OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Najkrajšie Vianoce

24.12.2014 (17:00) • PrincessCaroline • Povídky » Jednodílné • komentováno 7× • zobrazeno 1321×

Najkrajšie Vianoce

„Babe, baby, baby, I'm gonna leave you, I said, baby, you know I'm gonna leave you.“ Jeho tichý šepot ma šteklil na šiji. Pritúlila som sa na jeho hruď a objal ma pevne rukou.

„Nepripomínaj mi to, prosím.“

„Aj tak ťa veľmi milujem.“

...

Do uší sa mi drala pesnička od Sinatru, Jingle Bells, a v celom dome sa šírila vôňa koláčikov z trúby. Vianoce. Zasnene som pozerala na padajúce vločky. Tak veľmi túžim byť šťastná.

„Mamí, vidíš už sane?" zaznel za mnou zvedavý pokrik až som sa vyľakane strhla. 

„Nie, zlatko, ale ak chceš, môžeme sa pozerať spolu či náhodou Santa nepadne zo strechy," zachichotala som sa a zodvihla svojho päťročného syna na parapetu. Zvedavo natlačil tvár do okna. Spontánne som sa zasmiala. Čo by som nebola šťastná, keď moje šťastie je rovno v tomto malom hyperaktívnom zázraku. V náhlom prívale lásky a nehy som zaborila nos do jeho tmavých jemných vláskov a vdychovala jahodový šampón. Jeho obľúbený.

„Dúfam, že dnes budeš spať. Nie, že ťa tu nájdem, ako striehneš na Santu,“ pohrozila som mu pobavene. Pozrel na mňa s hnedými očami plnými nevinnosti a kútiky úst sa mu skrútili dolu.

Vzdychla som si a pomohla mu dole. Rozutekal sa rovno k televízoru, pustiť si rozprávky. Nepohnute som stála pri okne a neprítomne pozerala na odtlačok jeho líca, ktoré tak zvedavo tisol na sklo. Ako je len krásny, ten život v detstve. Len, čo odtlačok zmizol, vybrala som sa do kuchyne, aby som vypla trúbu. Ani tieto veselé pesničky a tá nádherná výzdoba nemohla odohnať moju prázdnotu v duši. Veľmi som sa snažila, ale nešlo to. Začula som buchot v obývačke.

„Clay!“ zvolala som výhražne. Po chvíli do kuchyne strčil hlavu. V tvári mal tú najčistejšiu nevinnosť.

„Ja som nič neurobil,“ ohradil sa skôr, než som stihla čokoľvek povedať.

„A čo mal znamenať ten buchot?“ Našpúlil ústa a pokrčil plecami. „Povedz mi to, inak tam pôjdem,“ vyhrážala som sa mu polovážne. Prižmúril oči. Dobre vedel, že svoju hrozbu splním.

„Zhodil som tácku s keksíkmi,“ priznal sa po chvíli. Vzdychla som si a hodila utierku na dres.

„Dobre, idem to upratať.“

„Nemusíš, mami, ja som to urobil za teba!“ povedal a hrdo s usmial. Prekvapene som pozrela na neho.

„Ty si mi teda hrdina,“ pochválila som ho, „A kam si ich dal?“

„Zjedol som ich.“ Na chvíľu som zatvorila oči.

„Zlatko, to sa nerobí. Musíš niečo nechať aj návšteve,“ pokarhala som ho. Zamračil sa.

„Aj tak teta Bonnie neje sladké.“ Malo význam sa hádať, keď mal pravdu?

„Dnes už žiadne sladkosti,“ prikázala som prísnejšie. Smutne sklonil hlavu a odišiel preč. Prepadla ma slabosť a oprela som sa o linku. Čo teraz? Zazvonil zvonček a začula som Claya, ako uteká otvoriť.

„Ahoj, vojak!“ zaznel Bonniin smiech. Uľahčene som si vydýchla a vybrala za nimi. Bonnie bola moja najlepšia kamarátka už od strednej. Bola moje druhé ja. Clay jej pomáhal s vyzliekaním kabáta. Musela sa však poriadne zohnúť. Mala na sebe tmavé rifle a fialový sveter. Vždy som hovorila, že jej ide k očiam. Len, čo ma zbadala, objala ma a naše vlasy sa splynuli v jednej farbe. Vyzerala krásne, ako vždy.

„Som rada, že si prišla,“ privítala som ju a spoločne sme sa vybrali do obývačky. Clay nás však predbehol. Potichu sedel na koberci a pozeral Dobu ľadovú. Nemusela som ho ani posielať preč. Nikdy ho nezaujímali naše reči a ani ich nepočúval. Bol veľmi bystrý na svoj vek. Naliala som jej minerálku. Zachytila som jej starostlivý pohľad.

„Bonnie, prosím, nepozeraj sa tak na mňa,“ povedala som po tichšie, ale naliehavo.

„Prepáč, ale nedá mi spať, keď viem, čo prežívaš,“ povedala ospravedlňujúco. Odfrkla som si.

„Vďaka susedom to prežívam oveľa lepšie. Už zo mňa urobili vdovu,“ povedala som trpko. Zovrela pevne pery a chytila ma za ruku.

„Neber ich reči vážne. Emma, ja som tu vždy pri tebe.“ Bez slova som jej stisla ruku a pozrela na syna. Napodobnila môj pohľad.

„Strašne rýchlo to beží,“ vzdychla Bonnie a pozerala na Claya, „akoby to bolo včera, čo si s ním prišla z nemocnice.“ Len som prikývla.

„Jeremy bol taký šťastný, že máme syna,“ zašepkala som s úsmevom. Bonnie sa potichu zasmiala.

„Keď na druhý deň prišiel a videl ho, mala si ho počuť. Po celej čakárni vykrikoval, že má syna a je celý po ňom.“ Nostalgicky som pozrela na kamarátku. Venovala mi upokojujúci pohľad.

„Mamí!“ zaznel Clayov výkrik a ja som pozrela na televíziu. Bežali správy o nedávnom bombovom výbuchu v Iraku. Zasunula som sa viac do sedačky a pozrela inam. Do uší sa mi však neodbytne dostávali slová redaktora.

„Naša jednotka v armáde je stále vyhľadávaná a nie je doposiaľ jasné, koľko našich odvážnych vojakov zahynulo pri výbuchu.“ Bonnie sa však chopila ovládača a prepla ho na rozprávkový kanál.

„Aj ja raz budem vojakom,“ povedal hrdo a postavil sa k Bonnie, „tak ako ocino.“

„Leda tak cez moju mŕtvolu, mladý pán,“ povedala som nahnevane. Bonnie poslala Claya na chvíľu do izby a šla pre víno. Začala nalievať do môjho pohára, no posunula som jej ho. Prekvapene na mňa pozrela.

„Alkohol mi to robí len horším. Nepomáha,“ povedala som priškrtene. Bez slova si upila a objala. Všetok ten strach a neustála úzkosť, čo ma zvierala posledný týždeň vychádzala na povrch.

„Stále nemajú nové správy o Jeremym?“ Pokrútila som hlavou. Nebola som schopná súvislej vety.

...

Už len týždeň a budú Vianoce. Veselo som si pospevovala koledy a balila Clayovi vojenskú súpravu. Tak veľmi ju chcel. Týždeň a budeme pohromade zas celá rodina. Týždeň a príde Jeremy. Už len týždeň. Nemôžem sa dočkať, ako sa zatvári, keď dostane svoj hlavný darček. Usmiala som sa sama pre seba a krabicu zasunula hore na skriňu. Pozrela som rýchlo na hodinky a zbehla do kuchyne pre kľúče. Bola som rada, že Clay je v škôlke zatiaľ, čo ja som mohla pekne nakúpiť darčeky a ešte aj zbehnúť do práce. Pracovala som ako prekladateľka kníh. Mala som veľké šťastie, že ma zobrali, aj keď mám len 25 a syna na krku. Zahĺbila som sa do minulosti. S Jeremym som sa zoznámila ešte na strednej. Chodil na univerzitu ale často som ho vídavala v jednom bare. Neviem, ako sa to zbehlo, ale zamilovala som sa. Šialene. Až som láskou priam zošalela. Dokončila som strednú a o pár mesiacov na to, som zistila, že som tehotná. Milovali sme a a neriešili sme banálne veci. Jeremy zdedil dom po jeho tete

Takže bývanie sme mali zaobstarané. Vzdal sa štúdia a pracoval v dvoch prácach, aby nás uživil. A ja som chodila v depresiách, premýšľajúc nad potratom. Bonnie si namiesto mňa trieskala o stenu ako som v 20-tich rokoch mohla ostať tehotná, ale bez jediného slova mi vždy pomohla. Dokonca nenamietala, keď som jej nechcenou náhodou ovracala nové šaty. Jeremy bol doma každý deň zhruba 8 hodín. Nikdy sme si nevyčítali tento život, ale ja som sa cítila tak zničená. Milovali sme sa, ale cítila som to prázdno medzi nami, tú zodpovednosť a zrazu vážnosť našej situácie. Využila som celé dni doma a nakúpila si vo výpredaji slovníky a CD-čka. Začala som sa učiť jazyky. Po narodení Claya sa však všetko zmenilo. Clay bol úplne po mojom milovanom mužovi. Tmavé oči aj vlasy. Neprestávala som sa učiť, aj keď som sa budila väčšinou vyčerpane na slovníku, že mi plače dieťa. Boli to pekelné časy, to treba uznať. Hneď, ako Claya zobrali do jaslí, začala som si zháňať robotu. Bolo to ťažké. Bez univerzity, žiadne zameranie, ale zato dobrá znalosť v jazykoch. Keď už som začala rozmýšľať aj o práci servírky, uvidela som v novinách inzerát. Prekladateľstvo malo voľné miesto. Šla som tam len so životopisom, bez odporúčania a pevne rozhodnutá, že to miesto získam. A stalo sa. Neviem či to bolo mojim zanieteným rozprávaním alebo tým šialeným výrazom v očiach, no prijali ma. Doma nastali hotové Vianoce. Jeremy mohol nechať jednu prácu a byť častejšie doma. Milovala som tie chvíle, keď sme mali všetci traja čas a ležali sme spolu a pozorovali našu malú lásku. Boli to tie najkrajšie chvíle v živote. Bola som najšťastnejší človek na svete. Ten prekrásny pocit, keď začal hovoriť prvé slová. Keď s ním Jeremy prechodil celý dom. Nemali sme zbytočné peniaze na pavúka. Skoro mu odišli kríže, ale bol šťastím celý bez seba, keď začal chodiť sám.

Pri tom spomínaní som nasadla do auta a šla som rovno pre syna. Musela som chvíľu počkať, kým sa dohrajú na vojakov vo vojne. Tie ich zvukové efekty boli úžasné a ich kreácie úchvatné. Odkedy Jeremy nastúpil do armády, moje podarené dieťa si vzalo do hlavy, že pôjde po otcových šľapajach.

„No poď, ty hrdina,“ potiahla som ho do šatne a obliekla ho.

„Ja som sa hral na ocka,“ mlel vzrušene a oči mu žiarili radosťou. Celú cestu v aute uvažoval či Santa vie o tom, že chce ten vojenský oblek alebo mu má zavolať. Kým sme došli domov, cítila som, že mi vybuchne hlava. A ešte som si zaumienila, že dnes preložím aspoň pár strán.

Poslala som ho hrať sa do izby a ja som si šla urobiť čaj. Bola som unavená a bolela ma hlava. Byť matkou je vyčerpávajúce. Som na všetko sama. Zavolala som Bonnie.

„Depresia?“ spýtala sa ma veselo hneď po zodvihnutí. Tá snáď vedela všetko.

„Na celý svoj život som sama,“ zamrmlala som aj ja podráždene namiesto pozdravu a naliala si horúcu vodu do hrnčeka.

„Buď rada, že máš kde bývať, Em. Na vašu situáciu sa vám darí až krásne. Máš syna, prácu, manžela, lásku, peniaze...“

„Presratú mladosť, veľký dom, bolesť hlavy a manžela na druhej strane kontinentu, ktorý sa hrá na hrdinu,“ zavrčala som podráždene. Bonnie zmĺkla.

„Vieš, že tieto slová budeš ľutovať.“

„V tejto chvíli rozhodne nie,“ odbila som ju. Mlčala. Vedela, že hneď vychladnem.

„Už to ľutujem,“ povedala som unavene.

„Potrebuješ na chvíľu vypnúť. Prines Claya k nám. Moja mama sa o neho rada postará a my si trochu pôjdeme užiť. Mladosť máš len jednu,“ hovorila mi lákavým hlasom.

„Najradšej by som to urobila, ale vieš, že šaliem už len z toho, keď ho musím dať do škôlky.“ Bonnie sa zasmiala.

„Si hrozná ale preto ťa mám tak rada.“ Uškrnula som sa.

„Tak to sme dve.“ Z izby som začula dupanie. „Musím končiť. Idem sa pozrieť, čo si zase vymyslel. Maj sa,“ rozlúčila som sa a šla za ním cez obývačku.

„Dnes nad ránom mnohých irackých obyvateľov zobudil bombový výbuch...“ zaznel hlas z televízie a ja som prudko zabrzdila. „Podľa oficiálneho prehlásenia americkej ústredne, bol spáchaný bombový atentát na americkú jednotku. Podľa najnovších informácií, majú v zajatí štyroch vojakov a počet obetí výbuchu ešte nie je istý.“ Strnulo som sa pozerala na moderátora, ktorý medzičasom začal rozprávať o niečom inom. Slová sa mi po chvíli začali zlievať a po chvíli som zistila, že sa nekontrolovateľne trasiem. Zomkol ma panický strach a okamžite som utekala po telefón. Volala som na základňu, kde mi ani zďaleka nevedeli dať údaje o mojom manželovi.

„Je živý?“ kričala som panicky do telefónu.

„Madam, upokojte sa. Musíte sa upokojiť. Všetkých príbuzných budeme informovať. Zatiaľ nemáme presné informácie a ani dovolenie čokoľvek hovoriť. Je mi to ľúto,“ hovoril nejaký poručík či nad, či kto to vlastne bol.

„Seriem vám na vaše dovolenia a príkazy. Chcem vedieť, či môj manžel žije! Chcem od vás tak veľa?“ skríkla som naštvane a rukávom som sa snažila utrieť mokrú tvár.

„Čo je to seriem?“ ozval sa pri mne slabý hlas. Šokovane som zočila Claya, ako na mňa prekvapene hľadí. Úplne som v panike na neho zabudla. Bez rozlúčenia som položila telefón a objala ho.

„To slovo nikdy nesmieš používať. Dobre?“ vzlykala som a stále objímala. Nič nehovoril len ma objímal.

„Kedy už príde ocko? Povedala si, že príde na Vianoce,“ povedal stále potichu. Tušila som, že veľmi dobre pochopil, čo som kričala do telefónu. Zadržala som ďalší vzlyk.

„Vianoce ešte nie sú, zlatko,“ povedala som a utrela som jeho tvár, ktorú som zamokrila. Nahlas som smrkla a pozrela na neho.

„Čo by si povedal tomu, že dnes budeš spať so mnou v posteli?“ navrhla som chrapľavým hlasom a odkašlala si. Na tvári sa mu zjavil slabý úsmev a celý naradostený si prenášal svojich plyšákov, autá a plastové pištole do mojej postele. Ja som ležala na gauči a modlila sa. Ako rýchlo človek zrazu nájde vieru.

.

.

.

.

.

.

„Mám pre teba prekvapenie,“ ozval sa za mnou Jeremy tichým hlasom. Pozrela som na spiace dieťa a nechala sa vytiahnuť do obývačky. Unavene som sa mu uvelebila v náručí a nechávala som sa obsypávať bozkami.

„Idem do armády,“ povedal naradostene a pobozkal ma. Vymotala som sa z jeho rúk a prekvapene pozrela na neho.

„Čo? Do armády? Prečo?“ vyhŕkla som nechápavo. Potiahol si ma zas k sebe a objal.

„Dnes som sa stretol s jedným známym, ktorý je tiež v armáde. Majú dobré platy,“ vysvetlil mi jednoducho. Vzdychla som si.

„Musíš toľko vymýšľať? Nebudeš toľko doma. Tvoj syn ťa potrebuje,“ namietla som. Pustil ma a zarazene na mňa pozrel.

„Em, budeme si toho môcť viac dovoliť. Konečne splatíme niektoré dlhy. Konečne mám šancu robiť niečo, čo som vždy chcel. Byť vojakom,“ hovoril vzrušene a oči mu žiarili istotou a radosťou. Nevenovala som mu pohľad a uprela pohľad do zeme.

„Čo je, Em?“ spýtal sa znepokojene.

„Nechcem, aby si tam šiel,“ povedala som odhodlane. Ak by dnes mali lietať taniere, prosím, ale do armády nepôjde. Zamračil sa.

„Už som podal prihlášku. Zajtra idem na testy. Ak to zvládnem, berú ma,“ oznámil naštvane. Uprela som na neho prosiaci pohľad.

„Doriti! Čo sa ti na tom nepáči?! Potrebujeme tie peniaze!“ povedal naštvane a až príliš hlasno. Nemohla som sa s ním o tom hádať. Mal pravdu. Ale ja som nechcela! Tak strašne som nechcela, aby šiel do armády. Zo spálne sa ozval plač. Nazlostene som sa postavila.

„Mysli na to, že tu nechávaš ženu a dieťa,“ povedala som so zaťatými zubami a šla do spálne. Nepohla so s ním však ani o piaď. Testy urobil a prvý rok chodil domov každý deň. Finančne sme na tom boli oveľa lepšie a ja som sa zmierila s tým, že je vojakom. Potom došla facka. Povolali ho do Iraku. Plakala som, rozbíjala taniere, ale už z toho nemohol vycúvať. Boli sme v tom až po krk.

„Sľúb mi, že ma tu nenecháš samú,“ hovorila som so stiahnutým hrdlom, keď sa obúval. S očami plnými lásky a s tým najkrajším, a najbolestivejším úsmevom, aký som kedy videla ma pobozkal a sľúbil, že na Vianoce bude doma.

...

„Zdá sa mi to, alebo vždy, keď sa situácia zlepší, príde niečo, čo ju zas stiahne dole,“ povedala som zachrípnuto a odhodila už asi šiestu vreckovku. Bonnie na mňa súcitne pozerala. Na niektoré veci bola aj ona krátka.

„Z ústredia ešte nič nepovedali?“ Pokrútila som hlavou.

„Volám tam snáď každý deň. Stále si ma podávajú a ja si ničím hlasivky,“ povedala som pochmúrne a vypla som televízor. Bonnie si naliala štvrtý pohár.

„Ja neviem, ako ti mám pomôcť. Tak som ti závidela, ako sa ti vydaril život, že teraz sa hanbím po tomto všetkom, čím si prechádzaš,“ povedala trocha hnevlivo a odpila si. Jej pohľad sa začal lesknúť. Ona proste nevie piť.

„Čo povieš Clayovi?“ spýtala sa znenazdajky. Pozrela som na vypnutý televízor.

„Ja, ja neviem,“ priznala som sa panicky a do očí sa mi tlačili ďalšie slzy, „sľúbila som mu, že Jeremy príde, ale ak naozaj...“ Nebola som schopná dokončiť vetu a znova som začala revať.

Celý týždeň plačem. Celý týždeň sa bojím. A každý deň sa bojím, že ráno sa zobudím na zvonenie telefónu a oznámia mi, že Jeremy sa už domov nevráti. Zo zadumania ma vytrhol Clay, keď prišiel za mnou a hodil sa mi na nohy. Zložila som si nohy a nechala nech, si ľahne. Celý týždeň som ho nebrala do škôlky, ale dávala na neho pozor. Bola som v panickom strachu, aby sa mu niečo nestalo. Už mi bolo zle z toho všetkého. Už som nevládala. Celý večer sme len spomínali a plakali. Spomínali a plakali. A Bonnie pila. Zobrala som Claya do postele a zišla dole.

„Zavolám ti taxík,“ povedala som a ťukala číslo.

„Ja by so to zvládla domov,“ hovorila dôrazne a váľala sa na sedačke.

„To určite, ráno by som ťa našla spať pred dverami,“ zafrflala som pobavene a rýchlo zohnala taxík. Pozrela som na Bonnie a smrkla. Oči ma štípali od toľkého plakania. Takto som si Vianoce určite nepredstavovala. Nikdy. Podarilo sa mi Bonnie obuť do čižiem a navliecť správne kabát aj keď ju bavilo, vymieňať si ruky do rukávov. Naložila som ju do taxíka a povedala taxikárovi adresu.

„Em,“ smrkla Bonnie a z očí sa jej vyvalili slzy. Zarazene som na ňu pozrela.

„Čo je? Prečo plačeš?“ Nešikovne si utrela slzy a potiahla nosom.

„Ak budeš osamelá, ja si ťa vezmem a budem náhradným otcom. Urobím pre teba čokoľvek,“ povedala vážne a z očí jej vyšli ďalšie slzy. Neveriaco som na ňu pozerala a po chvíli vyprskla do smiechu.

„Nesmej sa mi,“ zhúkla podráždene Bonnie a zabuchla dvere. Vzdychla som si a pobavene šla do domu. Opatrne, aby som nezobudila Claya, som zobrala krabice a dala ich k stromčeku. K nášmu veľmi originálnemu stromčeku. Namiesto gulí boli všade granáty a samopaly. Clayov nápad. Chcela som mu zatrhnúť túto radosť, ale odul sa a začal rumázgať, dokým som vynervovaná neustúpila. Myslela so, že ho pretrhnem. Dala som si vďačne horúcu sprchu a zaliezla do postele. Nevedela som, či dnes zaspím. Pretočila som sa a bolestne sykla. Niečo ma tlačilo. Z pod paplóna som vytiahla lekárske auto. Zaškrípala som zubami a položila na zem. Bola som nervózna, čo zajtra poviem Clayovi, keď sa zobudí a Jeremy tu nebude. V tme som rozoznala jeho obrysy a ako každý večer som ho sledovala. Čo ak ostaneme bez neho? On bez otca, ktorého tak potrebuje a ja bez môjho manžela a jediného človeka, ktorého som kedy milovala. Vdova. Celá som sa striasla. To nechcem ani len počuť. Neviem, kedy som zaspala. Snívalo sa mi o besných soboch, ktorý nám prerazili strechu a Santa mi ukradol Claya. Inštinktívne, ešte som ani neotvorila oči, som natiahla ruku k nemu. Necítila som ho však. Vyľakane som otvorila oči a pozrela na jeho prázdne miesto. Srdce mi bláznivo búšilo a vo mne narastala panika. Nebol to sen? Strop bol však neporušený. Začula som Clayov smiech a pozrela som na pootvorené dvere. Na hodinkách ukazovalo 5 hodín ráno. Vzdychla som si a vyliezla z postele. Vedela som, že tam bude sedieť. Však dostane. Zamotala som sa do župana a vyliezla som von.

„Clay?“ Neozýval sa. V obývačke sa však svietilo. Rozospato som tam šla. Clay sedel na obývačke a mal otvorený kufrík. Práve si vyťahoval plastový samopal.

„Čo som povedala o tom, že darčeky sa budú rozbaľovať až ráno?“ povedala som vyčítavo a zívla som si. Namieril na mňa samopal a potiahol spúšť.

„Puf,“ vypískol zrušene a celý sa rozžiaril. „Santa je úžasný!“ Pretočila som oči.

„Prečo si rozbaľoval...“ zarazila som sa a pozrela na samopal. Nepamätám si, že by som mu kupovala samopal. Ja som mu nekupovala žiadne plastové zbrane. Srdce mi začalo biť až v krku.

„Dovolil som mu to,“ ozval sa hlas od kuchyne a mnou vrazilo skoro do rámu.

Bleskovo som sa otočila k dverám a zočila, ako tam stojí ešte vo vojenskom oblečení. Tmavé vlasy mal úplne na krátko a na tvári mal pár tržných poranení. Zdravou rukou držal tanier s jedlom a druhú mal hrubo obviazanú. Mne sa zakrútil celý svet a roztriasli kolená. Čo má byť toto za sprostý sen? Usmial sa na mňa a ja som bola prinútená sa oprieť o stenu. Zalialo ma veľa pocitov a vyčerpane som zavrela oči. Keď som ich zas otvorila, šiel ku mne. Natiahla som k nemu pomaly ruku a dotkla sa jeho ramena. Jeden dotyk mi stačil k tomu, že som uverila.

Nesnívam. Nepamätám si, kedy som začala plakať, ale zrazu ma zvieral v náruči a ja som hlasno plakala.

„Veselé Vianoce,“ zašepkal mi do ucha a ja som sa rozosmiala medzi slzami. Nevedela so, čo mám od šťastia skôr robiť. Okamžite som ho pobozkala a rukami som mu mapovala tvár a dotýkala sa ho znova a znova.

„Ratatata,“ zaznel Claydov krik a vyletel na chodbu. Bolo mi jedno, že bolo 5 hodín ráno, že Clay mal spať a nemal vykrikovať a napchávať sa sušienkami. Jeremy žil, bol tu, dotýkal sa ma a ja som cítila jeho blízkosť. Nechcela som ho pustiť, už nikdy. Držal ma v náručí a ja som sa pomaly upokojovala.

„Krajšie Vianoce som nikdy v živote nezažil,“ povedal a znova ma pobozkal. Zasmiala som sa.

„Ja ti ich ešte trocha vylepším,“ povedala som tajomne. Zvedavo na mňa pozrel a skúmal môj výraz. Ja som však zobrala jeho ruku a položila na moje brucho. Zamrzol.

„O pár mesiacov už bude kopať,“ zašepkala som naradostene. Točil sa so mnou celý dom ale ja som bola šťastná. Najšťastnejší človek na zemi.

„To myslíš vážne?“ zašepkal neveriaco a pohladil ma po bruchu. Prikývla som. Pozrel na mňa a zadíval sa mi do očí. Nikdy v živote by som nedostala od nikoho iného toľko lásky, ako mi on dával jedným pohľadom.

„Milujem ťa,“ zašepkal a silno ma objal.

„Aj ja teba,“ povedala som šťastne, „ale dúfam, že to bude dievčatko,“ priala som si nahlas.

„Prečo? Nech to je chlapec,“ povedal nesúhlasne. Postihla som v jeho hlase iróniu. Uškrnula som sa.

„Nechcem mať v dome ďalšieho vojaka a vojnovú zónu.“ Začal sa smiať. Tým nádherným spôsobom, ktorý som milovala a ktorý mi tak strašne chýbal. Tohto muža som ja milovala a chcela milovať navždy. Clay dobehol naspäť.

„Tak, vojak, do postele. Darčeky ti už neutečú,“ povedal s úsmevom a zobral ho na ruky.

„Rozkaz, pane,“ zvolal Clay a objal ho. Jeremy ku mne natiahol ruku a ja som sa schovala v jeho objatí. Clay z našej postele vykopal všetky hračky a ľahol si do stredu. Jeremy zhasol a ľahol si z druhej strany. Natiahol ku mne zdravú ruku a pevne som ho chytila. Bola som rozhodnutá ho už nikdy nepustiť. Nikdy v živote mu nedovoliť, odísť od nás. Nikdy v živote si nenechať ujsť, čo i len jeden jeho pohyb. Navždy ho milovať.

„I know I never, never, never, never, never ever gonna leave you, babe,“ zaznel jeho šepot. V tme som sa usmiala. Toto boli najkrajšie Vianoce.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Najkrajšie Vianoce: