Už nikdy viac • OurStories.cz ~ naše povídky

Čo sa stane, ak stretnete osobu, na ktorú ste dlho a bolestne zabúdali, a ktorú ste už nikdy viac netúžili vidieť?
P. S.: Moja prvotina na tejto stránke, budem vďačná za všetky komentáre. Prajem príjemné čítanie.

30.08.2013 (22:00) • Dano • Povídky » Jednodílné • komentováno 4× • zobrazeno 890×

Kráčala som po dlhej, rovnej ulici a roztúžene som hľadela na námestie črtajúce sa v diaľke predo mnou. Sadnem si niekde do tieňa a vychutnám si zmrzlinu. Veď čo iného sa dá robiť v taký teplý, letný deň? Na ulicu v túto poobedňajšiu hodinu nedopadal žiaden tieň, a tak slnko pálilo na moje odhalené ramená. Oblečené som mala obyčajné farebné tielko a rifľové krátke gate, nič extra. Kúsok pred námestím som spomalila krok. Opäť to tu cez rok prerábali, keď som tu bola naposledy, bolo všetko naokolo rozkopané. Ale treba uznať, že spravené je to pekne. Pousmiala som sa. Dlho som tu nebola.

Vykročila som ďalej a začala som uvažovať nad tým, akú príchuť ochutnám, keď ma niekto oslovil:
„Peťa?“ Hľadela som na neznámeho vysokého chlapca s tmavými blond vlasmi. Neznámeho?
„Ahoj,“ pozdravila som ho, ale na tvári som mala stále udivený výraz a pamäť pracovala na plné obrátky. Vedela som, že ho odniekadiaľ poznám, ale nebola som si schopná spomenúť odkiaľ.
„Nespoznávaš ma?“ opýtal sa s úškrnom na tvári. Pokúsila som sa ešte raz spomenúť si, ale nakoniec som to vzdala.
„Nie, mala by som?“ Na jeho tvári som črtala známky toho, že sa na mne zrejme dobre baví, pretože s odpoveďou si dal načas.
„Som Martin, už si spomínaš?“ povedal napokon.

Vtom okamihu mnou preletelo minimálne dvestodvadsať voltov. Pohľad do jeho hnedých očí mi vyrazil dych a vytiahol na povrch spomienky, ktoré som mala pochované kdesi v útrobách mojej hlavy a mali tam ostať navždy. Zrazu mi ten čas, čo sme sa nevideli pripadal ako pár dní, akoby som iba prednedávnom pocítila jeho pery s príchuťou žuvačiek, slivovice a cigariet pritisnuté na mojich. Oblialo ma ešte väčšie teplo, ako keď som zaspávala v jeho náručí. Vzápätí mi po chrbte prebehli zimomriavky, ale pokúsila som sa nedať najavo, čo sa vo mne odohráva.
„Maťo? Wow, nespoznala by som ťa. Zmenil si sa,“ dostala som zo seba. Hádam celkom pekná veta človeku, ktorého som nevidela niečo vyše roka a pol. Alebo žeby to boli už aj dva?
„Mal som pocit, že si sa vyparila z povrchu zemského. Naozaj sme sa nevideli celú večnosť,“ povedal a v jeho hlase som začula výčitku, akoby som ja mohla zato, že sme sa tak dlho nestretli. Ja? Veď to bol práve on, kto sa ku mne začal správať akoby som bola vzduch. A teraz hádže vinu na mňa?
„Ukazovala som sa tu pomenej, ale zo Zeme som za nevzdialila ani na krok,“ posnažila som sa obrátiť jeho poznámku na žart. Nezasmial sa, asi mi to nevyšlo.
„A ako žiješ?“ spýtal sa.

Tak toto som nečakala. Nie od človeka, ktorý mi pár rokov dozadu zlomil srdce, a potom sa na mňa úplne vykašľal. Teraz ti mám, Maťko, čo povedať? Čo očakávaš? Chceš počuť ako veľmi si mi chýbal, ako som túžila po tvojom objatí, bozku, po tvojej blízkosti? Alebo ti je úplne jedno, ako si mi vtedy ublížil? Položil si tú otázku len tak? Kde nabral toľkú drzosť?
„Fajn,“ ukončila som tok myšlienok v mojej hlave jasnou stručnou odpoveďou. Čo povedať človeku, ktorý pre mňa už dlhší čas neexistoval? Človeku, ktorého som už nikdy v živote netúžila stretnúť? Ako sa len mám vymotať z tejto nepríjemnej situácie?
„Som rád, že som ťa stretol, ale celkom sa ponáhľam, takže bežím, prepáč. Maj sa,“ preťal ticho Martin a začal ustupovať o pár krokov dozadu. Asi sa odo mňa v takej chvíli očakáva, že zopakujem zdvorilostnú frázu: „Aj ja som ťa rada videla.“, ale nemohla som samú seba prinútiť klamať. Nebola som nadšená z nášho stretnutia a nebudem to ani predstierať. Zmohla som sa len na krátku odpoveď, ako sa mi to stávalo v minulosti, keď som sa ocitla v jeho v blízkosti: „Uhm, čau.“

Na tvári som vystrúhala niečo ako úsmev, otočila som sa a pokračovala som smerom k zmrzline. Potriasla som hlavou a pokúsila som sa zabudnúť na toto divné stretnutie. Na človeka, ktorý sa už nikdy nemal stať súčasťou môjho života, na spomienky, ktoré som tak dlho pochovávala v sebe samej a teraz sa v priebehu jednej sekundy vydrali na povrch. Vstúpila som do zmrzlinárne a bez rozmýšľania padla voľba na moju zvyčajnú kombináciu. „Jogurt, čučoriedka,“ povedala som a usmiala som sa na zmrzlinára. Po celodennej drine si zaslúži, aby sa na neho niekto usmial.

Vyšla som zo zmrzlinárne a bola som ako v mrákotách. Nemala som sem chodiť, bola to chyba. Po pamäti som kráčala k starému košatému javoru a mala som v pláne usadiť sa v jeho tieni, keď do mňa niekto narazil. Alebo som ja narazila do neho? Pravdepodobnejšia možnosť.
„Prepáč, nevidel som ťa. Poď, kúpim ti druhú,“ vyjachtal zo seba. Druhú? Čo druhú? Aha, zmrzlinu. Tá moja sa totižto v celej svojej kráse vystavovala na jeho bledomodrej košeli. A mne v ruke zostal iba prázdny kornútik.
„Prepáč, bola to moja chyba,“ začala som sa ospravedlňovať, ale pohľad do jeho tváre ma umlčal. Modré oči hlboké ako... A krásne ako... Nevedela som ich prirovnať. Nič v mojej slovnej zásobe nevyjadrovalo dostatočne ich hĺbku, farbu a krásu. V kombinácii s jeho snedou pleťou akoby žiarili, aj keď v skutočnosti boli mierne zašednuté. A to nevravím o hnedých krátkych kučerách, čo mu neposlušne poskakovali okolo hlavy. A tá košeľa. Bez toho obrovského fľaku by mu tak pristala. Fľak. Zmrzlina.
„Tá zmrzlina ma mrzí. Budeš tam mať fľak,“ pípla som a uprela som zrak do zeme. Nedokázala som sa mu pozerať do očí.
„A to vadí?“ smial sa. Čože? Neverila som vlastným ušiam. Tak jemu absolútne nevadí, že som mu práve zničila tak krásnu košeľu? Veď v nej by aj stál za hriech...
„Poď, kúpim ti druhú, aj tak som tam mal namierené,“ otvoril dvere a pridržal mi ich. Chvíľu som váhala, ale nakoniec som sa rozhodla chytiť svoju šancu za pačesy a držať sa jej zo všetkých síl. Vošla som dnes už druhýkrát do zmrzlinárne a usmiala som sa na zmrzlinára ako ten najväčší anjelik. Trhalo mu kútikmi úst, zrejme mu došlo, čo sa stalo. Alebo nás videl. Tak či tak, stála som tam s prázdnym kornútikom a celá situácia mi prišla neskutočne smiešna. Tak som sa rozosmiala. A poriadne, od srdca. Chalan s mojou zmrzlinou na košeli na mňa nechápavo pozeral. Asi som mu pripadala ako psychopat. A čo ak aj som?

Pod javor sme sa nakoniec usadili spoločne. Trval na tom, že na mňa musí dať pozor, kým dolížem zmrzlinu, aby som nezmrzačila košeľu ešte niekoho ďalšieho. Nakoniec sme na tej lavičke presedeli niekoľko hodín. Fľak zaschol a pochybovala som, že pôjde vyprať. Tak isto, ako on pochyboval, že sa dnes ešte prestanem usmievať. A mal pravdu. Martin od toho dňa pre mňa úplne prestal existovať.

Autor: Dano, v rubrice: Povídky » Jednodílné