľ čo Sedmospáč padol do prachu zeme čakajúc na smrť. Hnedooký to celé  videl  z diaľky, jeho zdesený výkrik sa stratil v hurhaji bitky, ktorá prebiehala všade vôkol neho.

Rýchlo k nemu pribehol, pokľakol si a začal ho liečiť – Sedmospáč vládol meču, zatiaľ čo mierumilovnejší Hnedooký zas mágii a uzdravovaniu- no bolo to zbytočné, pretože na niektoré zranenia nestačia ani zázraky, to tento liečiteľ veľmi dobre vedel. A tak k nemu len s tichosťou zložil jeho meč – v tomto svete bolo nemysliteľné, aby vojak odišiel na druhý svet bez svojej zbrane- a ticho čakal na koniec. Bolo mu ukradnuté, že všade navôkol sa bojuje, zabijaci sa predsa zabavia aj bez vás. Nezáležalo ani na tom, koľko životov mu ako liečiteľovi utečie pomedzi prsty zatiaľ čo čakal až si smrť príde po Sedmospáča.

Tomuto svetu vládol meč, mágia a česť. A Sedmospáč umieral so cťou – v boji- a Hnedooký vedel, že onedlho zomrie, skorá smrť bola niečím s čím sa v živote bojovníka počítalo, ale to neznamená, že sa mu odchod milovanej osoby znášal čo i len o kúsok ľahšie. Plakal, v tichosti plakal, zatiaľ čo si pri líci pridržiaval Sedmospáčovu už takmer nevládnu ruku. Prsty mal príliš studené.

A Sedmospáč na neho pozeral len jedným okom- druhé nedokázal otvoriť pre nepeknú jazvu- v tvári vpísaná rezignácia ale aj mier. Zomieram ale ty nie. Si tu. To mi stačí.

Nie... nie. Prosím...

 Hnedooký mu stiahne z nosa a úst masku, ktorá je v tomto svete súčasťou jeho každodenného odevu, aby sa mu dýchalo aspoň o trochu ľahšie.  Skloní sa a vtisne mu na čelo bozk, posledný, na pery sa neodváži, aby ho náhodou neobral o posledný nádych.

„Ľúbim ťa,“ šepká mu, „ľúbim ťa.“

Sedmospáčovi sa skrúti kútik pier do úsmevu, je predsa krásne počuť tie slová, aj keď je neskoro, zavrie oči- a už ho niet.

 

A vtedy som konečne so zdesením pochopil, prečo ma kladiete do jednej vety s niečím tak strašným ako je vojna.

Ja sám som vojna, len v malom.

Lebo zatiaľ čo vojna spôsobuje katastrofu vo vonkajšom svete, ja ničím ten vnútorný. Vojna zanecháva zničenú zem posiatu telami a skazou, ja zas bolesť, ktorú vidím v očiach Hnedookého a potom prázdnotu, ktorá sa tam ešte len objaví, keď najväčší boj a nebezpečenstvo pominie. Je strašné pomyslieť na to, že tie hnedé oči – teplé a láskyplné v každom z tých svetov- budú zrazu prázdne.

A to všetko kvôli mne. Stále a stále, dookola, a to či už pri tých dvoch alebo pri tisícoch iných. Je to desivé.

Oplatí sa ich ešte azda ťahať opäť k sebe keď to stále skončí len katastrofou?

„Fajn!“ zvolám, „Osud, vyhral si! Títo dvaja k sebe nepatria. Dám im pokoj a ty ich nechaj žiť!“

„Ešte nie, priateľu,“ odvetí všadeprítomný Osud, „ešte som nevyhral...“

 


 

 

Sme tam, kde sme začali.

Opäť tých dvoch nešťastníkov sledujem v školských uniformách, nemotorných ale živých. Cítim len rezignáciu a únavu ktorá ma ťaží ako balvan a ťahá nadol. Zlyhal som a k tomu spôsobil tým dvom toľko bolesti...

Je ťažké, keď prídete na to, že niekedy ste len na obtiaž. Ak by som tých dvoch stále nedonútil stretnúť sa, žili by ešte? Boli by spokojnejší? 

„Čo tu robíme?“ zamrmlem nespokojne.

„Chcem ťa vidieť v akcii,“ odpovie mi Osud. Prekvapene k nemu otočím hlavu – nebránil mi práve on dať týchto dvoch dokopy?

„Pochopil si, čo som sa ti snažil povedať – že nie si vždy práve ten najlepší nápad a už určite nie riešením problémov. Na niektoré miesta prosto nepatríš.  Láska niekedy proste nestačí,“ vyriekne, „ a ty sám si to uznal. A tak si hovorím... prečo ti nedopriať aspoň malé víťazstvo? Ber to ako olivovú ratolesť.“

Osud presunie Sedmospáčovu tašku tak, aby do nej Hnedooký zakopol. Všade po zemi sú pomôcky oboch a keď sa konečne prestanú hádať, kto z nich je nemotornejší a začnú ten neporiadok upratovať, pustia sa do reči a...

Už je ruka v rukáve.

Ak by som mal pery, teraz by som sa škeril. A som si istý, že Osud by spravil to isté.

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V láske a vojne...:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!