Raz to prísť musí... • OurStories.cz ~ naše povídky

Asi po roku som objavila poviedku, ktorú som písala na vtedy toľko omieľanú tému - koniec sveta. Som rada, že naozaj nenastal a ja sa s vami o ňu môžem podeliť. Prajem pekné čítanie!

12.09.2013 (20:00) • Dano • Povídky » Jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 895×

Nad obzorom sa črtalo zapadajúce slnko a jeho chladné zimné lúče sa odrážali od malých vločiek snehu, ktoré husto dopadali na vydláždené námestie. Bol ešte iba začiatok decembra, ale zima by sa dala porovnať s ruskou Sibírou. Aj keď mráz štípal a prenikal až do špiku kostí, námestie bolo plné ľudí. Každý sa niekam ponáhľal, nezastavovali sa ani na kus reči so známymi, ktorých zdravili. Námestím, ktorým sa zvyčajne niesla veselá a hlasná vrava, sa ozýval len zvuk vetra, prerušovaný vykrikovaním obchodníka: „Dámy a páni, pristúpte bližšie! Už sa to blíži, už iba 18 dní! Ľudia, verte mi! Viem, ako sa môžete zachrániť! Spoločne prežijeme koniec sveta!“ Niektorí okolo neho len tak bez povšimnutia prešli, ale našli sa aj takí, ktorých už ovládol strach a panika a v húfoch sa pri ňom pristavovali a potichu sa rozprávali. Niektorí si napokon kupovali rozličné zbytočnosti, ktoré im mali pomôcť prežiť, keď nastane osudný 21.december. Deň, ktorý má byť pre ľudstvo ten posledný.

Pomedzi ľudí si razilo cestu mladé dievča. Nevyzeralo, že by sa niekam ponáhľalo. Bolo zababušené do dlhého čierneho kabáta a na hlave malo červenú čiapku. Kráčalo proti vetru, aj keď sa jej nemilosrdne pohrával s dlhými hnedými vlasmi a akoby náročky sa do nej ešte viac opieral. Ona však nepovolila a so sklonenou hlavou kráčala ďalej. Prešla cez námestie a nezastavila sa ani pri jednom vysvietenom výklade. Vyzeralo to, že má vytýčený presný cieľ a išla priamo za ním. Zabočila do úzkej uličky, v ktorej nebolo ani živej duše. Sneh pod nohami vŕzgal a vietor si medzi domami pískal. Keď bola asi v polovici, zastala a obzrela sa. Nikde nikoho. Stisla kľučku na dverách starej nenápadnej garáže a tie sa s vrzgotom otvorili. Zvnútra ju ovalil príval teplého vzduchu. Vychádzal z ohňa, ktorý veselo pukotal v malom plechovom sude. Dievča za sebou zavrelo dvere a zozadu ju okolo pása oblapili teplé pevné ruky. „Ahoj, už som si myslel, že ťa odfúklo,“ ozval sa jej pri uchu šepot. Dievča sa otočilo, zaborilo hlavu do hrude chlapca, ktorý ju objal a vdychovalo jeho známu vôňu. Zrazu už nevyzeralo tak pevne, ako keď vonku bojovalo s vetrom. Oči sa mu zaleskli a o chvíľu sa mu po tvári kotúľali slzy, ktoré sa po dopade na chlapcovu košeľu menili na obyčajnú mokrú škvrnu. Keď zacítil jej slzy, odtiahol sa od nej a zamračil sa. „Kikuš, čo sa stalo? Zase otec?“ spýtal sa a vyzeral značne znepokojený. Chytil ju okolo pása a stiahol ju na starý roztrhaný gauč, kde sa mu schúlila v náručí a tíško plakala. „Prisahám, že raz ho zabijem! “ rozčuľoval sa a nežne ju hladkal po chrbte, aby prestala plakať. „Nerieš to, nemá to zmysel,“ povedala mu, keď na jej lícach uschol aj posledný pramienok sĺz. „Máš pohľad ako ranená srnka. Presne ako v deň, keď som ťa tu našiel,“ povedal a teplými perami sa jemne dotkol jej ľadového čela.

Ranená srnka. Presne tak nejak sa cítila. Teraz, aj vtedy, keď ju prvýkrát zbil a ona pred ním utiekla z domu a skryla sa v starej zabudnutej garáži, kde stretla Lukáša. Zadívala sa mu do očí a hľadala v nich silu na úsmev. Mali farbu ako nezábudky a vyzerali neskutočne hlboké. Keď sa do nich pozerala, mala pocit, akoby sa v nich topila. Akoby sa topila v ňom. A zrazu pre ňu neexistovalo nič iné, iba ich vzájomná blízkosť a zatuchnutá garáž, ktorá sa stala jej najobľúbenejším miestom. Miestom, v ktorom existovala iba ona, láska a chlapec, ktorý mal podľa nej ten najkrajší úsmev.

„Tam vonku je úplný blázinec, však? Nechápem, ako tomu môžu veriť. Veď je to úplný nezmysel. Koniec sveta a akurát teraz,“ zamyslel sa Lukáš a uprel pohľad na ohník. Kristína sa pousmiala nad Lukášovým zamračeným výrazom a jemne sa dotkla jeho tváre. „Raz to prísť musí,“ usmiala sa na neho. „Najskôr až o nejakých.... šesťdesiat rokov? Ešte si chcem užiť život. Vziať si ťa za ženu, mať s tebou kopu detí a zostarnúť s tebou,“ zamyslel sa a pousmial sa pri predstave, ako budú o pár rokov sedieť spolu na záhradnej hojdačke pred veľkým domom a budú pozorovať svoje deti pobehujúce po záhrade. V tej chvíli sa Kristíne zdalo všetko perfektné, aj keď vedela, že tam vonku, za dverami garáže, sa opäť bude zaoberať svojimi každodennými problémami. Nevadilo jej, že prítomnosť nie je dokonalá. Dôležité bolo, že mali s Lukášom pred sebou nádhernú budúcnosť, ktorú si môžu zariadiť, ako budú chcieť. A ona vedela, že ju tam čakajú dni, kedy nebude musieť predstierať šťastie. Dni, kedy bude šťastná naozaj.

Autor: Dano, v rubrice: Povídky » Jednodílné