Sad Love • OurStories.cz ~ naše povídky

Nie je nič horšie ako stratiť životnú lásku. Slzy, bolesť a smútok sú to jediné, čo poznáte.

03.10.2010 (15:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 1578×

„Čo mu je?“ spýtala som sa Alex.

„Čo by mu malo byť?“ spýtala sa ma prekvapene.

„Ty to nevidíš? Nevidíš jeho oči? Nevidíš ten smútok, tú bolesť? Nikdy sa takto netváril. Snaží sa to zakryť ale to jednoducho nejde,“ povedala som ustarane.

„Pán učiteľ, čo sa vám stalo?“ spýtala som sa ho, keď sa vrátil späť do triedy.

„Čo by mi malo byť?“ povedal divne priškrteným hlasom a snažil sa to zakryť tým, že zobral do ruky gitaru a posadil sa na stoličku oproti nám.

„Pán učiteľ,“ povedala som utrápene. „Nepáči sa mi, čo vidím vo vašich očiach. Povedzte nám, čo sa stalo.“

Na sucho preglgol a na chvíľu sa mu zavlhčili oči. Pozrel sa do prázdna a na chvíľu, akoby nebol s nami v tej maličkej zelenej triede.

„Ja neviem, či... “ snažil sa povedať ale v polovičke vety stratil hlas.

„Uľaví sa vám,“ posmelila som ho.

„Tak dobre,“ povedal nakoniec so smutným úsmevom.

Znovu sa zahľadel do prázdna a po chvíľke začal rozprávať.

„Pred tromi rokmi som sa zoznámil s jednou ženou. Bola to tá najkrajšia, najnadanejšia, najúprimnejšia, najlepšia žena na svete, čo som poznal. Okamžite som sa do nej zamiloval. Chvíle s ňou boli tie najkrajšie chvíle môjho života. Nikdy som sa necítil tak šťastný, plný života. Po dvoch rokoch, čo som bol s ňou, som sa rozhodol, že ju požiadam o ruku. Pripravil som úžasnú večeru a pokúšal som sa všetko urobiť perfektné. Okolo stola, som robil z lupienkov ruží srdce, zapálil som sviečky, aby byt vyzeral romantickejšie. Keď som sa jej spýtal, zvýskla ako malé dievčatko a skočila mi do náručia. Bola taká šťastná, nikdy som ju nevidel šťastnejšiu. Po pár mesiacoch sa to ale začalo kaziť. Všetko. Dostala smrteľnú chorobu. Chorobu na ktorú lekári nemali liek. Bol som s ňou v nemocničnej izbe, keď za nami lekári prišli a oznámili nám to. Mala už len pár týždňov života. Nedokázal som sa stým zmieriť. Napriek tomu som s ňou trávil všetok svoj voľný čas. Bol som s ňou zavretý v tej malej bielej izbe a vždy keď som sa na ňu pozrel, videl som ako veľmi trpí bolesťami. Snažila sa nedávať to veľmi najavo, ale ja som to videl. Videl som to v jej očiach,“ na chvíľu sa odmlčal a odvrátil od nás tvár, stále sa s tým ešte asi nedokázal zmieriť. Po chvíľke ale pokračoval znovu.

„Aj ja som sa pred ňou držal. Nechcel som, aby videla môj smútok, bolesť a strach z toho, čo budem robiť, keď zomrie. Dávali sme si falošné nádeje, že to všetko dobre dopadne. Ale vždy, keď som sa vrátil domov, nedokázal som nič iné ako ľahnúť si do postele a utápať sa v smútku.

Ani som si to nestihol všimnúť a jej pár týždňov sa skončilo. Začala chradnúť a ja som to nedokázal zastaviť. Cez noc som zostával sedieť pri nej na stoličke a ani cez deň som sa od nej skoro nepohol. V jej poslednú noc, som bol tiež pri nej. Videl som, ako z nej pomaly ubúda život, ako sa z jej očí vytrácajú posledné známky života, ako sa pomaly prestala dýchať a ako mi naposledy zašepkala: „Milujem ťa.“. Chcel som jej to povedať tiež, ale nestihol som. Naposledy sa nadýchla a potom navždy zavrela oči a už sa nepohla. Pobozkal som ju na čelo, zašepkal som „Milujem ťa“ a neubránil som sa slzám. Stekali mi po tvári a ja som to už nevydržal. Musel som všetky svoje pocity ventilovať a rozplakal som sa. Jedna zo sestričiek ma objala a snažila sa ma utíšiť. Cítil som sa ako pred dvadsiatimi rokmi, keď som mal sedem rokov a mne zomrela mama. Vtedy ma objímal otec a tiež sa ma snažil utešiť. Jej objatie a utešujúce slová ma nakoniec upokojili ale nie nadlho.

Namiesto toho, aby som sa vrátil späť domov, šiel som na miesto ktoré sme milovali. Sadol som si na kopec ku stromu a hľadel na zapadajúce slnko. Spomínal som na všetky chvíle, ktoré som s ňou zažil. Na všetky jej úsmevy a veselé slová. Na to, ako vždy keď sme tu boli, rozplývala sa nad krásnym výhľadom. Spomínal som ale aj na tie posledné dni ktoré som s ňou zažil. Znovu sa mi v mysli zobrazil pohľad na ňu, ako z nej pomaly uniká všetok život, na všetku bolesť, čo som videl v jej očiach, na jej posledné slová. Neubránil som sa slzám. Po nejakom čase som už nemal, čo plakať a preto som si utrel tvár a pomaly vstal. Nechcel som na ňu nikdy zabudnúť a nikdy som nezabudol.

Po pár mesiacoch som znovu začal žiť ako normálny človek. Nikdy som si ale nenašiel novú lásku,“ povedal a smutne sa na nás usmial.

„A prečo ste si na ňu znovu takto bolestne spomenuli?“ spýtala som sa.

„Pretože, som stretol ženu. Ale nie úplne obyčajnú. Je presne ako Isabell. Má jej oči, jej úsmev, jej smiech,“ povedal nakoniec.

„Ale to je predsa znamenie!“ povedala som rýchlo.

Nechápavo sa na mňa pozrel a ja som mu to vysvetlila:

„Isabell nechce aby ste sa ďalej trápil. Vie, že všetko, čo sa stalo alebo stane, sa má stať. Nemôže sa na vás už ďalej dívať, ako trpíte. Poslala vám ju.“

„Myslíš?“ spýtal sa ma s nádejou v očiach.

„Samozrejme. Už znovu budete môcť byť šťastný. Znovu budete môcť milovať.“

„Mám ju osloviť?“ spýtal sa ma nesmelo.

„Áno a pozvite ju niekam,“ povzbudila som ho.

„Ďakujem?“ povedal mi a myslím si, že to patrilo aj Isabell.

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné