Podvodné svetlo 2/2 • OurStories.cz ~ naše povídky

Občas i princ z rozprávok žiada priveľa...

24.02.2016 (11:00) • Leylon • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 708×

*** *** ***

„Tvoji spolužiaci sú idioti a o tom sa s tebou nebudem hádať.“

*** *** ***

„Maľuješ najkrajšie na svete.“

„To nemôžeš myslieť vážne. Prečo?“

„Lebo v tých kresbách si ty a to ich robí najkrajšími. Ty to azda nevidíš?“

*** *** ***

„Annet, vážne mi do vlasoch chceš zapliesť kvety?“

„Veď sa pozri, aké sú dlhé. Doslova kričia po pár kvetoch.“

„No... tak fajn.“

*** *** ***

„Dnes nesedíme na lavičke?“

„Nie. Dnes ťa naučím strieľať z luku.“

*** *** ***

„Tri veci, ktoré nenávidíš?“

„Mojich rodičov. Pretože sa stále len hádajú.“

„Ďalej?“

„Moje vlasy.“

„Prečo, prosím ťa?“

„Pretože nie sú tak pekné ako tie tvoje blonďavé.“

„A tá tretia?“

„Svojho mladšieho brata.“

„Prečo?“

„Lebo zomrel.“

„Hm. To človeka dokáže naštvať.“

*** *** ***

Boli dni, v ktoré sa vôbec neukázal, nech ho čakala akokoľvek dlho.

Dúfala, že dnes príde. Dnes ho totiž potrebovala.

Vystúpila z autobusu za až neobvykle teplého jesenného dňa a vodič jej priateľsky kývol, vozil ju sem totiž tak často, až by bolo nezdvorilé nejako sa nerozlúčiť.

Potom autobus odišiel, tak ako odchádza každý a všetko. No Lucas prišiel a ona za to v duchu ďakovala všetkým bohom. Šiel k nej rýchlymi krokmi, nadšený ako snáď ešte nikdy, až za ním až neprirodzene blonďavé vlasy viali, no keď však zbadal výraz jej tváre, zarazil sa. Ostatných pár krokov prešiel ešte rýchlejšie a objal ju.

„Hej,“ zamrmlal, zatiaľ čo si ona schovávala tvár do jeho trička. Nepýtal sa, tak ako sa kedysi nepýtala ona.

Zrazu si ju od seba odtiahne tak, aby jej videl do očí, „našiel som cestu domov, Annet.“

„Áno?“ spýta sa ho, nevediac, ako na to reagovať. Lucas o svojom „domove“ od ich prvého stretnutia nerozprával- a to od vtedy prešlo už niekoľko mesiacov.

„Áno!“ pritaká, „a chcem, aby si išla so mnou.“

„Lucas...“ nechá vyznieť svoju neistotu do neznáma.

„Títo ľudia sú k tebe zlí, Annet. V našom svete by sa ti páčilo omnoho viac, ver mi! Stromy s tebou rozprávajú, voláme ich šepotalky, lebo nikto ich nikdy nepočul rozprávať hlasnejšie ako pošepky a voda tam netečie dole, ako tu, ale jej pramienky stúpajú ku slnku.“

Tým rozprávkam načúvala ohúrená, „kiež by taký svet existoval, Lucas,“ povie mu napokon pokojne. V jeho tvári zbadá ublíženie zmiešané s hnevom.

„Ale on je!“ nedá sa, „a ja ti to dokážem!“

„Ako?“

„Poď so mnou domov, Annet. Lepší dôkaz neexistuje.“ Potiahne ju za ruku smerom k lesu, no ona sebou nepohne.

„Prosím.“ Skutočne je to až tak zlý nápad? Prečo by mu vlastne, okrem úplne logických predpokladov, mala neveriť? Doteraz sa o ňu vždy staral a nesklamal ju. To hrá v jeho prospech.

Annet sa za posledné mesiace naučila, že nie všetko musí byť normálne – Lucas, so svojimi vlasmi, tajomným nápojom a lukom toho bol živým príkladom.

No i cez to sa nemohla donútiť uveriť jeho slovám o novom svete, jeho domove, akokoľvek sa o to snažila.

„A čo keď sa mi tam nebude páčiť?“

„Budeš sa môcť bez problémov vrátiť.“

No mala ho rada aspoň natoľko, aby to skúsila. Pre jeho dobro a jej lásku k nemu.

*** *** ***

To jazierko svetielkovalo.

Nie vďaka odrazom svetla, to jazierko vydávalo vlastnú ostrú žiaru. Bola bledomodrá ako Lucasove oči.

„To nie je možné,“ vydýchla očarene, pustila Lucasovu ruku a opatrne k tomu zázraku podišla.

„Sama vidíš, že je. V skutočnosti je to portál – stačí sa ponoriť pod hladinu, zavrieť oči a jazero sa postará o zvyšok.“

Annet tomu stále nerozumela, no o tom, že Lucas jej hovorí čistú pravdu už nebolo pochýb- to jazierko proste nemohlo byť z tohto sveta, nemohlo byť obyčajné. Annet naplnil čistý nefalšovaný úžas. Je to skutočné.

Kľakla si a položila bojazlivo ruku na hladinu – svetlo jazera vytvorilo obrys jej dlane, ktorý svietil tiež. Je to jazero azda živé?

„Je to vážne tak jednoduché?“ Skutočne by sa mohla dostať preč? Do iného sveta? Proste utiecť, zabudnúť na brata, na problémy.

„Áno. musíš predtým len vypiť toto.“ Podal jej ploskačku, z ktorej neustále upíjal – Annet si už na to dávno zvykla, neprišlo jej to už vôbec divné.

„Čo to je?“

„Elixír. Vyživoval ma, pokiaľ som nenašiel cestu a tebe ju pomôže nájsť tiež.“

Po prvý raz v celom svojom živote by nemusela byť stratená.

Naviac, vedela, že on odíde, nezostane tu dokonca ani pre ňu. Nemohla ho stratiť.

„Dobre. Poďme.“

A tak to spravila – vypila všetko, čo jej Lucas dal. Keď jej povedal, aby sa vyzliekla donaha a on urobil to isté, ani sa tomu nedivila. Všetko sa totiž začínalo točiť a jazierko žiarilo azda ešte jasnejšie ako pred chvíľou. Nezostal žiadny ostych, nič logické, len oni a cesta tam.

Viečka jej oťaželi. Lucas ju držal za ruky a došiel do vody pospiatočky, och, jeho rozpustené vlasy jej v tej modrej nadpozemskej žiare prišli ako tekuté zlato, a stále jej pozeral do očí, držal ju a nepustil. Annet v tom momente už nepochybovala o ničom, šla za ním ako ovca na porážku.

Pod vodu sa obidvaja ponorili s úsmevom na perách.

*** *** ***

Lucas a Annet spustili reťazec udalostí – nebol magický, obrátil život na ruby toľkým, až tak trochu magicky pôsobil.

Rodičia na ďalší deň nahlásili, že ich dcéra, šestnásťročná Annet Bleedeová, je nezvestná.

Tu pomohol už raz spomínaný vodič autobusu – Annet si pamätal a nahlásil, kam ju v deň jej zmiznutia odviezol.

Policajti celú oblasť prehľadali.

Nuž a výsledkom toho všetkého bolo, že aj keď bolo ešte len skoré ráno, detektív C.S.Lewis s istotou vedel, že dnes bude zaspávať len veľmi ťažko.

Po nadpozemsky nádhernej čistine sa potulovala skupina vyšetrovateľov v štandardných bielych oblekoch, ktoré zabraňovali kontaminácii. Zbierali dôkazy. Lewis podišiel k tomu najbližšiemu.

„Príčina smrti?“

„Utopenie.“

Lewis ho pohľadom vyzval, aby povedal viac. Daný kolega vyzeral značne unavene, preto Lewis nechal jeho prekrútenie očami bez poznámky. „Napili sa z ploskačky,“ ukázal prstom, „potom sa vyzliekli a, nie, skôr ako sa spýtate, nedošlo, ehm, k pohlavnému styku. Proste sa vyzliekli, vošli do vody a utopili sa.“

Lewisovi prebehli po chrbte zimomriavky. Videl už všeličo, ale... „Cudzie zavinenie?“

„Žiadne.“ Detektív prikývol. Vtedy k nim prišiel tretí muž, podal im papier a zas sa pobral preč.

Ten chlap udivene hvizdol. „V tej ploskačke bola teda riadna kopa sračiek.“ Podal papier Lewisovi, ktorému už aj tak bolo všetko jasné.

Dali si ten mix liekov a drog. Podcenili účinky a keď vošli do vody, stratili vedomie.

Koniec príbehu.

Lewisa to však aj tak desilo – nerád riešil úmrtia tak mladých ľudí, preboha, veď tí dvaja neboli starší od jeho vlastnej dcéry. Cítil za nich smútok a hnev, strašný hnev pre to, že niekto zomrie tak hlúpo a zbytočne. Čo sa tie decká nikdy nepoučia?!

No i cez to pôsobili tak trochu ako... z iného sveta, áno, to bol správny výraz, ako tak tam obidvaja ležali nahí, plece pri pleci, bledí ako prvý sneh. Chlapec pôsobil s tými dlhými blonďavými vlasmi a vychudnutou postavou skôr ako elf než ako človek.

To všetko umocňovala ešte žiara z toho prekliateho jazierka. Je zvláštne, čo dokážu spraviť niektoré druhy chalúh, hlavne ak majú vhodné podmienky.

„Za chvíľu prídu rodičia toho dievčaťa.“

„A chlapec?“

„Jeho totožnosť nepoznáme, pane.“

Lewis si len porazenecky vzdychol. Nenávidel rozprávať s pozostalými. „Zakryte ich niečím, nech ju tak nevidia rodičia.“

Toto bude vážne dlhý deň.

Autorské poznámky: svietiace chaluhy skutočne existujú https://s-media-cache-ak0.pinimg.com/736x/bd/b6/e1/bdb6e1ec2db1c8ba551642bc12ded03f.jpg

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné