19.02.2011 (13:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Jednodílné • komentováno 12× • zobrazeno 1631×
PS: Venujem Lukymu, skutočnému Lukymu, aby konenče dal pokoj s tým, že on má prázniny a ja nie. :)
Stála som tam a dívala sa, ako ho ponižujú... Len tak som tam stála a nič neurobila... Nemohla som...Nedokázala som to... Pretože som sa ich bála.
Konečne, po tých dlhých rokoch, konečne, po tých dňoch, týždňoch, mesiacoch mučenia, ma nechali na pokoji. Konečne si našli novú obeť a mňa nechali napokoji. Konečne ma nechali žiť...
A vybrali si jeho. Bol u nás nový... A bol to černoch. Bol iný ako my, a preto sa okamžite stal stredobodom ich záujmu. Nedokázala som mu pomôcť...
Keď s ním konečne skončili, počkala som, kým odídu, a potom som sa pomaly a opatrne vybrala k nemu. Keď som pri ňom bola dosť blízko, mohla som vidieť, čo všetko mu urobili. Spodnú peru mal rozťatú a z nosa mu tiekol malinký pramienok krvi. Vyhrabala som z vrecka vreckovku a podala mu ju. Vystrašene sa na mňa pozrel.
"Neublížim ti," zašepkala som.
Konenče si vzal vreckovku a priložil si ju k nosu.
"Si v poriadku?"
"Asi...asi áno.." zašepkal zničene.
"Ja, prepáč mi, dívala... dívala som sa na nich, ale nič som neurobila, je mi to ľúto..." zašepkala som a musela som začať potláčať slzy.
"Nemusí... A tebe sa tiež niečo stalo?" povedal a uprene sa na mňa zahľadel.
Nedopovedala som a jemu bolo jasné, že odpoveďou je áno. Zazvonilo, ale nám to bolo jedno. Zostala som stáť vedľa neho, keď som zrazu ucítila, ako sa jeho ruka dotkla mojej a zrazu ma strhol na zem vedľa seba.
"Povedz mi o tom, prosím."
Zhlboka som sa nadýchla a začala.
"Už na základnej som s Tomášom chodila do triedy. Už vtedy to začalo. Zo začiatku to boli len prezývky a mierne šťuchance. Ale potom sa to začalo zhoršovať a stupňovať..."
"On ťa bil?" vyhŕkol zdesene.
"Aj..."
"Aj?"
"Keď som prišla na strednú, myslela som, že od neho budem mať pokoj. Ale on sa rozhodol chodiť práve na túto školu. A tak to začalo znovu. A minulý rok... minulý rok..."
Nedokázala som to zo seba dostať. Nakoniec som sa znovu zhlboka nadýchla a zašepkala: "Minulý rok ma znásilnil..."
"Čože?" skríkol.
"Áno..." zašepkala som a rozplakala sa.
Objal ma a začal utešovať. Po chvíľke som sa upokojila a zdvihla hlavu. Jeho čokoládové oči ma pozorovali.
"Ako sa voláš?" spýtal sa ma potichu.
"Daniela... a ty?"
"Luke..."
"Luke... Po slovensky Lukáš. Pekné meno," povedala som a usmiala sa.
"Aj Daniela je krásne meno," povedal a tiež sa usmial, a tak odhalil žiarivo biele zuby, ktoré nesmierne kontrastovali s jeho tmavou pleťou.
_
O týždeň neskôr som znovu šla tou istou chodbou a znovu som zbadala Tomáša a jeho bandu, ako Luka bijú. Za ten týždeň som sa s ním stihla skamarátiť. Bol úžasný. Vtipný, milý a inteligentný. A oni ho bijú kvôli penizom a tomu, že nie je biely. Nechápala som to. Zrazu sa vo mne všetko zbúrilo a telom mi zalomcoval hnev. Ako si dovoľujú ubližovať mu?
"Hej! Nechajte ho!" skríkla som a Tomáš sa ku mne otočil. Na tvári sa mu objavil radostný úsmev a mňa okamžite odvaha opustila.
"Ale, ale! Koho to tu máme! Moja Danielka prišla," povedal a zasmial sa.
Urobil ku mne pár krokov a ja som si uvedomila, že ak by som sa rozhodla utiecť, neušla by som. Urobila som krok dozadu a on krok ku mne. Za ním som videla, ako Luka pustili a Tomáš im dal znamenie, že môžu odísť.
"Toto zvládnem aj sám..."
Odišli a Luke sa na nás zarazene díval. Netušil, čo chce Tomáš urobiť. Zato ja som to tušila až príliš dobre. Urobil ku mne ešte pár krokov a zrazu bol len pár centimetrov odo mňa. So vzlyknútím som od neho odskočila a on sa znovu zasmial. Natiahol za mnou ruku a chcel sa ma dotknúť, keď ho zrazu Luke, plný hnevu a nenávisti, chytil za golier na košeli a otočil si ho k sebe. Ani som nestihla žmurknúť a už mu Luke dával pravý hák. Tomáš sa zvalil na zem a držal sa za nos. Keď znovu vstal, chcel niečo povedať, ale Luke sa na neho výstražne pozrel, a tak radšej mlčal. Odišiel od nás bez jediného slova.
Luke sa na mňa pozrel, akoby sa bál ku mne priblížiť. Pomohla som mu vyriešiť tento problém a vrhla sa mu okolo krku.
"Vyhral si," zašpekala som obdivne.
"Nie! Vyhrali sme spolu," povedal a s úsmevom na perách ma pevne objal.
A tento príbeh nie je sktučoný, aj keď sa postava volá Daniela, len som jej dala svoje meno, mne sa, našťastie, nič podobné nestalo. :)
Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné
Sdílet
Diskuse pro článek Luke :
Príbeh o mne a o ňom... Príbeh o obeti rasizmu a o obeti šikany...
Sdílet
Carlie, úplne s tebou súhlasím, je to nespravodlivé a najstrašnejšie na tom je, že sa to deje stále a žiadny štát nie je výnimnkou. 
Moc pěkně napsané... bohužel šikana je v dnešní době na denním pořádku, což je strašné. Člověk si nezaslouží být ponižovaný jen proto, že má například jinou barvu pleti. Je to opravdu hnus...
Ale inak ďakujem. :) 
Bezva =) =), ani nevíš, jak se těším =) =) =). 
