Hlbiny • OurStories.cz ~ naše povídky

Moja jednorázová poviedka. Netuším, ako to opísať. Som potápačka, to znamená, že som už veľakrát videla more zospodu, no jeden raz som bola na mieste, na ktoré nikdy nezabudnem.

10.08.2012 (12:00) • zuzik • Povídky » Jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 1009×

Niektorí vidia len vodu na piesku. Niektorí pár koralov pohodených v mori, nebolo to to, čo som videla ja. Ja som videla niečo, čo som ani vlastne nechápala.

Plávali sme pomaly a pokojne, fotografi raz za čas zastali, aby si nasnímali rybu alebo zvláštnu riasu a ja som zostala ako obarená. Neuveriteľné ticho. Pár ľudí, čo sú rozmiestnení v okruhu sto metrov, sa nedalo vnímať. Cítim sa síce sama, no naplnená. Až teraz si uvedomujem, akí sme malí. Toto miesto je čarovné. Tu dole je tma, ktorú pretínajú lúče z hladiny. Niesol sa tu pokoj - toto miesto je tu pravdepodobne už od vtedy, ako vznikla zem, ako vznikol počiatok a ja som tu - ako také malé nič, ktoré nestojí za to si pamätať. Asi by som mala trochu popísať toto miesto - plávali sme v hĺbke asi dvadsať metrov a nad nami bolo nič, len voda, tú občas preťali naše bubliny, ktoré pomaly stúpali k hladine. Bola tma, no aj dosť lúčov z hladiny, aby sme videli. Dno vcelku strmo klesalo do absolútnej tmy, v ktorej sme nemohli vidieť vôbec nič.

Na tomto mieste je to, ako keby ste sa oddelili od svojej mysle. Nevnímali ste nič, len chladnú vodu, ktorá vás obklopovala, cítili ste jej váhu z obidvoch strán. No s vami by sa nedialo nič - len by ste si tam naďalej viseli. Myslím, že slová ani nedokážu popísať ten zázračný pocit, ktorý vo vás vtedy utkvie. Že oproti týmto hlbinám mora je ľudstvo, a vôbec celá súš, nič. More nás obklopuje a more rozhoduje aj o našom zániku - je staršie než súš a je staršie než život. My sme nič, len krátka etapa v jeho tichom pokoji.

Všade z hlbín dýcha starobylosť a nedotknuteľnosť. Boli sme síce vo vesmíre, no ani netušíme, aké neobjavené hrôzy na nás číhajú tam dole. Jediné, čo poznáme, je tá kvapka vody pri pláži - možno sme sa raz zanorili do hlbín, no to je len ako keby sme nakreslili maličkú priamku do obrovského priestoru.

Teraz by som mohla ísť dole, bádať. Až kým by ma nezničil tlak, taký obrovský, že by zo mňa zostalo stlačené niečo veľkosti malej rybky.

Ľudia vymýšľajú rôzne filmy, kde niekoho zožerie žralok a podobe, ale nechápu - ako som už povedala, že toto je len maličká rybka (trojmetrový žralok). Hlbinám na nás nezáleží. Tým tvorom v nich na nás nezáleží.

Keď idete loďou na more, a potom vyskočíte zaplávať si, chápete, že pod vami môžu byť kilometre vody, v ktorých sa môže ukrývať hocičo? Aj tie najhoršie príšery. Pre ne ste len ako malá bodka - nič väčšie než planktón.

Ľudia roky vymýšľajú teórie o mimozemšťanoch, ktorí prídu a buď ovládnu, alebo zničia zem. No čo keď ten útok príde zdola, nie zhora. Ale stáli by sme oceánu a jeho deťom vôbec za to? Nie sme len malé nič, ktoré postupom času vymizne, kým moria a oceány s ich tvormi tu zostanú?

Niekto ma poťahá za ruku - môj brat -, ukáže mi malé rybky šantiace na maličkom korale. Pripadajú mi ako ukážka čo môže, ale nemusí byť v mori.

Usmiala som sa a plávala ďalej vodou.

Neviem, či sa páčilo - prímam aj kritiku. :)

Autor: zuzik (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné