OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Pravá ruka smrti

18.11.2009 (16:00) • JoHarvelle • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 870×

Prológ:

Aký je rozdiel medzi smrťou a jej poslom?

Žiadny. Obaja vykonávajú to isté, žijú len pre zabíjanie.

Ale jeden by bol: smrť má viac voľnosti. Ona si totiž vyberá, kto bude jej pomocník, jej vrah. A keď tí vrazi nerobia, čo majú, bolestivo ich znovuzrodí viac poslušných, viac bez srdca. Aby si zapamätali, kde je ich miesto a na čo nemajú zabúdať: Zabiť bez zľutovania. Aj keby to bola rodina, dieťa, láska života, musí ich zobrať na druhú stranu, tam, kde patria...

Jediná vec, ktorou by sa sluhovia Smrti mohli zachrániť je... samovražda.

No nikdy to nikto ani len neskúsil. Boja sa jej hnevu. Boja sa, že by ich mohla vziať naspäť a zničiť ich.

Ale to ona nemôže...

A tak som to skúsila.

Riskla.

Pre jediný svetlý bod v mojom živote...

Nikdy by mi nenapadlo, že by to mohlo byť tak, ako to je...

Sedel na drevenej stoličke, nohy vyložené na stole, ruky spokojne prekrížené na hrudi a díval sa na mňa.

Čakal.

Pohľadom prebehoval po mojej tvári a hľadal známku nejakej emócie. Díval sa márne.

Čakal.

Jeho oči ustali na mojich, navyžarujúce strach ani nervozitu. Dýchal pravidelne a tak zľahka, akoby to ani nepotreboval. Ozveny jeho zvláštneho tepu sa šírili tmavou izbietkou a ja som hádala, na čo asi myslí, či vie, čo sa bude diať...

Vietor zafúkal, zelené okenice hlasno treskli o okná a my sme zostali v tme.

Čakal.

Nič z jeho minulých činností sa nezmenilo, ani z tých mojich. Ale pri ňom... Už dávno som sa necítila tak... neisto.

Pomaly som chytila rukoväť svojej zbrane, pripnutej na masívny kožený opasok.

Vedel to. Videl to.

Beztak... čakal.

Zrazu – v tej tme – usmial sa.

Všimol si, že som neistá, že neviem, ako ďalej. Ach, do pekla!

Čakám aj ja.

Znova spravil niečo, čo som nečakala – prehovoril na mňa.

„Dlho som ťa nevidel. Zmenila si sa.“ ticho, no jasne zamrmlal.

Čo mu mám na to odpovedať?! Povedal mi veci, ktoré už dávno viem. Tak som teda mlčala.

Ruku na rukoväti dýky som posunula nižšie, zachytila som sa ňou o okraj stola, čo najďalej od Nathaniela.

Aj to si všimol. Znova sa pousmial a skonštatoval: „ Si viac odmeraná... Niečo sa deje? Nie si rada, že ma vidíš?“

Mala som chuť sa rozosmiať. No po tých rokoch služby u čiernej pani ma tá chuť hneď prešla. Znova som mlčala a premýšľala.

Ako je možné, že ešte žije? Bolo to dávno, čo sme sa stretli. Čo také spravil, že som musela prísť ja?

Zrejme ho zarazilo, že som znova ticho, pohol sa na stoličke až to zaškrípalo a zrak upieral priamo na mňa: „Snáď už nevieš, kto som?“

Ticho po otázke prerušilo hlasné buchnutie okeníc, pričom sa do vnútra dostalo trocha svetla ešte nevyšlého Slnka. Všimla som si detaily, všetky krivky jeho tela, ktoré som v tme nevidela – a zdali sa mi cudzie. Už to nebol „môj“ Nathaniel, bol to iný človek...

Čakal.

Ešte chvíľu som ho mlčky sledovala svojím pohľadom a potom som mu konečne odpovedala chladným, odmeraným hlasom: „ Nie som jediná, kto sa zmenil.“ Tak vyzneli moje prvé slová, na ktoré sa on znova usmial. Priam žiaril.

Poškriabal sa na zátylku a priškrtene mi dal zapravdu: „ No, hej. Som iný... človek, ak sa to tak dá nazvať.“

Prikývla som. Nechcela som vyzvedať a ani ma to nejak extra nezaujímalo.

Čakal.

Prekvapilo ho snáď, že som sa nevypytovala?

Asi ma poznal inú, vždy plnú nejakých otázok. Ale to už nie som ja. Zmenila som sa, zmenila ma temná pani.

Pohľadom som pred ním uhla na malú bielu myšku v kúte miestnosti. Rozmýšľala som, či to mám ešte naťahovať alebo si jednoducho splniť svoju povinnosť. Spomenula som si totiž na roky, ktoré sme prežili spolu.

Čakal.

Zakašlala som, odrazila sa od stola a pohla sa bližšie k nemu. Malá myška sa zľakla a schovala sa do diery v stene zo spráchniveného starého dreva.

Pobehoval pohľadom po mne, mojej zbrani a izbe, začínal byť nervózny.

Čakal.

Natočil hlavu na bok, oči sa mu znova zastavili na mne, nedbajúc na bieleho hlodavca a začal prstami nepokojne klepať po stole. Ako na klavír. Zľahka povzdychol.

„ Mieniš stále mlčať?“ nakoniec sa spýtal s povytiahnutým obočím.

„ Neviem, čo odo mňa chceš počuť.“

„ Nevieš?“ pobavene, trocha podráždene a prekvapene zároveň sa ku mne naklonil, „ mohla by si mi vysvetliť pár vecí, na ktoré som sa ťa nemal čas spýtať, keď že si sa jedného dňa celkom vyparila z môjho života a nikdy sa nevrátila!“

„ Naozaj netuším, čo máš na mysli... Ja som musela odísť.“ Znova som sa rukou dotkla zbrane na opasku s vedením, že ju čochvíľa použijem...

„ Musela? Prečo si MUSELA všetko zničiť? Vysvetli mi to teda!“ dožadoval sa odpovede.

Nevydržala som to a naštvane som päsťou treskla do plesnivého dreveného stola, ktorý sa pod silou môjho úderu rozletel na márne kúsky po celej tmavej miestnosti.

Nathaniel sa stačil rýchlo odsunúť, bleskovo stál za svojou stoličkou a triesky, čo leteli na neho pôsobivo odrážal.

Čakal. Meravo stál zozadu pri opierke stoličky.

Vydýchla som studený vzduch a spolu s ním aj časť hnevu.

Pokúsila som sa odpovedať bez emócii: „ Kvôli práci.“

To som radšej nemala hovoriť...

Nathaniel oboma rukami zdrapil stoličku za operadlo, prudko ju šlahol do tmy na druhom konci izby, kde sa hneď roztrieštila ako pred tým stôl. V okamihu pri mne stál, schytil ma pod krk ( samozrejme, nechala som ho), tresol ma o stenu a držal ma tam. Nohami som sa nedotýkala podlahy, visela som vo vzduchu len na jeho ruke...

Pomedzi zuby, zatnuté od zúrivého hnevu, sa vydrali mne zrozumiteľné slová: „ Ty, čo si žila slobodný nezávislý život pre lásku, NAŠU lásku, si sa jedného dňa zobrala... pracovať? To som ti bol až taký ľahostajný? Všetky tie reči, že ma miluješ, mám brať ako nechutné, kruté, podlé klamstvo?“

Bez rozruchu som sa na neho dívala, v očiach som mu videla bolesť. Rozorvané staré rany. Odo mňa. Už asi ani nedúfal, že ma uvidí. Keď som sa vyparila z mesta, bola som pre neho už mŕtva. Tak prečo tu teraz oproti mne stojí, nenávistne mi pritíska svoju chladnú ruku na môj krk, keď to bolo pred... 500 rokmi? Už mal byť dávno mŕtvy! Jeho kosti sa mali nečujne rozpadávať v drevenej rakve pod pár metrami zeme! Ale nie! Oklamal smrť, teda aj mňa, je tu, chce odo mňa vysvetlenie. No bohužiaľ ani len netuší, že pomocníčka čiernej pani je tu s ním...

Zamyslela som sa nad jeho otázkami a znova vo mne vzkypel hnev. Chytila som ho jednou rukou za tú jeho, ktorou ma držal pod krkom, druhou som zašla do koženého púzdra na opasku, vybrala dýku a v okamihu mu ju priložila na pulzujúcu žilu na krku.

„ Pusti ma, inak ťa zabijem!“ chrapľavo som sa mu vyhrážala. A myslela som to vážne.

Usmial sa. A pustil ma.

Jeho povaha je už raz taká.

Dýku som jedným plynulým pohybom zastrčila naspäť do púzdra, napravila som si tmavomodrý plášť, tmavé zdobené rukávy vytiahla, aby mi ruky trčali. Potom som si ich oprela o kožený opasok, chcela som mať istotu.

„ Nemala by si šancu,“ uštipačne povedal, keď si pukal prsty.

To by si sa čudoval, pomyslela som si, prevrátila som očami a mykla plecami

„ Na tom nezáleží. Ty budeš musieť zomrieť tak či tak,“ povzdychla som si a pokračovala, „ chceš vedieť odpovede na tie otázky pred tým, než zomrieš?“

V tme sa pohol do rohu miestnosti, kde si sadol a rukou si podoprel hlavu. Smutne sa pousmieval.

Skryl sa predo mnou v tieni, vytvorenom divne prenikajúcimi slabými slnečnými lúčmi zo Slnka skrytého za humnami, ktoré svietilo z pootvoreného okna.

Nathaniel odpovedal porazeným hlasom: „ Ak chceš. Aj tak viem, že si ma nemilovala. Že si mi len opantala hlavu, telo, a hlavne srdce... Nemyslím si, že by si ma dokázala zabiť... Aspoň takú som ťa nikdy nepoznal. Ale mohla si sa za tú dobu zmeniť...“

Prečo mi musí dnes spôsobovať neskutočné návaly zúrivosti?! Chcela som... nechcela! Mala som ho zabiť skôr ako na mňa prehovoril.

Po tých slovách vo mne znova vzkypela krv, pribehla som k nemu, kľakla som si tam do tieňa, nasilu mu pootočila hlavu na mňa.

Naštval ma tým, že si myslí, že ho nemilujem. Áno, presne tak. Ešte stále vo mne prebýva niečo, zvláštne puto k Nathanielovi. Prežil 500 rokov niekde vo mne, dobre chránený pred mocou temnej pani a teraz, keď som z nariadenia prišla za Nathom, ožil. Vstal z mŕtvych.

Nechápem to. Nerozumiem, že všetko zmizlo, len toto nie.

V tme som sa mu pozrela do očí, hľadala slová, ako mu to vysvetliť a zároveň neprezradiť veľa.

„ Nathaniel, pozri: ja... tá práca mi bola súdená. Nemohla som ju odmietnuť, nemohla som ju odložiť... Neplatia mi za ňu. Možno iba tým, že dýcham, chodím po tomto svete. Ale nežijem normálne. Ja to ako... hmmm... ako začarovaný kruh. Nemôžem prestať plniť povinnosti, lebo skončím ešte na horšom mieste, ako je toto...“

Mlčal.

Možno ho zaujalo a rozmýšľa nad správnou otázkou, ktorú sa ma chce spýtať.

Neviem.

Upokojila som sa, váhu nôh prevážila na zadok a sadla si. Nechala som ho tak, ruky oprela o kolená, čakala na jeho slová.

No vtom – zmizla som v temnote tieňa a zjavia sa niekde úplne inde... U temnej pani...

„ Prečo sa s ním tak pipleš? Zabi ho a vráť sa! Nemám čas na takéto naťahovačky...!“ ozývalo sa mi v hlave, keď som stála v nekonečnej tme.

Pohla som nohami smerom dopredu, ale nejak mi nešlo ani hýbať. Bez strachu som jej rozhodným hlasom odporovala: „ 500 rokov vám to neprekážalo, a tak dnešných 10 minút vás nezabije...“

„ Mňa nie.“ Ozýval sa chladný hlas ako v jaskyni, „ no neručím za ten tvoj. Tak padaj, zabi ho a vráť sa! Tak, ako vždy...“

„ Ale-“

„ Mlč!“ skočila mi do reči, ale ja som sa nedala.

„ Ale nechajte ma, aby som mu to vysvetlila. Aby som sa s ním porozprávala, pani.“

„ Hm, nedbám. Rob si čo chceš, ale splň si povinnosť!“

Zrazu som zacítila intenzívne teplo, kapucňa mi zliezla z hlavy, vlasy mi šibali na všetky strany ako konáre stromov, zmietajúce sa vo víchrici. Po vlne tepla prišiel chlad, z tmy, kde som sedela, bolo vidieť malú izbu páchnucu starým drevom a rybami. Cez pootvorené biele okno so zelenými okenicami svitalo nové ráno.

Som späť.

Rýchlo som sa obzrela po Nathanielovi, ktorý stále premýšľal. Čas sa musel vrátiť späť po ten moment, čo som zmizla za temnou pani.

„ Aha. Chápem. A toto si mi nemohla povedať.“

„ Musela som rýchlo zdrhnúť z mesta.“

Prikývol.

„ Nemohol som ísť s tebou?“ ticho zamrmlal.

„ Nie. Je to... zvláštna práca...“ vydýchla som.

A on mlčal.

Zmýšľala som nad tým, či ma bude ďalej vyspovedávať.

„ Miluješ ma ešte?“ spýtal sa, pohľad uprel na mňa, presne do očí a čakal, čo sa mi v nich objaví: Pravda, či klamstvo.

Ale nedostal ma do úzkych, na toto som vedela odpoveď až priveľmi presne.

„ Áno.“

Začula som, ako mu srdce vynechalo niekoľko úderov, ba až prestalo biť úplne. Chytil ma za ramená a silno si ma pritisol na hruď. Objímal ma cez plecia, tak nežne a tuho zároveň, až sa mi z toho zatočila hlava. Tiež som sa pritiahla bližšie, ruky mu položila na chrbát, nežne ho po ňom hladila. Vdychovala som jeho vôňu, ktorá bola po tej dlhej dobe odlúčenia ešte intenzívnejšia. Privrela som oči, nemyslela na nič, iba si užívala tento okamih.

Nathaniel mi jednu ruku zaboril do vlasov, nos si oprel o môj krk a robil to isté, čo ja – snažil sa poriadne zapamätať túto našu vzájomnú blízkosť, prvú po toľkých rokoch.

Vtedy som si uvedomila, ako veľmi mi to všetko chýbalo. Prečo som sa s ním nerozlúčila, prečo som si vlastnou vôľou zmenila srdce na nepoznanie. Skamenelo, zamrzlo rokmi neľútostnej služby, môjho rozhodnutia pre moje dobro. Zmrzačila som si vlastné srdce! Aby som netrpela... Aby som netrpela nekonečnými depresiami, pocitom viny, že za všetko môžem ja...

Ale ja za to môžem.

A teraz si to uvedomujem...

Pretože moje srdce znova pocítilo pocity, toľké roky zabudnuté, schované v mojom najhlbšom vnútri. A po Nathanielovom jedinom dotyku všetko znova ožilo. Rozkvitlo. Čiernobiely svet dostal farby. Ako v nejakom Happy-ending story. No toto nie je happy-end.

O chvíľu všetko skončí...

Duša, čo dnes krídla dostala, znova padne k tvrdej zemi a pripúta sa k nej... Navždy...

Preto sa od neho radšej odtŕham. Dobrovoľne.

Rýchlo som vykročila na druhú stranu miestnosti, no hneď stál pri mne. Videl, čo sa deje v mojom vnútri – mala som to v očiach.

Opatrne sa spýtal s hlasom plným starosti: „ Je všetko v poriadku?“ Dotkol sa ma za rameno.

Vtedy som si povedala “ Nie, musím sa ohradiť, skryť sa za múr nezávislosti, istoty, samostatnosti. Inak ma tie príliš intenzívne pocity zničia“ a s bolestným výrazom na tvári som ho chytila za ruku a odsotila od seba.

Nadobudla som šialenú zúrivosť, oči mi v okamihu zaliali slzy, prirútila som sa k nemu a behom sekundy to bolo – V strede z jeho skalopevnej hrude trčala rukoväť mojej dýky. Odsotila som ho tak, až so strašným rámusom skončil na zemi. Svojím telom v tej chvíli rozbil posledný celý nábytok v izbe a tak bola dlážka posiata menšími i väčšími kusmi zničeného a zlámaného dreva.

A ja – ohromená z toho, čoho som schopná som sa z nôh zosypala na kolená. Cez potoky slaných kvapiek, čo sa mi rinuli po oboch lícach som takmer nevidela, nedýchala. Neplakala som vyše 500 rokov. A príde on a zvládne to za nepatrnú chvíľu...

Okenice znova buchli, no tento krát sa celkom otvorili a do vnútra sa dostali prvé lúče ranného Slnka. Pozrela som do okna, červeno ružovo žlté paprsky svetla sa rovnomerne rozlievali po celom zelenom kraji. Nebo žiarilo ešte zopár hviezdami na ružovofialovom podklade, bez obláčikov predstavovalo jedinú jednoduchosť v tomto momente.

Nathanielovi sa zavlnila zelená košeľa vo vánku z toho istého rozbitého okna. Ešte žil, ale už nedýchal. Doposiaľ spočíval v tichu.

Pretrela som si oči i líca od sĺz a keď som sa na neho znova pozrela, z hrude mu už zmizla každá známka, že tam pred tým niečo bolo.

Ležal na zemi podopretý lakťami a v jednej ruke zvieral moju dýku. Za čepeľ. Prerezávala sa mu hlboko do mäsa na dlani. Ale nejakým zázrakom – krv mu z tej rany netiekla.

Zaškrípalo to od zeme a ja som vedela, že dýka sa premenila v prach.

Ako to, že nezomrel? Nejde mi to do hlavy. Tou zbraňou som zabila viac ľudí, mutantov, miešancov ako ostatní posluhovači čiernej pani. A tá ma na takéto komplikácie tiež mohla upozorniť...

... Nie je mŕtvy, no musí byť. Bojím sa, čo to so mnou spraví. Nedokážem znova vybudovať ochranný múr v mojom srdci pred každou emóciou, každou spomienkou. Už to nikdy nebude tak, ako to bolo. Kvôli Nathanielovi. Všetko zničil, zdemoloval a znova vystaval – krajšie, farebné, šťastné.

Stále som kľačala na zemi a dívala sa na neho. Za toto by ma mohol aj zabiť... A ja by som nenamietala...

Ale on, prevrátil sa na brucho a nedbajúc na špinu, prach, „trosky“ domu, sa ku mne priplazil a chytil ma za ruku.

So stiahnutým hrdlom ticho zamrmlal. „ Nenávisť k tebe by bola v tejto chvíli málo... A preto ťa milujem... Od nenávisti k láske je len krok – aj keď ja si to dovoliť nemôžem – prekročím...“ vzal mi tvár do druhej ruky, pohladil ma po líci, „ nemusíš hovoriť nič... Som upír. Preto ma nejde zabiť obyčajnou zbraňou. Hneď sa mi rana zocelí a netečie z nej krv... Neviem, prečo chceš, aby som odišiel z tohto svetla, ale bez teba sa už nikam nepohnem. Stálo ma veľa úsilia nájsť ťa skôr ako ujdeš. Milujem ťa. A aj ty mňa. Vidím ti to na očiach, slzy sú ďalší dôkaz....“

On je taký sprostý!

Za tieto slová, ktoré mi ako jediný za roky-rokúce povedal, som sa pritiahla k nemu, chvíľu sa mu dívala do očí, nakoniec som ich privrela a jemne sa dotkla jeho pier svojimi.

Vedela som, čo mi hrozí, ak to spravím, no túžba po dotyku bola silnejšia ako pud sebazáchovy.

Nežný dotyk pier mi opätoval a znova sme sa nimi dotkli.

A znova.

A znova...

Vpíjal sa do mojich každou chvíľou dravšie a túžobnejšie, každou sekundou si bral to čo chcel stále viac a viac.

Nepustili sme sa od seba... pripadalo mi to ako večnosť.

Vyžívala som sa v ňom, rozpamätávala som sa na staré časy, ktoré mohli ostať, keby nebolo môjho osudu. A on kvôli mne ten svoj pretransformoval na nekonečno. Žili by sme spolu v láske až do jednoduchej smrti. Spolu zaspať a spolu sa už nezobudiť...

... Ale odpovedal mi na všetky moje otázky. Až na jednu – Mám ho vrátiť temnej pani?

°– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – –°

V temných uličkách mesta zavládol chaos. Ľudia povychádzali z domov na verandy a rozrušene sledovali, čo sa bude diať v dome naproti.

Dom bol malý, typicky malomestský, ale nik sa o neho nestaral. Ošarpaná biela fasáda už zarastala vysokou trávou, obdĺžnikové okná boli porozbíjané. V okne sa pohla záclona.

„ Si si istý, že to zvládneš?“ spýtal sa mladý chalan s hnedým vrabčím hniezdom na hlave toho druhého.

„ Nie, ale už som to robil.“ Odpovedal starší, no stále príťažlivý a pozaťahoval závesy na oknách.

V izbe svietilo zopár vysokých sviečok na parapetných doskách a okolo malého kruhového koberca v strede obývačky. Inak bola tma.

Dwayne – starší chlap – vstúpil na koberec a sadol si do tureckého sedu.

„ Prisadni si.“ pokynul mladému mužovi, ktorý ho hneď poslúchol a zopakoval jeho pohyby. Nervózne klepal rukou po nohe a myslel na to, aby to mal už za sebou.

Vtom – zarinčalo zvyšné sklo na okne, opäť sa pohla záclona a do priestoru pred kobercom s hlasným buchnutím dopadla tehla. Zastavila až pri koberci, kde narazila do vysokej sviece a skoro ju zhodila. Horúci vosk dopadol na dlážku a v okamihu tam ochladol.

Mladšieho muža myklo.

Vonku to zaručalo ako na zápasoch. To ľudia dávali najavo, čo si o tom myslia.

Dwayne sa neveselo zasmial, nesúhlasne kýval hlavou do strany, vzal tehlu do rúk a odhodil ju do roku miestnosti.

„ Neviem, čo sa do toho všetci miešajú. Je to len naša záležitosť.“

Mladší prikývol, myšlienky sa mu nezmenili, ale dlane sa mu začali potiť.

„ Zvládneš to?“ spýtal sa Dwayne pôvabným hlasom a prezrel si chalana neistým pohľadom, „ vyzeráš ako tesne pred kolapsom.“

„ Nie, ja to prežijem. Stojí mi to za to.“ potichu vysvetlil, až bolo počuť vravu za oknami.

„ Chceš to vidieť?“ Dwayne ho chytil za zápästie a vyhrnul mu rukáv košele. Cítil vôňu čerstvej krvi, pretekajúcej v mladých žilách a nosom ju poriadne nasal do pľúc. Pousmial sa nad situáciou, do ktorej sa dostal: mladý človek chce stratiť svoj život kvôli hľadaniu ženy, ktorá odišla.

Smiešne.

Dwayne by niečo také nikdy nespravil. Aj preto, že vie, aký je jeho život nekonečne podriadený inštinktom, aj preto, že jeho skúsenosti so ženami sú viac-menej negatívneho charakteru.

„ Ja... radšej privriem oči.. Bude to bolieť?“ spýta sa so strachom v očiach Dwayna.

„ Áno.“ odpovie netrpezlivo, ale keď vidí strach v jeho očiach a začuje jeho viac ako zrýchlený tep, slušne sa ho ešte raz spýta, „ Si si naozaj istý svojím rozhodnutím? Je to vec, ktorá sa nedá vrátiť späť. A ako si môžeš veriť, že ju nájdeš ešte pred tým, než zomrie?“

„ Milujem ju. A ako vidíš, som ochotný pre ňu viac ako zomrieť. Tak si, prosím ťa, pohni, chcem to mať čím skôr za sebou.“ Mladý muž tuho privrel oči zmierený s tým, čo mu Dwayne spravil.

Skoro nedýchal a čakal.

A Dwayne začal.

Celý nadšený zahryzol svojmu priateľovi do zápästia a pil.

Životodarná červená teplá tekutina mu vtekala priamo do úst, ktorú potom slastne prehĺtal dole hrdlom.

Nathaniel upadal do bezvedomia, telom mu prechádzala strašná bolesť...

Ale myslel len na ňu...

°– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – –°

V objatí s ním mi bolo dobre.

Ležali sme spolu v ruinách domu, on chrbtom opretý o stenu a ja chrbtom opretá o jeho hrudný kôš. Prepletenými prstami ruky ma hladil po líci.

Tichým nevtieravým a hodvábne hladkým hlasom mi rozprával, čo všetko robil za tých 500 rokov. Že keď ho Dwayne – rodinný priateľ – premenil na upíra, jediné na čo celé prebdené noci myslel, som bola ja. Aj keď chcel prestať na mňa myslieť, zabudnúť, nedokázal to. Vždy, keď zatvoril oči, videl ma. Videl presne to, čo som robila. Teda, ak som nezabíjala a nebola u temnej pani. Vtedy sa mu pohľad divne zatemnil.

100 rokov odolával túžbe tela. Ale premohol ho pocit, že ma už nikdy nenájde. A tak spravil prvú hlúposť, ktorá ho napadla. Keď to hovoril, potupene pozeral do zeme, hanbil sa za svoje potrhlé nápady, myšlienky.

Ale ja som sa len pousmiala a znova ho pobozkala.

Ďalej mi vravel o mnohých ľuďoch, ktorých stretol na svojej ceste. Ako prechodil mnoho rozličných krajov, zabil veľa ľudí kvôli svojej potrebe krvavej potravy a stále pritom hľadal mňa.

Občas, keď mal najhoršie chvíľky, akoby ma aj videl. Že vraj som sa prechádzala medzi stromami a ukazovala mu cestu. Bola som prízrak, ktorý mu našepkával, nech sa nevzdáva, nech pokračuje ďalej v hľadaní.

A vyplatilo sa toho ducha poslúchnuť.

Potom som ju rozprávala. O tom, čo robím.

Viem, nemala som, ale keď on má strašne silné donucovacie prostriedky.

Ale pozeral sa na to tak... proste, neodcudzoval ma za to.

Chápal ma.

Vedel, prečo to musím robiť a prečo som sa od toho musela odosobniť.

A ja som ho za to milovala ešte viac, ako pred tým, keď všetko ostatné nebolo podstatné.

Nakoniec som ticho sledovala, ako sa mení uhol dopadu Slnka na podlahu a počítala, koľko krát ma pobozká, pohladí.

Naklonila som sa za ním a ochutnala jeho pery.

Keď som sa od neho odlepila, usmiala som sa a vrátila sa do pôvodnej polohy.

Obaja sme mlčali.

A usmievali sa do tmy.

Načo rušiť tento okamih prázdnymi slovami, keď o chvíľu skončí?

To naozajstné je slovom nevyjadriteľné.

A áno, rozhodla som sa.

Prišiel čas všetko ukončiť.

Nemá zmysel to naťahovať, spolu už nebudeme.

Teraz sme si mohli dať všetko, čo sme za tie roky nemohli.

Nie je pre nás nijaká iná možnosť.

Dúfam, že to vie. Alebo... bolo by lepšie, keby to nevedel?

Že aj keby sme spolu utiekli, ona si nás nájde všade, mňa potrestá a jeho si vezme?

Bude lepšie, ak to spravím ja.

Je síce upír, no ja.... mám určitú zbraň, o ktorej vie len osoba, ktorá mi ju dala.... Temná pani...

Zdvihnem jednu ruku nad zem, obzerám si ju prázdnymi očami.

Snáď sa pozerá aj on.

Privriem oči, povzdychnem si a jedným, skoro nebadateľným pohybom sa mi v ruke rozhorí zbraň. Dlhý ohnivý meč zo zliatiny striebra a ocele.

„ Prepáč. Milujem ťa.“ Povedala som tichým vzlykom svoje posledné slová..

Pobozkala som Nathaniela na líce a oboch nás tam, ako sme ležali, prepichla...

Epilóg:

Aký je rozdiel medzi smrťou a jej poslom?

Žiadny.

Tieto slová už neplatia.

Sluha čiernej pani môže vzdorovať, ak sa v ňom nájde ešte dôvod, prečo žiť a prečo zomrieť.

Jednoducho sa pre niekoho obetovať.

A to som bola ja, Veneliew.

S rukou v ruke s Nathanielom som prekročila hranicu.

A neľutujem to, pretože to jediné malo v mojom živote cenu za to bojovať.

Zostali sme spolu.

Navždy...

Mali sme svoj vlastný happy-end...

By Tempera, 2009

Autor: JoHarvelle (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Pravá ruka smrti: