OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Návod k žene - súčasť balenia 1.

30.06.2012 (16:00) • Leylon • Povídky » Jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 1170×

Časť prvá:

Celý svet je plný zázrakov, na ktoré sme si však tak zvykli, že ich nazývame všednými vecami.

(H. CH. Andersen)

Dnes bola noc nevypočítateľne tajomná. Tichá. Ale hlavne ukrutne chladná.

Studený vietor všemožne krútil a ohýbal hrubé vetvy starých borovíc a smrekov stojacich po oboch stranách úzkej, vcelku udržiavanej asfaltovej cesty.  Popri tom ešte stíhal na zem vo veľkom znášať neuveriteľne hustý závoj snehových vločiek, ktorý si sadal na všetky dostupné plochy. Tým vytváral problémy cestárom aj vodičom, obzvlášť takým, ktorí nemali v úplnom poriadku stierače. A medzi nich, zhodou okolností, patrím aj ja.

„No tak, poď,“ zamrmlem a modlím sa, aby stierače čo najdlhšie udržiavali svoj pravidelne nepravidelný rytmus práce. Ľavou rukou ďalej krútim veľkým gombíkom rádia, z ktorého zatiaľ nevychádzajú žiadne zmysluplné zvuky. Snažím sa zachytiť správy či počasie, aj nejaká hudobná odrhovačka by bola lepšia ako toto dusné ticho. Jednoducho čokoľvek.  Na sedadle spolujazdca leží spoly rozložená mapa tejto polozabudnutej krajiny. Vo svetle slabej žiarovky auta po nej hodím očkom, dnes snáď už miliónty raz – podľa všetkého by som teraz mal stáť na nejakej križovatke, na ktorej, samozrejme, nie som. Dočerta!   Nakoniec znechutene zájdem ku krajnici, vypnem motor. Nemá zmysel  bezcieľne tu blúdiť – len by som zbytočne míňal benzín, ktorého nemám nazvyš. Svetlo nad mojou hlavou zhasne automaticky s motorom tiež.

„A čo teraz?“ spýtam sa sám seba nahlas, snažiac sa utriediť si myšlienky. Plán, potrebujem vedieť, čo ďalej.  Oči sa mi  začínajú krížiť od únavy a dlhej jazdy. V tom sa mi z vrecka ozve Malá nočná hudba – preľaknuto sa strhnem. Elektronické zjednodušené prevedenie tohto veľdiela ma vždy trochu znechutí – predsa len, som klavirista. Ten zvuk sem tak či tak nepatrí – k tme zasneženej noci, ktorú by som pokojne mohol použiť v jednej zo svojich ďalších kníh, v strašidelnej scéne, v ktorej by hlavný hrdina bojoval o život... tým hrdinom by asi tentoraz bola žena – áno, útla, no bojovná a... zas fantazíruješ, keď netreba, zahriaknem sa. Čo už, typická črta spisovateľov.  Rýchlo si pretriem oči, snažím sa zorientovať. Mobil – vyberiem ho a zdvihnem. Už tuším, kto je na druhej strane.

„Prosím?“

„Paul.“

„Áno, Kristin?“ z druhej strany sa ozve ostrý nádych cez zuby.  Nádych a výdych. Už pred očami vidím, ako znechutene krčí obočím – takéto jednoslovné rozhovory ju nebavili. A ani mňa nie, problém je len v tom, že v poslednom čase iné ani nevedieme.

„Prišiel nám účet za plyn. A druhé upozornenie za nezaplatený prenájom bytu,“ oznámi mi.

„O,“ rýchlo sa pozriem na hodinky na zápästí, „pol tretej ráno?“

„To je jedno. Tak koľko?“  Už som si zvykol na to, aká je moja žena priama.

„Tristo dolárov.“ Poondiata tri stovka za tri dni cesty autom, zhruba štyri hodiny spánku, dolámaný chrbát a dve knižné besedy propagujúce moje najnovšie výtlačky.

„To by malo pokryť ten prenájom,“ skonštatuje. Pevne stisnem viečka k sebe, ruku na volante zovriem do päste, len aby som nepovedal niečo, čo by som neskôr oľutoval – z toho jej vyhlásenia na mňa vrešťalo len jedno jediné – si neschopný.   Driem ako kôň a dočkám sa akurát tak...neuveriteľne ma to rozčuľovalo.

„Asi áno,“ pristanem najpokojnejšie ako viem. Niekde som počul, že tehotným ženám netreba protirečiť, hlavne nie takým temperamentným ako je tá moja.

„No čo s Cassie a jej školným?“

„Veď len nedávno sme platili prvý semester!“ zvolám.

„Aj tebe sa zdá? No pošta hovorí čosi iné.“

„Ja vážne neviem, Kris. Porozprávame sa o tom, keď prídem, dobre?“ Nastane dlhšia pauza. Pozerám pred seba, na tých pár metrov osvetlených kužeľmi svetla môjho auta. Rozmýšľam, čo ďalej.

„Paul, si ešte tam?

„Asi áno.“ Telefón položím na palubnú dosku, som taký unavený, že ho už ani nevládzem držať pri uchu. Čakám.

„Kde teraz si? Kedy asi budeš doma?“ spýta sa už vľúdnejšie.

„Absolútne netuším,“ odpoviem.

„Ty si sa stratil? Teraz? V tej búrke?“ zasyčí.

„Už to tak bude,“ poviem odovzdane.

„Dočerta, Paul!“ zvolá. „Prečo mi toto robíš?“ Prečo sa správaš tak...“

„No ako, dokonči to.“ Z môjho hlasu cítiť chlad.

„Ako keby ti bolo všetko ukradnuté. Ja neviem... tak odovzdane. Ako by si nie vždy poriadne vnímal veci okolo seba. A potom nevieš poriadne riešiť problémy, ktoré máš.“ Jej hlas, spočiatku plný istoty ukončí vetu ako by otáznikom. Dáva mi možnosť vyvrátiť to.

„Ak zas narážaš na tie peniaze, tak prestaň. Vyriešim to,“ odvrknem.

„Nie len na to...“

„Už keď sme sa brali, tak som ti povedal, že to so mnou nebude vždy rúžové.“ Vonkajšie počasie je v tejto chvíli oproti môjmu hlasu teplou prikrývkou.

„Pod tým pojmom som si predstavovala to, že nebudeme chodiť na dovolenky, alebo nebudeme mať dve autá, ale nie že budeme prepočítavať každý dolár,“ povie mi kruto i ublížene zároveň.

„Tak si sa prepočítala. Prepáč, že nie som dokonalý.“ Zložím, tak je to už nanič. Mobil prudko šmarím za seba, počujem, ako sa zošuchne po operadle môjho staršieho služobného volva. Niekde v hrudi ma trochu pichne – mrzí ma, že sa tak hádame... no nič s tým nenarobím, pokiaľ nebude chcieť aj ona. To by sme mali. Otočím kľúčom v zapaľovaní a zas sa vydám na cestu. Sedieť tu na jednom mieste mi už nedáva absolútny zmysel, Kristen ma vyburcovala tak, že by som to už ani nedokázal.

...  ...  ...  ...  ...  ...  ...  ...  ...  ...

Cesta ubieha monotónne ďalej, vietor ďalej spieva svoju hlučnú pieseň. Len terén sa mení – cesta už nie je rovná, naopak, často sa stáča a kľučkuje. Na šoférovanie sa musím sústrediť omnoho viac ako predtým. Po sérii kľučiek nasleduje pár metrov rovnej cesty, potom ďalšia prudká zatáčka vpravo.  A po nej? Nič, teda až na besné brzdenie a moje nadávanie na všetko na čo si spomeniem. Za čo som si toto, preboha, zaslúžil? Koho som asi tak zabil?

Povzdychnem si, lepšie sa zababuším do kabáta, natiahnem si rukavice a otvorím dvere. Prudký vietor ma takmer prevrhne, až teraz začínam oceňovať teplo auta. Do očí sa mi hrnie sneh, chvíľku nič nevidím. Trucovito skloním hlavu a vyberiem sa k veľkému tieňu, tesne mimo dosahu svetiel volva. To čudo sa tiahne cez celú cestu, blokuje ju. Kľaknem si k nemu – konečne mi dôjde, čo to je – predsa kmeň stromu! Položím naň ruku,  zapriem sa doň, skúsim ním pohnúť. Možno je spráchnivený, bude sa dať odvaliť... márne. Drevo je pevné, asi len korene nevydržali. Ach, môj Bože. Čo teraz? Od hlavy až po končeky prstov ma zaplaví čisté zúfalstvo. Vrátiť sa nemôžem, cesta cez les bola dlhá a bez zastávok, nádrž by mi do najbližšieho mesta nevydržala nehovoriac o tom, že som zablúdil. A ďalej sa nepohnem tiež. Možno by som mal niekomu zavolať... ale komu? Odťahovke? To by som sa nedoplatil. Polícii? Vietor mi opäť presviští okolo tváre, do uší mi donesie niečo ako... výkrik?

„Hej, je tam niekto?“ zakričím skusmo a postavím sa. Asi sa mi to len zdalo...

„Pomoc!“ ozve sa naspäť slabo, spoza stromov po mojej pravici. Podídem tým smerom.

„Kde ste? Nevidím vás!“ volám na plné hrdlo, no vďaka vetru to nemá taký efekt, aký by som potreboval.

„Tu!“ Uvidím svetlo, ktoré sa striedavo vypína a zapína, naviguje ma. Už neváham ani chvíľu a rozbehnem cez kopy snehu sa za ním.

„Už idem!“ zakričím povzbudivo a pritom rozmýšľam, čo robí niekto v tejto metelici vonku.  Nohy sa mi zabárajú hlboko do sypkého snehu, pohyb  vyžaduje strašne veľkú námahu. Svetlo predo mnou silnie, vidím, že vychádza spoza kmeňa veľkej borovice. Očividne ten niekto mal dosť rozumu aspoň na to, aby sa schoval za záveternú stranu pred vetrom a snehom, keď už dnes musel vyjsť von.

„Už som pri vás,“ vydýchnem, opriem sa o drsný kmeň ramenom a pozriem sa zaň zvedavý, kto ma volal. V snehu sedí  menšia žena s baterkou v lone. Prvé, čo si na nej všimnem sú jej kučeravé čierne vlasy, a to preto, že so snehom vytvárajú neuveriteľný kontrast, dokonca aj v tme. Hádam, že odo mňa nie je oveľa mladšia. Uprie na mňa svoje tmavo hnedé oči tvaru mandlí a ja zrazu neviem, čo povedať.

„Ste v poriadku?“ dostanem zo seba. Celá situácia mi príde... pritiahnutá za vlasy.

„Celkom áno,“ prikývne, vloží si baterku do vrecka a sklopí zrak, „len moja noha...“ Na to skúsi demonštratívne pohnúť ľavou nohou. Ten pohyb je veľmi nemotorný, opatrný, vidím ako zatína zuby bolesťou. „Spadla som a teraz s ňou nemôžem veľmi hýbať. Nebudem môcť chodiť,“ napoly vydýchne, napoly vzlykne, očividne nahnevaná sama na seba. Je mi jej ľúto – vyzerá strašne bezbranne. Už ďalej neváham.

Viem, táto časť nebola neviem ako akčná, no bol to len úvod. Ďalšou to snáď napravím... toto je moja prvá samostatná tvorba, preto na to prosím berte ohľad a bola by som  rada, keby ste mi povedali, čo si o tom myslíte, veľmi mi to (tak ako aj ostatným autorom :D ) pomáha...

Ďakujem :).

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Návod k žene - súčasť balenia 1.: