Koncert pre pocity • OurStories.cz ~ naše povídky

Kratučká úvahová poviedka o jednom - pre niekoho bude možno zvláštny, pre niekoho možno celkom "povedomý" - vzťahu, resp. o vzťahoch všeobecne, z mojej perspektívy. Dúfam, že sa bude páčiť. ;) P.S. Len pre nehomofóbnych :)

02.01.2012 (13:00) • NikkiSweein • Povídky » Jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 876×

• Koncert pre pocity •

„Na čo sa tak dívaš?“

„Na nič.“

„No tak. Naposledy, keď si sa dívala ´na nič´, decko ten ženskej zo štvrtého lízalo krabicu s boxom.“

Pozriem sa na teba – pod mojim pohľadom by sa dala uvariť voda. Urobím krok bližšie k oknu a opriem sa o parapetu, kývnutím hlavy ti naznačím, aby si sa prišla pozrieť aj ty.

„Druhý blok, na treťom.“

„Nie je to Clint?“

„Ale je.“

Uškrnieš sa a oči ti zaiskria.

„Ejha.“

„Nabudúce sa ma nepýtaj.“

„Nepýtať sa? Doriti, toto je to najzaujímavejšie, čo sa mohlo v tejto chvíli stať."

„Že sa naši dvaja najlepší kamaráti spolu bozkávajú, akoby ich o seba prilepili reaktívnym lepidlom? Tuším sa mi splnil sen.“ Vyvrátim oči k stropu, ale úsmevu sa neubránim.

„Si hrozná.“

„Ale aj tak ma budeš mať stále rada.“

„Asi máš pravdu,“ uškrnieš sa. Februárový sneh sa pod tvojim neprítomným pohľadom leskne, sklo je zarosené od tvojho dychu. „Ako si vedela?“

„Zrejme mi to už niekto hovoril...“

„Hm. Nebola som to náhodou ja?“ zachechtáš sa.

Nakloním sa ku tebe a pobozkám ťa. Na lícach ma šteklia tvoje škoricové kučery a končeky mihalníc, prstami bubnujem o parapetnú dosku a usmievam sa, lebo, jasné, úsmevu sa ubrániť nedokážem.

„Mose, ty si tá najotravnejšia, najzvedavšia a najneznesiteľnejšia osoba na svete. Pravdaže ťa mám rada.“

„Hovorí sa, že podobné povahy sa priťahujú.“

„Nie, hovorí sa, že sa priťahujú protiklady.“

„Ale to je debilina.“

Zhlboka sa nadýchnem...

„Okrem toho, povedala som podobné...“

Nadvihneš obočie a čakáš. Viem, že nič nepovieš. Netrpezlivosť pristane mne, nie tebe.

Úprimne? Obdivujem na tebe všetko, čo ja nemám. Ako napríklad tvoju zázračnú schopnosť našliapovať za svojou korisťou potichu, po malinkých, mravčích krôčikoch. Alebo to, ako tvoje pery dokážu zamrznúť v dokonalom úsmeve aj vo chvíli, keď ich prikladáš k poháru so sýtenou minerálkou, a predsa to nevyzerá strnulo. Strany kníh otáčaš bez toho, aby si im pozohýnala rohy, bežíš bez toho, aby sa ti spotili vlasy. Každý ide s radosťou tam, kam mu to nakážeš, aj keď ho práve pošleš do pekla alebo na iné nepríjemné miesto.

A popri tom všetkom sa tváriš tak, že ti to verím. Nemusím to pripisovať žiadnym zázrakom, ani svojej zaslepenosti. Jednoducho hráš tak dokonale samú seba, nikdy nezabudneš na svoj text, ani na iskru, ktorá je potrebná na jeho oživenie. Zaujímavá si ty, nie scenár. Je to fascinujúce a desivé. Javisko patrí tebe a ja mám občas pocit, že som len ďalší divák v lóži, s predraženým lístkom odloženým vo vrecku. Je to síce príjemné, no rovnako ma to mierne zarmucuje. A potom sa natiahneš za mnou a necháš ma hrať spolu s tebou.

Vtedy zas vidím všetky tie veci, ktoré nás spájajú. Rovnaké pokyvkávania hlavou a tik v nohe, keď začujeme dobrú pieseň. Dve kocky ľadu, ktoré sa zavše roztopia v šálkach s kávou, keď u teba cez víkend prespávam, batikované pyžamá pod vankúšmi, hrče vo vlasoch, ktoré si sama neviem vyčesať ani ja, ani ty, a tak si musíme pomôcť.

A tak mi nezostáva nič iné, než stáť si za slovom. Odlišnosti možno sú hlinou, ktorá je pre umelca potrebná, no sama o sebe je to stále len kopa hnedej hmoty, ktorá po čase začne nudiť a vyschne. Preto potrebujeme niečo, čo je nám obom blízke. Aby sa nám mohli jemnučko pozdvihnúť kútiky úst, keď si na to spomenieme naraz, a stačí nám jedno slovo, aby sme presne vedeli, čo tá druhá chce povedať. Aby z hliny mohlo vzniknúť niečo pekné, čo si môžem vyložiť na poličku a pozerať sa na to každý deň znova a znova bez toho, že by ma to začalo nudiť, že by som nevedela oceniť prácu tých jemných rúk.

„Ale nechaj tak,“ mávnem nad tým rukou.

„Skôr či neskôr to z teba aj tak dostanem.“

„Ja viem,“ pošepnem, akoby o nič nešlo. Akoby sme sa bavili len o výhľade z jedného okna do druhého.

Nakloníš sa ku mne a vtisneš mi na líce taký letmý bozk, až rozmýšľam, či bol skutočný. Znovu sa pozrieš na Clinta a strapatú kopu s jasnou deathcore-ovou aurou, čistý Andres, ako sú prilepení na seba.

„Čo si o tom myslíš?“

„Prepáč, o čom?“

Kývneš hlavou k tým dvom.

„Z opatrnosti radšej nič.“

„Odkedy si ty opatrná?“

„Tiež pravda,“ uznám s hlavou naklonenou nabok.

„Môžeme chodiť na dvojité rande. Čo povieš, vydržal by Andy jednu hodinku v čajovni s relaxačnou hudbou?“ nadhodíš a necháš tú otázku visieť vo vzduchu, ako poslednú iskričku ohňostroja.

Si beznádejný, stratený prípad. Mohla by som ťa nájsť, ale neznamenalo by to žiadny nový začiatok, len koniec pátrania, ktoré si, len tak mimochodom, celkom užívam.

Uškrniem sa na teba.

„Skôr by si nechal ostrihať vlasy a nalakovať nechty na ružovo.“

Pri tej predstave vyprskneš od smiechu a ja zakývam Clintovi, ktorý ma pohľadom hypnotizuje z náprotivného bytu v druhom bloku, na treťom poschodí.

Autor: NikkiSweein (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné