OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Kruh sa uzatvára

27.09.2013 (10:00) • Dano • Povídky » Jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 716×

Pozorovali sme hviezdy. Ja a ty. Spolu. Ležali sme na malej deke. Aj keď... vlastne si na nej ležal ty. Ja som bola viac na tráve, ale nevadilo mi to. Ruky sme mali tesne vedľa seba, no nedržali sme sa. Pozorovali sme hviezdy, každý zahĺbený do vlastných myšlienok. O nás dvoch, o tebe, o mne. Bolo to tak dávno...

Meškal si. Opäť si meškal! Stála som ako blbec pod hodinami na námestí a neustále som sa na ne pozerala. Bola som rozhodnutá. Ešte päť minút a odídem. Ľudia si ma prezerali, že čo tak sama. Na sebe som mala rifle a starú čiernu mikinu. Vždy sa ti páčila, mal si ju na mne najradšej. Vraj voňala ako ja. Asi preto, že som ju tak rada nosila.

Päť minút uplynulo, a ja, krava, som aj tak neodišla. Polovica môjho ja na mňa kričala, že neviem dodržať ani slovo, ktoré dám sama sebe. Tá druhá mi hovorila, zostaň. Tak som tam stála. A čakala. Čakala som na vysvetlenia, ktoré si mi dlhoval za to zbohom, ktoré si nikdy nevyslovil, a predsa tam bolo. Bolo a bolelo.

Na mobile mi pípla esemeska. Aj keď som tvoje číslo už dávno vymazala, nemohla som ho zabudnúť. Vedela som, že je od teba.

-Vrátil som sa. Chcem ťa vidieť. F.-

Vrátil si sa. A ja? Ja som bola celý čas tu. A ty si sa túlal kdesi za veľkou mlákou. Prečo si sa vrátil? Mohol si zostať. Darilo sa mi zabúdať. Už som dokázala na teba nemyslieť aj niekoľko hodín v kuse. Aj keď moje sny patrili iba tebe. Snívala som, že sa vrátiš. A teraz sa sny stali realitou. No zrazu nie som si istá, či to chcem všetko prežiť ešte raz.

Podcenila som počasie, naozaj by som zniesla aj bundu. Bŕŕ, až ma striaslo od zimy. Keby si aspoň teraz nemeškal. Aspoň raz. Aspoň teraz. Ja blbec, že som si nedala bundu. Ešte nejdeš? Prestáva ma to baviť, nakoniec skončím so zápalom pľúc. Počítam do desať a potom už naozaj odchádzam. Navždy.

Jeden. Akou rýchlosťou mám počítať, aby si stihol prísť, aj keď si stále v nedohľadne? Dva. Vari si už na mňa zabudol? Tri. Možno by som mala počítať iba do päť, zbytočne strácam čas. Štyri. Bola chyba sem prísť, bola chyba súhlasiť. Päť. Čo som si myslela? Idem domov. Šesť. Veď nie je až taká zima, pokojne by som vydržala ešte ďalších päť minút. Sedem. Prišiel si vôbec niekedy načas? Osem. Jedine vtedy, keď som ti povedala o hodinu skôr, ako som mala v úmysle prísť ja. Deväť. Naše šťastné číslo. Kde, dofrasa, si? Desať. Ty si to chcel...

Do mobilu som založila novú sim-kartu. Neprijaté hovory z tvojho čísla ma zbytočne oberali o silu. O silu bojovať. Žiť bez teba. Videla som ťa s inou. Prestala som vzdorovať a poddala som sa spomienkam. Nechala som ich vyplávať na povrch. Dnes, naposledy. Slzy, ktoré zmývali make up z mojej tváre, zároveň zmývali aj smútok z duše. Zaceľovali rany a boli predzvesťou nového začiatku. Už viac nepatríš do môjho života. Dnes už patrím inému mužovi. Tomu, ktorý práve pokojne spí na posteli vedľa mňa. Keby si vedel, ako veľmi sa na teba podobá...

Autor: Dano, v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Kruh sa uzatvára: