OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Mortifera

07.03.2011 (11:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Jednodílné • komentováno 9× • zobrazeno 1460×

Spokojne som sa zatočil na stoličke a dostal som tak úžasný pohľad na všetky moje kresby. Miloval som ich. Všetky steny, každé voľné mieto bolo oblepené mojimi skicami, niektoré boli čiernobiele, niektoré farebné a niektoré dokonca ešte nedokončené, ale aj tak som ich tam nalepil.

Stolička sa náhle dotočila a ja som sa obrátil späť k stolu, na ktorom bol položený obrázok, na ktorom som práve pracoval. Bola to žena, mladá, krásna, neodolateľne príťažlivá. Tak som si ju predstavoval. Mertifera. Kráľovná smrti.

_

"Jamie! No ták, poď s nami!" kričala už trochu pripitá Anna.

"Nie, vážne, stačilo mi to, navyše je mi zima," povedal som a ako dôkaz som sa striasol zimou.

"Ideš kresliť, čo?" zašepkala mi do ucha Jenny, keď ma objímala na rozlúčku.

"Áno, odkiaľ do vieš?"

"Poznám ťa lepšie, než si myslíš," zasmiala sa a pustila ma.

Rozlúčil som sa s ostatnými a vybral sa opačným smerom, akým išli oni. Oni kráčali smerom k jasným uliciam mesta, kde práve teraz bol postavený jarmok a kde vládla radosť a šťastie, a ja som sa vybral smerom k môjmu malému bytu na durhom konci mesta. Na tom temnejšom konci.

Bol som už len pár metrov od svojej brány, ale nemohol som sa ponáhľať. Chcel som si užiť túto chvíľu ticha. Jediný zvuk vydávali moje topánky, chodiace po vŕzgajúcom snehu a jediné svetlo vytvárali lampy, ktoré boli od seba vzdialené približne dva metre. Na zem začali padať malé chuchvalce snehu a ja som sa ako malé dieťa po nich načahoval s jazykom vystračeným z úst a zaklonenou hlavou. Keď mi  ich pár naozaj dopadlo na jazyk, zasmial som sa nad vlastnou hlúposťou. Z úst mi vyšiel malý obláčik pary a ja som sa pre zmenu začal zabávať týmto. Už ste niekedy skúšali vytvoriť dokonale okrúhly obláčik? Ja áno a nepodarilo sa mi to. To ma rozosmialo ešte viac, a tak som s dobrou náladou vykročil smerom k bráne.

Bol som od nej už len pár krokov, keď som na chrbte ucítil niečí pohľad a mne po chrbte prebehol zvláštny a o to viac strašidelný mráz. Pomaly som sa otočil a zbadal ju. Stála neďaleko odo mňa a uprene sa na mňa dívala.

Nie, to nie je možné...

Jemné čierne vlasy jej viali okolo tela vo vetre, bola odetá v ľahkých priliehavých šatách, aj keď bolo niekoľko stupňov pod nulou, nezdalo sa, že by jej bola zima. Čiernymi očami, hlbokými ako priepasti, z ktorých sa nedá ujsť, ma pozorovala. Bola to ona a mne sa v mysli zjavilo jej meno. Mortifera. Meno, ktoré prináša pocit rozkoše, už len pomyslenie naň. Meno, ktoré všetci uctievajú. Meno, ktoré prináša smrť. Čiernymi očami a bez známky akéhokoľvke citu ma pozorovala.

Zdesene som sa otočil a začal utekať do brány. Skúšal som zasvietiť svetlá, ale nesvietili. Rozbehol som sak výťahu a ako šialený stláčal tlačítko, kým konečne neprišiel. Nervózne som stlačil štvrté poschodie a výťah sa s ťažkosťami pohol. Malé svetielko nad mojou hlavou, ktoré bolo jediným zdrojom svetla, náhle zablikalo a následne zhaslo a ja som sa ocitol v nepreniknuteľnej tme. Nikdy som netrpel klaustrofóbiou, ale toto bolo aj na mňa priveľa. Ťažko sa mi dýchalo a jediné, čo mi dokazovalo, že sa výťah hýbe, bol zvláštny, trochu trhavý zvuk. Zrazu výťah poskočil, dvere sa otvorili a ja som rýchlo vyšiel. Ako pomätený som sa vrútil do bytu, zabuchol a zamol za sebou dvere, oprel som sa o ne a zviezol sa na chladnú dlážku. Vyzliekol som si bundu, šál aj čiapku a vydýchol si. Dych a splašený tlkot srdca sa mi po chvíli upokojil na normál.

Až po chvíli som si uvedomil, že v byte je neobyčajne chladno. Pomaly a s ťažkosťami som vstal a kráčal do obývačky, myslel som si, že som nechal otvorené okno a chcel som ho zatvoriť. Ale keď som vošiel do obývačky a zbadal, kto tam stojí, nedokázal som sa pohnúť. Tentoraz sa na jej tvári zjavil záblesk úsmevu. Výsmešného, ale úsmevu.

Otočil som sa a ako šialenec utekal do izby. Zamkol som za sebou dvere a chcel pred ne ešte postaviť stôl, ale hlas, ktorý sa za mnou ozval, ma zastavil.

"Predo mnou neutečieš..." zašepkala. Doasť hlasno na to, aby som to počul a dosť potichu na to, aby sa môj strach zväčšil.

Nechcel som sa otáčať. Ostal som stáť a so zavretými očami čakal na to, čo sa stane. Zrazu som ucítil jej prsty na chrbte, na krku, vo vlasoch. Jej dotyk na mojej holej pokožke spôsobil to, že mi telom prešiel záchvev vzrušenia a ja som prekvapene vydýchol. Neznáma sila ma otočila k nej a ona ma horúcou dlaňou  pritisla k dverám. Hľadel som na ňu spolu vystrašene a spoly zvedavo, nedokázal som sa ubrániť vzrušeniu z jej dotykov, pôsobila tak zámerne. Vďaka svetlu, ktoré prneikalo cez okno do izby som si všimol obrysy čiernych krídel.

"Čo so mnou urobíš? Čo sa so mnou stane?" zašepkal. Hlas mi preskakoval.

Usmiala sa. Z jej úsmevu mi naskakovali zimomriavaky. Skôr, ako som stihol urobiť čokoľvek, pritisla svoje pery na moje. Najprv sa o ne len letmo obtrela, a keď zbadala, ako som sa zachvel, pobozkala ma poriadne. Jej pery boli mäkké a teplé. Každým mojím vzdychnutím pridávala na intenzite a mne sa točila hlava. Bol som úplne bez seba, privádzala ma do šialenstva. Myslel som, že toľko vzrušenia a túžby nevydržím. Prstami mi prebehla po hrudi a potom ma nežne pohladila po líci. Prestala ma bozkávať a ja som bol na jednej strane sklamaný, na druhej rád, pretože som sa potreboval nadýchnuť. Dlaňami objala môj krk a pozrela mi očí.

"Najlepší bozk, aký som kedy od obete dostala. V podsvetí si ťa nájdem..." zašepkala a vtedy silno a rýchlo trhla mojím krkom na stranu.

Pustila ma a moje bezvládne telo nechala spadnúť na zem.

Mortifera :) Predstavte si k tomu ešte krídla a iné oblečenie. :D

Jamie :) (No tak faj, neodolala som a čo? :D Keď on je taký pekný, že ho musím všade pchať, ja za to nemôžem :D Nehanbím sa za to :D)

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Mortifera: