Some call life a thief • OurStories.cz ~ naše povídky

Poviedka o chorobe Alzhaimer, je však písaná z trošku netradičného pohľadu. Pocta môjmu prastarému otcovi, ktorý touto chorobou trpel a zomrel presne pred rokom, taký súhrn mojich náhlych pocitov. Dúfam, že sa bude páčiť...

06.12.2011 (15:00) • NikkiSweein • Povídky » Jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 786×

Some call life a thief

Prečo je za oknom sneh?

Veď včera ešte svietilo slnko. Alebo pršalo? Nie, určite to bolo slnko. Pamätám sa, ako som sedela na lavičke a čistila jablká.

Alebo sa mi to len snívalo.

Tak rada by som vyšla von. Tu v tejto izbe je mi tak dusno, je tu akási veľká skupina ľudí a všetci sa ma na niečo pýtajú. Otočím sa na svojho manžela a venujem mu zúfalý pohľad. Prečo tu musíme byť?

„Albert, prosím ťa, pôjdeme už?“

Usmeje sa na mňa a zoberie moju ruku do svojej.

„To je v poriadku, babi. Zachvíľu odídeme.“

Babi? Aká babi?

Potom sa však usmejem aj ja. Vždy to bol taký vtipkár, ten môj Albert, určite to nemyslel v zlom.

„Tu máš, mami, napi sa trochu.“

Nejaké neznáme dievča ma objíme okolo pliec a vtisne mi do rúk pohár s vodou. V živote som ju nevidela, ale moja prvá myšlienka je, že je pekná. Tmavohnedé kučery jej padajú na plecia a na nevýraznom nose sa jej hompáľajú okuliare. Napohľad sú jej obrovské zelené oči šťastné, no ja v nich postrehnem akéhosi votrelca, malinkú slzu.

Akoby som videla svoju vlastnú mamu, keď otecka zomrel. Pamätám sa, ako sa usmievala, no po červených lícach jej stekali slané kvapky. Bola som vtedy ešte len také malé klbko so sýkorkou na pleci a bábikou zo šúpolia, ktorej som so starou mamou šila šaty. Sadla som si mamke na kolená a položila jej ruku na líce, aby sa nebála.

Aj vtedy snežilo.

„Ďakujem, srdiečko.“

Musím dávať pozor, aby som tú vodu nerozliala, nejak sa mi trasú ruky. Zrejme to bude od toho smútku, čo sa mi odrazu usalašil v kútiku mysle.

„Budeme už musieť ísť, ale sľubujem, že zajtra prídeme.“

Letmý bozk na líce mi znova pripomenie moju mamičku. Pocit stiesnenosti sa pomaly vytráca a ľudia naokolo mi nepripadajú takí neznámi, preto ma celkom mrzí, keď sa stratia za bielymi dverami a nechajú ma samu.

Dokonca aj môj Albert. Ale on sa určite zanedlho vráti a zoberie ma so sebou.

Dovtedy naňho počkám. Položím si hlavu na voňavé vankúše a hľadím do stropu.

♦♦♦

Ráno sa zobudím na akúsi vravu. Neznáme hlasy, neznáme tváre. Kedy tu bolo naposledy tak veľa ľudí? Deje sa niečo?

Nie, to určite nie. Všetci vyzerajú šťastne a spokojne.

„Dobré ráno, babi.“ nakloní sa ku mne jedno z dievčat sediacich pri mojej posteli a pobozká ma na čelo, akoby som bola z porcelánu. „Mami? Smiem si na chvíľu podržať Mony?“

Žena s elegantným drdolom a dvoma zablúdenými prameňmi pri lícach s úsmevom prikývne a podá dievčatku biely uzlíček.

„Pozri na ňu.“ prstom odtiahne kúsok bielej čipky a odkryje malinkú detskú tváričku. Bábätko je skutočne krásne, ružové pery a noštek mu pod perinkami sotva vidno. Ale prečo mi ho ukazujú?

„Aká...pekná.“ poviem a pohladím väčšie dievčatko po pleci. Usmeje sa na mňa a v očiach sa jej zalesknú diamanty. Nepoznám ju už náhodou? Ten záblesk je mi akýsi známy, akoby z pohľadu do zrkadla.

„Však? Je taká zlatučká.“

Na sekundu sa celý svet točí okolo toho malého uzlíčka.

A potom znovu všetko zhasne. Je mi smutne, keď si uvedomím, že v mojom živote žiadne malé uzlíčky nie sú. Ani Alberta tu nemám. Odišiel s tým, že sa vráti, ale to bolo len pred týždňom.

Určite bude zanedlho späť.

Zachytím neprítomný úsmev najstaršej ženy, zrejme mamy toho dievčatka a tiež sa na ňu usmejem.

♦♦♦

Hľadím na krajinu za oknom a rozmýšľam nad tým, ako sa to tu všetko zmenilo. Kedysi sme mali za záhradou obrovskú jabloň. Teraz je tam zamrznuté jazierko a niekoľko lavičiek, na ktorých sedia cudzí ľudia. Čo tam hľadajú? A prečo ich tam mamka pustila?

Nevyzerajú, že by niečo súrne potrebovali, ani že na niečo čakajú. Jednoducho sam sedia a pohľady upierajú na zem, na kvetinový záhon, na oblohu.

„Mali by ste niečo zjesť. Pozrite, kúsok jablkového koláča, viem, že ho máte rada...“

Nemám chuť na koláč. Vôbec nie som hladná, veď som jedla pred chvíľou. Alebo to bolo už pred niekoľkými hodinami?

Pokrútim hlavou a pomaly sa postavím, aby som lepšie videla na scenériu za oknom. K jednej sediacej postave pribehne druhá, menšia. Dva vrkoče za ňou vejú ako mašličky na šarkanovi. Sadne si žene na kolená a čosi jej ukazuje.

Na sekundu sa cítim taká osamelá.

Potom sa otvoria dvere a vojde moja mamička.

Je stále taká krásna, ako keď som bola malé dievčatko. Kučery má voľne spustené na plecia, čo ma upokojí, znamená to, že sa nič nedeje. Keď sa niečoho bála, vlasy si pevne stiahla do vrkoča, aby vyzerala menej zraniteľne.

„Deje sa niečo?“ opýta sa druhej ženy a mne nevenuje pozornosť.

„Nie je na tom najlepšie. Dnes strávila celý deň pozeraním sa von oknom... nejedla... dokonca ani nepila...“

V izbe zavládne ticho, rušené iba ozvenou krokov za dverami.

„Mami...“

Nie som to ja. Hovorí mi to moja mamička. Prečo ma tak volá? Určite je to nejaká hra. Áno, áno, občas sme sa tak hrávali, ona bola ja a ja som bola ona, varila som čaj v letnej kuchynke...

Priloží mi ruku na líce a pozrie mi do očí, akoby odo mňa niečo potrebovala. Verím jej úsmevu, aj keď vyzerá akosi smutne.

Jej prsty sa jemne pohnú. V nežnom dotyku spoznávam pohladenie, teplé a láskavé, vonia po jablkách. Všetko je v poriadku, nič sa nedeje.

„Ľúbim ťa.“ usmejem sa ňu a ona sa zasmeje, akoby som povedala čosi nezvyčajné. Priložím svoju dlaň na tú jej a opriem si o ňu čelo. Aj keď to teraz možno nevidí, no ja sa neprestávam usmievať.

Zatvorím oči.

Všetko je v poriadku.

Autor: NikkiSweein (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné