OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Lost

30.11.2012 (16:00) • TeAmo • Povídky » Jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 1541×

Bola krásna noc a oblohu pokrývali trblietajúce sa hviezdy. Milovala som ten pohľad na ne. Keď som mohla snívať a len tak bezcieľne kráčať. Nič im neprekážalo v oslňujúcej kráse, žiadny oblak alebo hmla. Moje myšlienky prehlušovali iba mihnutia sa v kríkoch, šušťanie listov v korunách stromov a vŕzganie konárov pod mojimi nohami.

Bol to pre mňa relax ako pre niekoho dlhé kúpele, či čítanie knihy, ja som milovala nočné prechádzky. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly vydýchla. Čerstvý vzduch sa mi predral do pľúc a jemne zaštípal. Bolo síce chladno, no mne to nevadilo, bola som oblečená dosť a pokiaľ mi nedrkotali zuby, tak bolo všetko v poriadku. Ale predsa som si ruky pritiahla viac k telu.

Ani som nemusela dávať pozor kam idem, moje nohy už samé vedeli, kde ma majú zaviesť. Na miesto, kde som mohla byť kýmkoľvek. Urobila som ešte jeden krok, zohla sa pod veľký konár a bola tam. Predo mnou sa rozprestieral skoro celý les, vrcholy vysokých stromov boli len pár centimetrov nado mnou. Skala na ktorú som si sadla ma dobre poznala, takisto ako ja ju. Pod ňou šumela rieka. Voda jemne narážala na kamene pohodené v nej. Bolo ticho, dokonca som nepočula ani hukot sovy. Všetko už spalo, to len ja som narúšala tajomné ticho tejto noci.

Chodievala som sem veľmi často, bol to môj cieľ každej nočnej prechádzky. Nikoho som tu nikdy nestretla, ani po ceste som nikdy nikoho nestretla, a tak sa mi to páčilo. Bola som sama, skutočne sama. Žiadny ľudia, žiadne otravné papiere, ktoré sa mi na stole len hromadili, nijaký rozruch a nervozita... jednoducho... iba ja. Voľnosť, sloboda a oddych. Vytrhnutie zo všedného a monotónneho mestského života.

Zavrela som oči a počúvala tiché dianie okolo seba, nikdy som odtiaľ nechcela odísť, keby sa dalo, ostala by som tu navždy. Bez problémov obyčajných ľudí. Toto bol môj sen, môj reálny sen, ktorého som sa nechcela vzdať ani len na sekundu. Ale potom som si spomenula na reálny život a že sa doňho musím vrátiť. Veď o chvíľu sem prídem zas. Jeden pracovný deň a znova navštívim svoj kúsok raja. Hlasno som si odfúkla, otvorila oči a rýchlo vstala.

Poslednýkrát pozrela na tú nádheru pred sebou, na stromy, hviezdy a žiarivý mesiac. No keď som sa otočila, videla som roztrhané a špinavé topánky. Následne ostrú a tupú bolesť na hlave. Akoby som padala, pretože som svoju skalu, ktorá ma toľko krát privítala s otvorenou náručou, videla úplne z iného pohľadu. Stromy boli naopak a hviezdy sa vzďaľovali. Boli tak ďaleko ako ešte nikdy predtým.

„Poď, Anna,“ volal ma niekto. Bola som vydesená, pretože som okolo seba nikoho nevidela, len som tak stála a znova pozorovala les. Zdesenie vo mne len rástlo.

„Kto si, kde si?“ odvážila som sa.

Zjavil sa mi. Pleť alabastrová, oči svetlé a úsmev dokonalý. Jeho telo pokrýval tmavý plášť. Už som vedela kto to je, už nič nemusel hovoriť, bola som pokojná a šťastná.

„Čaká ma?“ opýtala som sa. On prikývol.

„Smrť nebolí, ale hreje,“ povedal.

Autor: TeAmo (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Lost: