OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Príliš starí na rozprávky

09.10.2013 (20:00) • Dano • Povídky » Jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 700×

„Beky, pobehni!“ okríkla som svoju sučku vlčiaka, ktorá bežala popri mne a jazykom pomaly lízala zem.

Tvárila sa, akoby som ju tým behom týrala, ale ja som dobre vedela, že kondičku má lepšiu než ja. Pousmiala som sa nad jej hereckými schopnosťami a spomalila som. Potrebovala som sa vydýchať. Odbočila som na poľnú cestičku vedúcu popod les a uvoľnila som Beky z vodidla. Vlasy mi rozstrapatil studený vietor, ktorý zhodil zo stromov aj zopár suchých listov.

Jeseň bola v plnom prúde a bolo to cítiť aj na teplote vzduchu. Zapla som si mikinu až ku krku a opäť som trochu pobehla. Na tvári mi pohrával úsmev. Jeseň je moje obľúbené ročné obdobie a vychádzky s Beky, spojené s behom, patrili medzi tie najlepšie aktivity, aké som poznala. Svoje problémy som vždy nechávala doma a do prírody chodila iba s čistou hlavou. A ak sa mi nedarilo zabudnúť, behávala som.

Rýchlou chôdzou som zdolávala najväčšiu strminu na našej trase a poháňala som Beky, aby pridala do kroku. Vždy som sa musela smiať na tom, aká je lenivá. Nie že by nevládala. Nechcelo sa jej a dávala to patrične najavo. Sadla si mi do cesty a ani žeriav by s ňou v tej chvíli nepohol. Jedine ja som už vedela ako na ňu.

„Nesmieš!“ skríkla som, keď som nad hlavou mávala kusom dreva a ona sa ho dožadovala vyskakovaním.

Hodila som jej ho a rozbehla som sa za ňou. Vyrušilo ma až zvonenie mobilu vo vrecku. Vytiahla som ho a pri pohľade na displej som si pripadala ako moja babka, ktorá nikdy nevedela, čo má robiť, keď jej niekto volal. Tomáš? Čo ten chce?

„Zelené, husa hloupá!“ zaznelo mi v hlave. Tak som to prijala.

„Ahoj, čo robíš dnes večer?“ spýtal sa energickým hlasom.

„Čau, dnes? Neviem, asi nič. Prečo?“ dostala som zo seba.

„Čo dychčíš?“ smial sa Tomáš do telefónu.

„Čo asi,“ prevrátila som oči, aj keď on to nemohol vidieť, „behám. Aj ty by si mohol, prospelo by ti to.“ Tentoraz som sa smiala ja a v mobile zostalo pár sekúnd ticho. Na moju poznámku nereagoval.

„Večer by sme si dali skúšku, my šiesti. Keď včera nebola. Čo ty na to?“ navrhol a úplne mi tým rozbúral plány na večer. Aj keď som mu pred chvíľou povedala, že mám na pláne robiť nič, aj to niečo znamená. U mňa konkrétne sedieť rozvalená v kresle, s notebookom na kolenách a len tak chatovať na Facebooku.

„O siedmej v kulturáku?“ spýtala som sa, istota je guľomet.

„Jasné, klasika. Teším sa, čau,“ rozlúčil sa.

„Ja tiež, ahoj,“ odpovedala som a zrušila hovor. Jednoznačne aj o dvesto percent lepšie plány na večer. „Beky, poď, ideme!“ zavolala som a spokojné a vybehané sme sa vrátili domov.

Zbalila som si svoje paličky do puzdra oblepeného fotkami a vstala som od cimbalu. Tomáš už sedel pri notebooku a nastavoval video, podľa ktorého sme sa vždy učili nové tance. Pri pohľade na jeho nadšenie mi až zovrelo srdce. Naozaj to chcem urobiť? Musím! Teraz alebo nikdy! Pekným piatkovým večerom odzvonilo. Zodvihla som si zo zeme bundu a začala som sa obliekať.

„Tak sa tu majte, ja to pre dnešok balím,“ vyhlásila som a razom sa na mňa otočili všetky hlavy.

Nečakali to. Samozrejme, že to nečakali. Zostávali sme tu v takomto zložení pravidelne už niekoľko mesiacov. A ja zrazu vyhlásim, že končím.

„Čo blbneš?“ spamätal sa ako prvý Tomáš.

Zaryla som pohľad do zeme, nemohla som sa mu dívať do očí. Nechcela som ho takto zradiť, ale musela som.
„Vážne, idem domov. Prepáčte, asi vám teraz nebudú sedieť páry. Ale veď vy si za mňa niekoho nájdete,“ odrapotala som a zoskočila z javiska. Neviem, či sa iba pohľadmi dohodli, že túto situáciu nechajú vyriešiť Tomáša alebo sa ostatní nemohli spamätať. Tak či tak, ozval sa opäť on:

„A môžem vedieť dôvod?“ Vedela som, že sa spýtajú a mala som pripravený monológ na vysvetlenie, ale teraz nie a nie ho zo seba dostať. Dôvody zo mňa napokon liezli ako z chlpatej deky:

„Takto to nejde. Myslela som, že sme jedna partia, ale asi sem nepatrím. Už dlhšie mám taký pocit. A okrem toho, nemám s kým tancovať. Lukáš sa vyjadril, že už so mnou tancovať nechce.“ Na sekundu som sa odmlčala, aby som si ho premerala pohľadom. Vyzeral dosť zarazene, asi nevedel, že o tom viem. Na rozdiel od Matúša nemal toľko odvahy, aby mi povedal narovinu, čo si o mne myslí. „Matúš, ten...“ pokračovala som, ale hneď som sa aj zasekla. Nevedela som, ako to povedať. „Všetci vieme, ako sa tvári, keď má so mnou čo i len niečo vyskúšať. Nie ešte tancovať celú skúšku.“ Pousmiala som sa na odľahčenie atmosféry.

Keď som však videla, ako sa všetci tvária, pokračovala som: „V pohode, chalani, ja vám nič nevyčítam, jasné? Keď to nejde, nebudem tu navyše,“ zakončila som svoj prejav a čakala som na spŕšku výčitiek, hlavne od Tomáša. Ten však zostal ticho. To mlčanie z jeho strany ma ubíjalo. Radšej nech na mňa kričí, len nech nemlčí!

„Danka, ale ja som to tak nemyslel. Nechoď,“ začal ma presviedčať Matúš. Vedela som, že to nemyslel v zlom. Chcel ma len nakopnúť, aby som žila a nesprávala sa ako nudná dospeláčka. Lenže to nejde len tak, zo dňa na deň.

„Vysvetlí mi tu niekto, o čo ide?“ ozval sa Tomáš. Nikdy nemal rád, keď bol mimo diania.

„Nerieš,“ odpovedali sme mu naraz.

„Dana, neblbni,“ vyzvala ma Lucia a tvárila sa, že je odhodlaná udržať ma tam zubami, nechtami.

Matúš na mňa upieral smutné psie oči, Tomáš mal na tvári nechápavý a zmätený výraz. Nina sa opakovane nadychovala, že mi niečo povie, ale z jej úst nevyšlo ani jedno slovko. Lukáš sa držal vzadu. Ako vždy. Podľa mňa sa nikdy nevedel postaviť k problémom priamo. Práve ľahostajnosť z jeho strany ma utvrdila v tom, že konám správne. Na hlavu som si nasadila čiapku, zamávala som im a pobrala sa smerom k dverám.

„Stoj!“ vykríkol Tomáš a čosi v jeho hlase ma prinútilo zastaviť a otočiť sa. „Neblbni, naozaj. Neviem, čo je medzi vami tromi, ale rozhodne nie je pravda, že nemáš s kým tancovať. A čo ja?“ spustil a ja som sa musela rozosmiať, aj keď sa mi do očí tlačili slzy. Z mojej výšky ledva stošesťdesiat centimetrov som si premerala jeho maličkosť, rovných stodeväťdesiattri centimetrov, a to už som sa smiala naozaj naplno.

„Dobre vieš, že je to nereálne. Škoda, boli by sme úžasný pár. Najvyšší a najlepší tanečník s najnižšou a najhoršou tanečníčkou,“ zaironizovala som. Nie, nešlo by to.

„Ahojte,“ rozlúčila som sa a vybehla som do tmavej chladnej noci. Vzduchom poletovali malé chumáčiky snehu, mňa však v očiach pálili slzy. Pripadala som si, akoby som zradila a opustila svoju druhú rodinu. A možno aj niečo viac. Akoby som stratila kúsok seba. Za sebou som začula kroky. Ani som sa nemusela otočiť a vedela som, čí hlas na mňa prehovorí.

„Danka, čo sa deje? No tak, toto nie si ty? Stalo sa niečo? Môžem ti nejako pomôcť?“ prihováral sa mi potichu Tomáš. Akoby sa bál, že ak zvýši hlas, zľaknem sa a utečiem. Nie, na útek som práve teraz nemyslela. Nemala som naň dostatok síl. Spravila som pravý opak. Otočila som sa, hodila som sa mu do náručia a zmáčala som mu slzami celú košeľu.

Kráčali sme pomaly vedľa seba. Vlastne nás od seba delila Beky. Videli sme sa prvýkrát po niekoľkých mesiacoch. Zbadala som ho v záhrade, a tak sa šiel s nami prejsť. Panovalo medzi nami ticho, obaja sme boli zahĺbení do svojich vlastných myšlienok.

„Nad čím rozmýšľaš?“ prelomila som mlčanie. Tomáš na mňa chvíľu len tak hľadel, akoby rozmýšľal, či má byť úprimný, alebo má klamať. Neviem, ako sa rozhodol, ale jeho odpoveď znela vieryhodne.

„Štve ma tá bakalárka. Už mi z toho úplne šibe. Stále len sedím za notebookom a píšem. Chýba mi pohyb, kontakt s ľuďmi. Čo ja na tej škole robím? Veď som doteraz ledva preliezal,“ vysypal zo seba. Nezvykol rozprávať o škole. Jedine keď bol opitý. Vtedy sa s ním dalo rozprávať o všetkom. Zaujímavé na tom bolo, že nikdy nemal opilecké názory, iba rozviazaný jazyk. Dnes však opitý nebol, to som už rozoznala. To znamenalo jediné: že situácia musí byť naozaj vážna. A dlhý monológ to iba potvrdzoval.

„S bakalárkou ti asi nepomôžem. Z informatiky som úplne dutá. Ale môžeš sa na mňa hocikedy obrátiť, keď budeš potrebovať kontakt s ľuďmi. A s tým pohybom by som ti tiež vedela pomôcť,“ navrhla som. Ja som sa pousmiala, on na mňa iba nechápavo pozeral.

„Beky, pobehni,“ zadala som povel, ktorý z našich prechádzok dôverne poznala. Tomáš zaostal. Chvíľu sa nevedel zorientovať, čo sa deje, a následne asi premýšľal, či sa mu chce. Aj keď sa pustil do behu, bolo na ňom vidieť, že premáha svoju lenivosť.

Na konci ulice sme spomalili a prešli do kroku. Obaja dychčali, ja som bola viac-menej v poriadku. Musela som sa iba usmievať. Už dávno som nebola taká šťastná, a to niekedy stačilo mať pri sebe len tých správnych ľudí. Alebo psa. Alebo aj oboch.

„Nad čím rozmýšľaš ty? Ja som už povedal, si na rade,“ nadviazal komunikáciu Tomáš, keď sa konečne vydýchal. Pozrela som na neho a z pier sa mi nestrácal úsmev. Zbožňovala som tieto jeho svetlé chvíľky, kedy sa neoháňal svojimi hláškami a neodháňal od seba. Škoda, že ich bolo tak málo.

„Rozmýšľam, kto z vás dvoch je lenivejší. Ty alebo Beky?“ povedala som a vybuchla do smiechu.
„Len aby si tá najlenivejšia nebola ty. Poďme, bežíme!“ dopovedal a už bol kus predo mnou. 

Do tvárí sa nám vyškieralo slnko, ktoré vzbudzovalo klamlivý pocit leta. Aj keď jeho lúče hriali, vzduch ani zem ešte neboli dostatočne prehriate. Na svojich rukách som však už zniesla iba tenký svetrík, ktorý svojou čiernou farbou pohlcoval slnko a hrial viac ako obyčajne.

Pozorovala som jeho tvár. Neboli v nej žiadne emócie. Nevyzeral zúfalo, nahnevane ani nadšene z toho, že kráčal po mojom boku na skládku za dedinou. Mňa sem viedla domáca úloha z ekológie a jeho sľub, ktorý mi dal už dávnejšie. Sľub, že ma tam nenechá ísť samu, pretože by sa mi mohlo niečo stať. A sľuby on plnil, to sa mu musí nechať. Čoraz viac ma však nahlodával pocit, že ak by mi mal dať ten istý sľub dnes, nespravil by to.

Už keď som s ním volala, cítila som, že dnes s ním nebude žiadna rozumná reč. A potvrdil mi to hneď, ako sme sa stretli.

„Čau,“ zamrmlal si popod nos. Už to pre mňa malo byť výstražným znamením, že niečo nie je v poriadku. Ja som si však svoju dobrú náladu nemienila nechať zničiť a dúfala som, že ňou nakazím aj jeho.

„Ahoj, ako sa máš?“ veselo som zaštebotala.

„Normálne,“ priam vypľul odpoveď.

„A to je?“ vyzvedala som.

„Normálne... Nemám chuť sa zastreliť, ale nejdem ani vyskakovať od radosti,“ odpovedal.

„A čo máš nové?“ nedala som sa odbiť, aj keď v tej chvíli mi už bolo jasné, že je prítomný starý známy Tomáš, ktorý ma bude buď ignorovať, alebo slovne odbíjať.

„Nič,“ odsekol. Zrejme som mu už liezla na nervy, ale nemienila som sa vzdať. Nie bez boja.

„Čo ti je? Deje sa niečo?“ spýtala som sa už nie takým nadšeným hlasom.

„Kušúúj!“ vyštekol. Áno, to bolo pre neho typické.

„Ak sa ti nechcelo, nemusel si. Kašlať na sľub, zvládla by som to aj sama. A pri troche šťastia aj v plnom zdraví,“ odrecitovala som, pretože som to už v sebe dlhšie nemohla dusiť. Pozrela som na neho a čakala odpoveď.

„Kušúúj!“ okríkol ma. To mi na to nič iné nepovie? Naozaj?

„Zase to robíš, vieš o tom?“ vyčítala som mu.

„No a?“ vrhol na mňa spýtavý pohľad. Neverila som vlastným ušiam. Alebo som tomu jednoducho nechcela veriť. Nechcela som si pripustiť, že to môže byť pravda.

„Prečo si na mňa taký zlý?“ dostala som zo seba vetu hodnú prváka na základnej. Nenapadlo mi nič lepšie, čím by som mohla vyjadriť, ako sa ku mne správal. Tomáš na moju otázku nezareagoval, a tak som pokračovala: „Čo som ti urobila? Prečo sa ku mne takto správaš? Čo máš proti mne?“ Stále mlčal. Nehľadel na mňa, pozeral niekde do diaľky pred seba. Vyzeral, akoby rozmýšľal, čo povedať, alebo či vôbec odpovedať.

„Jasné, tak ma ignoruj. Čo tým vyriešiš? Do kelu, to by ťa vážne zabilo normálne sa so mnou porozprávať? Chcem vedieť, čo je za tým, že sa ku mne tak hnusne správaš. Chcem to vedieť, tak mi to povedz!“ kričala som a udrela som ho päsťou do ramena.

Konečne som tým niečo docielila. Zastavil sa, otočil a pozeral mi priamo do očí. Z tých jeho mu sršali hromy, blesky a ja som si bola istá, že ak by som ho nepoznala, zľakla by som sa. Niečo v mojom vnútri mi však vravelo, že aj keby sa naštval, nikdy by nebol schopný ublížiť mi. Aspoň som dúfala. Upokojovať ho však nemalo zmysel. A ani som to nemala v úmysle. Chcela som, aby stratil nervy. Aby som z neho dostala všetky odpovede na moje otázky.

„Krucinál, rozprávaj sa so mnou! Pýtam sa to teba, tak odpovedaj!“ vykričala som mu do tváre, no pohľadom som ani o kúsok neuhla.

„A čo chceš počuť? Nemám na takéto rozhovory náladu,“ odpovedal, no nekričal. Iba na mňa mierne zvýšil hlas. Potom sa otočil dopredu a kráčal ďalej.

„Stoj! Ale ja mám! Čo si myslíš, že kam ideš?! Čo si myslíš, že robíš?! Čo si vlastne o sebe myslíš?! Že ťa všetci budeme poslúchať na slovo a podriaďovať sa tvojim blbým náladám? Nemyslíš, že ich mávaš nejako často? Aj ostatní niekedy nemajú svoj deň a nedávajú to pociťovať iným. Ja som ti nič nespravila, tak ma tu netrestaj za to, že TY máš blbú náladu,“ vrieskala som po ňom.

Pripadala som si ako nejaká hysterka. Dych som mala zrýchlený. Už ma to naozaj nebavilo, nevládala som to všetko držať v sebe, musela som to dostať von. A keď som už dnes túto tému začala, nemienila som tak ľahko ustúpiť. A za dedinou sme na seba mohli vrieskať, koľko sme chceli.

„Upokoj sa!“ hromžil. Tentoraz som už len čakala. Cítila som, že dnes sa dozviem celú pravdu. A po chvíli naozaj pokračoval, kričal: „Absolútne ma nepoznáš, tak mi tu nevykrikuj, aké mám chyby! Toto som ja! Tento chrapúň, ktorého vidíš, ktorý sa k tebe tak hnusne správa! A iný už nebudem, tak sa s tým zmier!“

„Nie, toto nie si ty! Za toho chrapúňa sa iba schovávaš, aby si nemusel ukázať, aký v skutočnosti si! Ale prečo, tak to naozaj nechápem. Nie si taký vždy! Vieš sa správať aj inak, na niektorých ľudí si vždy iný! Tak prečo si na mňa skoro vždy takýto?! Čo som ti urobila?“ odkričala som mu. Atmosféra medzi nami bola naozaj dusná, povedala by som, že skoro až hmatateľná.

„Pretože si to ty! Preto!“ povedal ledva počuteľne, pohľad upretý do zeme. Mohlo sa zdať, že to zašumel iba vietor v korunách stromov.

Nie, naozaj to povedal Tomáš a debatu tým považoval za uzavretú, pretože už bol opäť hodný kus predo mnou. V očiach ma pálili slzy. Nechápala som ho a bála som sa, že ho nikdy ani nepochopím. Zmenil sa. Tak strašne sa za posledný rok zmenil. Rozmýšľala som nad tým, kde sa podel Tomáš, ktorého som mala rada ako staršieho brata. Tomáš, ktorý si ma bránil a ochraňoval ako mladšiu sestru. Strácala som ho. Nie, to nemôžem dovoliť!

„A to mám chápať ako? Vysvetlíš mi to?“

„Nie, nemám na to dôvod,“ povedal opäť svojím železne trvdým a pevným hlasom. Nebolo v ňom ani trochu emócie, žiaden náznak, žeby mu na tejto debate záležalo. Raz mi niekto povedal: „Nedožaduj sa pozornosti od ľudí, ktorí ti ubližujú! Nestoja za to!“

Mal pravdu, a tak som sa otočila a vykašlala sa na to. Nemala som chuť doprosovať sa ho. Naivne som dúfala, že sa otočí a zastaví ma, avšak, nič také sa nestalo. Nechal ma odísť. A mne zostala v srdci diera, ktorú som nedokázala zaceliť.

(Pozn.: Tu celá podobnosť s realitou končí, avšak, ak ste sa dočítali až sem, bolo by odo mňa naozaj nefér nechať tento príbeh so smutným koncom. Možno si zaslúži happy end aspoň v tom atramentovom svete...)

Chodila som už nejakú dobu po dedine, po všetkých uličkách, bočných cestách aj poľňačkách. Len tej jednej som sa vyhýbala. Snažila som sa zabudnúť, avšak nedarilo sa mi to. Dúfala som, že chodenie mi pomôže, avšak namiesto celého vnútra ma boleli už aj nohy. Zotmelo sa už dávno, mobil vo vrecku mi vrčal pomaly neustále. Nemala som chuť zisťovať, kto mi volá. Stratila som pojem o čase, realita pre mňa bola tak neznesiteľne mučivá.

Naozaj sa nepamätám, ako som sa dostala domov. Zrazu som tam však stála, premrznutá, zúfalá a opustená. Stlačila som kľučku a ovanul ma príval tepla. Čakala som krik zo strany rodičov, no namiesto toho ma oblapili silné ruky a zacítila som známu vôňu. Takže mi už aj preskočilo. Naozaj som sa zbláznila. To predsa nemôže byť on. V očiach som zacítila slzy. Vymanila som sa z jeho náručia a pomyslela som na útek. On ma však chytil za ruku a donútil ma pozrieť sa mu do očí. Zvyčajné iskričky, čo v nich večne horeli boli vyhasnuté a v jeho očiach sa črtali moje pocity. Zúfalosť, bezmocnosť, smútok a bolesť.

„Prepáč,“ zašepkal.

„Prečo? Prečo by som mala?“ spýtala som sa, aj keď sa mi na jazyk drali úplne iné slová. Chcela som mu povedať, ako veľmi ho mám rada, avšak cítila som, že toto je to, čo musím povedať.

„Pretože ťa mám rád a nechcem ťa stratiť. Nechcel som si ťa pustiť k telu, pretože by som ti mohol ublížiť a to som nikdy nechcel“ povedal tichým ospravedlňujúcim hlasom. Jeho slová mi však pripadali ako to najväčšie klišé z hollywoodskeho filmu.

„Ha, dovoľ mi zasmiať sa! Absolútna debilina! A ty to dobre vieš! Neochránil si ma tým. Ubližoval si mi. Stále,“ vmietla som mu do tváre.

Do očí sa mi tlačili slzy a ja som im nebránila. Jedna za druhou sa mi kotúľali po lícach, opisovali líniu mojej brady, krku a vpíjali sa mi do trička. Triasla som sa ako osika. Cez zaslzené oči som zbadala jeho rozmazanú siluetu. Pomaly sa ku mne približoval a nakoniec ma zovrel v náručí. A ja som tam len stála, neschopná pohybu alebo slova.

„Prepáč mi to, prosím ťa. Teraz to už viem, ale ver mi, nevedel som to. Nikdy som to nemal v pláne, nech by som sa aj tváril hocijako, alebo vravel hocičo. Mám ťa rád, ver mi. Prosím ťa...“ šepkal. A ja som mu verila.

Plakala som niekoľko minút. Nemohla som to zastaviť. V hlave mi naskakovali nesúvislé myšlienky a ja som vedela, že jediná cesta k upokojeniu vedie cez jeho objatie. A tak som sa nechala ukolísať jeho veľkými pevnými rukami. A krásnymi rečami. Len som dúfala, že to nie sú len kaleráby, ktoré sa mi pokúšal natlačiť do hlavy. A ja som mu to bez námietok žrala.

Leto vystriedala jeseň, jeseň odovzdala vládu zime. Mráz ma štípal v nose, ja som však rýchlym krokom kráčala ďalej. Čerstvý sneh mi vŕzgal pod nohami a jeho zvuk vytváral nádhernú symfóniu. A sneh samotný bol pastvou pre oči. Na svetle lampy sa trblietal ako milión malých diamantov rozsypaných po zemi.

V diaľke na moste som zahliadla Tomáša. Jeho postavu som si s nikým iným nemohla zmýliť. Spomenula som si na ten deň, kedy sme sa pohádali a vrieskali na seba ako zmyslov zbavení. Bola to naša prvá naozajstná hádka a ja som dúfala, že aj posledná. Z fotenia skládky na ekológiu v ten deň nebolo nič. Žily mi to však netrhalo. Neľutovala som to, čo sa stalo, aj keď sa tým veľa nezmenilo. Alebo áno?

Bola by som naivná, keby som si myslela, že od toho dňa budeme spolu žiť šťastne až do smrti. Z rozprávok som už vyrástla. A možno práve teraz jednu prežívam. Nie, netvoríme šťastný párik, nepíšeme si ani nevoláme každý deň, aby sme počuli hlas toho druhého. Ale vieme, že sa môžeme jeden na druhého spoľahnúť. Vieme si navzájom vrátiť úsmev, aj keď máme sto chutí všetkých od seba odohnať. Viem, že by mi nikdy v živote vedome neublížil, pretože na to ma má až príliš rád. A ja jeho.

Zachoval si však aj svoju starú tvár, svoje staré ja, ktoré ma drží pri zemi. Nedovoľuje mi lietať v oblakoch, pretože raz by som musela padnúť a pád bolí. A ja ani nechcem, aby sa zmenil. Mám ho rada takého, aký je. Vtipného, nedostupného, citlivého, starostlivého.

Od malička som si želala staršieho brata. A teraz mám pocit, akoby som ho našla. Stál na rohu ulice a čakal na mňa.

„Čau,“ pozdravil a mne sa na tvári usadil úsmev. K šťastiu mi nič viac nechýbalo. A ani nechýba.

Autor: Dano, v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Príliš starí na rozprávky: