OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Návod k žene - súčasť balenia 3.



Návod k žene - súčasť balenia 3.
Je načase prelomiť kúzlo noci a pozrieť sa, kým skutočne Tae je... bola naozaj len bežnou, svojim spôsobom bláznivou, ženou v núdzi?
Pekné čítanie, Leylon.

Časť tretia:

Noc, nezvyčajne bohatá na sneh i v tejto časti krajiny, sa pomaly chýli ku koncu, strieda ju šedá farba pomalého brieždenia. Ľudia sa pomaly prebúdzajú do mrazivého rozprávkového rána, bez náznaku vetra, či nebezpečenstva. Deti sa čerstvému snehu náramne tešia, i mnohí dospelý, ako napríklad cestári, či vodiči, si konečne môžu vydýchnuť, pretože včerajšiemu besneniu je už koniec. Krutá zima konečne ukázala svoju prívetivejšiu tvár. A predsa, niekoho dnes  gniavil smútok a výčitky. Jedného vodiča a dvoch mladých záchranárov, povolaných do služby.

„Pane, prehľadali sme to tu,“ oznámil blondiak v teplej záchranárskej veste mužovi sediacemu na nosidlách v sanitke.

„To nie je možné, predsa tu musí byť!“ zvolá, zelené oči sa mu lesknú zúfalstvom. Pre infúziu, ktorú mu narýchlo vpichli do žili nemôže gestikulovať tak, ako je zvyknutý. Obom záchranárom mu ho je ľúto, aj keď sú z tejto situácie zmätení.

„Ste si istý svojim tvrdením? Pokračoval blondiak, Leo, profesionálne. „Bol ste podchladený a značne vyčerpaný možno...“
„Nešaliem,“ oznámil im ich pacient chladne.

„To ani netvrdíme, ale nikto predsa nie je neomylný,“ zapojí sa do rozhovoru Leov kolega, záchranár s tmavohnedými vlasmi. Zeleno – oký pacient len pokrúti hlavou. Skôr, ako stihnú záchranári čo i len pípnuť si z ruky vytiahne ihlu, prekvapivo svižne zoskočí na zem a rozbehne sa k autu, ktorého motor stále beží. Pritom zvolá „Tae!“

„Ďalší blázon,“ povzdychne si zamračene Leo a chce sa pobrať za Paulom. Chce ho dostať do sanitky a následne i do nemocnice, stoj, čo stoj. Za rameno ho však mocne chytí jeho kolega.

„ Počkaj, pohovorím si s ním,“ povie meravo, pohľad nespúšťa z ich pacienta.

„Tu už dobré slová nepomôžu.“ Základné vedomosti záchranárov o psychike človeka, ale aj skúsenosti hovoria za všetko...

„Prehovorím s ním,“ zopakuje neoblomne a vrhne na neho pohľad o ktorom by sa dalo povedať, že prepaľuje. Leo prekvapene zamrká.

„Dobre, dávam ti päť minút,“ zašomre a vydá sa do sanitky skontrolovať prístroje. Ničomu už nerozumie.

Druhý záchranár sa tri razy zhlboka nadýchne. To, na čo myslí mu príde neuveriteľné, ale... trápi ho jeho vrodená zvedavosť, stále naivne dúfa v zázrak. Aj tak nemám čo stratiť, pomyslí si, statočne vystrie plecia a vydá sa za mužom, ktorý márne prehľadáva les okolo auta. Postaví sa k nemu, nevie ako upútať jeho pozornosť. Napokon rozpačito začne.

„Počul som, čo ste volali.“

„Myslíte to Tae?“ spýta sa neprítomne. „To je prezývka.“

„Od akého mena?“ spýta sa záchranár to, čo už dávno vie.

„Od mena Tamara,“ odpovie zachránený.  Môže to byť vtip? Omyl? Nie, veď nie je miestny...

„Pekné,“ zareaguje záchranár.

„Áno, to je. Vymyslel jej to jej malý syn,“ pousmeje sa Paul. Kde zas, preboha, tá túlačka je?

„Ja možno viem, kde je,“ zašepká záchranár celý bledý. Paul sa bojí, že ho bude musieť ratovať, ale nechápe prečo.

„No tak načo čakáme, človeče? Poďme!“ zvolá a chytí ho za rukáv, naznačujúc, aby ho viedol. On neprotestuje, je zmätený.  Vedie ho smerom od auta, k najbližšej zatáčke, odkiaľ v noci Paul s autom prišiel. Idú možnože päť, možno desať minút, Paul sa chmúri čím ďalej tým viac – príde mu nepravdepodobné, že by až sem Tae došla. A aj keby, keď už o nej záchranár vedel, prečo ju nezačal hľadať omnoho skôr?

Pálčivé otázky si nechá na neskôr – záchranár, s ním v závese, podíde ku veľkej kope snehu pri krajnici, začne ho odhrabovať. Tae je pod ním?

„Pomôžte mi,“ požiada potichu. Paul neprotestuje.

Spoločnými silami zhruba vyslobodia spod kopy snehu malý kamenný útvar –  pamätník. Záchranár si k nemu kľakne, jemnými prstami pokračuje v čistení kameňa.

„Ja to nechápem, kde je?“ nevydrží to už Paul. Bojí sa, čím ďalej, tým viac. No nedočká sa odpovede, aspoň nie priamej.

„Viete, keď ste mi hovorili o tej žene...povedala vám aj meno svojho syna?“

„Samozrejme, volá sa Damien.“ Záchranárovi sa zatrasú plecia, asi vzlykmi. No na jeho ďalších slovách to nezanechá žiadne stopy.

„Poďte sa sem pozrieť,“ vyzve ho. Paul podíde k náhrobku, nechápe, čo by na ňom malo byť až také zaujímavé – a v tom skamenie.

Na pamätníku je Tamarina fotka.

„Ja som Damien,“ vysvetlí  záchranár napokon. Jeho spoločník mu neodpovedá, je v šoku. Nič mu nedochádza, nechápe. A tak sa do zvyšku pustí záchranár bez vyzvania.

„Pred desiatimi rokmi... moja mama v noci odišla z domu. Bol som malý, podľa toho, čo viem, sa pohádala s otcom, veľa si toho nepamätám. Bola búrka... ona, odvtedy ju nikto nevidel, vyhlásili po nej pátranie, ktoré stále trvá. No my s otcom... už sme prestali dúfať. A tak sme jej tu aspoň postavili pomník, keď nemáme koho pochovať. Tu bolo totiž jej obľúbené miesto na –„

„Fotografovanie.“ Damien prikývne. Už niet pochýb o tom, že hovoria o tej istej osobe.

„Čo sa to vlastne minulú noc stalo?“ spýtal sa Paul sám seba.

„Keby som tak vedel,“ povzdychne si Damien. Veľa otázok, je ich priveľa a málo odpovedí.

V tom začujú obidvaja zapípanie, ktoré sa ozve z Paulovho vrecka. Správa. Paul mobil automaticky vyberie a otvorí ju – potrebuje vidieť niečo normálne, čo dáva zmysel. Správa je od Kristen. Si v poriadku? Ozvy sa, mrzí ma to. Lb, K. Paul sa pousmeje, Kristin totiž nerada píše esemesky. A to Lb, ich stará skratka pre Ľúbim ťa... hneď mu bolo lepšie na duši. Rýchlo Kristen odpísal a odložil mobil na jeho pôvodné miesto. Došlo mu to.

Podišiel k pamätníku, čupol si k záchranárovi. Zadíval sa na fotku ešte raz – uvedomil si, že na nej má ešte i rovnakú čiapku, akú videl minulú noc. Pred jeho zrakom si spod bundy vyberie prívesok, ktorý minulú noc dostal pre šťastie. Zložil si ho a priviazal ho k pamätníku – bol čas vrátiť ho.

„Ďakujem ti, Tae, nech už si kdekoľvek,“ povie úctyhodne. Damien na všetko pozerá priam s posvätnou úctou pretože prívesok, samozrejme, spoznal.

Paul sa postaví a otočí sa na cestu naspäť, ruky si strčí do vrecák. Cez rameno zvolá ešte na ohúreného Damiena:

„Poďte, chlapče. Je načase nechať mŕtvych opäť odpočívať.“


 

Tak, týmto je táto desaťstranová jednorázovka oficiálne ukončená :). Dúfam, že sa vám páčila, že vás zaujala a že sa stretneme i pri mojej ďalšej tvorbe - priravujem kratšiu kapitolovku s názvom V klietke.  

Mám na vás však ešte jednu otázku - stačí vám takáto dlžka kapitôl alebo by ste boli radšej za dlhšie?

Uvidíme sa čoskoro, Leylon :).

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Návod k žene - súčasť balenia 3.:

6. Lilium přispěvatel
07.07.2012 [19:27]

LiliumAj nabudúce... Emoticon Emoticon

5. Leylon přispěvatel
07.07.2012 [16:58]

LeylonĎakujem za pochvalu, vždy ma poteší Emoticon . Som rada, že som tým koncom prekvapila Emoticon a k Tae... k vonkajšiemu opisu som použila tak trošičku aj seba, zvláštna zhoda náhod, ako som sa trafila aj do tvojej kamarátky... Emoticon. Som rada, že to berieš takto, pretože len veľmi nerada som voči ľuďom otravná. Emoticon Emoticon ´Budem len veľmi rada Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Lilium přispěvatel
07.07.2012 [15:08]

LiliumPriznám sa toto som vôbec nečakala. Píšeš fakt uža Emoticon a Tae si neviem prečo ale opísala si v podstate moju kamarátku Emoticon . Si fakt dobrá Emoticon . A nevnucuješ sa vôbec. Náhodou som rada, keď mi niekto ponúkne nejaký príbeh. Rada si prečítam tvoje ďalšie príbehy. Ojé Emoticon

3. Vogel přispěvatel
04.07.2012 [13:42]

VogelJsem ráda, že jsem tě potěšila. .) A na to V Klietke se už těším taky.

2. Leylon přispěvatel
03.07.2012 [21:27]

Leylonďakujem ti za komentár, ani nevieš, ako ma zahrial pri srdci, o to viac, že podľa toho, čo si napísala, tu, i predtým, vidím, že sa do čítania a písania rozumieš, vieš takéto veci precítiť... (aspoň ja mám z teba taký dojem. Emoticon ) A som rada, že ten koniec vyznel tak zvláštne, ako mal Emoticon
je mi hlúpe, že to neviem vyjadriť viacerými slovami, ale to, čo si mi napísala ma ako autorku veľmi povzbudilo Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Vogel přispěvatel
03.07.2012 [13:33]

VogelTak já se přiznám, tohle jsem vůbec nečekala. Píšeš opravdu dobře, líbilo se mi, jak jsi ty situace a prostředí popisovala tak přesně, že jsem si to uměla úplně živě představit. (Třeba tu mapu, jak v předchozím díle shodil ze sedadla - já vím, úplná maličkost, ale dává to tomu nádech hezky reality.) A ten konec, je to hodně zvláštní. Ráda si od tebe ještě přečtu. .) A délka kapitol mi přijde tak akorát, ale delší by mi nevadily. Ono je to vcelku jedno .)

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!